znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 120/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   J.   V. a E.   V.,   obaja bytom   R.,   zastúpených   advokátkou JUDr. D. Š., B., pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu   Rimavská Sobota č. k. 9 C/199/2007-57 z 2. februára 2009, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co/311/2009-98 zo 16. decembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 54/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. a E. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2012 doručená sťažnosť J. V. a E. V., obaja bytom R. (ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B., pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   9 C/199/2007-57 z 2. februára 2009, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co/311/2009-98 zo 16. decembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Cdo 54/2011.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C/199/2007 vystupovali sťažovatelia v procesnom postavení navrhovateľov v 1. a 2. rade. Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C/199/2007-57 z 2. februára 2009 návrh sťažovateľov zamietol. Z odôvodnenia toho rozsudku vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 9 C/199/2007-29 z 21. augusta 2008, ktoré bolo potvrdené uznesením   krajského súdu   sp.   zn. 16 Co/259/2008 z 5.   novembra 2008,   zastavil   konanie v časti   o určenie   neplatnosti kúpnopredajnej   zmluvy (predmetom ktorej   boli   tieto   nehnuteľnosti)   z dôvodu   právoplatne   rozhodnutej   veci   (rei   iudicatae); okresný súd rozsudkom č. k. 8 C/240/83-26 zo 4. júna 1984, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 18 Co/279/84-35 zo 6. septembra 1984, a rozsudkom č. k. 9 C/47/91-93 zo 17. marca 1993, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co/2867/1993-109   z 20.   októbra   1993,   zamietol   návrh   navrhovateľov   na   určenie   neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy. Keďže týmto rozhodnutím pominul stav neistoty navrhovateľov, nemajú na určení vlastníckeho práva naliehavý právny záujem a zároveň nimi navrhovaným výrokom   rozsudku   túto   neistotu   nemožno   odstrániť.   Z týchto   dôvodov   okresný   návrh sťažovateľov na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zamietol.

Na základe odvolania navrhovateľov odôvodneného absolútnou neplatnosťou kúpnej zmluvy,   na   základe   ktorej   odporcovia   nadobudli   vlastnícke   právo   k sporným nehnuteľnostiam, krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co/311/2009-98 zo 16. decembra 2009 rozsudok okresného súdu č. k. 9 C/199/2007-57 z 2. februára 2009 potvrdil. V odôvodnení toho rozsudku krajský súd okrem iného uviedol, že aj keď navrhovatelia dosiaľ žiadali o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z rôznych dôvodov, ani v jednom prípade im nebolo vyhovené. Na danú zmluvu treba hľadieť ako na platnú a okresný súd správne rozhodol, keď nemohol vyhovieť návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, keďže toto právo   navrhovatelia   žiadnym   spôsobom   nepreukázali,   pričom   logickým   predpokladom možnosti vyhovenia takémuto návrhu je nesporne vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Odvolací súd   nezistil,   že   by táto   zmluva bola absolútne neplatná, ako to   navrhovatelia namietali.

Dovolanie sťažovateľov založené na odňatí možnosti konať pred súdom najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo/54/2011 z 29. septembra 2011 odmietol z dôvodu, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vady konania v zmysle § 237 OSP zistené neboli.

Sťažovatelia   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietali,   že   uvedeným postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov bol porušený zákon a ústava, pretože kúpna zmluva,   vyslovenia   neplatnosti   ktorej   sa   domáhali,   je   absolútne   neplatným   právnym úkonom, na čo je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Keďže na to prihliadnuté nebolo, nemôžu sa s úspechom domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C/199/2007-57 z 2. februára 2009, postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co/311/2009-98 zo 16. decembra 2009 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 54/2011 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,   aby   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   a krajského   súdu   zrušil   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby im priznal finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania.   To   znamená,   že   ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

1.   Sťažovatelia   namietali,   že   postupom   a rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 9 C/199/2007-57   z 2.   februára   2009,   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 15 Co/311/2009-98 zo 16. decembra 2009 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 54/2011 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu   vyplývajúce   z čl.   46   až   čl.   48   ústavy   (napr.   II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08, III. ÚS 465/2011). V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takýmto postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, avšak bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.

Námietku   porušenia   niektorého   z   ústavnoprocesných   princípov   vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy sťažovatelia do petitu sťažnosti nezahrnuli.

Sťažovatelia   svoju   sťažnosť   odôvodnili tým, že sa   nemôžu s úspechom   domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože všeobecné súdy neprihliadali   z úradnej   povinnosti   na   absolútnu   neplatnosť   právneho   úkonu   –   kúpnej zmluvy.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia sťažovateľov je v danom prípade účelová a ich   tvrdenie   sleduje   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré   pre   nich   skončilo nepriaznivým výsledkom.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (I. ÚS 22/03).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho   veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon (IV. ÚS   77/02).   Postup   a   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ktoré   vychádza   z   aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho   požiadavkami,   resp.   s   jeho právnymi   názormi;   neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať za porušenie   tohto   základného   práva   (II. ÚS 4/94,   I.   ÚS   40/95).   Je   v   právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr.   I.   ÚS   50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 302/09).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   všeobecné   súdy   uplatnili   svoju   právomoc   danú   im Občianskym súdnym poriadkom a rozhodli ako o návrhu, tak aj o opravných prostriedkoch sťažovateľov – okresný súd návrh sťažovateľov zamietol, krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil a najvyšší súd dovolanie sťažovateľov odmietol. Postup, resp. rozhodnutia všeobecných súdov nemali za následok odoprenie prístupu sťažovateľom k súdnej ochrane. Ústavný súd preto dospel k záveru, že všeobecné súdy poskytli súdnu ochranu základnému právu sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, aj keď nerozhodli v súlade s ich právnym názorom. Vzhľadom na petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, nebolo v danom prípade potrebné bližšie citovať odôvodnenia napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov (pozri s. 2 a 3 tohto uznesenia, pozn.).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd hodnotí námietku sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú,   a keďže   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov a základným právom sťažovateľov zaručeným čl. 20 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého namietali, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

2. V medziach predbežného prerokovania ústavný súd konštatuje, že sťažnosť by odmietol   aj   v prípade,   ak   by   sťažovatelia   namietali   porušenie   niektorého z ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

2. 1   Preskúmaniu rozsudku okresného súdu vo vzťahu k porušeniu základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavným   súdom   bráni   princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu   tohto   práva   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý (na základe odvolania sťažovateľov) rozsudok okresného súdu potvrdil. Dôvodom odmietnutia sťažnosti je preto nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. 2   Ústavný súd konštatuje, že obsah napadnutého rozsudku krajského súdu už prima facie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok, nepopiera   zmysel   interpretovaných   a aplikovaných   právnych   noriem,   nie   je   v rozpore s platnou právnou úpravou, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti. Krajský súd nezistil,   že   by   kúpna   zmluva   bola   absolútne   neplatným   právnym   úkonom,   čo   náležite odôvodnil.   V takomto   prípade   ústavný   súd   nemá   žiaden   dôvod   a   ani   oprávnenie na prehodnocovanie   záverov   všeobecného   súdu.   Absencia   priamej   súvislosti   medzi námietkou   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a napadnutým rozsudkom všeobecného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

2. 3   Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   najvyššieho   súdu,   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia   prípustnosti   dovolania   je   otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 324/2010).

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012