znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 120/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prípravu obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žilina v konaní vedenom pod ČVS:OÚV-309/10-ZA-2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2010 doručená sťažnosť J. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prípravu obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Úradu   justičnej a kriminálnej polície, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žilina (ďalej len „OR PZ Žilina“) v konaní vedenom pod ČVS:OÚV-309/10-ZA-2002.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bola prokurátorom Okresnej prokuratúry Martin podaná na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) obžaloba pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)   a iné.   Okresný   súd   uznesením   z 28.   júna   2010   vrátil   trestnú   vec   sťažovateľa v zmysle § 188 ods. 1 písm. e) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   prokurátorovi na došetrenie   z   dôvodu   potreby   odstránenia   závažných   chýb   prípravného   konania a objasnenia   závažných   skutočností   pre   rozhodnutie.   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len „krajský   súd“)   predmetné   uznesenie   svojím   rozhodnutím   sp.   zn.   2   To/104/2010 zo 6. októbra 2010 zrušil a uložil okresnému súdu, aby vo veci znova konal a rozhodol.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa „Okresný súd v Žiline svojím rozhodnutím vrátiť vec prokurátorovi sa snažil sťažovateľovi zjednať nápravu porušenia jeho práva na obhajobu, keď v prípravnom konaní nebol oboznámený s celým spisovým materiálom vrátane jeho príloh. Krajský súd v Žiline mal preto rozhodnúť tak, že sťažovateľove právo na obhajobu malo byť prakticky ako aj reálne zrealizované.“.

Svoju argumentáciu opiera sťažovateľ o tvrdenie týkajúce sa závažného procesného pochybenia, ku ktorému malo podľa jeho vyjadrenia dôjsť v prípravnom konaní, keď mu v rozpore s ustanoveniami § 166 ods. 1 Trestného poriadku nebolo umožnené „zhliadnuť a vypočuť“ obsah nosiča zvukovo-obrazového záznamu výsluchu svedka, tvoriaceho súčasť spisového materiálu. Toto pochybenie sa podľa názoru sťažovateľa premietlo do porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   v závere   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru postupom OR PZ Žilina v konaní vedenom pod ČVS:OÚV-309/10-ZA-2002 a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na prípravu obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru v súvislosti s trestným stíhaním jeho osoby z dôvodu procesných vád prípravného konania.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho povinnosťou   (ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti)   zabezpečovať   v   rámci   svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Danú skutočnosť zohľadňuje napokon   aj znenie čl. 127 ods.   1 ústavy   limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ak   tieto   pochybenia   neboli   odstránené   v   priebehu   samotného trestného konania.

Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť   neprihliadal,   poprel   by účel   a zmysel opravných prostriedkov   v trestnom   konaní, ktorým   je okrem   iného náprava procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a súdov).

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že platná právna úprava trestného konania v súčasnosti umožňuje sťažovateľovi ako obžalovanému v rámci uplatnenia práva na obhajobu domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany základných práv   a   slobôd   garantovaných   ústavou,   ako   aj   práv   zaručených   dohovorom   v   ďalšom priebehu   konania   (na   hlavnom   pojednávaní,   prípadne   prostredníctvom   riadnych a mimoriadnych   opravných   prostriedkov).   Sťažovateľ   môže   uplatniť   v   rámci   práva na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa zákonnosti postupov orgánov činných v trestnom konaní   v   rámci   prípravného   konania   na   hlavnom   pojednávaní   pred   okresným   súdom, prípadne využitím opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) v trestnom konaní.

Právna   úprava   trestného konania vychádza   zo zásady   bezprostrednosti,   ktorou   sa riadi dokazovanie na hlavnom pojednávaní (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku) a podľa ktorej má súd rozhodovať len na základe dôkazov, ktoré boli vykonané v konaní pred súdom. Právna   úprava   dokazovania   na   hlavnom   pojednávaní   (§   207   a   nasledujúce   Trestného poriadku) sa pritom riadi zásadami kontradiktórnosti a rovnosti zbraní a umožňuje obhajobe aktívne   sa   podieľať   na   vykonávaní   jednotlivých   dôkazov,   navrhovať   dôkazy,   ako   aj namietať nezákonnosť alebo spochybňovať vierohodnosť dôkazov proti obžalovanému. Súd je pritom povinný pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na   hlavnom   pojednávaní,   a   opierať   sa   o   dôkazy,   ktoré   boli   na   hlavnom   pojednávaní vykonané   (§   220   ods.   2   Trestného   poriadku).   Obhajobe   musí   umožniť   vyjadriť   sa   ku každému z vykonaných dôkazov a prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania (§ 214 a § 218 Trestného   poriadku).   Vzhľadom   na štádium   konania   v   sťažovateľovej   trestnej   veci, s prihliadnutím   na   právnu   úpravu   dokazovania   na   hlavnom   pojednávaní   a   na   systém opravných   prostriedkov   v   rámci   úpravy   trestného   konania   pred   súdom   bude   môcť sťažovateľ argumentáciu obhajoby k zákonnosti, úplnosti a hodnovernosti dôkazov proti obžalovanému namietať v ďalšom priebehu konania, pretože podkladom pre rozhodnutie súdu v jeho veci budú dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní (a nie v prípravnom konaní).   Navyše,   v   právomoci   súdu   oprávneného   konať   o prípadnom   odvolaní obžalovaného   a   taktiež   v   právomoci   súdu   konajúceho   o   prípadnom   dovolaní   je   zrušiť napádané rozhodnutie súdu nižšej inštancie pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť   objasnenie   veci   alebo   právo   obhajoby   [§   258   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku],   resp.   zrušiť   napádané   rozhodnutie   súdu   nižšej   inštancie   pre porušenie   práva na obhajobu zásadným   spôsobom   [§ 371   ods.   1   písm.   c)   zákona   č.   301/2005   Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   k   názoru,   že   sťažovateľ   má v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv v prípade uznania jeho argumentácie súdmi oprávnenými konať v jeho trestnej veci.   Za   týchto   okolností   nie   je   daný   dôvod,   aby   ústavný   súd   vstupoval   v   danej   fáze prebiehajúceho trestného konania vo veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov.

Nevyužitie   uvedených   možností   ochrany   označených   práv   sťažovateľa   nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie ústavný   súd   považoval   za   právne   irelevantné   zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011