znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 120/2010-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť L. P., R., zastúpeného advokátkou JUDr. G. Č., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 z r u š u j e   a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach   j e   p o v i n n ý   uhradiť L. P. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. G. Č., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   120/2010-14 z 23. marca   2010   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   L.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: «Porušovanie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vidím v tom, že mi bola nespravodlivo uložená povinnosť plnenia príspevku na výživu rozvedeného manžela podľa § 92 ods. 1 zákona o rodine č. 94/1963 Zb. a to na základe nedostatočne zisteného skutkového   stavu   veci,   nedostatočným   vysporiadaním   sa   s   predloženými   dôkazmi,   súdy procesným pochybením a to porušením mojich obhajovacích práv dospeli na základe nimi vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho súdy dospeli k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci...

Okresný   súd   Košice   II   neakceptoval   moje   argumenty,   že   bývalá   manželka   sama požiadala   o   rozviazanie   pracovného   pomeru   dohodou,   sama   požiadala   o   vyradenie z evidencie uchádzačov o zamestnanie, pričom pri rozhodovaní o žiadosti bývalej manželky ako navrhovateľky v konaní o ustanovenie zástupcu z radov advokátov a oslobodenie od platenia   súdnych   poplatkov   z   dôvodu,   že   je   poberateľkou   opatrovateľského   dôchodku Okresný súd Košice II uznesením č. 29C 10/04-37 zo dňa 04. 04. 2005 rozhodol tak, že neustanovil navrhovateľke advokáta na zastupovanie v konaní, pretože v danom konaní mal súd   za   to,   že   u   navrhovateľky   nie   sú   vzhľadom   na   výšku   peňažného   príspevku   za opatrovanie, ktorý poberala v tejto sume v sume 5.797.- Sk predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov a s ohľadom na predmet konania nie je daná ani potreba ustanovenie právneho zástupcu.

Krajský súd v Košiciach, ktorý na neverejnom zasadnutí sa s touto otázkou nielenže nevysporiadal, ale odmietol môj návrh vykonať dokazovanie ustanovením znalca z odboru ekonómia   a   manažment,   odvetvie   účtovníctvo,   prípadne   odvetvie   financie   za   účelom objektivizovania   hospodárskeho   výsledku   spoločnosti,   v   ktorých   mám   účasť,   v   procese súdneho dokazovania, čím vytýkam aj popretie obhajovacích práv.

Krajský   súd,   ktorý   odvolanie   zamietol,   sa   stotožnil   so   závermi   konajúceho   súdu a nevzhliadol nesprávne právne   posúdenie zisteného skutkového stavu   veci,   naviac   sám prispel k v procesnému pochybeniu obhajovacích práv, keď odmietol pribrať do konania znalca, pričom len na základe takto vykonaného dokazovania, t. j. bez objektivizovania hospodárskeho   výsledku   spoločnosti,   v   ktorých   mám   účasť,   mohli   súdy   oboch   stupňov dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam v merite veci.

Uvedeným postupom súdov mi boli zmarené základné práva a to právo na obhajobu v celom súdnom konaní účinným spôsobom, konaním súdov bol popretý ich účel a význam. Ako z uvedeného vyplýva, súd porušil moje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   pričom   porušil   aj   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutím   súdov   bol   porušený   základný   článok   Základných   zásad   zákona o rodine, ak bol priznaný nárok na príspevok rozvedeného manžela s časovým odstupom 25-tich rokov,   mám za to, že presúvať ekonomickú zodpovednosť na bývalého manžela v takom   dlhom   časovom   horizonte,   je   neprimeraným   zaťažovaním   a   nemá   oporu   ani v princípoch rodinného práva, na koľko v prípade bývalých manželov už nemožno hovoriť o rodine,   nemožnosť   a neschopnosť samostatne   sa   živiť,   ktorá je   účelovo subsumovaná zo strany   navrhovateľky   ako   bývalej   manželky,   ktorej   manželstvo   s   odporcom   bolo rozvedené v minulom storočí roku a to v r. 1984, pod celodennú starostlivosť chorej dcéry, ktorá je dospelá a má zabezpečenú starostlivosť aj prostredníctvom štátu ako každý iný občan s týmto postihnutím, nie je a nemôže byť v kauzálnej súvislosti so stavom rozvedenej manželky, ktorá netrpí zdravotnými problémami a má možnosť sa zamestnať, ktorá tak využívajúc   zákonnú   normu   uplatňuje   svoj   nárok   na   úkor   porušenia   práva   odporcu garantované Ústavou SR v čl. 12 ods. 4, t. j. „Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach   preto,   že   uplatňuje   svoje   základné   práva   a   slobody“,   čo   jednoznačne a nespochybniteľne možno vyvodiť z tej skutočnosti, že postupom všeobecných súdov neboli chránené záujmy druhej rodiny mňa ako odporcu a navrhovateľa v tomto konaní, ktorú som založil, ktorej ochrana je taktiež pod garanciou ústavného zákona a jeho čl. 41 ods. 1, právne   závery   všeobecných   súdov   sú   v   extrémnom   nesúlade   s   vykonanými   skutkovými zisteniami, t. j. podmienkou neschopnosti samostatne sa živiť ako jednou zo základných predpokladov obsiahnutých v ust. § 92 ZR, keďže v tomto prípade nie je právny nárok na v zásade   rovnakú   životnú   úroveň   rozvedených   manželov,   zákon   vyžaduje   kvalifikovanú mieru   odkázanosti,   bez   uvedeného   sa   rozhodnutia   súdov   javia   ako   neprijateľné a iracionálne, čo ich robí nespravodlivými a nepresvedčivými, preto takéto rozhodnutia sú považované za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy či čl. 6 ods. 1 dohovoru.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby zrušil predmetné rozhodnutie krajského súdu a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   listom   sp.   zn.   1   SprV/71/2010 z 3. marca 2010 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol:

«...Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú stránku, ani ich zákonnosť.

Z obsahu ústavnej sťažnosti vysvitá, že sťažovateľ v nej uvádza to isté, čo počas konania na súde prvého stupňa, resp. v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

S   námietkami   sťažovateľa,   že   navrhovateľka   sama   požiadala   o   rozviazanie pracovného pomeru a   o vyradenie   z evidencie   uchádzačov o   zamestnanie   sa   podrobne vyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozsudku (viď č. l. 272-281 spisu). Krajský   súd   v   Košiciach   v   dôvodoch   svojho   rozsudku   z   30.   septembra   2009   sa dôsledne vyporiadal s výhradami sťažovateľa o nenariadení znaleckého dokazovania za účelom zistenia hospodárskeho výsledku R., s. r. o. K., ako aj s tým, či je možné príspevok na výživu rozvedeného manžela priznať aj po tak dlhom časovom odstupe od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode (viď č. l. 313 - 315 súdneho spisu).

Podrobné, presvedčivé a zákonom zodpovedajúce sú dôvody ako prvostupňového, tak aj   druhostupňového   rozsudku,   s   ktorými   sa   v   plnom   rozsahu   stotožňujeme a v podrobnostiach na ne odkazujeme.

Účastníci konania mali nielen možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ale tiež označiť (navrhnúť) dôkazy, ktorých vykonanie na preukázanie svojich tvrdení považovali za potrebné.

Pokiaľ   súd   nevyhovel   návrhu   na   doplnenie   dokazovania,   vysvetlil   v   dôvodoch rozhodnutia, z akých dôvodov navrhovaný dôkaz nevykonal (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Právne   závery   všeobecných   súdov   (okresného   i   krajského)   nie   sú   v   extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, ba práve naopak.

Poznamenávame,   že   (ústavná)   sťažnosť   opakuje   len   argumenty,   predložené   už odvolaciemu súdu a podľa nášho názoru Ústavný súd SR nie je ďalšou inštanciou, a preto mu neprislúcha pokračovať v konaní o „odvolacích“ dôvodoch.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť.»

Predseda krajského súdu v podaní z 31. marca 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní z 31. marca 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony.   Ak   tento   výklad   nie   je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať (II. ÚS 172/05).

Z rozsudku krajského súdu č. k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 vyplýva, že „Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti odporcu (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa, pozn.) prispievať na výživu navrhovateľky, o dlžnom výživnom, o spôsobe jeho zaplatenia a o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok.

Mení   rozsudok   vo   výroku   o náhrade   trov   konania   tak,   že   odporca   je   povinný nahradiť navrhovateľke trovy konania 1.506,54 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne navrhovateľky.“.

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 sa uvádza:

„... Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľka dostatočným spôsobom preukázala, že jediným zdrojom jej príjmu je opatrovateľský príspevok, z čoho nie je schopná uspokojiť svoje odôvodnené potreby. Rovnako dostatočne preukázala, že jej dcéra, vzhľadom na jej zdravotné   postihnutie,   vyžaduje   celodennú   starostlivosť,   s   čím   nie   je   v   rozpore   zistená skutočnosť, že jej bol poskytnutý príspevok na kúpu motorového vozidla v roku 1999, kedy navštevovala školu. V súvislosti s námietkou odporcu v odvolaní, že príspevok na výživu rozvedenej   manželky   bol   navrhovateľke   priznaný   po   uplynutí   25   rokov   od   rozvodu   ich manželstva, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že navrhovateľka podala návrh 20. 2. 2004, teda za účinnosti Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. v znení neskorších noviel, a súd prvého stupňa rozhodol napadnutým rozsudkom 19. 2. 2009, teda po nadobudnutí účinnosti nového Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. 4. 2005. Podľa § 118 tohto nového zákona konania vo veciach výživného, o ktorých súd nerozhodol do 1. 4. 2005, sa dokončia podľa tohto zákona. V ustanovení § 114 tohto nového Zákona o rodine je uvedené, že právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. 4. 2005, sa posudzujú podľa ustanovení tohto zákona. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté, sa ale   posudzujú   podľa   doterajších   predpisov.   Právo   na   výživné   je   nepochybne hmotnoprávnym nárokom. Z uvedeného je zrejmé, že návrh navrhovateľky bolo potrebné posúdiť podľa § 92 Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. (v súlade s § 114 Zákona o rodine č. 36/2005   Z.   z.),   ktorý   nestanovoval   časový   limit   pre   poskytnutie   príspevku   na   výživu rozvedeného   manžela   od   právoplatnosti   rozhodnutia   o   rozvode.   V   tejto   súvislosti   je nevyhnutné   konštatovať,   že   príspevok   na   výživu   rozvedeného   manžela   upravený   či   už v zákone č. 94/1963 Zb. alebo v zákone č. 36/2005 Z. z. vychádza v podstate z tých istých princípov a zásad s tým, že rovnako ako pri ostatných druhoch vyživovacích vzťahov, aj v tomto prípade sú kritériá na určenie rozšírené o majetkové pomery na strane povinného. Základným   predpokladom   pre   vznik   vyživovacej   povinnosti   voči   bývalému   manželovi   je právoplatné rozvedenie manželstva a rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť a tiež skutočnosť, že bývalý manžel s ohľadom na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je schopný mu poskytnúť príspevok. Pri rozhodovaní o určení príspevku na výživu rozvedeného   manžela   je   vždy   nevyhnutné   súčasne   prihliadať   na   odôvodnené   potreby oprávneného a na schopnosti,   možnosti   a majetkové pomery povinného.   Skutočnosť,   že rozvedená   manželka   (manžel)   má   príjem,   sama   o   sebe   nestačí   na   konštatovanie,   že   je schopná sama sa živiť, ak z tohto príjmu nie je schopná uhradiť si popri nevyhnutných nákladoch na stravovanie aj ďalšie nevyhnutné životné náklady. Nie je namieste ani úvaha, že by rozvedená manželka nemala mať zabezpečenú primeranú výživu z prostriedkov svojho bývalého manžela, hoci tento na to prostriedky má, ale že by jej primeraná výživa mala byť dopĺňaná zo spoločenských zdrojov.   Takýto výklad zákona by bol v rozpore s dobrými mravmi,   ktoré   sú   základným   kritériom   pre   posudzovanie   všetkých   nárokov   na   výživné. So zreteľom na odvolacie námietky odporcu je tiež potrebné uviesť, že ak by sa aj nárok navrhovateľky posudzoval podľa nového Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z., podľa ktorého je príspevok   možné   priznať   najdlhšie   na   dobu   5   rokov   od   právoplatností   rozhodnutia o rozvode, je nepochybne, že v tomto prípade by bolo potrebné aplikovať druhú vetu § 72 ods. 3, podľa ktorej súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý   má   sám   dlhodobo   nepriaznivý   zdravotný   stav,   vyžadujúci   sústavnú   opateru. Z uvedeného   dôvodu   je   námietka   odporcu   týkajúca   sa   času   uplynulého   od   rozvodu manželstva s navrhovateľkou neopodstatnená. Pokiaľ odporca vytýkal súdu prvého stupňa, že   nebolo   nariadené   znalecké   dokazovanie   za   účelom   zistenia   hospodárskeho   výsledku s. r. o.,   na   čo   je   kompetentný   výlučne   znalec,   je   potrebné   konštatovať,   že   zisťovanie hospodárskeho výsledku obchodnej spoločnosti v konaní o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela nie je spravidla potrebné vykonať na takej odbornej úrovni, ktorá by vyžadovala   znalecké   dokazovanie,   keďže   zistená   skutočnosť   sa   nevyhnutne   posudzuje v kontexte s inými relevantnými skutočnosťami a nikdy nie sama o sebe a v tejto právnej veci   je   predmetom   dokazovania   zistenie   takých   skutočností,   ktoré   sú   relevantné   pre posúdenie   schopností   a   možností   odporcu   (§   92   ods.   1,   §   96   zákona   č.   94/1963   Zb.). Z vykonaného dokazovania a z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že konajúci súd postupoval v súlade s uvedenými princípmi. Zistenie hospodárskeho výsledku R., s. r. o. K.,   ktorá   v   skutočnosti   vykazuje   miliónové   straty,   posúdil   konajúci   súd   v   kontexte   s ostatnými skutočnosťami ako sú životný štýl odporcu, jeho výdavky a ostatné príjmy, napr. pôžičky a úvery v celkovej hodnote skoro 2 mil. Sk, kúpa rodinného domu a jeho nákladná rekonštrukcia,   prevod   členských   práv   k   družstevnému   bytu   za   1   mil.   Sk,   príjem zo zamestnania 9.000,- Sk a pod. Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že splátky úverov a pôžičiek a výška bežných výdavkov odporcu vysoko presahujú ním deklarovaný príjem zo zamestnania. Konajúci súd hodnotiac všetky dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že odporca má vyšší príjem ako ním deklarovaných 9.000,- Sk napriek tomu, že spoločnosť R., s. r. o. K. oficiálne vykazuje stratu a dospel k správnemu záveru, že odporcove schopnosti a možnosti umožňujú, aby prispieval na primeranú výživu navrhovateľky   3.000,-   Sk   (resp.   100   €)   mesačne.   S   týmto   záverom   sa   odvolací   súd stotožňuje,   pretože   logicky   vyplýva   z   vecne   správnych   úvah   súdu   prvého   stupňa   a   zo zistených skutkových okolností v konaní. Dlžné výživné súd prvého stupňa vyčíslil správne, správne   určil   aj   počiatok   odporcovej   povinnosti,   ktorému   určil   lehotu   90   dní   od právoplatnosti   rozsudku   na   zaplatenie,   ktorú   považuje   aj   odvolací   súd   za   primeranú schopnostiam a možnostiam odporcu....“

Požiadavky   vyplývajúce z princípu   kontradiktórnosti   konania definoval Európsky súd pre ľudské práva tak, že jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru   je   jeho   kontradiktórny   charakter.   Každá   strana   procesu   musí   zásadne   mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jej požiadavky uspeli,   ale   aj   zoznámiť   sa   s   každým   dokladom   a   pripomienkou   predloženými   súdu   za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim (rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 18. marca 1997, Recueil 1997, II, s. 436, § 33).

Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa právo, aby každá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo z 2. marca 1987, séria A, č. 115, s. 23, § 62; rozhodnutie vo veci Ankerl c. Švajčiarsko z 23. októbra 1996, Recueil 1996, V. s. 1553).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   ustálenej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   musia   súdne rozhodnutia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, pričom rozsah tejto povinnosti závisí od osobitostí jednotlivých prípadov. Povinnosť súdov odôvodňovať svoje   rozsudky   nie   je   možné   chápať tak,   že   sa   vyžaduje podrobná   odpoveď   na   každý argument (napr. Helle c. Fínsko, Schenk c. Švajčiarsko, Ruiz Torija c. Španielsko).

Pre ústavne konformný výklad základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je podstatné preskúmať jeho medze v zákonoch, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy.

Za   úplné   a   dostačujúce   možno   považovať   také   odôvodnenie   rozsudku,   ktoré dostatočným spôsobom informuje účastníka konania o skutkových zisteniach a právnych záveroch,   na   základe   ktorých   súd   meritórne   posúdil   vec   a   rozhodol.   Pokiaľ   teda odôvodnenie   obsahuje   základné   prednesy   a   návrhy   účastníkov   konania,   výpočet vyhodnotených   dôkazov   a   skutočností,   ktoré   súd   považoval   za   preukázané,   ako   aj zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení spĺňa v plnej miere požiadavku § 157 Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský   súd   sa   pri   rozhodovaní   v predmetnej   veci   uvedenými   zásadami a východiskami dôsledne neriadil a nevysporiadal sa dostatočne so základnými právnymi otázkami, ktoré sú pre právne posúdenia tejto veci podstatné.

Ústavný   súd   v zmysle   jemu   zverenej   právomoci   preskúmal   súlad   interpretácie prednesenej krajským súdom s ústavou a zákonmi, pokiaľ tento stanovil okruh právnych noriem, ktoré sa na vec vzťahujú a ktorými bude posudzovať predložený právny problém. V prípade konkurencie dvoch právnych noriem musí byť zrejmé, ktorou právnou normou bude   skutkový   stav   posúdený   a aká   bude   interpretácia   týchto   noriem. V súvislosti s odvolacou námietkou sťažovateľa (odporcu) týkajúcou sa uplynutia 25 rokov od rozvodu manželstva   do   doby   rozhodovania   súdu   krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku   správne poukazuje   na   to,   že   v priebehu   prvostupňového   konania   došlo   k zmene   relevantnej hmotnoprávnej úpravy – zákona o rodine, keďže zákon č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“)   stratil   platnosť   1.   apríla   2005,   keď nadobudol účinnosť čl. I zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 36/2005 Z. z.“). Krajský súd uviedol, že „navrhovateľka podala návrh 20. februára 2004, teda za účinnosti Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. v znení neskorších noviel, a súd prvého stupňa rozhodol napadnutým rozsudkom 19. 2. 2009, teda po nadobudnutí účinnosti nového Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z.“.

Pre   posúdenie   a rozhodnutie   v danej   veci   prichádzala   do   úvahy   aplikácia   týchto právnych predpisov:

Podľa § 92 ods. 1 zákona o rodine rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností a možností. Ak sa nedohodnú, rozhodne súd o príspevku na výživu na návrh niektorého z nich.

Podľa § 72 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.

Podľa § 72 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z.   ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.

Podľa § 114 zákona č. 36/2005 Z. z. právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2005, sa posudzujú podľa ustanovení tohto zákona. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 118 zákona č. 36/2005 Z. z. konania vo veciach výživného podľa tretej časti tohto zákona, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005, sa dokončia podľa tohto zákona.

Krajský súd podstatnú časť uvedených zákonných ustanovení aj odcitoval, ďalej však už   v odôvodnení jeho rozsudku absentujú závery, ktoré z tejto právnej úpravy plynú pre konkrétny   prípad,   okrem   konštatovania,   že „Právo   na   výživné   je   nepochybne hmotnoprávnym nárokom. Z uvedeného je zrejmé, že návrh navrhovateľky bolo potrebné posúdiť podľa § 92 Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. (v súlade s § 114 Zákona o rodine č. 36/2005   Z.   z.),   ktorý   nestanovoval   časový   limit   pre   poskytnutie   príspevku   na   výživu rozvedeného manžela od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode.“.

Krajský súd neuviedol, z akých dôvodov nevzal do úvahy ustanovenie § 118 zákona č. 36/2005 Z. z., a pokiaľ ide o § 114 toho istého zákona,   zameral sa iba na znenie jeho druhej vety.

K tomu ústavný súd v prvom rade uvádza, že pokiaľ ide o vznik práva navrhovateľky na príspevok na primeranú výživu od bývalého manžela (ďalej len „príspevok“), presnejšie povedané, jej práva na to, aby o takýto príspevok mohla požiadať, zmena právnej úpravy túto   otázku   nijako   neovplyvnila,   pretože   podstata   tohto   právneho   inštitútu   v obidvoch zákonoch   je   v zásade   zhodná   (to   napokon   konštatuje   aj   krajský   súd   v ďalšom   texte odôvodnenia).   Na   druhej   strane   však   už vôbec nie   je zrejmé,   o aké práva   a povinnosti „vzniknuté“ medzi účastníkmi konania za účinnosti pôvodného zákona o rodine by malo ísť, keďže konkrétne práva a povinnosti týkajúce sa príspevku boli založené (vznikli) až rozhodnutiami súdov. Navyše, z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vôbec nevyplýva, akú úlohu v danom prípade zohráva prvá veta ustanovenia § 114 zákona č. 36/2005 Z. z., podľa   ktorej   „právne   vzťahy,   ktoré   vznikli   pred   1.   aprílom   2005,   sa   posudzujú   podľa ustanovení   tohto   zákona“,   čo   rovnako   platí   o zákonnom   imperatíve   uvedenom   v   §   118 zákona č. 36/2005 Z. z., že „konania vo veciach výživného podľa tretej časti tohto zákona, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005, sa dokončia podľa tohto zákona“.

Napriek   tomu,   ako   už   bolo   uvedené,   krajský   súd   skonštatoval,   že   návrh navrhovateľky   (ako   celok,   teda   nie   iba   vznik   práva)   bolo   potrebné   posúdiť   podľa pôvodného zákona o rodine. Skutočnosť, že krajský súd sa s otázkou aplikácie relevantnej právnej úpravy riadne nevysporiadal, podčiarkuje aj fakt, že v ďalšej časti odôvodnenia svoj vlastný záver relativizuje, ak uvádza, že „... ak by sa aj nárok navrhovateľky posudzoval podľa nového Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z...“.

Ústavný súd bez toho, aby posudzoval zistený skutkový stav v danej veci alebo aby vstupoval do právnych úvah konajúcich všeobecných súdov, konštatuje, že krajský súd sa v uvedenom smere pri aplikácii jednoduchého práva odklonil od ústavnej požiadavky, že každý má právo, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy.

Uvedené nedostatky   považuje ústavný   súd   za prvý   dôvod,   pre ktorý   je potrebné označiť napadnuté rozhodnutie za neodôvodnené a arbitrárne, čo v konečnom dôsledku (ako sa uvádza ďalej) bolo spôsobilé zásadným spôsobom ovplyvniť aj rozhodnutie krajského súdu v merite veci (v spojení s prvostupňovým rozsudkom).

Druhým okruhom otázok, ktorými sa ústavný súd rozhodujúc o sťažnosti sťažovateľa zaoberal,   bola   vecnoprávna   stránka   jeho   námietok   uplatnených   aj   v odvolaní   podanom krajskému súdu, a to jeho nesúhlas s tým, že o príspevku rozhodli súdy až po 25 rokoch od rozvodu manželstva s navrhovateľkou.

Platná právna úprava príspevku podľa ustanovenia § 72 ods. 3 prvej vety zákona č. 36/2005 Z. z. ustanovuje pravidlo, že príspevok možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Krajský súd opomenul interpretovať toto normatívne ustanovenie, z ktorého podľa názoru ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že   slovné   spojenie   „doba   piatich   rokov“   neurčuje   iba   dĺžku   obdobia,   ktoré   je   možné kedykoľvek po rozvode manželstva „vymerať“, ale viaže sa na jedinečné časové obdobie plynúce   bezprostredne   po   rozvode   („odo   dňa   právoplatnosti   rozhodnutia   o rozvode“). Takýto výklad korešponduje aj s účelom tohto inštitútu, ktorý sa viaže na zmenené životné podmienky   bývalých   manželov   spôsobené   rozvodom,   inými   slovami,   medzi   potrebou a odôvodnenosťou   poskytnutia   príspevku   a rozvodom   musí   byť   príčinná   súvislosť. Napokon, ani výnimka z uvedeného pravidla obsiahnutá v ďalšom texte tohto ustanovenia uvedený výklad nespochybňuje, ale naopak potvrdzuje, pretože aj slovné spojenie „Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie   je   z   objektívnych   dôvodov   schopný   sám   sa   živiť   ani   po   uplynutí   tejto   doby...“ nepochybne   svedčí   o tom,   že   v týchto   prípadoch   musí   vždy   ísť   o situáciu,   keď v rozhodujúcom čase piatich rokov po rozvode súd príspevok priznal (1) a neskôr sa ukáže, že bývalý manžel poberajúci príspevok ani po uplynutí tejto doby nenadobudol schopnosť sám sa živiť (2), súd môže pri splnení ďalších hmotnoprávnych podmienok (na ktoré sa krajský súd výlučne zameral) túto dobu predĺžiť (3).

Uvedený   postup   krajského   súdu,   ktorý   bol   zavŕšený   potvrdením   rozsudku prvostupňového súdu, nemožno považovať za ústavne konformný v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, a to aj z dôvodov, že je v kolízii s ústavným princípom právnej istoty a princípom spravodlivosti.

Krajský súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav. Opomenul však (a tým by dal odpoveď na niektoré námietky sťažovateľa), že súdna prax pre   takéto   prípady,   akým   bola   prerokúvaná   vec,   sa   ustálila   v tom,   že   pre   posúdenie „schopností,   možností   a   majetkových   pomerov“   bývalého   manžela,   ktorému   sa   ukladá povinnosť platiť príspevok, sa v zásade nemôže brať do úvahy hmotný majetok, ktorý od rozvodu nadobudol, resp. sa od neho nemôže požadovať, aby takýto majetok predal a takto získané   finančné   prostriedky   použil   na   úhradu   príspevkov   (táto   okolnosť   má   v danom prípade značnú váhu, ak sa vezme do úvahy doba, ktorá od rozvodu manželstva uplynula).

Ústavný súd považuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 za arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné do tej miery, že to malo za následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   8   CoP/131/2009-311   z   30.   septembra   2009   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že z preskúmaného súdneho spisu ani z obsahu sťažnosti nevyplýva, či pred podaním návrhu navrhovateľka požiadala bývalého manžela o príspevok, resp. či z jej strany došlo k pokusu o dohodu s bývalým manželom na poskytovaní príspevku. V tejto súvislosti ústavný súd prezentuje názor, že v zápornom prípade by išlo o predčasne podaný návrh na súd, pretože uvedená   zákonná   hmotnoprávna   podmienka   je   obsiahnutá   v obidvoch   relevantných právnych úpravách (pôvodný zákon o rodine a zákon č. 36/2005 Z. z.) a bez jej splnenia treba návrh zamietnuť.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   to,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   zrušil   rozsudok krajského súdu č. k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon   rozhodol   aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. G. Č. Právna zástupkyňa sťažovateľa si v podaní z 31. marca 2010 uplatnila sumu 254,88 € za dva úkony   právnej   služby   (prevzatie   právneho   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom, sťažnosť). Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá v prvom polroku 2009 bola 721,40   €.   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   dva úkony   právnej   služby   v   hodnote   po   120,23   €   (príprava   a   prevzatie   veci   a   písomné vyhotovenie   sťažnosti)   a   dvakrát   náhradu   režijného   paušálu   po   7,21   €   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2010