znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 120/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   K.,   P.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   O.   L.,   P., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/226/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2007 doručená sťažnosť F. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. O. L., P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C/226/2003.

Sťažovateľ   uviedol,   že   je   účastníkom   súdneho   konania   o vydanie   pozemku s príslušenstvom   v postavení   žalovaného.   Konanie   bolo   začaté   podaním   návrhu 14. novembra 2003. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol prehľad úkonov okresného súdu.

„(...) Súd bol v konaní nečinný, a to s poukazom na to, že v čase od 30. 9. 2004, kedy súd   vydal   uznesenie,   ktorým   pripustil   zmenu   žaloby,   najbližší   úkon   vo   veci,   ktorý by smeroval   k skončeniu   veci   a k meritórnemu   rozhodnutiu,   vykonal   až   po   2   rokoch (pojednávanie dňa 2. 10. 2006), a to na podnet sťažnosti, ktorú dňa 9. 8. 2006 adresoval sťažovateľ predsedovi okresného súdu. Týmto konaním okresný súd porušil sťažovateľove základného právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume   50 000   Sk.   Túto   sumu   finančného   zadosťučinenia   odôvodnil   tým,   že: „svojou nečinnosťou   a nekonaním   vyvolal   okresný   súd   u sťažovateľa   hlbokú   právnu   neistotu, v ktorej sa sťažovateľ dlhodobo nachádzal, a ktorá mu spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu, a to nielen jeho osobe, ale aj jeho blízkym. Ujma nášho klienta spočíva v tom,   že   vďaka   neprimerane   zdĺhavému   konaniu,   nemohol   sťažovateľ   riadne   užívať pozemok, ktorý predtým užíval už viac ako 25 rokov a ktorého sa cítil a cíti byť vlastníkom.“

Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C/226/2003,   priznal   mu   primerané finančné zadosťučinenie vo sume 50 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   (v   tomto   prípade   okresného   súdu   a   Krajského   súdu   v   Prešove ako súdu odvolacieho) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Zo sťažnosti   ústavný súd zistil, že   konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 10 C/226/2003 bolo právoplatne skončené uznesením okresného súdu o zastavení konania sp. zn. 10 C/226/2003 z 22. januára 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. februára 2007.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   96/02)   sa   ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) trvalo alebo ešte pretrváva. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k porušovaniu namietaného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. marca 2007. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že konanie, v ktorom okresný súd vykazoval zbytočné   prieťahy,   právoplatne   skončilo   14.   februára   2007,   z čoho   je   zjavné,   že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu označené porušovanie základného práva sťažovateľa už netrvalo.

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na   obsah   sťažnosti,   ako   aj   s prihliadnutím na zmysel   a účel   ustanovenia čl. 48 ods.   2 ústavy   základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2007