znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 120/04-41

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti AUTOCOM, s. r. o., Námestovo, zastúpenej advokátom Mgr. I. P., Advokátska kancelária, Z., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 301/99 na neverejnom zasadnutí 30. júna 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 301/99   p o r u š i l základné právo AUTOCOM, s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Malacky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Cb   301/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. AUTOCOM, s. r. o.,   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Malacky p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Malacky   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania AUTOCOM, s. r. o., v sume 9 352 Sk (slovom deväťtisíctristopäťdesiatdva slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta Mgr. I. P., Advokátska kancelária, Z. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti AUTOCOM, s. r. o., vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 120/04-21   zo   14.   apríla   2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   AUTOCOM,   s.   r.   o., Námestovo   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   Mgr. I.   P.,   Advokátska kancelária, Z.,   pre   namietané porušenie jej základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 301/99.

Sťažovateľka uviedla, že sa návrhom na vydanie platobného rozkazu zo 7. marca 1999 na okresnom súde domáhala proti spoločnosti COLORCAR SERVIS, spol. s r. o., Lozorno   (ďalej   len   „odporkyňa“)   zaplatenia   pohľadávky   vo   výške   111   800   Sk s príslušenstvom. Vo veci bol 31. mája 1999 vydaný platobný rozkaz sp. zn. 13 Rob 143/99. Po   podaní   odporu   odporkyňou   16.   júna   1999   bol   uvedený   platobný   rozkaz   zrušený a konanie je odvtedy vedené pod sp. zn. 9 Cb 301/99. Prvé pojednávanie vo veci bolo určené na 15. november 2000. Neuskutočnilo sa však z dôvodu školenia zákonného sudcu. Okresný súd pojednával vo veci až 20. júna 2001. Na pojednávaní rozhodol o zastavení konania.   Rozhodnutie   okresného   súdu   o zastavení   konania   zrušil   na   základe   odvolania sťažovateľky   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č.   k. 27 Cob 424/01-47   z 2.   februára   2002.   Po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   okresný   súd pojednával vo veci 30. októbra 2002. Pojednávanie bolo odročené. Sťažovateľka vzniesla 2. decembra   2002   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   námietku   zaujatosti   voči zákonnej sudkyni. Konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Na základe uvedených tvrdení sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv v predmetnom konaní zo strany okresného súdu. Ten mal podľa jej názoru zaviniť zbytočné   prieťahy   v označenom   konaní   najmä   v obdobiach   od   16.   septembra   1999   do 20. júna 2001, od 2. februára 2002 do 30. októbra 2002 a taktiež od 2. decembra 2002 až do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   porušenie   jej   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 301/99, aby prikázal okresnému súdu v označenom   konaní konať ďalej   tak,   aby k zbytočným   prieťahom   nedochádzalo,   a aby priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 25.   februára   2004   na   preukázanie   využitia sťažnosti na prieťahy v uvedenom konaní adresovanej predsedovi okresného súdu v zmysle § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“) predložila sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu (v prílohe podania z 28. februára 2004) kópiu svojho podania z 18. júna 2003 adresovaného okresnému súdu (k sp.   zn. 9 Cb 301/99),   ktorým namietala nečinnosť okresného súdu   vo veci   a žiadala „vybavenie veci a skoré vytýčenie termínu pojednávania“.

Na základe výzvy ústavného súdu z 25. februára 2004 sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril (podaním sp. zn. Spr. 2052/04 z 10. marca 2004) aj okresný súd. Z uvedeného vyjadrenia   vyplýva,   že   okresný   súd   nesúhlasí   so   skutkovými   tvrdeniami   sťažovateľky namietajúc, že v obdobiach, ktoré označila ako obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom   v konaní,   boli   vykonávané procesné   úkony   smerujúce   k rozhodnutiu   vo   veci a skončeniu konania. Na základe ním uvedeného prehľadu priebehu dotknutého konania pripustil,   že „čiastočné   prieťahy   v plynulosti   konania   nastali   až   v roku   2004“, no spochybnil tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorých k zbytočným prieťahom dochádza už od septembra   1999.   Poukázal   taktiež   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   nepodala v súvislosti s namietanými   zbytočnými   prieťahmi   v   predmetnom   konaní   sťažnosť   podľa § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb.

Okresný   súd   podaním   sp.   zn.   Spr.   2052/04   z 10.   mája   2004   ústavnému   súdu v predmetnej veci oznámil, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní zo 14. mája 2004 ústavnému súdu navrhol, aby sťažovateľovi priznal aj „náhradu trov právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu, Mgr.   I.   P.,   advokáta,   Z.,   a to   za   3   úkony   právnej   pomoci   –   prevzatie   a príprava   veci, vypracovanie ústavnej sťažnosti, stanovisko k výzve ÚS, 1/3 výpočtového základu – zo sumy 12.250,- Sk. Za jeden úkon 4.083,- Sk + 3 x rež. paušál po 130,- Sk, spolu 12.640,- Sk. Zároveň uvádzam, že netrváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie“.

Okresný   súd   listom   z 25.   mája   2004   ústavnému   súdu   oznámil,   že   podanie sťažovateľa z 18. júna 2003, ktoré bolo ústavnému súdu predložené ako dôkaz využitia účinného   prostriedku   nápravy   (sťažnosti   podľa   §   17   ods.   1   zákona   č.   80/1992   Zb.) v posudzovanom   konaní,   nebolo   okresnému   súdu   doručené.   Predseda   okresného   súdu nariadil   vykonať „dôslednú   previerku“ vo   veci   doručenia   podania   z 18.   júna   2003 v podateľni   okresného   súdu   aj   na   Pošte   Malacky,   ktorá   bola   ukončená   s negatívnym výsledkom.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   predseda   okresného   súdu „nadobudol podozrenie, že zo strany sťažovateľa ide o podvrh v úmysle konvalidovať skutočnosť, že nevyužil postup uvedený v ust. § 17 ods. 1 zák. č. 80/1992 Zb., t. j., že nepodal štátnej správe súdu sťažnosť na prieťahy v konaní“.

Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu (v podaní z 15. júna 2004) vyjadril k stanovisku predsedu okresného súdu z 10. marca 2004 a výzve ústavného súdu z 18.   júna   2004.   Vo   svojom   vyjadrení   právny   zástupca   vyslovil   svoj   nesúhlas   so stanoviskom   okresného   súdu,   poukázal   na   postup   okresného   súdu   a konkrétne   obdobia v konaní, v ktorých podľa neho došlo k zbytočným prieťahom, ktoré spôsobil okresný súd okrem   iného   aj   podľa   neho „zbytočnými   a neodôvodnenými   výzvami   na   účastníkov konania“. V ďalšom   texte   uviedol: „(...)Zotrvávame   na   tom,   že   na   Okresný   súd v Malackách   bolo   odoslané   podanie   sťažovateľa   s požiadavkou   na   vytýčenie   termínu pojednávania   vo   veci   z 18.   6.   2003.   Uvedená   písomnosť   podľa   našich   zistení   nebola adresovaná   na   OS   Malacky   ako   doporučená   zásielka   a preto   nemôžeme   doklad   o jej odoslaní súdu predložiť. Prečo nie je pripojená v súdnom spise nevieme vysvetliť a súdny spis sme ohľadne tejto písomnosti neprezerali.

Ak   by   však   boli   akékoľvek   pochybnosti   o tom,   že   klient   sa   domáhal   skorého prejednania veci a vystupoval proti nečinnosti súdu,   tak do pozornosti Ústavného súdu dávame aj písomnosť sťažovateľa – označenú ako námietka zaujatosti proti sudkyni JUDr. L. zo dňa 2. 12. 2002, odoslanú na OS Malacky doporučene dňa 4. 12. 2002. V rámci uvedenej námietky sťažovateľ vytýkal súdu, že doterajšie vedenie konania zo strany sudkyne JUDr. K. L. je zámerne a neúčelne odročované a predlžované, čo je v rozpore s ust. § 114, 117,   119   a nasl.   OSP   aj   z uvedeného   dôvodu   sa   domáhal   vylúčenia   sudkyne   JUDr.   L. z prejednávania a rozhodovania vo veci. Aj túto formu domáhania sa skoršieho prejednania vo veci treba považovať za domáhanie sa nápravy proti nečinnosti OS Malacky. (...)“

V závere   svojho   vyjadrenia   sa   právny   zástupca   sťažovateľa   vyjadril   k otázke zložitosti   predmetu   posudzovaného   konania,   ktorý   podľa   neho   nie   je   zložitý   (o tejto skutočnosti   svedčí   podľa   neho   aj   to,   že   nová   zákonná   sudkyňa   v tejto   veci   rozhodla rozsudkom, ktorým žalobe sťažovateľa v celom rozsahu vyhovela na prvom pojednávaní konanom 1. mája 2004), a taktiež ústavnému súdu oznámil, že netrvá v predmetnej veci na konaní verejného ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému súdu bol 18. marca 1999 doručený návrh na vydanie platobného rozkazu sťažovateľky   na   zaplatenie   pohľadávky   vo   výške   111   800   Sk   s príslušenstvom   proti odporkyni. Na okresnom súde bol tento návrh zaevidovaný pod sp. zn. 9 Cb 301/99 a jeho predmetom boli nároky vyplývajúce z kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi tohto konania.

Pokynom   z 22.   marca   1999   nechala   vo   veci   konajúca   sudkyňa   vyžiadať   od Okresného súdu Bratislava I výpis z obchodného registra týkajúci sa odporkyne, ktorý bol okresnému súdu doručený 26. apríla 1999.

Okresný súd listom z 27. apríla 1999 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh v lehote 8 dní od doručenia výzvy. Sťažovateľka súdny poplatok 20. mája 1999 zaplatila.

Okresný súd v predmetnej veci rozhodol platobným rozkazom č. k. 13 Rob 143/99-9 z 31. mája 1999. Dňa 16. júna 1999 bol okresnému súdu doručený odpor odporkyne proti uvedenému platobnému rozkazu.

Na základe pokynu z 8. novembra 1999 bol predmetný spis prevedený do evidencie „Cb“ z dôvodu podaného odporu.

Pokynom z 15. novembra 1999 nechala vo veci konajúca sudkyňa vystaviť uznesenie o uložení povinnosti odporkyni zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor a taktiež zaslať odpor sťažovateľke na zaujatie stanoviska v lehote 30 dní sťažovateľke.

Okresný súd uznesením č. k. 9 Cb 301/99-13 z 15. novembra 1999 uložil odporkyni povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   podaný   odpor   a listom   z toho   istého   dňa   vyzval sťažovateľku, aby sa v lehote 15 dní k podanému odporu vyjadrila. Odporkyňa zaplatila súdny poplatok 26. novembra 1999.

Listom   z 27.   januára 2000 a následne   listom   z 19.   apríla   2000 vo   veci   konajúca sudkyňa urgovala sťažovateľku, aby splnila povinnosť vyplývajúcu z výzvy okresného súdu z 15.   novembra   1999.   Právny   zástupca   sťažovateľky   k podanému   odporu   zaujal   svoje stanovisko v liste z 3. mája 2000 doručenom okresnému súdu 5. mája 2000.

Pokynom   z 21.   septembra   2000   vo   veci   konajúca   sudkyňa   vytýčila   termín pojednávania na 15. november 2000 a nechala naň predvolať účastníkov konania. Následne však   pokynom   z 29.   októbra   2000   nechala   vytýčené   pojednávanie   odročiť   na   neurčito z dôvodu „povinného   školenia   sudcu“ a súčasne   si   nechala spis   predložiť   na vytýčenie pojednávania v januári 2001.

Sťažovateľka podaním z 23. januára 2001 (doručeným 25. januára 2001) okresnému súdu oznámila, že vypovedala plnú moc právnemu zástupcovi, a zároveň mu zaslala plnú moc pre Mgr. I. P., ktorého splnomocnila na jej zastupovanie v predmetnom konaní.

Pokynom   zo   17.   mája   2001   vo   veci   konajúca   sudkyňa   vytýčila   nový   termín pojednávania v predmetnej veci na 27. jún 2001.

Podaním doručeným okresnému súdu 5. júna 2001 advokátka JUDr. Mgr. V. H., Advokátska   kancelária,   M.,   ktorú   odporkyňa   splnomocnila   na   jej   zastupovanie v predmetnom   konaní,   ospravedlnila   svoju   a odporkyninu   neúčasť   na   pojednávaní vytýčenom na 27. jún 2001. Pokynom zo 6. júna 2001 vo veci konajúca sudkyňa nechala odročiť vytýčené pojednávanie na 20. jún 2001.

Na   pojednávaní   20.   júna   2001   okresný   súd   po   vypočutí   právnych   zástupcov účastníkov konania pripustil zmenu návrhu a následne uznesením č. k. 9 Cb 301/99-32 konanie v predmetnej veci zastavil.

Pokynom   z 3.   júla 2001   nechala vo   veci   konajúca   sudkyňa predmetné uznesenie doručiť právnym zástupcom účastníkov konania. Právny zástupca sťažovateľky podaním z 19. júla 2001 podal proti uzneseniu o zastavení konania č. k. 9 Cb 301/99-32 z 20. júna 2001 odvolanie.

Pokynom z 24. júla 2001 nechala vo veci konajúca sudkyňa zaslať podané odvolanie právnej zástupkyni odporkyne a súčasne ju nechala vyzvať na zaujatie stanoviska k nemu v lehote 30 dní, ako aj na zaplatenie súdneho poplatku. Následne nechala spis predložiť krajskému súdu.

Právna   zástupkyňa   odporkyne   sa   k podanému   odvolaniu   vyjadrila   podaním z 10. augusta 2001 doručeným okresnému súdu 23. augusta 2001.

Pokynom súdnej kancelárii z 20. septembra 2001 nechala vo veci konajúca sudkyňa vyzvať   právneho   zástupcu   sťažovateľky   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané odvolanie a spisový materiál v predmetnej veci predložiť po splnení poplatkovej povinnosti na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   Cb   301/99-44   z 20.   septembra   2001   uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie.

Na základe pokynu zákonnej sudkyne z 11. októbra 2001 bol spis v predmetnej veci doručený   22.   októbra   2001   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní.   Krajský   súd uznesením č. k. 27 Cob 424/01-47 z 2. februára 2002 (doručeným okresnému súdu 8. apríla 2002) uznesenie okresného súdu č. k. 9 Cb 301/99-32 z 20. júna 2001 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vo veci konajúca sudkyňa okresného súdu nechala pokynom z 24. apríla 2002 vyššie uvedené   uznesenie   krajského   súdu   doručiť   účastníkom   konania   a taktiež   vydala   pokyn súdnej   kancelárii,   aby   jej   spis   predložili   po   vrátení   doručeniek   na   vytýčenie   termínu pojednávania.

Dňa 5.   júna   2002   vo   veci   konajúca   sudkyňa   vytýčila   termín   pojednávania   na 30. október 2002 a nechala naň predvolať účastníkov konania.

Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   právna   zástupkyňa   odporkyne   sa 19. augusta 2002 dostavila na súd za účelom nahliadnutia do súdneho spisu.

Pojednávanie   konané   30.   októbra   2002   bolo   po   vypočutí   právnych   zástupcov účastníkov   konania,   ako   aj   štatutárneho   zástupcu   sťažovateľky   odročené   na   neurčito, pretože nebol „presne určený predmet sporu“.

Pokynom z 30. októbra 2002 si vo veci konajúca sudkyňa nechala predložiť spisový materiál   v predmetnej   veci   obratom   po   predložení   dokladu   od   štatutárneho   zástupcu sťažovateľky na stanovenie termínu pojednávania v predmetnej veci.

Právny zástupca   sťažovateľky podaním doručeným   okresnému súdu   7. novembra 2002 požiadal okresný súd o doručenie opisu zápisnice z pojednávania z 30. októbra 2002.

Pokynom   z 12.   novembra   2002   nechala   vo   veci   konajúca   sudkyňa   vyhotoviť fotokópiu zápisnice z 30. októbra 2002 a po doručení dokladov od štatutárneho zástupcu sťažovateľky si spis nechala predložiť na stanovenie termínu pojednávania vo veci.

V   podaní   z 2.   decembra   2002   (doručenom   6.   decembra   2002)   právny   zástupca sťažovateľky podal v predmetnej veci námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni.

Pokynom   zo   17.   decembra   2002   nechala   zákonná   sudkyňa   spisový   materiál v predmetnej veci predložiť krajskému súdu na rozhodnutie o podanej námietke zaujatosti. Krajskému súdu bol spisový materiál v predmetnej veci doručený 10. januára 2003.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   12   Ncb   2/03-63   z 25.   februára   2003   doručeným okresnému   súdu   24.   marca   2003   rozhodol,   že   zákonná   sudkyňa   okresného   súdu   nie   je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Pokynom zo 4. marca 2004 vo veci konajúca sudkyňa vytýčila termín pojednávania na 29. apríl 2004, na ktorý nechala predvolať účastníkom konania, ako aj uložila vykonať ďalšie úkony súvisiace s prípravou pojednávania.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A)   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba v občianskoprávnej   veci   týkajúca   sa   nárokov vyplývajúcich   z kúpnej zmluvy. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla spôsobiť predĺženie konania.

B) Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd napriek skutočnosti, že   bola   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   a jej   štatutárny   zástupca,   ako   aj právny   zástupca   sa   zúčastňovali   nariadených   pojednávaní,   nehodnotil   ako   také,   ktoré nemohlo prispieť k predĺženiu konania. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj skutočnosť, že sťažovateľka podľa jeho zistenia sama prispela k predĺženiu tohto konania o viac ako päť mesiacov tým, že včas nereagovala na výzvy okresného súdu (sťažovateľka reagovala na výzvu okresného súdu na podanie vyjadrenia k odporu až po viac ako štyroch mesiacoch a po troch výzvach zo strany okresného súdu a taktiež nesplnila včas v lehote 30 dní povinnosť predložiť doklady uloženú jej na pojednávaní konanom 30. októbra 2003). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná povinnosť účastníka konania prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných   skutočností   (§   101   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku),   pričom   táto povinnosť nie je podmienená súhlasom účastníka s postupom súdu.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil   dlhé obdobia nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé obdobie nečinnosti okresného súdu začalo doručením   odporu   odporkyne   súdu   16.   júna   1999,   trvalo   päť   mesiacov,   t.   j.   až   do 15. novembra 1999, keď okresný súd uznesením zaviazal odporkyňu na zaplatenie súdneho poplatku a súčasne ju listom vyzval na vyjadrenie k podanému odporu. Ďalšie, v poradí druhé obdobie nečinnosti okresného súdu trvajúce 12 mesiacov bolo zistené od 3. mája 2000, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie k odporu, a trvalo do 7. mája 2001, keď okresný súd vytýčil v predmetnej veci nové pojednávanie. Počas tohto obdobia okresný súd síce 21. septembra 2000 nariadil termín pojednávania na 15. november 2000, avšak pokynom z 29. októbra 2000 nechal vytýčené pojednávanie z dôvodu „povinného školenia sudcu“ odročiť,   takže   v priebehu   tohto   obdobia   nerealizoval   ani   jeden   efektívny   úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania, resp. k rozhodnutiu v merite veci. Posledné, tretie obdobie nečinnosti okresného súdu začalo 24. marca 2003, keď bol okresnému súdu doručený spisový materiál v predmetnej veci z krajského súdu, a trvalo do 4. marca 2004, keď okresný súd nariadil pojednávanie v predmetnej veci, t. j. viac ako 11 mesiacov. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označených obdobiach, ktoré spolu trvali dvadsaťosem mesiacov (2 roky a 4 mesiace) bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka,   je   potrebné   považovať za   zbytočné   prieťahy   v konaní v zmysle   čl.   48   ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvalo do podania sťažnosti   sťažovateľky   už   viac   ako   štyri   roky   a jedenásť   mesiacov.   Z uvedenej   doby podstatnú   časť   (dva   roky   a štyri   mesiace)   tvoria   obdobia,   v ktorých   dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Predseda okresného súdu považoval sťažnosť za nedôvodnú okrem iného aj preto, že sťažovateľka   nevyužila   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb. ako účinný prostriedok nápravy.

Napriek   rozpornosti   tvrdení   sťažovateľky   a okresného   súdu   ohľadom   doručenia podania z 18. júna 2003 ústavný súd považoval za nesporné, že v podaní z 2. decembra 2002   sťažovateľka   namietala   okrem   iného   aj   skutočnosť,   že   predmetné   konanie   je poznačené   zbytočnými   prieťahmi   spôsobenými   postupom   okresného   súdu.   Podaním z 2. decembra 2002 (s obsahom ktorého bol oboznámený aj predseda okresného súdu, ako to vyplýva z č. l. 67 spisového materiálu v predmetnej veci) sťažovateľka podľa názoru ústavného   súdu   splnila   účel   priznania   práva   podať   sťažnosť   na prieťahy   v konaní,   t.   j. poskytla okresnému súdu možnosť napraviť protiprávny stav spôsobený porušením práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 dohovoru, a z tohto dôvodu námietky predsedu okresného súdu súvisiace s nepodaním sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 ústavný súd neakceptoval.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania   vedeného   na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú a vo vzťahu k právu   sťažovateľky   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   dohovoru   za primeranú.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   uvedené   práva   sťažovateľky   boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, pretože zbytočné prieťahy v konaní ju „obmedzili   v rozvoji   podnikateľskej   činnosti“ a „postupom   času   sa   výrazne   zhoršuje možnosť“ sťažovateľky „v exekučnom   konaní   úspešne   vymôcť“ jej   „riadne   podloženú pohľadávku“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané v predmetnom konaní priznať sťažovateľke sumu 20 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu a správanie sťažovateľky dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (dva roky a štyri mesiace) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov   konania pred ústavným súdom   spolu   vo   výške 12   640 Sk pozostávajúcich   z troch úkonov   právnej   služby   v uvedenom   konaní   (príprava   a prevzatie   zastupovania a 2 x písomné podanie na súd), vyčíslenú ako jedna tretina výpočtového základu zo sumy 12 250 Sk za tri úkony právnej služby, t. j. 3 x 4 083 Sk, a paušálnej náhrady hotových výdavkov, t. j. 3 x 130 Sk, v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ako aj z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16 a § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   4   540   Sk   (základom   pre   výpočet   je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk.

Ústavný súd v tomto prípade uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 9 352 Sk pozostávajúce z dvoch úkonov právnej služby v uvedenom konaní (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd) vyčíslených ako jedna tretina výpočtového základu za dva úkony právnej služby 2 x 4 540 Sk, t. j. spolu vo výške 9 080 Sk, a paušálnej náhrady hotových výdavkov 2 x 136 Sk, t. j. spolu vo výške 272 Sk, v súlade s vyhláškou č. 163/2002 Z. z.

Nárok na úhradu tretieho úkonu právnej služby ústavný súd nepriznal, pretože tento spočíval   iba   v doplnení   náležitostí   písomného   podania   na   súd   (sťažnosti)   právnym zástupcom na základe výzvy ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2004