znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 120/03-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. februára 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť L. D., bytom R., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., S., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom v Malackách v spoločnom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 134/01, a takto

r o z h o d o l :

Právo   L.   D.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom v Malackách v spoločnom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 134/01 p o r u š e n é   b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2003 doručená   sťažnosť   L.   D.,   bytom   R.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. J.   H.,   S.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom   v Malackách   (ďalej   len   „okresný   súd“) v spoločnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Cb   134/01,   s ktorým   je   spojené   konanie sp. zn. 9 Cb 52/01.

Ústavný súd 4. júna 2003 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 120/03-11.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom   doručeným   ústavnému   súdu   5.   augusta   2003.   Po   stručnej   genéze   postupu   súdu v predmetnej   veci   uviedol,   že   sťažnosť   sťažovateľa   nepovažuje   za   dôvodnú,   pretože plynulosť tak konania sp. zn. 9 Cb 52/01, ako aj konania sp. zn. 9 Cb 134/01 nebola ohrozená. Pripustil však výnimku čiastočne sa odchyľujúcu od zásady plynulosti konania, a to v období od 15. októbra 2002 do 28. apríla 2003.

Sťažovateľ prieťahy spôsobené v jeho veci nečinnosťou okresného súdu v roku 2002 a trvajúce   aj   v dobe   podania   jeho   sťažnosti   ústavnému   súdu   pociťuje   veľmi   negatívne, ba až existenčne (ušlý zisk), pretože predmet sporu súvisí s jeho podnikateľskou činnosťou spočívajúcou vo vykonávaní cestnej motorovej nákladnej dopravy.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval, že postupom Okresného súdu   v Malackách   boli porušené   jeho základné práva a slobody   vyplývajúce z čl. 48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   z medzinárodných   dokumentov,   ktorými   je   Slovenská republika v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy viazaná, a to čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Listom   z   22.   marca   2002   sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   prieťahy   v predmetnom súdnom konaní predsedovi   okresného súdu, čím vyčerpal všetky jemu dostupné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisov okresného súdu sp. zn. 9 Cb 52/01 a 9 Cb 134/01 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ sa návrhom podaným okresnému súdu 17. apríla 2001 domáha voči V. K.,   podnikateľovi   pod   obchodným   menom   V.   K.   –   SMON,   Malacky,   Stupavská   76 (ďalej len „žalovaný“), náhrady škody a vydania predbežného opatrenia voči žalovanému na odovzdanie ťahača návesov s návesom. Návrh bol zapísaný na okresnom súde pod sp. zn. 9 Cb 52/01.

Dňa 4. mája 2001 vydal okresný súd predbežné opatrenie, ktorým návrhu žalobcu – sťažovateľa   vyhovel.   Na   základe   odvolania   žalovaného   zo   17.   mája   2001   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 26 Cob 213/01 z 24. júla 2001 návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Uznesenie bolo okresnému súdu doručené 10. augusta 2001.

V ďalšom období, od 10. augusta 2001 až do 15. júla 2002, sťažovateľ v konaní sp. zn. 9 Cb 52/01 viackrát upravoval žalobný petit (12. októbra 2001, 10. decembra 2001, 29. mája 2002), v dôsledku čoho mu okresný súd musel neustále dorubovať súdny poplatok (s ťažkosťami, pretože petit žalobcu nebol dostatočne presný) a žalovanému zasielať návrh zmeny žaloby na vyjadrenie.

Sťažovateľ sa popri už vedenom predmetnom súdnom konaní návrhom podaným okresnému súdu 5. novembra 2001 domáha voči tomu istému žalovanému vydania ťahača návesu   a návesu   v hodnote   385   000   Kč.   Návrh   bol   zapísaný   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 9 Cb 134/01.

V predmetnej veci zaslal okresný súd žalobu na vedomie žalovanému až 29. mája 2002 a v ten istý deň vyzval sťažovateľa na vyjadrenie, či trvá na podaní, keď medzi tými istými   účastníkmi   eviduje   konanie   so   súvisiacim   predmetom   sporu   vedené pod sp. zn. 9 Cb 52/01.

Sťažovateľ 19. júna 2002 zaslal okresnému súdu zmenu žaloby a súčasne navrhol spojenie   konaní   vedených   pod   sp.   zn.   9   Cb   52/01   a 9   Cb   134/01,   pričom   oznámil, že na žalobe vedenej pod sp. zn 9 Cb 134/01 trvá.

Uznesením sp. zn. 9 Cb 134/01 z 2. októbra 2002 okresný súd spojil konania vedené pod sp. zn. 9 Cb 52/01 a 9 Cb 134/01 na spoločné konanie s tým, že ďalej budú pojednávané pod sp. zn. 9 Cb 134/01. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. októbra 2002.

Po tomto úkone okresný súd opäť začal konať až 7. júla 2003, keď vydal uznesenie o pripustení   rozšírenia   návrhu   sťažovateľa   v časti   náhrady   škody,   vyzval   sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a na predloženie listinných dôkazov a taktiež v ten istý deň vytýčil termín pojednávania na 30. september 2003.

Postup okresného súdu v konaní sp. zn. 9 Cb 134/01 v období od 30. septembra 2003 až do 10. februára 2004, počas ktorého okresný súd vo veci pojednával (30. septembra 2003,   11.   novembra   1998,   10.   februára   2004),   zabezpečoval   listinné   dôkazy   (poistnú zmluvu   s poisťovňou   Allianz,   a.   s.),   pripustil   rozšírenie   návrhu   sťažovateľom   v časti náhrady škody a ušlého zisku zo sumy 593 460 Kč na 1 918 854 Kč, vyzval sťažovateľa na zaplatenie   súdneho   poplatku   z rozšíreného   návrhu,   predvolával   svedka   (9.   decembra 2003 a 12. decembra 2003), vykonal dožiadanie na Okresný súd v Olomouci o vykonanie dôkazu výsluchom svedka, už plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa (rozhodnutiu vo veci). Podľa zistenia bolo ostatné pojednávanie vo veci za účelom ďalšieho dokazovania odročené na 22. apríl 2004.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   zohľadňuje   ústavný   súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samotného súdu v jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Ústavný súd je toho názoru, že predmetné súdne konanie vzhľadom na jeho predmet, skutkovú   a právnu   povahu   sporu   nemožno   hodnotiť   ako   zložitú   vec.   Pre   sudcu rozhodujúceho   majetkoprávne   spory   by   stanovenie   procesného   postupu   a zabezpečenie dôkazov v konaní o vydanie ťahača návesu a návesu samotného, ako aj náhradu škody s tým súvisiacej   nemalo   predstavovať   osobitný   problém.   Vo   veci   predloženej   na   súdne rozhodnutie platí stabilná právna úprava a uplatňuje sa stabilná judikatúra súdov.

Posudzovaný spor takéhoto druhu na okresnom súde preto podľa názoru ústavného súdu   (ktorý   sa   opiera   o obsah   spisov)   nie   je   sporom,   ktorý   by   kládol   osobitné   nároky na dokazovanie a na právne posúdenie veci.

Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   ústavný súd   pripúšťa, že opakované   a nepresné   návrhy   na   zmenu   petitu   žaloby   zo   strany   sťažovateľa,   najmä pokiaľ   ide   o vyčíslenie   škody   a ušlého   zisku,   ako   aj   podanie   dvoch   súvisiacich   žalôb, s ktorými sa súd musel vysporiadať (spojenie vecí), mohli vplývať na jeho priebeh a dĺžku. Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   v skorších   rozhodnutiach   využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je správanie (postup) samotného súdu.

Pri   skúmaní   toho,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k porušeniu označeného   základného   práva   sťažovateľa,   ústavný   súd   zistil,   že   tomu   tak   je, a to v dôsledku jeho nečinnosti v konaní sp. zn. 9 Cb 134/01 v období od 5. novembra 2001 (od podania   v poradí   druhej   žaloby   sťažovateľa)   do   29.   mája   2002,   t.   j.   v trvaní   skoro 7 mesiacov, ako aj od 15. októbra 2002 do 7. júla 2003, t. j. v trvaní 9 mesiacov. Prípadná zložitosť   veci   v okolnostiach   prípadu   nie   je   pre   posúdenie   nečinnosti   okresného   súdu v tomto období podstatná, lebo v obidvoch prípadoch po nej nasledovali jednoduché úkony (zaslanie žaloby žalovanému na vedomie, pripustenie rozšírenia návrhu sťažovateľa v časti náhrady škody).

V tejto súvislosti ústavný súd už rozhodol, že „ závažnosť doby nečinnosti súdu sa zvyšuje,   keď   po   nej   nasledujú   jednoduché   úkony,   ktoré   si   nevyžadovali   dlhodobé štúdium alebo inú prípravu“ (III. ÚS 101/01).

Obdobie tejto nečinnosti okresného súdu bez toho, aby existovala zákonná prekážka takéhoto jeho postupu, spolu predstavuje 16 mesiacov, čo je obdobie, ktoré ústavný súd považuje v danej veci za zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 2 Listiny.

Na   druhej   strane   treba   súhlasiť   s predsedom   okresného   súdu,   že   sťažovateľ opakovane   dopĺňal   a menil   svoj   návrh   a jeho   podania   boli   nejasné   a   nepresné.   Takéto nedostatky   úkonov   sťažovateľa,   ktoré   bránili   okresnému   súdu   odstrániť   stav   právnej neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu   nachádzal, čo je základným   účelom   práva   zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru (napr. I. ÚS 27/02), nemožno v žiadnom prípade prenášať na konajúci všeobecný súd ani mu vyčítať, že opakovane vyzýval sťažovateľa na doplnenie jeho návrhu, pretože takýto postup   bol   evidentne   na   prospech   sťažovateľa.   K tomu   treba   dodať,   že   požiadavka na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   na   konanie v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   spĺňa   všetky   zákonom   predpísané   obsahové a formálne náležitosti (mutatis mutandis I. ÚS 3/02, I. ÚS 41/02, I. ÚS 86/02). Z týchto dôvodov ústavný súd nehodnotil obdobie od 10. augusta 2001 až do 15. júla 2002 ako obdobie so zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní.

Berúc do úvahy okolnosti prípadu ústavný súd z hľadiska posudzovania namietaného porušenia ústavných práv sťažovateľa považoval za začiatok konania vo veci sťažovateľa 17. apríl 2001, keď sťažovateľ podal v poradí prvú žalobu pod sp. zn. 9 Cb 52/01. V záujme hospodárnosti konania okresný súd spojil toto konanie s neskoršie sťažovateľom podaným, ale   skutkovo   spolu   súvisiacim   návrhom   z 5.   novembra   2001   a ďalej   ich   viedol   pod spoločnou sp. zn. 9 Cb 134/01.

Na   základe   uvedených   zistení   a právnych   hodnotení   ústavný   súd   rozhodol, že v spoločnom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 134/01, ktorého dĺžka dosahuje takmer 3 roky, sa okresný súd dopustil zbytočných prieťahov trvajúcich 16 mesiacov (čo je takmer polovica trvania celého súdneho konania), ktoré zapríčinil svojou úplnou nečinnosťou.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote postupom   okresného   súdu   v predmetnom   občianskoprávnom   konaní,   tak   ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ, ktorý bol zastúpený ním zvoleným advokátom, sa svojou sťažnosťou podanou ústavnému súdu obmedzil len na vyslovenie porušenia práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavným súdom postupom okresného súdu v predmetnej veci. Keďže v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal na konanie návrh len v uvedenom rozsahu a v tomto rozsahu aj vec ďalej skúmal a rozhodol v nej bez toho, aby   sa   zaoberal   a rozhodol   aj   o ďalších   možných   zákonných   nárokoch   sťažovateľa. Sťažovateľ   nežiadal,   aby   ústavný   súd   využil   aj   ďalšie   prostriedky   nápravy   okrem deklarovania   porušenia   jeho   označených   práv.   Preto   sa   ústavný   súd   ani   nezaoberal vhodnosťou   ich   využitia.   Sťažovateľ   nežiadal   ani   náhradu   trov   konania,   a preto   o nej ústavný súd nerozhodol.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004