SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 12/2016-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkouJUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva na ochranu dobrého mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,základného práva na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním alebo zneužívaním údajovo svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 82/2014 z 29. januára 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na ochranu dobrého mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávnenýmzverejňovaním alebo zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy(sťažovateľka v petite sťažnosti nesprávne uvádza „čl. 36 ods. 1“, pozn.), základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 82/2014z 29. januára 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v konaní vedenom Okresným súdomKošice-okolie (ďalej len „okresný súd“) o ochranu osobnosti proti Krajskému riaditeľstvuPolicajného zboru v Košiciach (ďalej len „krajské riaditeľstvo Policajného zboru“)v postavení žalobkyne. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. 11 C 201/2010-185z 24. októbra 2013 žalobu sťažovateľky zamietol a žiadnemu z účastníkov právo na náhradutrov konania nepriznal. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutýmrozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil a náhradu trov odvolacieho konaniažalovanému proti žalobkyni nepriznal.
Sťažovateľka v sťažnosti opisuje skutkové okolnosti svojho prípadu a jeho právneposúdenie, ktorým argumentovala v konaní pred označenými všeobecnými súdmi,a vyjadruje sa k dokazovaniu vykonanému okresným súdom pred vydaním prvého rozsudkuvo veci a k doplnenému dokazovaniu pred vydaním druhého rozsudku vo veci. Podstatoukonania bolo preskúmanie sťažovateľkou tvrdeného zásahu do jej osobnostných právposkytnutím neúplnej informácie o podaní trestného oznámenia na sťažovateľku krajskýmriaditeľstvom Policajného zboru tretej osobe. Poukazuje pritom na konkrétnu rozhodovaciuprax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), napríklad uzneseniesp. zn. 3 Cdo 84/2011 z 13. októbra 2011, podľa ktorej aj neúplná a skreslená informáciamôže zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby. Preto už„samotné zverejnenie skutočnosti, že voči sťažovateľke bolo podané trestné oznámenie neoprávneným zverejňovaním údajov o jej osobe.
Ak však tento údaj uvedený bol bez toho, aby bol doplnený informáciou o právoplatnom odmietnutí trestného oznámenia proti sťažovateľke, pôvodca tejto informácie nesie zodpovednosť za vyvolanie pochybností o osobnej cti a dobrej povesti - čestnosti, sťažovateľky.
Ak súd sťažovateľke ochranu pred takýmto zásahom do jej osobnostných práv uprel, uprel jej zároveň ochraňuje základných práv podľa čl. 19 ods. 1, ods. 3 ústavy.
V tejto súvislosti neobstojí ani záver odvolacieho súdu, že na sťažovateľku sa nevzťahuje prezumpcia neviny, keďže nebola zo žiadneho trestného činu obvinená. Odvolací súd tak absurdne sťažovateľke uprel prinajmenšom také právo na ochranu jej osobnostných práv, aké patrí osobe obvinenej z trestného činu.“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v označenejveci vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy„v spojení s právom... na ochranu dobrého mena zakotveným v čl. 19 ods. 1“ústavy a„v spojení s právom... na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním alebo zneužívaním údajov o jej osobe“, ako aj práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru„rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/82/2014 zo dňa 29. 1. 2015“.Ďalej žiada, aby ústavný súd krajskému súdu zakázal„pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky“, zrušil napadnutý rozsudok, vecvrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácies ústavou,prípadnemedzinárodnýmizmluvamio ľudskýchprávacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Ústavný súd skôr, ako sa vyjadrí k výsledkom ním realizovaného prieskumutvrdených porušení označeného súdneho konania, poznamenáva, že sťažovateľka v petitesťažnosti právo„na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním alebo zneužívaním údajov“neoznačila čl. 19 ods. 3 ústavy, ale namiesto toho nesúvisiac pripojila,,čl. 36 ods. 1“bez ďalšieho označenia právneho predpisu alebo medzinárodnej zmluvy. Ústavný súdvšak napriek týmto nedostatkom sťažnosti, prihliadajúc pritom na obsah sťažnostnejargumentácie, ktorej možno vytknúť hlbšie zdôvodnenie porušenia označených právnapadnutým rozsudkom, predloženú sťažnosť preskúmal podľa svojho obsahu akosťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua základného práva na ochranu dobrého mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy v spojeníso základným právom na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním alebo zneužívanímúdajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoruniet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovaťspoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne ajpráva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochranysvojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestrannevo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochranav medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranuvykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného právana súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalopodľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadkuSlovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republikaratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne mákaždý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnejnormy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normyna zistený stav veci.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konaniana dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkakonania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.
Krajský súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru o vecnej správnosti rozsudkuokresného súdu aplikujúc na vec § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, z ktorých vyvodil, žeObčiansky zákonník„poskytuje ochranu proti zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby len v takom prípade, ak ide o zásah neoprávnený a je spôsobilý objektívne privodiť určitú ujmu fyzickej osobe.
Občiansky zákonník nepodáva výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov, ktoré zakladajú právo na ochranu osobnosti, stanovuje ale znaky správania zasahujúceho do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv). Iba v prípade, ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
V prejednávanej veci došlo v liste zo dňa 7.9.2007 k poskytnutiu informácie zo strany orgánu činného v trestnom konám o tom, že ⬛⬛⬛⬛ podal na žalobkyňu trestné oznámenie. Je nepochybné, že túto informáciu je potrebné vyhodnotiť z hľadiska jej jazykového vyjadrenia a tiež vo vzťahu ku kontextu listu, ktorý bol adresovaný tretej osobe, pani ⬛⬛⬛⬛.
Obsahom listu je informácia o postupe orgánov Policajného zboru pri riešení prípadu podozrenia z násilného zdržiavania pani ⬛⬛⬛⬛ u p.. Informácia o trestnom oznámení má slúžiť na zdôraznenie intenzity postupu príslušníkov polície pri preverovaní prípadu. Úvodný odsek, v ktorom sa sporná informácia nachádza, opisuje okrem iného angažovanosť zložiek polície pri prešetrovaní prípadu Samotná informácia o tom, že ⬛⬛⬛⬛ podal na žalobkyňu trestné oznámenie je pravdivá, aj keď neobsahuje informáciu o spôsobe jeho vybavenia. Z toho pohľadu je možné hovoriť o tom, že informácia je neúplná.
Odvolací súd je však rovnako ako súd prvého stupňa toho názoru, že neposkytnutie úplnej informácie nebolo objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva žalobkyne na ochranu jej osobnosti a dokonca nie je možné neúplnú informáciu považovať za neoprávnený zásah do práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
K námietkam žalobkyne, že súd prvého stupňa neuviedol judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k výkladu čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pokiaľ sa týka informácií o prebiehajúcom vyšetrovaní odvolací súd uvádza, že je mu známe rozhodnutia ESĽP sa týkajú predovšetkým ochrany prezumpcie neviny osoby obvinenej z trestného činu (napr. Deweer proti Belgicku z 27.2.1980, Allenet de Ribemont proti Francúzsku z 10.2.1995).
Článok 6 ods. 2 Dohovoru ustanovuje, že každý, kto je obvinený z trestného činu sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
V prejednávanej veci žalobkyňa nebola obvinenou z trestného činu, preto sa na jej prípad nevzťahuje judikatúra týkajúca sa výkladu čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Postup orgánov činných v trestnom konaní pri poskytovaní informácií o trestnom konaní je upravený v § 6 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, pričom sa ukladá orgánom činným v trestnom konaní predovšetkým dbať na zásadu prezumpcie neviny.
Prezumpcia neviny je legislatívne upravená v ust. § 2 ods. 4 Trestného poriadku podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
V prípade žalobkyne nie je možné hovoriť o aplikácii zásady prezumpcie neviny, pretože táto sa týka iba takej osoby, proti ktorej je trestné konanie vedené. V prejednávanej veci bol proti žalobkyni podaný iba podnet na začatie trestného stíhania. Ide o štádium postupu pred začatím trestného stíhania. Podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku prokurátor alebo policajt uznesením odmietne vec, ak nie je dôvod na začatie trestného stíhania. To znamená, že v štádiu podania trestného oznámenia niet osoby, proti ktorej by sa viedlo trestné konanie a v prípade ktorej by bolo možné aplikovať zásadu prezumpcie neviny.
V ostatnom sa odvolací súd stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“.
Ústavný súd berúc na zreteľ obsah § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadkuzdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožnoposudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.Vzhľadom na potvrdenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu sa ústavný súdoboznámil aj s obsahom prvostupňového rozsudku a zistil, že odpovede krajského súduna odvolacie námietky sťažovateľky nadväzujú na právne závery rozsudku okresného súdu,podľa ktorých nepodanie informácie, že trestné oznámenie sťažovateľky bolo odmietnuté,nespôsobilo neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, keďže informácie v danomprípade poskytnuté boli pravdivé a nepodanie ďalšej informácie (o odmietnutí trestnéhooznámenia) nemožno považovať za neoprávnený zásah do práv chránených Občianskymzákonníkom.
Zo sťažovateľkou prezentovaných námietok vyplýva predovšetkým jej nesúhlass právnymi závermi krajského súdu ustálenými v jej právnej veci, podľa ktorých sa krajskériaditeľstvo Policajného zboru neoprávneného zásahu voči sťažovateľke nedopustilo.V tejto súvislosti však ústavný súd pripomína, že nie je ďalšou inštanciou všeobecnéhosúdnictva a pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je jeho úlohouposudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiskaformálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jehoústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdomprávnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejtoprávomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasils interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmyslejudikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súduiba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis III. ÚS 538/2012).
Z citovanej časti napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd a pred ním okresnýsúd svoj právny názor zdôvodnili ústavne konformným spôsobom, aplikujúc na prípadrelevantné právne normy (ustanovenia Občianskeho zákonníka). Všeobecné súdyna podklade zistených skutočností náležite odôvodnili svoje závery, že postup krajskéhoriaditeľstva Policajného zboru, ktorý tretiu osobu v súvislosti so sprístupnením informáciíneinformoval o odmietnutí trestného oznámenia na sťažovateľku (hoci jej informáciuo podaní tohto trestného oznámenia poskytol), nezasiahol do jej práv na ochranu osobnosti.Obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu, najmä pokiaľ ide o aplikovateľnosť právana prezumpciu neviny, v skutočnosti reaguje na sťažovateľkou predložené odvolacienámietky a poskytuje jej adekvátne odpovede, ktoré ústavný súd nie je oprávnený anipovinný dopĺňať. Ústavný súd v tejto súvislosti len poznamenáva, že výkladaplikovateľnosti práva zaručeného čl. 6 ods. 2 dohovoru realizovaný krajským súdom jez judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyvoditeľný (Mikolajová proti Slovensku,rozsudok č. 4479/03 z 18. 1. 2011 a iné), preto ústavný súd nevidí dôvod do týchtoprezentovaných úvah krajského súdu v napadnutom rozsudku zasahovať.
Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je dostatočneodôvodnený a nevykazuje znaky arbitrárnosti (tou v konečnom dôsledku sťažovateľka aniv sťažnosti relevantne neargumentovala). Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútornáintencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názorkrajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, alerozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupova hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavnýsúd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľaželania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom prenamietanie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
Pretože ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že bynapadnutý rozsudok krajského súdu (s prihliadnutím na obsah rozsudku okresného súdu)bolo možné považovať za popierajúci zmysel základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 3ústavy ústavný súd pripomína, že sťažovateľka, tak ako každá fyzická osoba, má právona ochranu len pred neoprávneným zverejňovaním alebo zneužívaním údajov o svojej osobe(m. m. II. ÚS 1/97). V danom prípade však krajský súd dospel k záveru, že krajskériaditeľstvo sa neoprávneného zásahu do osobnostných práv nedopustilo, a ako bolo užkonštatované, tento jeho právny záver bol odôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.Ústavný súd preto konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť medzi postupomkrajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom a tiež sťažovateľkou namietaným porušenímjej základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 3 ústavy, na základe čoho vyhodnocuje ajzvyšnú časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.
Vychádzajúc z uvedeného bola sťažnosť ako celok odmietnutá podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde a vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo rozhodovanieo ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci opodstatnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2016