znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 12/2014-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RZP,   a.   s.,   Legionárska   7158/5,   Trenčín, a obchodnej   spoločnosti   RC   &   T   Detva,   s.   r.   o.,   Záhradná   857/3,   Detva, zastúpených Advokátskou   kanceláriou   Mgr.   Marek   BENEDIK,   s.   r.   o.,   Rudnayovo   námestie   1, Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát   Mgr.   Marek   Benedik,   ktorou   namietajú porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sžo 25-29/2012 z 11. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   RZP,   a. s.,   a obchodnej   spoločnosti   RC   &   T Detva, s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sžo 25-29/2012 z 11. júna 2013   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sžo   25-29/2012 z 11. júna 2013   z r u š u j e   a   vec mu   v r a c i a   n a ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti RZP, a. s., a obchodnej spoločnosti RC & T Detva, s. r. o., trovy konania v sume 331,13   € (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a trinásť   centov)   na účet   ich   právneho zástupcu advokáta Mgr. Marka Benedika, Advokátska kancelária Mgr. Marek BENEDIK, s. r.   o.,   Rudnayovo   námestie   1,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 12/2014-29 z 15. januára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti   RZP,   a.   s.,   a   obchodnej   spoločnosti   RC   &   T   Detva,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľky“), doručenú faxom 30. septembra 2013 a poštou   3. októbra 2013, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“)   postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 25-29/2012 z 11. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sa zúčastnili výberového konania na vydanie povolení na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby na určené sídla staníc záchrannej zdravotnej služby. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) ich žiadosti na vydanie povolení na základe výsledkov výberového konania zamietlo   a minister   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   zamietol   aj   rozklad proti prvostupňovým správnym rozhodnutiam. Proti uvedeným rozhodnutiam ministerstva o zamietnutí   rozkladu   podali   žalobcovia   (medzi   ktorých   patrili   aj   sťažovateľky)   žalobu v správnom súdnictve, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom   sp.   zn. 2 S 224/10, 2 S   237-240/10 z 11.   januára 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského   súdu“)   tak,   že   napadnuté   rozhodnutia   ministerstva   zrušil.   Na   odvolanie ministerstva najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 25-29/2012 z 11. júna 2013 rozsudok krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľkám zmenil a žalobu zamietol.

Sťažovateľky   mali   v celom   konaní   namietať   predovšetkým   nezákonnosť   celého výberového   konania   na   prevádzkovanie   ambulancií   záchrannej   zdravotnej   služby zorganizovaného   ministerstvom   podľa   ustanovení   zákona   č.   578/2004   Z.   z. o poskytovateľoch   zdravotnej   starostlivosti,   zdravotníckych   pracovníkoch,   stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o poskytovateľoch“ alebo v citáciách „ZoPZS“), pretože v celom výberovom   konaní ministerstvo   postupovalo podľa   dokumentu „Podmienky   výberového konania na vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby z júla   2009“ (ďalej   len   „podmienky“),   ktorého   vydanie   označený   zákon   vôbec nepredpokladal. Sťažovateľky tvrdia, že ministerstvom vydané podmienky sú nezákonným aktom   z dôvodu,   že „ide   o akt   štátneho   orgánu   právnym   poriadkom   neupravený (nepredpokladaný)“, zásadným   spôsobom   sa   odchyľujú   od   zákonnej   úpravy,   pretože   sa „neobmedzujú   len   na   úpravu   procesno-technických   aspektov   výberového   konania,   ale obsahujú také ustanovenia, ktoré zásadným spôsobom modifikujú zákonnú úpravu“. Podľa sťažovateliek bol v zákone o poskytovateľoch vytvorený pevný právny rámec, v ktorom sa mohli   žiadatelia   domáhať   udelenia   povolenia,   a tento   právny   rámec   vytváral   poistku proti tomu, aby vyhlasovateľ výberového konania nepostupoval svojvoľne alebo arbitrárne. „Zákonodarca   celkom   zrejme   sledoval   vytvorenie   stavu   právnej   istoty   spočívajúceho predovšetkým v tom, že žiadatelia nie sú povinní podať žiadosť s náležitosťami a nie sú k žiadosti   povinní   pripojiť   doklady,   ktoré   nestanovuje   zákon,   pričom   môžu   legitímne očakávať,   že   ich   žiadosti   budú   hodnotené   len   podľa   vopred   známych   kritérií,   ktoré stanovuje zákon, a nie podľa iných kritérií, nech už boli stanovené kýmkoľvek... akékoľvek konanie   štátneho   orgánu   musí   vždy   rešpektovať   kautely   čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR.“ Sťažovateľky preto namietajú, že vzhľadom na to, že „proces Výberového konania trpel závažnými právnymi vadami (bol nezákonný), v súlade so zákonom nemôžu byť ani výsledky Výberového   konania   a   ani   výsledky   konania   o   udelenie   povolení   na   prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby (rozhodnutia o udelení povolenia alebo naopak rozhodnutia   o   zamietnutí   žiadosti).   Zákonnosť   výsledkov   Výberového   konania   totiž zásadným spôsobom ovplyvňuje zákonnosť konania o udelenie povolenia (povolení), pretože Ministerstvo   zdravotníctva   SR   (žalovaný)   je   výsledkami   Výberového   konania   v   rámci konania o udelenie povolení viazané (§ 14 ods. 11 ZoPZS). Z nepráva nemôže vzniknúť právo (ex iniuria ius non oritur).“.

Sťažovateľky tiež tvrdia, že v správnom konaní sa ministerstvo dopustilo viacerých procesných pochybení, konkrétne im nedalo možnosť vyjadriť sa pred vydaním napádaného rozhodnutia,   v odôvodnení   rozhodnutia   ministerstvo   neuviedlo,   prečo   ako   účastníci správneho   konania   mali   splniť „hodnotiace   kritériá   na   nižšej   kvalitatívnej   úrovni   ako úspešný žiadateľ“, hoci to bol jediný dôvod zamietnutia žiadosti, ďalej že v konaniach došlo k porušeniu   objektivity,   keďže   tá   istá   osoba   rozhodovala   o žiadostiach   sťažovateliek v obidvoch   stupňoch,   ďalej   že   správne   orgány   sťažovateľkám   nesprístupnili   kompletný administratívny   spis,   a napokon   aj   že   najvyšší   súd   neaplikoval   rovnaké   princípy   voči všetkým žalobcom, pretože zatiaľ čo vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade... zrušil rozhodnutie, ktorým došlo k jej vylúčeniu zo súťaže, vo vzťahu k sťažovateľkám žaloby zamietol. V tejto súvislosti namietajú vnútornú rozpornosť (logickú nekonzistentnosť) a nepreskúmateľnosť napadnutého   rozhodnutia.   Zároveň   poukázali   na   odmietnutie   argumentu,   že   napriek namietanej nezákonnosti hodnotiacich kritérií bolo proti všetkým uchádzačom postupované rovnako najvyšším   súdom   v   inej   podobnej   veci   (rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sžo 28/2012 z 27. júna 2013) a na iné odlišné rozhodnutie (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 26-33/2012 z 13. júna 2013).

Subjektívny charakter správnej úvahy podľa sťažovateliek neznamená, že táto môže vybočovať z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Ak totiž v danom prípade «správna úvaha...   spočívala   v   hodnotení   žiadostí   sťažovateľov   komisiou,   pričom   pre   hodnotenie žiadostí   boli   stanovené   kogentne   v   zákone   kritériá,   tak   potom   „medzami   a   hľadiskami zákona“ boli   hodnotiace kritériá   stanovené v § 14 ods.   9 ZoPZS.   Odporca   bol   potom povinný skúmať, aj vzhľadom na to, čo sám uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, či správna úvaha komisie sa pohybovala v medziach a hľadiskách ustanovených zákonom. Odporca však úplne rezignoval na povinnosť preskúmať úvahu podľa § 245 ods. 2 O. s. p. Sťažovatelia sa rovnako nemôžu stotožniť s tvrdením odporcu, že vady výberového konania boli bez vplyvu na poradie uchádzačov. Ak totiž namietaná vada spočíva v tom, že voči sťažovateľom boli aplikované nezákonné hodnotiace kritériá s pre nich negatívnym výsledkom (žiadosti boli zamietnuté), nemožno logicky tvrdiť, že vady výberového konania nemali vplyv na ich právne postavenie.».

Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom... sp. zn. 3 Sžo 25-29/2012 zo dňa 11. 06. 2013 porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na   spravodlivý   proces   garantované   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd...

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžo 25-29/2012 zo dňa 11. 06. 2013 sa v časti, v ktorej Najvyšší súd SR zmenil rozsudok Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. 2 S 224/10, 2 S 237-240/10 zo dňa 11. 01. 2012 tak, že zamietol žalobu na preskúmanie rozhodnutia   Ministerstva   zdravotníctva   SR   rozhodnutia   číslo:   11452/2010   zo   dňa 12. 03. 2010   v   spojení   s   rozhodnutím   číslo:   07832/2010   -   OP   zo   dňa   08.   01.   2010 a rozhodnutia   číslo:   11449/2010   zo   dňa   12.   03.   2010   v   spojení   s   rozhodnutím   číslo: 07814/2010 - OP zo dňa 08. 01. 2010 zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov konania.“

Vo vyjadrení najvyššieho súdu č. k. KP 3/2014-6 z 18. februára 2014 sa uvádza, že senát najvyššieho súdu „pri analýze veci zistil, že výberové konanie prebehlo v dvoch fázach a podmienky sa vzťahovali k prvej fáze, ktorou bol prístup do výberového konania. V tejto fáze sa ako sankcia pre nedodržanie podmienok uplatňovalo vylúčenie zo súťaže. Sťažovatelia   1/   a 2/   zo   súťaže   vylúčení   neboli.   V   konaní   neboli   označené   dôkazy na vykonanie výsluchu členov výberovej komisie a senát nemal žiadny skutkový podklad, aby   závery   členov   výberovej   komisie   vyhodnotil   ako   nezákonné“. Keďže   sťažovateľky zo súťaže vylúčené neboli, nezákonnosť podmienok účasti výberového konania sa proti nim neprejavila.   Najvyšší   súd zastáva názor,   že na   sťažovateľkami   zastávaný právny záver, podľa ktorého nezákonnosť podmienok výberového konania sa preniesla i do samotného procesu   výberového   konania,   nebol   v konaní   skutkový   podklad.   Sťažovateľky boli pripustené   „do   procesu   výberového   konania,   ktorého   sa   zúčastnili   spolu   s   ďalšími subjektmi.   Proces   výberového   konania   riadila   výberová   komisia.   Z   povahy   výberového konania   vyplýva,   že   výberová   komisia   musela   určiť   poradie   jednotlivých   uchádzačov a vybrať   toho,   ktorý   najlepšie   splnil   kritériá   podľa   §   14   ods.   9,   písm.   a)   -   c)   zákona č. 578/2004   Z.   z.   Výsledkom   výberového   konania   bolo   určenie   poradia   uchádzačov, pre dané sídlo stanice podľa bodového hodnotenia. Výberové konanie je špecifický proces prijímania administratívneho rozhodnutia, kedy z viacerých uchádzačov môže byť vybratý iba jeden. Preto sa dôraz kladie na skutočnosť, že členovia výberovej komisie musia byť nezávislí   odborníci,   ktorí   svoju   správnu   úvahu   vyjadrujú   individuálne   v   hodnotiacich hárkoch   a výsledok   -   poradie   uchádzačov   sa   konštitutívne   určí   na   základe   súhrnného porovnania ich jednotlivých záverov. Z tohto dôvodu ani iné odôvodnenie, teda okrem toho koľko bodov v súhrne získal uchádzač a aké je jeho poradie, nie je realizovateľné.

Senát má za to, že jeho rozhodnutie nie je arbitrárne. Podľa § 250i ods. 3 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania   pred   správnym   orgánom,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého rozhodnutia. V konaní nebolo preukázané, že by sa vada podmienok pre podávanie žiadostí do výberového konania prejavila v správnej úvahe výberovej komisie. Žalobca sa výsluchu členov výberovej komisie nedovolával.“.

V replike na vyjadrenie najvyššieho súdu z 10. marca 2014 sťažovateľky zopakovali výhrady   k   rozsudku   napadnutého   ich   sťažnosťou,   najmä   že   podmienky   obsahujúce hodnotiace   kritériá   išli   nad   rámec   ustanovení   zákona   o poskytovateľoch   a že   podstatou sťažnosti   je   zároveň   namietanie   rozdielneho   prístupu   najvyššieho   súdu,   keď   v prípade sťažovateliek   postupoval   odlišne   oproti   inému   z   navrhovateľov   napádaného   súdneho konania. Za nepochybnú považuje skutočnosť, že výsledok správnej úvahy bol nevyhnutne ovplyvnený tým, že komisia hodnotila žiadosti a uchádzačov aj podľa iných kritérií, ako podľa tých, ktoré boli vymedzené v § 14 ods. 9 písm. a) až c) zákona o poskytovateľoch.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, vyjadrením najvyššieho súdu z 18. februára 2014, nadväzujúcim stanoviskom sťažovateliek z 10. marca 2014, ako aj s obsahom napadnutého rozsudku   a vyžiadaného spisu   krajského súdu   sp.   zn. 2 S 224/2010,   2   S   237-240/2010 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Predmetom   súdneho   konania   vedeného   pred   krajským   súdom pod sp. zn. 2 S 224/2010,   2 S   237-240/2010 bol   návrh   sťažovateliek   a ďalších   troch obchodných spoločností na zrušenie rozhodnutí ministerstva č. 07452/2010 z 8. marca 2010, č.   11451/2010   z   9.   marca   2010,   č.   09017-1/2010   z   9.   marca   2010,   č.   11452/2010 z 12. marca a   č.   11449/2010   z   12.   marca   2010,   ktorými   boli   zamietnuté   nimi   podané rozklady   a   potvrdené   prvostupňové   rozhodnutia   ministerstva,   ktorými   boli   zamietnuté žiadosti o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotnej služby.

Krajský   súd   vo   svojom   rozsudku   č.   k.   2   S   224/10-114,   2   S   237-240/10-114 z 11. januára   2011   dospel   k záveru,   že   napadnuté   rozhodnutia   ministerstva   vychádzajú z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a zároveň   sú   nepreskúmateľné   pre   nedostatok dôvodov. Opísal pritom svoje zistenia z pripojených administratívnych spisov, najmä obsah podmienok   výberového   konania,   ktoré   okrem   vymedzenia   miest   ambulancií   záchrannej zdravotnej služby obsahovali v časti A podmienky   účasti vo výberovom konaní, kde boli stanovené   dokumenty,   ktoré   má   účastník   výberového   konania   predložiť   (jedným z požadovaných dokumentov mal byť projekt stratégie vypracovanej na obdobie minimálne budúcich   4   rokov   prevádzkovania   ambulancie   záchrannej   zdravotnej   služby),   v časti   B «boli vymedzené náležitosti žiadosti o vydanie povolenia, časť C. určovala podmienky na vydanie povolenia a časť D. obsahovala postup pri hodnotení žiadosti o povolenie“, kde v 3. bode bolo „uvedené, že hodnotenie žiadostí uchádzačov o povolenie sa uskutoční podľa personálneho   zabezpečenia   prevádzkovania   ambulancie   záchrannej   zdravotnej   služby, materiálno-technického   vybavenia   ambulancie   záchrannej   zdravotnej   služby,   výšky peňažných prostriedkov vinkulovaných v peňažnom ústave Slovenskej republiky, ak sa ich vinkulácia   vyžaduje,   hospodárenia   za   posledný   rok   a   hodnotenia   prezentácie   projektu stratégie   vypracovanej   na   obdobie   minimálne   budúcich   4   rokov   prevádzkovania ambulancie záchrannej zdravotnej služby... a overovania odborných znalostí v organizácii poskytovania   záchrannej   zdravotnej   služby   potrebných   na   prevádzkovanie   ambulancie záchrannej   zdravotnej   služby,   pričom   sa   hodnotí   najvyšší   počet   správnych   odpovedí. Výsledným   hodnotením   malo   byť   určenie   žiadateľa,   ktorý   najlepšie   splnil   podmienky a kritériá pre každé sídlo, pričom toto výsledné hodnotenie výberová komisia určí slovom „najlepší“ u toho   žiadateľa povolenia,   ktorý najlepšie splnil podmienky   a kritériá pre každé sídlo (bod 5, 6).». Krajský súd uviedol svoje zistenia zo záverečnej správy výberovej komisie z hodnotenia   žiadostí,   z ktorej   má vyplývať,   že výberová   komisia „vylúčila   zo súťaže 15 uchádzačov a tých, ktorí neboli vylúčení pri vyhodnocovaní predložených žiadostí po formálnej   stránke,   boli   pozvaní   na   ústne   pohovory   -   prezentáciu   svojej   spoločnosti, predloženého projektu a na zodpovedanie odborných otázok. Komisia zisťovala personálne zabezpečenie   prevádzkovania   ambulancie   záchrannej   zdravotnej   služby,   materiálno- technické   vybavenie   ambulancie,   preukázanie   počtu   sanitných   vozidiel,   resp.   výšku peňažných prostriedkov vinkulovaných v peňažnom ústave Slovenskej republiky, hodnotila prezentácie   projektu   stratégie   a   overovanie   odborných   znalostí   potrebných na prevádzkovanie   ambulancie záchrannej   zdravotnej   služby.   Záverečná   správa uvádza, že výberová komisia určila poradie úspešných účastníkov na základe bodového hodnotenia jednotlivými jej členmi formou hodnotiacich hárkov s tým, že s takto určenými účastníkmi výberového   konania   je   možné   začať   konanie   o   vydanie   povolení.   Výsledky   výberového konania   uviedla   v prílohe   záverečnej   správy,   v   ktorej   je   uvedené   poradie   úspešnosti účastníkov pre každé sídlo s tým, že výsledok sa zverejňuje len konkrétnym účastníkom konania a to len v rozsahu informácií týkajúcich sa nimi podanej žiadosti vo výberovom konaní.“.

Vo   svojich   záveroch   sa   krajský   súd   vyjadril   k ústavnosti   a zákonnosti   postupu vo výberovom   konaní,   ktoré   ministerstvo   realizovalo   podľa   ním   vydaných   podmienok výberového konania, pričom toto jeho hodnotenie sčasti prevzal do svojho rozsudku aj najvyšší súd. K danej otázke krajský súd v podstatnom uviedol, že niet „pochýb o tom, že podmienky   výberového   konania   sú   správnym   aktom,   ktorý   vydal   žalovaný   v   rámci uskutočňovania   štátnej   správy   v   súvislosti   s   vydávaním   povolení   na   prevádzkovanie ambulancií   záchrannej   zdravotnej   služby.   Tento,   správny   akt   mal   právotvorné   účinky, na právne   pomery,   subjektov   ktorým   bol   určený,   nakoľko   sa   ním   zakladali,   menili resp. rušili práva a povinnosti účastníkov výberového konania.... Vzhľadom na to, že išlo o normatívny   správny   akt   pôsobiaci   v   externej   sfére   štátnej   správy,   keďže   reguloval správanie   bližšie   neurčených   účastníkov   výberového   konania,   ktorí   neboli   vo   vzťahu podriadenosti   k   žalovanému   ako   k   autorovi   tejto   normy,   považoval   súd   Podmienky výberového konania za normatívny správny akt so všeobecnou záväznosťou. Nestotožnil sa teda s názorom žalovaného, že išlo o internú smernicu (inštrukciu), ktorá by zaväzovala len výberovú komisiu resp. iné žalovanému podriadené zložky štátnej správy, pretože - ako to nakoniec uznáva aj žalovaný - Podmienky výberového konania zasahovali do právneho postavenia mimo sféru štátnej správy stojacich subjektov - účastníkov výberového konania (vrátane žalobcov), ktorých nemožno považovať za žalovanému podriadené osoby. Predpokladom vydania každého všeobecne záväzného normatívneho správneho aktu je   zákonný   podklad,   existencia   zákonnej   normy,   ktorá   splnomocňuje   konkrétny   orgán štátnej správy, aby v rámci daného splnomocnenia vykonal zákonný predpis, konkretizoval jeho ustanovenia resp. podrobnejšie vymedzil napr. okruh subjektov, na ktorých sa dané pravidlo správania vzťahuje, konkretizoval práva a povinnosti adresátov normy, spôsoby ich uplatnenia, postup orgánov pri výkone zákona atď.

Z uvedených dôvodov musel súd konštatovať, že nakoľko zákon č. 578/2004 Z. z. reglementujúci vydávanie povolení na prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotnej služby v žiadnom zo svojich ustanovení nesplnomocnil žalovaného na vydanie Podmienok z výberového konania ani na iný spôsob vykonania tohto zákona formou podzákonného predpisu, chýba vydaným Podmienkam výberového konania zákonná opora a to minimálne v tom   rozsahu,   v   akom   Podmienky   určujú   práva   a   povinnosti   účastníkov   výberového konania nad rámec uvedeného zákona. Súd je toho názoru, že pokiaľ žalovaný mal v úmysle vykonať zákon č. 578/2004 Z. z. v časti týkajúcej sa vydávania povolení na prevádzkovanie ambulancií   záchrannej   zdravotnej   služby,   konkretizovať   postup   správneho   orgánu i účastníkov výberového konania, bolo v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR potrebné   a   žiaduce,   aby   ho   k   vydaniu   takéhoto   normatívneho   správneho   aktu   zákon splnomocnil a vytvoril mu tak zákonný rámec pre podzákonnú reguláciu.

Možno len súhlasiť s názorom žalovaného, že na základe zákonom predpokladaných hodnotiacich kritérií nemohla výberová komisia vzhľadom na strohosť zákonnej úpravy uskutočniť riadne, transparentné a férové výberové konania a vybrať najlepších uchádzačov spomedzi tých, čo splnili podmienky pre účasť vo výberovom konaní. Súd zastáva názor, že podrobnejšia úprava výberového konania a postupu žalovaného v ňom, ako aj úprava práv a   povinností   účastníkov   výberového   konania,   si   nevyhnutne   vyžadovala   podrobnejšiu úpravu   rámcovej   zákonnej   úpravy   podzákonným   predpisom.   To   však   nič   nemení na požiadavke, aby sa tak stalo na základe zákona a v jeho medziach. Súd je toho názoru, že nakoľko žalovaný vo výberovom konaní postupoval podľa Podmienok, posudzoval na ich základe práva a povinnosti jeho účastníkov tvrdiac, že ide len o interný normatívny akt so záväznosťou len pre správny orgán, posúdil z tohto hľadiska vec po právnej stránke nesprávne.“.

Vo   vzťahu   k zamietnutiu   žiadostí   sťažovateliek   a ďalších   dvoch   obchodných spoločností   o vydanie   povolenia   krajský   súd   s   poukazom   na   aplikovateľnosť   zákona č. 71/1967   Zb.   o správnom   konaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „správny poriadok“)   a na konanie   a rozhodovanie   o žiadostiach   na   vydanie   povolení   odôvodnil zrušenie napadnutých správnych rozhodnutí tým, že z obsahu „administratívneho spisu nie je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre vydané rozhodnutia o zamietnutí žiadostí žalobcov 2/ až 5/, s výnimkou záverečnej správy výberovej komisie o výsledku výberového konania   a stanovení   poradia   uchádzačov   pre   jednotlivé   sídla   ambulancii   záchrannej zdravotnej služby. Na podklade administratívneho spisu súd nezistil, či, kedy a akou formou dal   žalovaný   príležitosť   žalobcom   vyjadriť   sa   ku   skutočnostiam   tvoriacim   podklad rozhodnutí. Z odôvodnení rozhodnutí správneho orgánu prvého i druhého stupňa vo veci zamietnutia žiadostí žalobcov   2/ až 5/   nevyplýva,   čo   viedlo   výberovú komisiu k záveru o neúspešnosti žalobcov 2/ až 5/ vo výberovom konaní, v čom splnili stanovené hodnotiace kritériá na nižšej úrovni ako úspešní žiadatelia, prípadne aké bolo bodové ohodnotenie splnenia jednotlivých kritérií u každého zo žalobcov 2/ až 5/. Súd je toho názoru, že hoci bol žalovaný   pri   vydávaní   povolení   na   prevádzkovanie   ambulancie   záchrannej   zdravotnej služby   viazaný   výsledkom   výberového   konania,   mal   povinnosť   uvedené   skutočnosti v odôvodnení rozhodnutia popísať a riadne sa vysporiadať v tomto smere s argumentáciou žalobcov. Súd je tej mienky, že nič nebránilo žalovanému vyžiadať si od výberovej komisie popri   bodovom   ohodnotení   jednotlivých   uchádzačov   aj   slovné   vyhodnotenie   splnenia jednotlivých kritérií u každého z neúspešných uchádzačov tak, aby bolo možné vo vydaných rozhodnutiach   vyhovieť   zákonným   požiadavkám   na   odôvodnenie   rozhodnutí   stanoveným Správnym   poriadkom.   Vzhľadom   na   to,   že   okrem   paušálneho   záveru   o   neúspešnosti vo výberovom konaní ako jediného dôvodu zamietnutia žiadostí žalobcov 2/ až 5/ vydané rozhodnutia   neobsahujú   bližšie   zdôvodnenie   tohto   záveru   v   intenciách   §   47   ods.   3 Správneho poriadku, považoval súd rozhodnutia správnych orgánov vo veci zamietnutia žiadostí žalobcov 2/ až 5/ o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotnej   služby   za nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov.“. Následne   krajský   súd odôvodnil aj svoje závery o nedôvodnosti niektorých ďalších námietok žalobcov (vrátane sťažovateliek), ktoré sa týkali porušenia zásady objektivity a § 9 ods. 2 Správneho poriadku, ďalej porušenia   práva   na   nazretie   do kompletného   administratívneho   spisu   a ich   práva domáhať sa na súde aj prieskumu zákonnosti rozhodnutí ministerstva o vydaní povolení na prevádzkovanie   ambulancií   záchrannej   zdravotnej   služby   uchádzačom,   ktorí   boli vo výberovom konaní úspešní.

Najvyšší   súd   potom   v odvolacom   konaní   rozsudkom   sp.   zn.   3 Sžo   25-29/2012 z 11. júna   2013   rozsudok   krajského   súdu   zmenil   tak,   že   podľa   §   250j   ods.   2   písm.   a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) rozhodnutie ministerstva č. 07452/2010 z 8. marca 2010 v spojení s rozhodnutím č. 22956/2009-OP z 26. novembra 2009 zrušil a vec vrátil ministerstvu na ďalšie konanie a vo zvyšku žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   ministerstva   č.   11451/2010   z   9.   marca   2010   v   spojení   s   rozhodnutím č. 7685/2010-OP z 5. januára 2010, rozhodnutia ministerstva č. 09017-1/2010 z 9. marca 2010   v   spojení   s rozhodnutím   č.   07772/2010-SP   zo   7.   januára   2010,   rozhodnutia č. 11452/2010 z 12. marca 2010 v spojení s rozhodnutím č. 0783/2010-OP z 8. januára 2010 a rozhodnutia   ministerstva   č.   11449/2010   z   12.   marca   2010   v   spojení   s   rozhodnutím č. 07814/2010-OP z 8. januára 2010 zamietol.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol,   že «nezákonnosť napadnutých rozhodnutí bola krajským súdom zistená a ustálená v súvislosti s obsahom a právnou   povahou   Podmienok   výberového   konania   na   vydanie   povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej služby vydanými žalovaným v júli 2009, ktoré sa vzťahujú k vyhlásenému výberovému konaniu, zverejnenému v denníku Hospodárske noviny dňa   09.   júla   2009   a   na   webovej   stránke   ministerstva   dňa   09.   júla   2009   (ďalej   len „Podmienky“)», a po   uvedení   celého   podnadpisu   označených   podmienok   citoval z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   na   strane   12   jeho   časť,   ktorá   obsahovala hodnotenie   ich   povahy.   Nadväzne   na   to   najvyšší   súd   konštatoval,   že   «§   14   zákona   č. 578/2004 Z. z. platného a účinného v júli 2009 neupravovalo vydanie „Podmienok“ na vykonanie ustanovení upravujúcich výberové konanie. Vzhľadom na to „Podmienky“ možno považovať   iba   za   organizačný   interný   právny   predpis,   ktorý   neobsahuje   a   nemôže obsahovať   vlastné   kogentné   právne   normy,   ale   má   umožniť   komunikáciu   žalovaného   s uchádzačmi výberového konania. Ide v podstate o určité soft law, guidline, návod, ktoré nie je   právne   záväzné.   Správny   orgán   nepotrebuje   na   jeho   vydanie   osobitné   zákonné splnomocnenie. Dôsledkom právnej povahy organizačných aktov a návodov (soft law) je, že im   nemožno   priznať   záväzné   právne   účinky   a   ani   ich   vymáhať   voči   uchádzačom   vo výberovom   konaní.   V rozsahu,   v   ktorom   boli   takýmto   spôsobom   aplikované,   spôsobujú nezákonnosť   napadnutých   rozhodnutí.   V   správnom   súdnictve   sa   však   nerozhoduje   o platnosti resp. neplatnosti správnych aktov, ale o ich zákonnosti, resp. nezákonnosti, ktorá je   založená   na konkrétnom   účinku   vo   vzťahu   k   individualizovanému   subjektu.   Účinok nezákonnosti správneho aktu   nenastáva ex lége,   ale   až   na základe   rozhodnutia   súdu   v správnom súdnictve. Nejde preto o analógiu s určovaním absolútnej neplatnosti právnych úkonov. Preto len samotná existencia „Podmienok“ odporujúcich zákonu nevyvoláva ex lége nezákonnosť celého výberového konania.

Podľa „Podmienok“- Úvod, Všeobecné informácie, bod 8 ak účastníci výberového konania   nedodajú   všetky   požadované   doklady,   dokumenty,   informácie,   alebo   ak   nimi predložená   žiadosť   nebude   zodpovedať   podmienkam   a   požiadavkám   uvedeným v uverejnenom Vyhlásení výberového konania a v týchto podmienkach výberového konania, bude taký účastník výberového konania vylúčený.

Najvyšší súd zistil, že žalobca 1/ bol napadnutým rozhodnutím č. 22956/2009-OP zo dňa 26. 11. 2009 vylúčený z výberového konania pre nesplnenie „Podmienok“ v časti A bod 9, podľa ktorého žiadateľ mal k žiadostiam predložiť projekt stratégie na obdobie minimálne   budúcich   4   rokov.   Napriek   tomu,   že takáto   požiadavka   znie   racionálne,   ide o kvalitatívnu   požiadavku,   ktorá   nebola   stanovená   zákonom,   alebo   na   základe   zákona. Najvyšší súd preto zhodne s krajským súdom konštatuje, že ide o nezákonné rozhodnutie, ktorá vada spôsobuje aj nezákonnosť potvrdzujúceho rozhodnutia o rozklade č. 07452/2010 zo   dňa   08.   03.   2010.   V   časti   vylúčenia   uchádzača   pre   nesplnenie   „Podmienok“   senát situáciu hodnotil ako zjavný rozpor so zákonom. Najvyšší súd napadnutý rozsudok zmenil ako celok. Zákonným dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k žalobcovi 1/ je podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p. nesprávny právny názor žalovaného.».

K rozhodnutiam   ministerstva,   ktoré   sa   týkali   sťažovateliek,   najvyšší   súd   uviedol, že sú   meritórneho   charakteru   a „pri   týchto   rozhodnutiach   žalovaný   vychádzal   zo Záverečnej správy z hodnotenia žiadostí o vydanie povolenia na prevádzkovanie pozemnej ambulancie záchrannej zdravotnej služby zo dňa 26. 10. 2009. Výberová komisia sa vecne zaoberala podkladmi, ktoré predložili žalobcovia 2/ - 5/, vyhodnotila ich a určila poradie. Určenie úspešného uchádzača zo všetkých, ktorí splnili podmienky výberového konania bol závislý na správnej úvahe členov výberovej komisie. Správnu úvahu súd preskúmava iba v rozsahu podľa § 245 ods. 2 O. s. p.“. Po uvedení relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákona o poskytovateľoch, ktoré mali byť pri posúdení veci použité, najvyšší súd uviedol, že výsledkom výberového konania bolo určenie úspešných uchádzačov pre   dané   sídlo   stanice   záchrannej   služby,   ktoré   sťažovateľky   v správnej   žalobe spochybňovali,   pričom   namietali   zákonnosť   výberového   konania   ako   celku.   Zmenu rozhodnutia   krajského   súdu   v časti   týkajúcej   sa   sťažovateliek   následne   najvyšší   súd odôvodnil týmito závermi: «Je nevyhnutné zdôrazniť, že rozhodnutia týkajúce sa úspešných uchádzačov neboli predmetom žaloby a úspešní uchádzači neboli ani účastníkmi konania. Zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia vo   vzťahu k žalobcom 2/ -   5/   sa odvodzuje od získaného   poradia.   Vady   výberového   konania,   ktoré   boli   voči   každému   uchádzačovi aplikované   rovnako   sú   bez   vplyvu   na   poradie   uchádzačov   (§   250i   ods.   3   O.   s.   p). Žalobcovia 2/ - 5/ v hore uvedených sídlach staníc neboli vyhodnotení ako najlepší. I z bodového porovnania vyplýva, že na prvé miesto v poradí bolo potrebné získať od 110 do 123 bodov a neúspešní žalobcovia túto bodovú hranicu nedosiahli.

Správna úvaha má vždy subjektívny a odborný charakter. Pri jej aplikácii je dôležité, aby   bolo   voči   všetkým   uchádzačom   postupované   rovnakým   spôsobom.   Narušenie   tohto princípu nebolo vo výberovom konaní vo veci samej preukázané. „Podmienky“, ktorými bola konfrontovaná zákonnosť napadnutých rozhodnutí, sa týkali prístupu do výberového konania a tieto práva prístupu do výberového konania u žalobcov 2/ - 5/ boli zachované.»

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom...,   ktorý   rozhodne   o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 209/2010).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k inému   súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je dôsledkom   toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   vecí   patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať   (II.   ÚS   172/05). Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Základné právo na súdnu ochranu však neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,   t.   j.   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp. s jeho   právnymi názormi.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k súdu.   K nemu   sa   pridávajú   záruky ustanovené čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp   kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a iné   požiadavky   spravodlivého   procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na záver o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument   (Georgidias   c.   Grécko   z 29.   mája   1997,   Higgins   c.   Francúzsko z 19. februára 1998).

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04 obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či v príčinnej súvislosti s napádaným rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   k   porušeniu   ktorých   malo   podľa   sťažovateliek   dôjsť   tým,   že pri prieskume zákonnosti rozhodnutí ministerstva, ktorými došlo k zamietnutiu ich žiadostí o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby, najvyšší súd neaplikoval rovnaké princípy, akými sa riadil v súvislosti s posudzovaním zákonnosti rozhodnutia   o vylúčení   obchodnej   spoločnosti   E.,   s. r. o.,   pri   ktorom   sa   stotožnil   so záverom, že na vydanie podmienok neexistoval žiaden zákonný podklad a v dôsledku toho rozhodnutie o jej vylúčení zo súťaže zrušil. Sťažovateľky tiež namietajú, že podmienkami nezákonne   určené   hodnotiace   kritériá   boli   pre výsledok   výberového   konania   určujúce, a preto   považujú   rozsudok   najvyššieho   súdu   v zamietajúcej   časti   za   vnútorne   rozporný, nepreskúmateľný,   neodôvodnený   a arbitrárny.   Za nesprávny   považujú   tiež   záver najvyššieho   súdu,   že   poradie   uchádzačov   určené   vo výberovom   konaní   v žalobe nespochybňovali, a s poukazom na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 28/2012 z 27. júna 2013 a sp. zn. 8 Sžo 26-33/2012 z 13. júna 2013 namietajú aj rozdielnosť prístupu najvyššieho súdu v analogických veciach.

V napadnutom konaní najvyšší súd svojím rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu tak, že správnu žalobu proti sťažovateľkám zamietol. Napriek zásadnej zmene obsahu rozhodnutia v tejto časti najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol len znenie § 245 ods. 2 a § 250i ods. 3 OSP a § 14 ods. 10 a 11 zákona o poskytovateľoch, opísal výsledky výberového konania o poradí dotknutých žalobcov pre sídla jednotlivých staníc záchrannej zdravotnej služby a právne posúdenie zhrnul konštatovaním, že takto určené poradie   nebolo   spochybňované,   rozhodnutia   týkajúce   sa   úspešných   uchádzačov   neboli predmetom   žaloby   a zákonnosť   správneho   rozhodnutia   bola   odvodená   od   získaného poradia,   pričom   vady   výberového   konania   boli   voči   každému   uchádzačovi   aplikované rovnako,   a   teda   poradie   uchádzačov   neovplyvnili.   Podľa   záverov   najvyššieho   súdu   sa podmienky   týkali   len   prístupu   do   výberového   konania   a tieto   práva   prístupu   mali   byť u sťažovateliek zachované.

Ústavný   súd   považuje   pre   vyhodnotenie   ústavnej   konformnosti   napadnutého rozsudku za významné, že najvyšší súd vo veci rozhodol opačne ako krajský súd, ktorý vo vzťahu k rozhodnutiam o zamietnutí vydania povolenia na prevádzkovanie ambulancií záchrannej   zdravotnej   služby   považoval   rozhodnutia   ministerstva   za   nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Takáto zmena v právnom hodnotení veci si vyžadovala podrobnú odpoveď   konfrontovanú   s relevantnými   námietkami   sťažovateliek   a ostatných   žalobcov, ktoré   boli   formulované   v podanej   správnej   žalobe,   vyjadreniu   k stanovisku   ministerstva k ich žalobe, ako aj na súdnom pojednávaní vykonanom krajským súdom 30. novembra 2011.   Napriek   tomu,   že   sťažovateľky   (spolu   s ostatnými   žalobcami)   v správnej   žalobe (na strane   12   aj   strane   16)   namietali,   že   podmienky   upravovali   aj   kritériá   hodnotenia žiadostí o vydanie povolenia, a krajský súd vo svojom rozsudku opísal zistenia vyplývajúce zo   záverečnej   správy   výberovej   komisie,   ktorá   bola   súčasťou   administratívneho   spisu a signalizuje,   že   pri   tomto   hodnotení   uchádzačov   sa   pravdepodobne   vychádzalo z podmienok, ktorým aj podľa najvyššieho súdu nemožno „priznať záväzné právne účinky a ani   ich   vymáhať   voči   účastníkom   konania“,   najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku   len stroho konštatoval, že podmienky, s ktorými „bola konfrontovaná zákonnosť napadnutých rozhodnutí, sa týkali prístupu do výberového konania a tieto práva prístupu do výberového konania u žalobcov 2/ - 5/ boli zachované“.

Dôležitosť ústavným súdom vyžadovaných odpovedí, ktoré v napadnutom rozsudku absentujú,   zvýrazňujú   aj   odlišné   výsledky   rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu v analogických   právnych   veciach   súvisiacich   s ministerstvom   realizovanými   výberovými konaniami na povolenie činností staníc záchrannej služby, na ktoré sťažovateľky poukazujú v sťažnosti (napríklad rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 28/2012 z 27. júna 2013 a sp. zn. 8 Sžo 26-33/2012 z 13. júna 2013) a z ktorých vyplýva aj záver, že ak „proces výberového   konania   trpel   závažnými   právnymi   vadami   (bol   nezákonný),   v súlade so zákonom   nemohli   byť   ani   výsledky   Výberového   konania   a ani   výsledky   konania o udelenie   povolení   na   prevádzkovanie   ambulancie   záchrannej   zdravotnej   služby (rozhodnutia o udelení povolenia alebo o zamietnutí žiadosti). Zákonnosť výsledkov totiž zásadným spôsobom ovplyvňuje zákonnosť konania o udelenie povolenia (povolení), pretože Ministerstvo   zdravotníctva   SR   je   výsledkami   Výberového   konania   v rámci   konania o udelenie   povolení   viazané   (§   14   ods.   11   ZoPSA).   Z nepráva   nemôže   vzniknúť právo (ex iniuria   ius   non   oritur).“ (bližšie   pozri   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Sžo/40 43/2012 z 19. júna 2013).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého   súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku pri opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o   tej   istej   právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL.   ÚS   6/04,   III.   ÚS   328/05,   IV.   ÚS   60/2010).   Úlohou   najvyššieho   súdu   je   práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru   ESĽP   je   preto   v   rozpore   s   princípom   právnej   istoty,   ktorý   je   zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia,   keď   najvyšší   súd   (ako   zjednocovateľ   rozdielnych   právnych   názorov)   je   sám zdrojom   hlbokých   a trvalých   inkonzistencií   (m.   m.   Beian   v.   Rumunsko,   Baranowski v Poľsko).   Rozporné   právne   názory   najvyššieho   súdu   na   identické   situácie   sú   tak v konečnom   dôsledku   spôsobilé   podkopávať   dôveru   verejnosti   v   súdny   systém (m. m. Sovtransavto   Holding   v.   Ukrajina,   ESĽP).   Pokiaľ   teda   najvyšší   súd   rozhodol v sťažovateľkami   namietanej   právnej   veci   odlišne,   podľa   názoru   ústavného   súdu   mal vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia napadnutého rozhodnutia venovať zvýšenú   pozornosť.   Najvyšší   súd   sa   však   žiadnym   spôsobom   nevyrovnal   so   svojou „rozchádzajúcou“ sa rozhodovacou činnosťou pri výklade dopadu nezákonne aplikovaných podmienok   na   výsledky   konaní   o udelenie   povolení   na   prevádzkovanie   ambulancie záchrannej zdravotnej služby.

Ústavný   súd   považuje   skúmanie   prípadnej   aplikácie   podmienok   pri   hodnotení uchádzačov   vo   výberovom   konaní   za   právne   významné   najmä   z hľadiska,   či   takýmto postupom   nedošlo   k   vade   konania   pred   správnym   orgánom,   ktorá   mohla   mať   vplyv na zákonnosť   správneho   rozhodnutia.   V takom   prípade   sú   totiž   konajúce   súdy   povinné na takéto vady   konania pred správnym orgánom prihliadnuť podľa   § 250i ods.   3 OSP. Rozsudok   najvyššieho   súdu   síce   v odôvodnení   toto   ustanovenie   Občianskeho   súdneho poriadku obsahuje, avšak v súvislosti s ním ďalej len uvádza záver, že vady výberového konania   boli „voči   každému   uchádzačovi   aplikované   rovnako“ a boli „bez   vplyvu   na poradie uchádzačov“. Uvedené konštatovanie však najvyšší súd bližšie neodôvodnil. Pokiaľ sa   pri   vyhodnocovaní   doručených   žiadostí   o vydanie   povolenia   vo   výberovom   konaní posudzovali   (hodnotili)   jednotlivé   kritériá   podľa   podmienok,   ktoré   svojím   obsahom   išli nad rámec ustanovení zákona, potom nemožno vylúčiť, že v prípade, ak by sa predložené ponuky vyhodnocovali len podľa kritérií ustanovených zákonom, mohla výberová komisia dospieť   k iným   záverom,   a tým   aj   k   inému   poradiu   uchádzačov.   Postup   ministerstva vo výberovom   konaní   podľa   nezákonne   vydaných   podmienok   potom   mohla   mať   vplyv na zákonnosť celého konania i napadnutého rozhodnutia ministerstva.

Z tohto pohľadu sťažovateľky oprávnene namietajú, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku   voči   jednej   zo   žalobkýň   uznal,   že   nezákonnosť   vydaných   podmienok mala za následok   nezákonnosť   jej   vyradenia   z výberového   konania, avšak   nezákonnosť podmienok aplikovaných voči   sťažovateľkám už nepovažoval za spôsobilú   na založenie nezákonnosti   zvyšných   napadnutých   rozhodnutí   ministerstva.   Ústavný   súd   preto   dospel k záveru, že v predloženej veci sa najvyšší súd mohol dopustiť zjavného omylu pri výklade relevantných právnych predpisov, osobitne v závere, že správne konanie nebolo postihnuté vadou,   ktorá   mohla   mať   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   (§   250i   OSP), čo najvyšší súd viedlo k nezdôvodnenému rozhodnutiu o zmene rozsudku krajského súdu. Tento záver najvyššieho súdu sa preto javí ako rozporný s ostatnými okolnosťami prípadu a s prihliadnutím na to ho ústavný súd vyhodnotil za arbitrárny.

Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti prostredníctvom predsedu senátu konajúceho vo veci vlastne doplnil chýbajúcu argumentáciu (bližšie pozri obsah vyjadrenia najvyššieho súdu k sťažnosti v časti II tohto nálezu). Takýmto spôsobom však nie je možné nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu zhojiť, pretože k nemu došlo mimo procesnoprávne vymedzeného kontradiktórneho rámca odvolacieho konania a okrem toho ide vlastne iba o názor jedného člena odvolacieho senátu (m. m. II. ÚS 433/2012).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu je ústavne neudržateľný a jeho vydaním došlo k porušeniu základného práva na súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods.   1 ústavy   a práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako porušujúce   základné   právo   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   jemu porovnateľné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku rozhodnutia. V ďalšom konaní je najvyšší súd povinný rozhodnúť opätovne o odvolaní ministerstva, a to ústavne konformným spôsobom, dôsledne rešpektujúc zákonnú úpravu a ústavný rámec konania pred súdnymi orgánmi.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľky   si   v podaní   z 15.   apríla   2014   uplatnili   náhradu   trov   právneho zastúpenia   v sume   501,58   €,   a to   za   tri   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie zastúpenia,   podanie   ústavnej   sťažnosti,   stanovisko   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu), čo zodpovedá   odmene,   ako   aj   sume   paušálnych   náhrad   za   tri   úkony   právnej   služby podľa § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za 1 úkon právnej služby v roku 2013 predstavuje sumu 130,16 € a v roku 2014 sumu 134 € a paušálna náhrada za 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 sumu 7,81 € a v roku 2014 sumu 8,04 €.

Ústavný   súd   vzhliadol   za   dôvodné   priznať   sťažovateľkám   úhradu   trov   právneho zastúpenia   len za   dva   vyúčtované úkony právnych   služieb   vykonané v roku   2013   (t.   j. prevzatie   a príprava   zastupovania,   podanie   sťažnosti)   vzhľadom   na   to,   že   v   replike sťažovateliek   z 10.   marca   2014   na   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   síce   sťažovateľky rozporovali   skutočnosti   uvedené   vo   vyjadrení   krajského   súdu,   avšak   neuviedli   žiadne zásadne   nové   argumenty   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   vo   veci.   Preto   porušovateľa základného   práva   ústavný   súd   zaviazal   na   zaplatenie   úhrady   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľkám v sume 331,13 € v súlade s § 1 ods. 3, § 10 ods. 1 a 2, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1   písm.   a)   a b),   §   16   ods.   3   a   §   18   ods.   3   vyhlášky (pozostávajúcich   z odmeny za vykonané   právne   úkony   v sume   2   x   130,16   €,   paušálnej   náhrady   nákladov   v sume 2 x 7,81   €   a dane   z pridanej   hodnoty   v sume   55,19   €), tak   ako   to   vyplýva   z bodu   3 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014