znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 12/2013-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013 prerokoval   sťažnosť   K.   K.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. V.   S.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb/814/1995 a jeho rozsudkom z 10. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/79/2012 a jeho rozsudkom z 26. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2012 doručená sťažnosť K. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 32 Cb/814/1995   a   jeho   rozsudkom   z   10. januára 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/79/2012 a jeho rozsudkom z 26. septembra 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o   povinnosti   sťažovateľa   zaplatiť   žalobkyni   sumu 3 319,39 € a zaviazal ho na náhradu trov konania. Pri určení povinnosti sťažovateľa zaplatiť uvedenú   peňažnú   sumu   krajský   súd   vychádzal   zo   záveru,   že   manželovi   žalobkyne v minulosti   na   účely   podnikania   združeného   so   sťažovateľom   vzniklo   právo na vyporiadanie   majetku   preukázateľne   nadobudnutého   počas   podnikania,   resp. na vyplatenie podielu z tohto majetku.

Sťažovateľ v sťažnosti opisuje zistené skutkové okolnosti prípadu, spochybňuje ich hodnotenie a poukazuje na nedostatočne zistený skutkový stav, ktorý podľa jeho názoru neodôvodňoval vydanie rozhodnutí, k akým vo veci dospeli okresný súd a krajský súd. Za kľúčové v prípade považuje zistenie, ktorý z bývalých spoločníkov združenia zaplatil skutočne dohodnutú kúpnu cenu a v akej výške. Z vykonaného dokazovania však odpoveď na   uvedenú   otázku   nevyplýva,   a   preto   táto   skutočnosť   ostala „medzi   účastníkmi   tohto súdneho konania nepreukázaná, a teda sporná. Súdy napriek tomu rozhodli v prospech žalobkyne...

Žalobkyňa,   aby   odstránila   nedostatok   dôkazov   ohľadne   nadobudnutia   spolu- vlastníctva   k   zariadeniu   elektropredajne   zo   strany   Š.   P.,   argumentovala   obsahom odôvodnenia Rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 29 C/119/1995-26 a odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 13 Co/114/1997-38, ktorými bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti zmluvy,   ktorú uzavrel sťažovateľ s J.   K.,   na základe ktorej došlo k odpredaju zariadenia elektropredajne. Súdy v rámci rozhodovania o platnosti,   resp.   neplatnosti,   predmetnej   zmluvy   posudzovali   ako   otázku   predbežnú skutočnosť,   či   sťažovateľ   ako   predávajúci   bol   výlučným   vlastníkom   prevádzaných   vecí. Pritom   dospeli   k   záveru,   že   sťažovateľ   a   manžel   žalobkyne   nadobudli   tieto   veci   do podielového spoluvlastníctva. V tejto súvislosti sťažovateľ... reagoval na vyššie označené odôvodnenie   rozsudku   tak,   že   vzhľadom   na   to,   že   o   otázke   či   sťažovateľ   a   Š.   P.   sú podielovými spoluvlastníkmi predmetných vecí neexistuje právoplatný záväzný rozsudok, ale táto otázka bola posudzovaná v rámci konania o určenie neplatnosti zmluvy iba ako otázka predbežná, t j. nie je uvedená vo výroku právoplatného rozhodnutia, súdy nie sú viazané   takto   posudzovanou   predbežnou   otázkou   a   sú   povinné   hodnotiť   túto   otázku opätovne, s ohľadom na skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konkrétnom súdnom konaní. Súd 1. stupňa, ani súd odvolací sa k tejto námietke sťažovateľa vôbec nevyjadrili a naďalej pri   skúmam   otázky   vlastníckeho,   resp.   spoluvlastníckeho   práva   k   predmetným   veciam, vychádzali   z   vyššie   označených   súdnych   rozhodnutí,   t   j.   predpokladu,   že   sťažovateľ a nebohý Š. P. nadobudli tieto veci do podielového spoluvlastníctva.“.

Sťažovateľ namieta, že v posudzovanej veci sa súdy nevysporiadali so všetkými jeho námietkami a v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdili, čím došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ ďalej   namieta,   že   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   je „zaťažené   subjektívnymi hodnoteniami,   ktoré   nemajú   a   ani   nemôžu   mať   podklad   v   skutkovom   stave   zistenom z vykonaného dokazovania...

Z odôvodnení rozsudkov všeobecných súdov tiež vyplýva, že žalobkyňa bola v konaní pred nimi úspešná iba vďaka tomu, že tieto súdy pri rozhodovaní v predmetnej právnej veci vychádzali z hypotéz, a teda nepreukázaných tvrdení žalobkyne. V dôsledku tejto skutočnosti sú rozhodnutia všeobecných súdov nepresvedčivé a de iure svojvoľné, pretože na nezistenú (nepreukázanú) skutkovú okolnosť súdy aplikovali také ustanovenia príslušných právnych predpisov, ktoré by prichádzali do úvahy pokiaľ by sa táto nepreukázaná skutočnosť, t j. nadobudnutie spoluvlastníckeho práva sťažovateľom a Š. P. k zariadeniu elektropredajne, preukázala.

Založenie   konečných   rozhodnutí   súdov   vyznievajúcich   v   prospech   žalobkyne   iba na predpoklade, že sťažovateľ a Š. P. mali spoločne podnikať v rámci združenia a výlučne z tohto dôvodu sa mali stať spoluvlastníkmi predmetných hnuteľných vecí, považujeme za nedostatočné, keďže preukázanie existencie alebo neexistencie združenia nemá za zistených skutkových okolností žiaden vplyv na vznik spoluvlastníckeho práva k predmetným veciam. Navyše súdy svoje odôvodnenie z veľkej časti založil na nepreukázaných skutočnostiach a domnienkach.“. Pokiaľ   teda   sťažovateľ „argumentoval   proti   právnej   a   skutkovej argumentácii žalobkyne a tieto argumenty sa týkali skutočností podstatných pre rozhodnutie vo veci samej (t. j. spôsoby posudzovania vzniku spoluvlastníckeho práva k veciam podľa zmluvy o združení a ich právny režim podľa OZ, ako aj samotné tvrdenie žalobkyne o vzniku a existencii združenia), bolo povinnosťou všeobecných súdov (najmä súdu 1. stupňa) sa k týmto   námietkam   žalovaného   vyjadriť   a v odôvodnení   meritórneho   rozhodnutia   stručne uviesť, prečo na ne súd neprihliadal, resp. ich považoval za nesprávne alebo irelevantné.)“. Vzhľadom na uvedené sú podľa názoru sťažovateľa odôvodnenia napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov nepreskúmateľné a nepresvedčivé.

Nedostatky   v   argumentácii   napadnutých   rozsudkov,   a   rovnako   tak   skutočnosť, že podľa   sťažovateľa   sa   všeobecné   súdy   nevysporiadali   s   ním   nastolenými   otázkami relevantnými v danom prípade, ako už boli popísané, považuje sťažovateľ za dostatočné aj na vyslovenie porušenia jeho práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. K porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl.   47   ods.   3   ústavy   malo   podľa   sťažovateľa   napokon   dôjsť   tým,   že   niektoré   tvrdenia sťažovateľa   (napríklad   o   tom,   že   z   požičanej   peňažnej   hotovosti   zaplatil   kúpnu   cenu zariadenia elektropredajne) považovali za nepreukázané, zatiaľ čo iné tvrdenia žalobkyne, ktoré v konaní zostali nepreukázané, konajúce súdy nahradili „dohadmi a hypotézami“. Porušenie uvedeného princípu rovnosti účastníkov sťažovateľ namietal aj v odvolaní, keď tvrdil, že z rozsudku súdu 1. stupňa vyplýva jednostranné prijatie argumentácie a právny záverov žalobkyne „bez toho,   aby   sa   relevantným   spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ v odvolaní vzniesol aj námietku zaujatosti konajúceho sudcu na prvom stupni.“. Napokon sťažovateľ namieta aj nesprávny procesný postup konajúcich súdov, ktoré sa nezaoberali procesne zodpovedajúcim spôsobom jeho námietkou   zaujatosti   proti   sudcovi   okresného   súdu   konajúcemu   vo   veci,   v   čom   vidí odopretie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   odmietnutie   spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie:

„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Cob/79/2012 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný   súd   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   32   Cb/814/1995   porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob/79/2012-252 zo dňa 26. 09. 2012 ako aj Rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 32 Cb/814/1995-209 zo dňa 10. 01. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia súdu 1. stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice II sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred ústavným súdom pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 356, 93 €... a to do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ rovnako navrhuje aj vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd povolil odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu a v nadväznosti na to aj rozsudku okresného   súdu   vzhľadom   na   to,   že   rozsudok   odvolacieho   súdu   zaväzuje   sťažovateľa na plnenie, ktoré by v prípade zrušenia napadnutých rozhodnutí nemuselo byť žalobkyňou nikdy vrátené, prípadne by bolo vrátené len so značnými ťažkosťami, keďže je „fyzickou osobou,   o   ktorej   majetkových   pomeroch   nemáme   žiadne   relevantné   informácie“.   Podľa názoru sťažovateľa vydanie takéhoto dočasného opatrenia nebude v rozpore so žiadnym verejným záujmom a ani žalobkyni nespôsobí žiadnu ujmu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   napadnutým postupom a rozsudkom okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydaný rozsudok, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   čo   sťažovateľ   aj   využil.   Označený rozsudok   okresného   súdu   ako   aj   sťažovateľom   namietaný   postup,   ktorý   vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom.   S   prihliadnutím   na   to   bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

Podľa   čl.   48   ods.   2   každý   má   právo,  ...   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je ich potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   95/06, III. ÚS 206/07),   t.   j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania   na   spravodlivý   proces   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04).   Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy je potrebné vykladať vo väzbe na čl. 46 ods. 1 ústavy. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich   povinností.   Všetci účastníci   konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k   spôsobu   hodnotenia   súdu   ním   navrhnutých dôkazov (napr. I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97, III. ÚS 64/2011).

Krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu vo výroku   o   povinnosti   žalobkyne zaplatiť sumu   3   319,19   €,   preskúmal   skutkový   stav zistený z vykonaných dôkazov okresným súdom a vo vzťahu k tomu v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

«Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa v rozsudku popísal zistený skutkový stav a vyvodil z neho aj správne právne závery, a preto ak sa tieto zhodujú s tvrdeniami a závermi žalobkyne neznamená, že konajúci sudca nerozhodoval nestranne.

V   podanom   odvolaní   žalovaný   tvrdil,   že   zmluva   o   združení   medzi   ním   a   Š.   P. manželom žalobkyne, nebola uzavretá a žalobkyňa tvrdí opak a uvádza, že uvedené osoby aj skutočne spoločne podnikali pod obchodným názvom K..

Ako uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, zmluva o združení, právne upravená v ust. § 829 a násl. Občianskeho zákonníka nevyžaduje pre jej platnosť písomnú formu   a   takéto   združenie   nemá   právnu   subjektivitu   a   na   doplnenie   uvádza,   že   právnu subjektivitu majú osoby, ktoré zmluvu uzavreli. V zásade za združenie môže konať každý jeho člen.

Právam účastníkov združenia zodpovedá aj ich zodpovednosť zo záväzkov voči tretím osobám. Podľa § 835 ods. 2 Občianskeho zákonníka majú účastníci združenia postavenie solidárnych dlžníkov, keďže na plnenie týchto záväzkov sú podľa uvedeného ustanovenia zaviazaní   spoločne   a   nerozdielne.   Členovia   združenia   teda   majú   aktívnu   solidaritu pri nadobudnutí práv a pasívnu solidaritu pri plnení záväzkov. Ak teda zmluvu uzavreli jej členovia, tak uvedené nemá za následok neplatnosť takej zmluvy, ako to tvrdí žalovaný, ale jedná sa o platnú zmluvu, z ktorej práva nadobudli jednotliví členovia združenia spoločne a nerozdielne.

Z výpisu zo Živnostenského registra Obvodného úradu K. odvolací súd zistil, že Š. P...   bol zapísaný   v živnostenskom registri pod   číslom  ...   pod obchodným   menom   Š.   so vznikom oprávnenia dňa 8. 11. 1993 a žalovaný bol zapísaný pod číslom... pod obchodným menom K. s dňom vzniku oprávnenia dňa 8. 11. 1993. Z uvedeného vyplýva, že obe tieto fyzické osoby boli do živnostenského registra zapísané so vznikom oprávnenia v rovnaký deň   a   s   rovnakým   dodatkom   k ich   menu   a   priezvisku,   a   to   K.,   z   čoho,   pokiaľ   nebolo preukázané inak, možno vyvodiť, že sa dohodli na spoločnom podnikaní pod názvom K. Z   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   manžel   žalobkyne   a   žalovaný   spoločne podpísali   viaceré dokumenty,   ako   napr.   Zmluvu   o nájme nebytových priestorov zo dňa 26. 10. 1993 so spoločnosťou C. s. r. o. /č. l. 6-7/, Kúpno-predajnú zmluvu so spoločnosťou E. s. r. o. /č. l. 9/ v ktorých sa označili ako firma, prípadne obchodná spoločnosť K., z čoho vyplýva, že konali ako spoločne podnikajúce osoby.

Pokiaľ ide o Zmluvu o nájme nebytových priestorov, táto bola uzavretá dňa 26. 10. 1993   s   účinnosťou   od   1.   11.   1993   s   prenajímateľom   -   spoločnosťou   C.   s.   r.   o.,   bola podpísaná   manželom   žalobkyne   a   žalovaným   a   konateľ   spoločnosti   MVDr.   E.   na pojednávaní   dňa   3.   9.   2004   /č.   l.   69/   vypovedal,   že   zmluvu   uzatvárali   uvedené   osoby spoločne a na otázku, či prenajatý priestor prevádzkovali spolu odpovedal, že „áno, videl ich   spoločne   sa   nachádzať   v   týchto   priestoroch.“   Uvedené   svedectvo   teda   potvrdzuje tvrdenie   žalobkyne   o   spoločnom   podnikaní   jej   manžela   so   žalovaným.   Odvolací   súd poukazuje   na   to,   že   žalovaný   nepredložil   ani   neoznačil   žiaden   dôkaz   o   tom,   že podnikateľskú činnosť v uvedených priestoroch vykonával iba vo svojom mene a nevysvetlil prečo bol v rovnakých podnikateľských priestoroch s manželom žalobkyne...

Z   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   manžel   žalobkyne   a   žalovaný   spoločne uzavreli   viaceré   zmluvy   smerujúce   k   spoločnému   podnikaniu   -   prevádzkovaniu videopožičovne   a   elektropredajne,   a   teda   sa   združili   za   účelom   vykonávania   spoločnej podnikateľskej činnosti, a preto, keďže nie je preukázaný opak, je potrebné mať za to, že uvedené osoby uzavreli podľa § 819 a nasl. Občianskeho zákonníka Zmluvu o združení, ktorá pre platnosť nevyžaduje jej uzavretie v písomnej forme...

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že manžel žalobkyne a žalovaný uzavreli Kúpno- predajnú zmluvu so spoločnosťou E. s. r. o. v zastúpení L. W. a I. Š. na odpredaj videokaziet a zariadenia elektropredajne za cenu 200 000,00 Sk, ktorú aj obaja podpísali a pod ich menami je uvedená pečiatka „K...“. Uvedená adresa nebola miestom podnikania manžela žalobkyne ani žalovaného, ale bola to adresa nimi prenajatého nebytového priestoru. Na zmluve nie je uvedený dátum jej uzavretia a nie je v nej ani uvedený dátum, do ktorého má byť dohodnutá kúpna cena zaplatená. V spise je založený doklad označený ako Dohoda, v ktorom   I.   Š.   potvrdil,   že   dňa   25.   10.   1993   prevzal   zálohu   na   predaj   zariadenia elektropredajne   a   videopožičovne,   a   to   sumu   1.000,00   DM   a 500,00   USD   od   manžela žalobkyne.

Svedok Š., spoločník spoločnosti E. s. r. o. K. vo výpovedi na pojednávaní dňa 5. 9. 2001   vypovedal,   že   zálohu   1   000,00   DM   a   500,00   eur   mu   spoločne   vyplatili   manžel žalobkyne a žalovaný a po úhrade zálohy sa opätovne k nemu obaja opätovne dostavili a spoločne vyplatili sumu 200 000,00 Sk a on vrátil zálohu. O vrátení zálohy ako ani úhrade sumy 200 000,00 Sk svedok ani žalovaný žiadne dôkazy nepredložili. Odvolací súd má za to, že   ak   bol   vystavený   písomný   doklad   o   zaplatení   zálohy,   tak   potom   bol   alebo   mal   byť vystavený aj písomný doklad ojej vrátení a o zaplatení kúpnej ceny.

Ak teda žalovaný si dňa 21. 10. 1993 požičal od p. G. sumu 200 000,00 Sk, potom odvolací súd sa stotožňuje so záverom žalobkyne a súdu prvého stupňa, že je nelogické, že by po obdržaní tejto sumy žalovaný neuhradil spoločnosti E. s. r. o. celú kúpnu cenu vo výške 200 000,00 Sk, ale má za to, že v čase uhradenia zálohy, t. j. dňa 25. 10. 1993 žalovaný zrejme nemal finančné prostriedky na zaplatenie či už celej kúpnej ceny alebo zálohy, a preto zálohu dňa 25. 10. 1993 uhradil výlučne manžel žalobkyne, čo vyplýva z vyššie uvedenej Dohody.

Odvolací súd poukazuje na rozporné výpovede svedka p. G., keď na pojednávaní dňa 13. 6. 2001 /č. l. 43/ vypovedal, že v roku 1993 bol za ním žalovaný za účelom poskytnutia pôžičky 200 000,00 Sk z titulu vyplatenia kúpnej ceny za odkúpenie videopožičovne a vo výpovedi dňa 16. 4. 2004 /č. l. 62/ vypovedal, že vzhľadom na odstup času sa nepamätá presne, ale v čase keď začal podnikať, mohlo to byť v roku 1994 bol za ním p. K. za účelom požičania si peňazí s tým, že vyslovene jemu požičal obnos cca 300 000,00 Sk za účelom vyrovnania spoločníka ohľadom kúpy videopožičovne a písomne sa dojednali, že po vrátení sumy zlikvidoval doklad o poskytnutí pôžičky žalovanému. Po následných otázkach svedok trval na tom, že zmluva o pôžičke bola uzavretá dňa 21. 10. 1993, ktorý dátum je uvedený na písomnom vyhotovení zmluvy, že pri poskytnutí pôžičky mu žalovaný vyslovene uviedol, že chce z tejto pôžičky vysporiadať podiel p. P. a že pri vrátení sumy mu povedal, že z nej vyplatil podiel p. P.

Podľa   tvrdenia   žalovaného   sumu   200   000,00   Sk   si   od   svedka   p.   G.   požičal na zaplatenie kúpnej ceny za videokazety a zariadenie elektropredajne spoločnosti E. s. r. o., avšak písomný dokaz o zaplatení uvedenej sumy nepredložil. Toto konanie bolo začaté dňa 21. 9. 1994, teda cca jeden rok od úhrady uvedenej sumy, a preto bolo povinnosťou žalovaného dôkazy a účtovné doklady si ponechať pre účely tohto konania.

Z uvedeného vyplýva, že je rozpor v tvrdení svedka p. G. o účele požičanej sumy a jeho neskoršia a podrobnejšia výpoveď nepotvrdzuje tvrdenie žalovaného o účele použitia požičaných prostriedkov na zaplatenie kúpnej ceny.

Ak by bola pravdivá výpoveď svedka p. G., že požičanú sumu mal žalovaný použiť na vyplatenie   podielu   manžela   žalobkyne,   tak   potom   by   z toho   bolo   možné   vyvodiť,   že na zaplatení kúpnej ceny pre spoločnosť E. s. r. o. sa žalovaný vôbec nepodieľal. Ak by bola pravdivá výpoveď, že žalovaný si peniaze požičal na zaplatenie kúpnej ceny pre spoločnosť E. s. r. o., potom nebol dôvod, aby tak žalovaný neurobil.

Na   tvrdenie   žalovaného   uvedené   v   odvolaní,   že   je   možné,   že   požičané   peniaze žalovaný poskytol manželovi žalobkyne na zaplatenie kúpnej ceny, žalovaný nepredložil žiaden dôkaz a okrem toho toto uviedol prvýkrát až v odvolaný a preto podľa § 205a O. s. p. uvedené   tvrdenie   nemôže   byť   odvolacím   dôvodom,   a   preto   ho   odvolací   súd   ani neposudzoval.

Žalovaný   preukazuje   zaplatenie   kúpnej   ceny   za   kúpu   videokaziet   a   zariadenie elektropredajne uzavretím zmluvy o pôžičke zo dňa 21. 10. 1993 a žalobkyňa zaplatenie kúpnej   ceny   jej   manželom   preukazuje   svedeckou   výpoveďou   svedka   J.   P.,   otca   jej   na pojednávaní   dňa   26.9.2001   vypovedal,   že   jeho   syn   bol   v   Amerike,   odkiaľ   si   doniesol motorové vozidlo Ford a jemu predal motorové vozidlo Toyota za 140.000,00 Sk a okrem toho mu poskytol aj sumu 20.000.00 Sk na doloženie do nejakého obchodu a že videl kúpno- predajnú zmluvu na kúpu elektropredajne. Žalovaný nespochybnil, že manžel žalobkyne motorové vozidlo odpredal a teda nemožno vylúčiť, že získané peniaze skutočne použil na spoločné podnikanie so žalovaným.

K   tvrdeniu   žalovaného,   že   on   zaplatil   celú   kúpnu   cenu   za   kúpu   videokaziet a zariadenia elektropredajne a že manžel žalobkyne mu mal zaplatiť polovicu kúpnej ceny, t. j. sumu 100.000,00 Sk, odvolací súd uvádza, že žalovaný počas celého konania netvrdil, že manžel žalobkyne mu uvedenú sumu uhradil a zároveň nepredložil ani neoznačil dôkaz, že manžela žalobkyne vyzval na zaplatenie uvedenej sumy. Preto toto tvrdenie žalovaného odvolací   súd   nemá   za   preukázané   ä   nemá   za   jednoznačne   preukázané   ani   tvrdenie žalobkyne, že uvedenú sumu uhradil jej manžel.

Z vykonaného dokazovania teda nemožno mať jednoznačne preukázané, či kúpnu cenu   vo   výške   200.000.00   Sk   uhradil   výlučne,   prípadne   v   určitej   časti   žalovaný   alebo manžel žalobkyne. Uvedený záver potvrdil vo svojom odvolaní aj žalovaný.

Pokiaľ ide o spoločné podnikanie manžela žalobkyne a žalovaného, odvolací súd uvádza,   že   z   vykonaného   dokazovania   -   výpovede   svedka   MVDr.   E.   a   p.   W.,   ktorí vypovedali,   že   žalovaného   ako   aj   manžela   žalobkyne   videli   v   spoločne   prenajatých priestoroch, mal preukázané tvrdenie žalobkyne, že jej manžel spolu so žalovaným aj reálne vykonávali   spoločnú   podnikateľskú   činnosť   spojenú   s   prevádzkovaním   videopožičovne a elektropredajne.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, odvolací súd má za to, že z vykonaného dokazovania vyplýva,   že   manžel   žalobkyne   a   žalovaný   spoločne   uzavreli   viaceré   zmluvy   smerujúce k spoločnému   podnikaniu,   ktorým   bolo   spoločné   prevádzkovaniu   videopožičovne a elektropredajne a toto spoločné podnikanie aj v skutočnosti vykonávali, a keďže nebol preukázaný opak, má za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pred uzavretím týchto zmlúv podľa § 819 a násl. Občianskeho zákonníka v ústnej forme uzavreli Zmluvu o združení.

Taktiež nie je sporné, že manžel žalobkyne, ako člen združenia dňa... zomrel, čím došlo k rozpusteniu, zániku združenia.»

Následne krajský súd po citovaní § 834, § 835 ods. 1 a § 841 Občianskeho zákonníka sformuloval v napadnutom rozsudku tieto právne závery:

„Vychádzajúc   z   uvedenej   zákonnej   úpravy,   odvolací   súd   sa   v   plnom   rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že majetok, ktorý manžel žalobkyne a žalovaný nadobudli spoločným uzavretím kúpnej zmluvy na videokazety a zariadenie elektropredajne a spoločným prevádzkovaním videopožičovne a elektropredajne, ako dojednaného účelu združenia, sa stal spoluvlastníctvom oboch uvedených osôb. Keďže žalovaný nadobudnutý majetok po smrti manžela žalobkyne predal J. K. za sumu 212.000,00 Sk je nesporné, že tento   majetok v čase   jeho smrti   existoval.   Dôvody,   pre   ktoré   Okresný súd   Košice II   v rozsudku č. k. 29 C/119/1995-26 potvrdenom rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 13   Co/114/1997-38   uznal   neplatnosť   zmluvy   uzavretej   medzi   žalovaným   a J.   K.,   boli potvrdené aj v tomto konaní, t. j. že predmetné zariadenie nenadobudol výlučne žalovaný, ale ho nadobudli žalovaný a manžel žalobkyne ako spoluvlastníci.

Keďže nebolo preukázané, akým spôsobom bolo medzi členmi združenia dohodnuté vysporiadanie, podľa § 841 Občianskeho zákonníka sa má za to, že sa vyporiadajú rovným dielom. Keďže hodnota preukázateľne získaného majetku do spoločného podnikania bola vo výške 212.000,00 Sk, čo je suma, ktorú žalovaný obdržal za predaj majetku združenia, žalobkyni,   ako   dedičke   zomrelého   spoločníka   Š.   P.,   vzniklo   voči   žalovanému   právo   na zaplatenie polovice uvedenej sumy, z ktorej žalobkyňa v tomto konaní uplatnila právo na zaplatenie sumy 100.000,00 Sk, čo v novej mene činí 3 319,39 eur.“

Podstatou   sťažovateľových   námietok   je   jeho   nesúhlas   so   skutkovým   stavom vyhodnoteným všeobecnými súdmi z vykonaného dokazovania (predovšetkým so záverom, že vlastnícke právo k zariadeniu predajne nadobudli sťažovateľ aj nebohý manžel žalobkyne spoločne), a nadväzne na to aj s právnym záverom (podľa ktorého polovica príjmu z tohto majetku po jeho speňažení patrí žalovanej ako dedičke po nebohom manželovi).

Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade Občianskeho zákonníka) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať.

Ústavný súd realizujúc ústavný prieskum napadnutého rozhodnutia zistil, že krajský súd v danom prípade starostlivo a podrobne vyhodnocoval získané dôkazy a na ich základe ustálil, ktoré z tvrdení účastníkov boli v konaní preukázané a ktoré nie. Z obsahu sťažnosti, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že v rámci prerokovania veci boli vykonané   všetky   dôkazy   navrhnuté   účastníkmi   konania.   Sťažovateľ   pritom   v   zásade neformuloval   žiadne   relevantné námietky   svedčiace   o   porušení   princípov   spravodlivého procesu pri vykonávaní dokazovania, keďže ku všetkým podstatným okolnostiam prípadu mal sťažovateľ možnosť vyjadriť sa a odpovedať na všetky argumenty protistrany v konaní. Nesúhlasil   v   zásade   len   s   vyhodnotením   skutočností   ustálených   krajským   súdom z vykonaných   dôkazov.   Krajský   súd   však   v   namietanom   rozsudku   rozsiahlo odôvodnil, prečo   nepovažoval   sťažovateľom   speňažené   zariadenie   predajne   za   jeho   výlučné vlastníctvo, ale za spoluvlastníctvo vecí získaných pri spoločnej (podnikateľskej) činnosti s nebohým manželom žalobkyne. Ústavný súd však tieto závery krajského súdu nepovažuje za svojvoľné, a teda ústavne neakceptovateľné. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor krajského súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľ   nesúhlasí,   ale   rozhodnutie dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   a   ani povinný   nahrádzať.   K   tomu   ústavný   súd   obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Ani   sťažovateľove   námietky   týkajúce   sa   nedostatkov   odôvodnenia   napadnutého rozsudku, ktoré podľa jeho názoru spočívajú v tom, že v rozhodnutí nebolo odpovedané na všetky   ním   predkladané   argumenty,   neodôvodňujú   zásah   ústavného   súdu,   keďže z napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   podrobne   zaoberal   všetkými kľúčovými otázkami a formuloval k nim kvalifikované právne odpovede. Pre naplnenie princípov spravodlivého procesu sa totiž nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná   odpoveď   na   každý   argument   procesnej   strany,   ale   len   na   argument,   ktorý   je pre rozhodnutie kľúčový.

K námietke sťažovateľa o tom, že krajský súd považoval právny názor vyslovený v odôvodnení iného jeho rozhodnutia (vydaného pod č. k. 13 Co/114/1997-38) za právne záväzný,   ústavný   súd   uvádza,   že   samotná   skutočnosť,   že   konajúci   súd   prihliadal na skutočnosti zistené v inom súdnom konaní a z nich vyvodené právne závery a súčasne otázky   v   danej   veci   relevantné   vyhodnotil   obdobne,   ešte   nemôže   bez   ďalšieho   viesť k vysloveniu porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V okolnostiach posudzovaného   prípadu   krajský   súd   vychádzal   predovšetkým   z   vlastných   skutkových zistení a až nadväzne na ne poukázal na závery zistené v inom súdnom konaní. Zhoda pri právnom   posudzovaní   totožných   predbežných   otázok   v   dvoch   oddelených   súdnych konaniach   podľa   názoru   ústavného   súdu   naopak   posilňuje   právnu   istotu   v   právnych vzťahoch.   Pokiaľ   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   nemožno   v   postupe všeobecných súdov, v rámci ktorého zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, automaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, o to viac ani v danom prípade nemožno zhodu pri posudzovaní konkrétnej právnej otázky relevantnej v danom prípade považovať za dôvod na vyslovenie porušenia označených práv.

K sťažovateľovmu tvrdeniu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, keďže odvolací súd o jeho námietke zaujatosti voči   sudcovi   prvostupňového súdu   nerozhodol   procesne správnym spôsobom, ústavný súd v prvom rade uvádza, že z uvedeného dôvodu mohol sťažovateľ podať dovolanie podľa § 237 písm. g) zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v znení neskorších predpisov. Ústavný súd však zistil, že tento mimoriadny opravný prostriedok týkajúci sa uvedenej námietky sťažovateľ nevyužil, čo v konečnom   dôsledku   odôvodňuje   neprípustnosť   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   pokiaľ   dôvodom   na   vylúčenie sudcu mali byť len okolnosti, ktoré spočívajú v postupe súdu (v danom prípade zhodnosti názorov žalobkyne so závermi súdu), na takúto námietku účastníka sa podľa § 15a ods. 5 OSP ani nemá prihliadať.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľom   formulované   námietky   nie   sú   spôsobilé spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   rozhodnutia   krajského   súdu   z   hľadiska   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd ani nenachádza žiadnu   priamu   súvislosť   medzi   postupom   súdu   a   sťažovateľom   označeným   základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi boli všeobecnými súdmi vykonané a účastníci konania mali   možnosť   sa   k   nim   vyjadriť.   Rovnako   neopodstatnená   je   aj   námietka   o   porušení základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorú súd v konaní zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností účastníkov na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Keďže sťažovateľ nepredložil ani žiaden   relevantný argument o tom,   že   by   napadnuté   súdy   pristupovali   k   účastníkom   konania   porušujúc   uvedené požiadavky, ústavný súd nevidí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva na rovnosť účastníkov v konaní, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté rozhodnutie krajského súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky arbitrárnosti   a   je   ústavne   akceptovateľné.   Krajský   súd   v   posudzovanej   veci   použil relevantné hmotno-právne normy a vyložil ich ústavne konformným spôsobom. Ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.

Vzhľadom na to ústavný súd hodnotí predmetnú sťažnosť vo vzťahu k napadnutému rozsudku   krajského   súdu   ako   zjavne   neopodstatnenú,   na   základe   čoho   ju   považoval za dôvodné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. S prihliadnutím na uvedené rozhodovanie o ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľa v danej   veci   stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013