znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 12/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. H., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody I., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 4 a základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 8/2010 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010 doručená sťažnosť R. H., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody I. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj obsahovo totožných práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 8/2010 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 T 129/2007-1031 z 1. októbra 2009 uznaný vinným zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní päť a pol roka, pričom ho pre výkon trestu zaradil do ústavu pre výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Proti   rozsudku   podal   odvolanie   sťažovateľ   aj   prokurátor.   Krajský   súd   vo   veci meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 5 To 8/2010-1081 z 27. apríla 2010, pričom napadnutý rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a   sťažovateľa   uznal   vinným   zo   spáchania   obzvlášť závažného zločinu   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní desať rokov a na výkon trestu ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Odvolanie sťažovateľa zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o   podaných   odvolaniach nerozhodoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Krajský   súd „celé   svoje   konanie   a   posudzovanie   merita   veci   a   veškerú   jeho rozhodovaciu   činnosť   upriamil   a   ustálil   jednostranne   na   dôvodoch   v   odvolaní prokurátora“. Následne krajský súd „rozhodol na tom istom skutkovom základe ako súd 1. stupňa, ale bez toho, aby odvolací súd sám aj procesne hmotne sám vykonal dôkazy, ktoré ho viedli ku zmene právnej kvalifikácie na trestný čin prísnejšie trestný, naviac so zvýšením mi trestu až na 10 (desať) rokov“. Podľa názoru sťažovateľa „Ak odvolací súd sám nevykonal, alebo nedoplnil dokazovanie náležitým procesným postupom, mal potom rozhodnúť podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) resp. aj a) Trestného poriadku a vec vrátiť súdu 1. stupňa na doplnenie dokazovania a na nové prejednanie a rozhodnutie“.

Sťažovateľ tiež uviedol, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho zaradení pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu so stredným stupňom stráženia nezohľadnil skutočnosť, že vo výkone trestu odňatia slobody „nikdy v živote nebol“, a vo vzťahu k svojím predošlým odsúdeniam   poukázal   na   skutočnosť,   že „sa   v   súdom   uloženej   skúšobnej   dobe   riadne osvedčil“.

Postupom   krajského   súdu   bolo   podľa   názoru   sťažovateľa   porušené   jeho   právo na spravodlivý   proces,   keďže   ako   obžalovaný   nemal „skutočnú   možnosť   reagovať a erudovane   predniesť   svoje   argumenty   proti   argumentom   prokurátora,   nakoľko   ani samotný krajský súd v tomto smere nepostupoval objektívne a rovne, ale prejudikoval moju údajnú vinu na tvrdeniach prokurátora, ktorý, hoci sa snažil poukázať na dáke expertízne závery, ide zjavne o pochybné dôkazy a úkony vôbec nepresvedčivé, ktoré s určitosťou nevylučujú akýkoľvek iný záver“.

Krajský súd tiež podľa názoru sťažovateľa porušil princíp rovnosti zbraní a zásadu kontradiktórnosti konania, a to z dôvodu, že sťažovateľ nemal možnosť priamo reagovať na tvrdenia   prokurátora,   ktoré   si „krajský   súd   bez   akéhokoľvek   ďalšieho   procesného postupu osvojil, a to aj bez vykonania nevyhnutných úkonov pre jeho podstatne odlišné závery oproti záverom súdu prvého stupňa“.

V   prospech   sťažovateľa   nebola   vyhodnotená   žiadna   poľahčujúca   okolnosť,   ani skutočnosť, že „som od samého začiatku v podstate spolupracoval s OČTK (orgány činné v trestnom konaní; pozn.), a doznal som, že som užívateľom návykových látok.“, pričom „pomer poľahčujúcich okolností u mňa zjavne prevyšuje nad okolnosťami priťažujúcimi.“ Vo   vzťahu   k   poľahčujúcim   okolnostiam,   na   ktoré   mal   krajský   súd   pri   rozhodovaní prihliadať,   sťažovateľ   uviedol: „...priznanie   sa   a   spolupráca   s   OČTK,   oľutovanie, zahladenie odsúdenia, posudok znalcov o vyšetrení môjho duševného stavu a fakt, že som nikdy nebol vo vezení a že nie som a ani sa necítim byť zločincom v pravom zmysle slova napr. ja nie som vrah a nikdy som nikomu neublížil ani neúmyselne, nikdy som nič a ani nikomu neukradol a pod.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti   ďalej namieta spôsob, akým krajský súd hodnotil dôkazy, ktoré vykonal okresný súd, a poukazuje na skutočnosť, že síce bol užívateľom návykových látok, avšak sám pervitín, z ktorého výroby bol obžalovaný, nikdy nevyrábal ani nepredával, iba ho kupoval „od neznámych dílerov“ a následne ho miešal „v studenej vode spoločne s tabletou obsahujúcou pseudoefedrín   (ktorú som si voľne kúpil v každej lekárni), čím som získal väčšie množstvo účinnej návykovej látky na uspokojenie svojej potreby.   Z   toho   dôvodu   sa   u   mňa   našli   iba   stopy   po   amfetamíne   –   metamfetamíne a po pseudoefedríne.“. Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   obsah   dokazovania   vykonaného okresným súdom, osobitne na svedecké výpovede, ktoré sú podľa jeho názoru ovplyvnené snahou svedkov „odvrátiť akúkoľvek pozornosť, že vlastne sami sú páchateľmi minimálne v rovine trestného činu podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona“, resp. v jednom prípade mal svedok   vypovedať   pod   nátlakom   vyšetrovateľa.   Rozsudok   krajského   súdu   sťažovateľ považuje v tejto súvislosti za nedostatočne odôvodnený, keďže krajský súd „bez ďalšieho právne relevantného podkladu len paušálne opakuje tvrdenia prokurátora z jeho odvolania a vytýka chyby súdu 1. stupňa“.

Napokon sťažovateľ namieta skutočnosť, že hoci „odvolaním proti rozsudku OS – KE II (okresného súdu; pozn.) podal a uplatnil riadny zákonný opravný prostriedok... táto skutočnosť vyšla na ujmu mojich základných práv a slobôd, ktoré má na mysli ods. 4 čl. 12 ústavy SR“.

V závere sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„1.   Konaním   a   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   rozsudkom   5   To   8/2010 z 27.04.2010 bolo porušené základné právo R. H. uvedené v čl. 6 ods. 1,2,3, dohovoru a v článku 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2,3, ústavy SR a v článku 12 ods. 4 ústavy SR, prípadne iné ďalšie porušenie článkov ústavy a dohovoru, ktorých porušenie ústavný súd zistí.

2. Rozsudok 5 To 8/2010 Krajského súdu v Košiciach z 27.04.2010 zrušuje vo výroku o vine s treste a ukladá vo veci znova konať a rozhodnúť na prvom stupni súdu s tým, aby boli dôsledne zachované procesné záruky a právo na spravodlivý proces za súčasného zachovania zásady v ods. 4 článku 12 ústavy SR.

3. Krajskému súdu v Košiciach ukladá uhradiť sumu vo výške 5000 (päťtisíc) eur R. H. z titulu nespravodlivého postupu v procese Krajským súdom vedenom proti nemu.

4.   Krajskému   súdu   v   Košiciach   ukladá   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia odsúdeného R. H. podľa priznania – rozhodnutia o týchto trovách ústavným súdom SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   v   súvislosti   s   ním   aj porušenie svojho základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy,   ako   aj   porušenie   obsahovo totožných   práv   podľa   čl.   6   ods.   1,   2   a   3   dohovoru   postupom   krajského   súdu   a   jeho rozsudkom z 27. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 8/2010.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej   spoločnosti,   keď   to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   označeného   postupu (rozhodnutia)   orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v prvom rade pripomína, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách   najmä   v   tom   smere,   či   závery všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne,   s   priamym dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 74/05).   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   tak   môžu   byť   predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

1.   K   zásahu   do   základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie garantovaného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   malo   podľa sťažovateľa dôjsť postupom krajského súdu, ktorý nevzal do úvahy žiadne poľahčujúce okolnosti   svedčiace   v   prospech   sťažovateľa   a   zaradil   ho   pre   výkon   trestu   do   ústavu pre výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Krajský   súd   k   tejto   skutočnosti   v   sťažnosťou   napadnutom   rozsudku   uvádza: „Obžalovaný R. H. vo výkone trestu ešte nebol a aj z toho dôvodu, a tiež vzhľadom na mieru jeho   narušenia,   odvolací   súd   obžalovaného   zaradil   na   výkon   trestu   odňatia   slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženiam hoci ako páchateľa obzvlášť závažného   zločinu   ho   mal   zaradiť   do   ústavu   na   výkon   trestu   s   maximálnym   stupňom stráženia.“

Zaradenie páchateľa na výkon trestu odňatia slobody upravuje Trestný zákon v § 48, pričom v odseku 3 určuje pre páchateľov obzvlášť závažných zločinov zaradenie do ústavu pre výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona súd môže zaradiť páchateľa aj do ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do ktorého má byť podľa odseku 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa za to, že v ústave na výkon trestu iného stupňa stráženia bude jeho náprava lepšie zaručená. V danom prípade teda krajský súd postupoval v súlade so zákonom a v prospech sťažovateľa. Práve tento postup krajského súdu, ako aj skutočnosť   uloženia   trestu   na   dolnej   hranici   zákonom   ustanovenej   trestnej   sadzby nasvedčujú   tomu,   že   krajský   súd   pri   rozhodovaní   neopomenul   vyhodnotiť   v   prospech páchateľa   poľahčujúcu   okolnosť,   ktorou   je   v   jeho   prípade   s   ohľadom   na   znenie   §   38 Trestného zákona iba priznanie sa k spáchaniu trestného činu a jeho oľutovanie.

Pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu   z   dôvodu,   že   tento   sa   mal   iba   obmedziť   na   prevzatie   odvolacej   argumentácie okresného prokurátora, ústavný súd podrobne preskúmal vyžiadaný trestný spis okresného súdu sp. zn. 3 T 129/07, ako aj sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu a v spojitosti s ním aj rozsudok okresného súdu č. k. 3 T 129/2007-1031 z 1. októbra 2009, pričom dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Podľa   § 168 ods.   1 Trestného poriadku   ak rozsudok   obsahuje odôvodnenie,   súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval,   keď   posudzoval   dokázané   skutočnosti   podľa   príslušných   ustanovení   zákona v otázke   viny   a   trestu.   Ak   rozsudok   obsahuje   ďalšie   výroky,   treba   odôvodniť   aj   tieto výroky.

K dôvodom svojho rozhodnutia sa krajský súd podrobne vyjadril na strane 8 až 10 napadnutého   rozsudku,   pričom   okrem   iného   uviedol: „Obhajobná   argumentácia obžalovaného   R.   H.   z   pohľadu   hodnotenia   krajského   súdu   neobstojí   a   to   preto,   lebo z výpovedí svedkov A. H., M. B., L. P., M. K., D. Č., J. G., G. T., R. P., T. K., M. T., M. F., Š. P., I. F., J. M. a S. S. je zrejmé, že všetci vedeli o tom, že obžalovaný R. H. vyrábal pervitín, ktorý si od neho prevažná väčšina uvedených svedkov zabezpečovala, či už kúpou alebo ako protislužbu za ubytovanie, stravu, za zabezpečenie chemických látok a iných prostriedkov potrebných na výrobu omamných a psychotropných látok. Uvedené výpovede svedkov sú podložené prepismi hovorov a SMS správ, záznamov telekomunikačných prevádzok medzi obžalovaným R. H. a týmito svedkami. Svedok S. S. skutočne povedal, že obžalovaný R. H. spolu s jeho švagrom H. V. a A. Š. asi pol roka vyrábali v byte na ul. N. v K. pervitín, pričom   v   byte   bolo   cítiť   stále   zápach   po chemikáliách.   Tiež   svedkyne   -   zamestnankyne jednotlivých ubytovní a to H. D., M. M., R. S., M. C., Ľ. E. a M. P., kde sa obžalovaný R. H. zdržiaval a vyrábal pervitín zhodne uviedli, že tento sa počas pobytu správal podozrivo, mal požiadavku, aby sa jeho izba neupratovala, pričom počas kontroly bolo zistené, že izby, ktoré   užíval,   boli   zafarbené   do fialova,   záclony,   závesy a   obrusy   boli   sfarbené   do žlta a z izieb bolo cítiť zápach po chemikáliách.

Nemožno   nesúhlasiť   s   okresným   prokurátorom,   že   nielen   z   priznania   sa obžalovaného R. H. pred sudcom pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe, že odkedy prišiel z Č. do K. od začiatku roka 2006 až do jeho zadržania 23.3.2007, žil z výroby a predaja   pervitínu,   ale   tiež   z   výpovede   svedka   S.   S.   a   vyššie   uvedených   svedkov   je preukázané, že obžalovaný R. H. neoprávnene vyrábal, predával a prechovával po dlhší čas omamné a psychotropné látky.

Skutkový stav, ktorý krajský súd na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania pred okresným súdom ustálil, mal zistený nielen zo svedeckých výpovedí, ale predovšetkým z objektívnych   dôkazov   a   to   konkrétne   znaleckého   posudku   z   odboru   zdravotníctvo a farmácia,   odvetvie   toxikológia   MUDr.   L.   S.   Znalkyňa   uviedla,   že   po vyšetrení   vzorky moču odobratého u obžalovaného R. H. dňa 23.3.2007 sa potvrdila prítomnosť amfetamínu a metamfetamínu (pervitínu), ktoré sú v zmysle zákona č. 13/2004 Z. z. zaradené do 2. skupiny   psychotropných   látok.   Znalkyňa   vysvetlila,   že   efedrín   a   pseudoefedrín   sa   dajú získať extrahovaním z niektorých voľne dostupných liečiv tabletkách alebo v tekutom stave. Ďalším chemickým postupom sa z nich dá vyrobiť metamfetamín. Účinky pseudoefedrínu a pervitínu vzhľadom k tomu, že patria do jednej skupiny amínov, sú totožné, ale môžu sa líšiť v závislosti od koncentrácie účinnej látky. Ďalší objektívny dôkaz, ktorému bolo potrebné prisúdiť veľké dôkaznú silu a následne tento dôkaz aj takto hodnotiť, je znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ v Košiciach, z ktorého je zrejmé, že na steroch z rúk   obžalovaného   R.   H.   bola   zistená   prítomnosť   stôp   amfetamínu   a   metamfetamínu. Amfetamín a metamfetamín je zaradený v zmysle zákona č.139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkov v znení neskorších predpisov do 2. skupiny psychotropných   látok.   Z   predmetov   zaistených   pri   domovej   prehliadke   v   ubytovni   B. na ul. T. v K. v injekčných striekačkách, na lyžičke, fľaši na zaváranie, sklenenej banke sa potvrdila   prítomnosť   metamfetamínu,   v   17   ks   igelitových   sáčkoch,   plátenom   vrecku, na variči bola zistená prítomnosť efedrínu, v rôznych fľašiach sa potvrdil toluén lekársky, kyselina fosforečná, kyselina chlorovodíková, boli zaistené aj prázdne krabičky od lieku Modafén. Podľa znaleckého posudku KEU PZ Košiciach sa toluén, kyselina fosforečná a jód   používajú   pri   výrobe   metamfetamínu   z   efedrínu   redukčnou   cestou.   Efedrín   je prekurzorom na výrobu psychotropnej látky - pervitínu.

Na základe vykonaných dôkazov okresným súdom získaných zákonným spôsobom sa krajský   súd   musel   stotožniť   s   odvolacími   námietkami   prokurátora   a   to   preto,   lebo   nie výsluchmi   svedkov,   ale   hlavne   objektívnymi   dôkazmi   bol   skutkový   stav   preukázaný   a odvolací súd ho mohol spoľahlivo ustáliť a napraviť tak pochybenie okresného súdu. Na základe takto zisteného a ustáleného skutkového stavu potom krajský súd vyvodil aj právny záver, že obžalovaný R. H. tým, že po dlhšiu dobu za účelom ďalšieho predaja vyrábal   a   prechovával   pervitín   naplnil   po   objektívnej   stránke   znaky   skutkovej   podstaty obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok   a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. l písm. a/, c/, d/, ods.2 písm. c/ Tr. zák.“

Odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu   je   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatočné, a to tak z hľadiska jeho súladu s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ako   aj z hľadiska   jeho ústavnej   konformnosti.   Rozsudok   krajského súdu   sa   v kontexte obsahu spisov a podkladov, z ktorých krajský súd pri rozhodovaní v odvolacom konaní vychádzal, nejaví ako svojvoľný či arbitrárny, keďže v súlade s požiadavkami kladenými na odôvodnenia rozhodnutí súdov v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pokiaľ ide o spôsob, akým krajský súd hodnotil dôkazy vykonané pred súdom prvého stupňa,   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   v   zmysle   ktorej   nie   je zásadne   oprávnený   ani povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch   napadnutia rozhodnutí   (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti účinkov   interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal, s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ústavný   súd   na   základe   preskúmania   predmetného   súdneho   spisu,   rozhodnutí vo veci konajúcich súdov, ktoré konfrontoval s námietkami sťažovateľa, rozhodol o tejto časti sťažnosti tak, že ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažovateľ   namieta   tiež   zásah   do   svojho   práva   na   obhajobu,   ktorý   vidí v skutočnosti, že krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu, a sám vo veci rozhodol bez toho,   aby   vykonal   ďalšie   dokazovanie.   V   tomto   postupe   krajského   súdu   sťažovateľ identifikuje porušenie princípu bezprostrednosti, ako aj zásady kontradiktórnosti konania. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §   316   ods.   1   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   §   316   ods.   3,   preskúma   zákonnosť   a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa   §   322   ods.   3   Trestného   poriadku   odvolací   súd   rozhodne   sám   rozsudkom vo veci,   ak   možno   nové   rozhodnutie   urobiť   na   podklade   skutkového   stavu,   ktorý   bol v napadnutom   rozsudku   správne   zistený   alebo   doplnený   dôkazmi   vykonanými   pred odvolacím   súdom.   V   neprospech   obžalovaného   môže   odvolací   súd   zmeniť   napadnutý rozsudok   len   na   základe   odvolania   prokurátora,   ktoré   bolo   podané   v   neprospech obžalovaného;   vo   výroku   o   náhrade   škody   tak   môže   urobiť   aj   na   podklade   odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Podľa § 326 ods. 5 Trestného poriadku odvolací súd môže konanie doplniť dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť.

Krajský súd vo svojom rozsudku č. k. 5 To 8/2010-1081 z 27. apríla 2010 konštatuje na strane 8 skutočnosť, že okresný súd vykonal vo veci „veľmi rozsiahle dokazovanie, ktorým náležite bolo možné zistiť skutkový stav veci“. Námietky okresného prokurátora obsiahnuté   v   jeho   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   ani   odvolacie   námietky sťažovateľa neboli namierené proti rozsahu a spôsobu vykonaného dokazovania, ale proti spôsobu, akým okresný súd dôkazy hodnotil, resp. v prípade odvolania sťažovateľa proti obsahu tvrdení jednotlivých svedkov prezentovaných v rámci prípravného konania alebo konania pred súdom   prvého stupňa. Pokiaľ krajský súd za daných   okolností považoval mieru zistenia skutkového stavu okresným súdom za postačujúcu pre posúdenie odvolacích námietok a rozhodnutie o nich, bol tento jeho postup podľa názoru ústavného súdu plne v súlade s už uvedenými ustanoveniami § 322 ods. 3 a § 326 ods. 5 Trestného poriadku, z ktorých vyplýva, že krajský súd nie je povinný dokazovanie doplniť, pokiaľ skutkový stav zistený súdom prvého stupňa postačuje pre rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní. K námietke porušenia zásady kontradiktórnosti konania a princípu bezprostrednosti v trestnom konaní ústavný súd z obsahu vyžiadaného súdneho spisu zistil, že krajský súd v odvolacom konaní rozhodoval na verejnom zasadnutí konanom 27. apríla 2010, na ktorom sa zúčastnil sťažovateľ aj jeho ustanovený obhajca, a to na základe predvolania, ktoré bolo obom   doručené 22.   marca 2010.   V danom   prípade mal teda   sťažovateľ možnosť svoje námietky a argumenty proti odvolaniu prokurátora predniesť najneskôr na tomto verejnom zasadnutí,   čo   podľa   obsahu   zápisnice   z   verejného   zasadnutia   z   27.   apríla   2010 prostredníctvom   ustanoveného   obhajcu   aj   urobil.   S   obsahom   odvolacích   argumentov okresného   prokurátora   bol   sťažovateľ   oboznámený   už   22.   januára   2010,   keď   mu   bolo doručené odôvodnenie odvolania prokurátora. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ mal dostatok času oboznámiť sa s odvolaním prokurátora a pripraviť sa na verejné zasadnutie o odvolaní z hľadiska vlastnej obhajoby.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   neuvádza   žiadne   ďalšie   konkrétne   argumenty, z ktorých by ústavný súd mohol ustáliť, že v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu o odvolaniach sťažovateľa a prokurátora došlo k takému zásahu do jeho obhajovacích práv, ktorý by signalizoval porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru. Sťažnosť preto v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

3. K námietke porušenia svojho základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti uviedol   len skutočnosť,   že krajský   súd „...prejudikoval vinu,   lebo rozhodol na základe tvrdení prokurátora“.

V otázke zásahu do práva na prezumpciu neviny ústavný súd už konštatoval, že porušenie   práva   na   prezumpciu   neviny   nemôže   samo   osebe   nastať   takým   postupom všeobecného   súdu,   ktorý   je   v   súlade   s   ústavou   a   zákonom   (mutatis   mutandis   napr. I. ÚS 44/03, I. ÚS 200/06). V danom prípade ústavný súd nezistil žiadnu logickú súvislosť medzi sťažovateľom tvrdeným zásahom do jeho práva na prezumpciu neviny a postupom krajského   súdu,   ktorý   si   osvojil   argumentáciu   prokurátora   uvedenú   v   jeho   odvolaní a následne vo veci sám meritórne rozhodol. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne okolnosti alebo výroky krajského súdu, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že k sťažovateľovi pristupoval ako k vinnému, preto sťažnosť vo vzťahu k tejto sťažovateľovej námietke odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. Súčasťou sťažnostného petitu bola aj námietka porušenia čl. 12 ods. 4 ústavy, ktorý však neupravuje individuálne základné práva a slobody. Aplikácia tohto článku ústavy sa preto v individuálnych sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy viaže iba na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa. Keďže ústavný súd nezistil sťažovateľom namietané porušenie označených základných práv podľa ústavy a práv   podľa   dohovoru,   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú (obdobne napr. II. ÚS 395/09, IV. ÚS 4/2010).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   ďalšími   návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011