znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 12/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval prijatú sťažnosť Š. Š., F., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/2006   p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   108/2006 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Š. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť Š. Š. trovy konania v sume 250,29   €   (slovom   dvestopäťdesiat   eur   a   dvadsaťdeväť   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu   JUDr.   Ľ.   M.,   Česká   republika,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 12/2010-07 z 20. januára 2010 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Š. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/2006.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   podaním   Spr.   3110/10 z 15. februára 2010 k priebehu konania uviedla:

«V   danom   prípade   sa   navrhovateľ   domáhal   náhrady   škody   (náklady   trestu   a pôvodného trestného konania).

K priebehu konania (t. j. uvedenie všetkých procesných úkonov vo veci od podania návrhu na začatie konania dosiaľ):

Dňa 26. 06. 2006 bol tunajšiemu súdu doručený návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa: Š. Š., proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti a bol zapísaný pod sp. zn. 2 Ro 958/2006. Dňa 25. 07. 2006 bol predmetný spis prevedený do registra C a zapísaný pod sp..zn. 11 C 108/2006. Dňa 07. 09. 2006 súd vyzval odporcu, aby   sa   vyjadril   k   návrhu   na   začatie   konania.   Dňa   02.   11.   2006   doručené   vyjadrenie odporcu. Dňa 10. 11. 2006 súd doručil vyjadrenie odporcu navrhovateľovi. Dňa 02. 01. 2007   doručené   vyjadrenie   právneho   zástupcu   navrhovateľa.   Dňa   23.   02.   2007   bol   v predmetnej veci vytýčený termín pojednávania na deň 11. máj 2007. Dna 20. 04. 2007 doručené   ospravedlnenie   neúčasti   na   pojednávaní   právneho   zástupcu   navrhovateľa   a navrhovateľa.   Dňa   24.   04.   2007   doručené   ospravedlnenie   neúčasti   na   pojednávaní právneho zástupcu navrhovateľa a navrhovateľa stým, že pojednávanie môže prebehnúť bez ich prítomnosti. Dňa 11. 05. 2007 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, č. k. 11 C 108/2006-32. Dňa 21. 06. 2007 doručené odvolanie právneho   zástupcu   navrhovateľa.   Dňa   29.   06.   2007   bol   predmetný   spis   predložený Krajskému súdu v B. na rozhodnutie. Dňa 06. 11. 2007 pokyn na doručenie odvolania odporcovi. Dňa 04. 02. 2008 bol nariadený termín pojednávania na deň 09. apríl 2008 o 9.45 hod. Dňa 31. 03. 2008 doručené ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní právneho zástupcu navrhovateľa a navrhovateľa, s tým, že pojednávanie môže prebehnúť bez ich prítomnosti. Dňa 08. 04. 2009 doručené ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní odporcu, doplnené originálom dňa 09. 04. 2008. Dňa 09. 04. 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, č. k. 10 Co 20/2007-44. Dňa 19. 05. 2008 bol predmetný spis   vrátený   tunajšiemu   súdu.   Dňa   04.   06.   2008   pokyn   na   doručenie   rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania. Dňa 04. 06. 2008 pokyn na preloženie predmetného spisu vyššiemu súdnemu úradníkovi. Dňa 27. 10. 2008 súd uznesením, č. k. 11 C 108/2006- 48   vyzval   navrhovateľa   na   odstránenie   vád   podania.   Dňa   27.   10.   2008   pokyn   na zapožičanie spisového materiálu. Dňa 27. 10. 2008 výzva adresovaná právnemu zástupcovi navrhovateľa.   Dňa   06.   11.   2008   žiadosť   o   súčinnosť   adresovaná   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky. Dňa 06. 11. 2008 žiadosť o súčinnosť adresovaná Sociálnej poisťovni. Dňa 06. 11. 2008 žiadosť o súčinnosť adresovaná Vojenskému obvodnému súdu P. Dňa 20.

11. 2008 doručené vyjadrenie z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dňa 21. 11. 2008 doručené   vyjadrenie   zo   Sociálnej   poisťovne.   Dňa   25.   11.   2008   doručené   vyjadrenie   z Obvodného súdu P. Dňa 05. 12. 2008 doručené podanie z Ministerstva obrany Slovenskej republiky. Dňa 09. 12. 2008 doručené podanie právneho zástupcu navrhovateľa. Dňa 11. 12.   2008   doručené   podanie   právneho   zástupcu   navrhovateľa.   Dňa   02.   04.   2009   bola predmetná vec pridelená novému zákonnému sudcovi v súlade s príslušným dodatkom k rozvrhu práce na rok 2009.   Dňa 29. 09. 2009 úradný záznam o nahliadnutí právneho zástupcu navrhovateľa do predmetného spisu. Dňa 01. 12. 2009 dožiadanie adresované Okresnému súdu R. Dňa 01. 12. 2009 výzva adresovaná Sociálnej poisťovni. Dňa 07. 01. 2009 doručené podanie Sociálnej poisťovne. Dňa 26. 01. 2010 úradný záznam. Dňa 07. 12. 2009   bolo   dožiadanie   tunajšieho   súdu   doručené   Okresnému   súdu   R.   Dňa   23.   1.   2009 predvolanie účastníka konania. Dňa 15. 01. 2010 zápisnica o výsluchu. Dňa 28. 01. 2010 bol predmetný spis vrátený tunajšiemu súdu z Okresného súdu R.

S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím konštatovať, že v období od 29. 06. 2007 do 19. 05. 2008 sa predmetný spis nachádzal na Krajskom súde v B. V danom prípade neboli zistené žiadne prekážky postupu konania v súlade s ust. § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Predmetné konanie je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho   súdneho   úradníka,   zákonného   sudcu,   ako   aj   nedostatočným   personálnym obsadením   sudcov   na   civilnom   úseku   tunajšieho   súdu.   Vzhľadom   na   vysoký   nápad   v oddelení   „11   C“   a   pretrvávajúci   veľký   počet   nevybavených   vecí   v   oddelení   11   C   sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili. V danom prípade prieťahy v konaní neboli spôsobené účastníkom konania na strane navrhovateľa.

Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpila k sledovaniu veci a požiadala som   zákonného   sudcu   o   konanie   vo   veci   tak,   aby   k   ďalším   prieťahom   v   konaní nedochádzalo.   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia   resp.   jednotlivých   obchodných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi, avšak objektívneho charakteru.

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonný sudca subjektívnym konaním nezavinil vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené   objektívne   dôvody,   za   ktorých   došlo   k   prieťahu   v   konaní   prosím   Ústavný   súd Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške. Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky.»

Rovnaké skutočnosti zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo súdneho spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 19. februára 2010.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   k   vyjadreniu   okresného   súdu   vyjadril   podaním z 26. februára 2010, v ktorom neuviedol žiadne nové skutočnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny), podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   „Odstránenie   stavu   právnej neistoty   je   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“   (napr.   IV.   ÚS   59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“   (I.   ÚS   76/03, II. ÚS 157/02).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   a   skutkovú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že rozhodovanie o náhrade škody požadovanej sťažovateľom v dôsledku jeho nezákonného trestného stíhania ešte v čase minulého nedemokratického režimu v roku 1959 (ktoré bolo napravené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v roku 2004) nemôže pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci, pretože vychádzajúc zo spisu okresného súdu a z okolností daného prípadu nevyplýva, že ide o právne a skutkovo zložitú vec. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení nepoukázal na prípadnú skutkovú a právnu zložitosť veci.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní   pred   súdom   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľa v danom prípade nemalo podstatný vplyv na predĺženie konania, bolo aktívne a súčinnostné. Dňa 12. februára 2007 a 29. septembra 2009 podal aj sťažnosti na zbytočné prieťahy v   konaní.   Ani okresný   súd   vo svojom   vyjadrení   k sťažnosti   neuviedol,   že   by správanie sťažovateľa prispelo k predĺženiu konania v danej veci.

3.   Pri   hodnotení   doterajšieho   postupu   okresného   súdu   v   namietanom   konaní poukazuje ústavný súd na to, že i keď návrh sťažovateľa bol doručený ešte 26. júna 2006 a okresný   súd   vyhlásil   rozsudok   už   11.   mája   2007,   odvolací   súd   jeho   rozhodnutie 9. apríla 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej nadriadený súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí poukázal aj na to, že okresný súd dostatočne neodstraňoval vady návrhu   sťažovateľa   a   nevykonal   potrebné   dokazovanie   (napr.   nevypočul   sťažovateľa, nezadovážil si pre rozhodnutie súvisiace trestné spisy a pod.)

Po   vrátení   spisu   z   odvolacieho   súdu   (19.   máj   2008)   okresný   súd   vypracoval uznesenie na odstránenie   nedostatkov   návrhu   až 27.   októbra   2008   a ďalšie   jednoduché výzvy vyplývajúce z rozhodnutia odvolacieho súdu dokonca až v novembri 2008, teda s odstupom piatich, resp. šiestich mesiacov. Po týchto výzvach však bol okresný súd ďalej nečinný a jednoduchú žiadosť na vypočutie sťažovateľa cestou dožiadaného súdu urobil až 1. decembra 2009, teda po vyše 18 mesiacoch od rozhodnutia nadriadeného súdu.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Okresný súd teda o návrhu sťažovateľa riadne nekonal a prakticky počas celého doterajšieho   trvania   súdneho   konania   (takmer   už   4   roky)   bol   jeho   postup   neefektívny a nesústredený a nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti priznal, že „predmetné konanie je poznačené prieťahmi“.

Stanovisko   okresného   súdu,   v   ktorom   poukázal na   nedostatočné   obsadenie   súdu, ústavný súd nemohol akceptovať, pretože v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 35/03, I. ÚS 179/03) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôže   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Je vecou štátu a organizácie súdov, aby v situácii, keď tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní (napr. I. ÚS 64/00, II. ÚS 4/03).

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd   k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   11   C   108/2006,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 2 000 €.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 11 C 108/2006 (takmer 33 mesiacov), berúc do úvahy opísané obdobia nečinnosti i neefektívny postup prvostupňového súdu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, priznal ústavný súd sťažovateľovi sumu 1 000 € ako finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ľ. M. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania spolu v sume 444,38 €, ktoré aj bližšie špecifikoval a žiadal úhradu za tri úkony právnej služby.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania   presahuje   sumu   vypočítanú   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008 (20 950 Sk/695,41 €) a za prvý polrok 2009 (721,40 €).

Sťažovateľovi   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   celkovo   za   dva   úkony právnej služby, a to za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 (prevzatie a prípravu zastúpenia) v sume 1 x 115,90 € a náhradu režijného paušálu v sume 1 x 6,95 € a jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 (podanie sťažnosti) v sume 120,23 € a náhradu režijného paušálu v sume 1 x 7,21 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky. Úhrada bola priznaná spolu v celkovej sume 250,29 €.   Úhradu   za   tretí   úkon   právnej   služby,   t.   j.   podanie   doručené   ústavnému   súdu 4. marca 2010, ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa nepriznal, pretože právny zástupca   v   tomto   podaní   neuviedol   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   ústavnému   súdu neboli v čase rozhodovania o predmetnej sťažnosti známe, a zotrval len na už prednesených skutočnostiach.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010