znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 12/09-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   senátu   Rudolfa Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   návrhu Ing. J. Č., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. J. P., Ž., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   sp.   zn.   VP/42/08 z 18. septembra 2008 na neverejnom zasadnutí 21. apríla 2009 takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/42/08 z 18. septembra 2008   p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením č.   k.   III.   ÚS   12/09-11   z   20.   januára   2009   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie návrh Ing. J. Č., (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/42/08 z 18. septembra 2008 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“) podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len   „ústavný   zákon   o ochrane   verejného   záujmu“)   v spojení   s   §   73a   a   §   73b   zákona o ústavnom súde.

Z návrhu   vyplýva,   že   namietaným   rozhodnutím   uložil   výbor   navrhovateľovi   ako verejnému funkcionárovi [čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona o ochrane   verejného   záujmu],   pokutu   v   sume   360   000   Sk   pre   porušenie   zákazu vyplývajúceho z ustanovenia čl. 5 ods. 2 prvej vety ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, podľa ktorého verejný funkcionár nesmie byť štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti, okrem valného zhromaždenia a členskej schôdze.

Vo svojom rozhodnutí sp. zn. VP/42/08 z 18. septembra 2008 výbor konštatoval: „verejný funkcionár Ing.   J.   Č.,   člen predstavenstva N.,   a.   s.,   B.   tým,   že v období,   keď vykonával funkciu člena predstavenstva N., a. s., B. vykonával súčasne funkciu konateľa G. s. r. o. Ž., G. s. r. o. Ž. a Ž., s. r. o. Ž. a za výkon týchto funkcií počas výkonu verejnej funkcie (november a december 2006 až do 27. februára 2007) poberal odmenu v rozpore s čl. 5 ods. 5 ústavného zákona v celkovej výške 480.136,- Sk, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z.“

Navrhovateľ tvrdí, že zákaz vyplývajúci z ustanovenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu neporušil a namietané rozhodnutie výboru je nezákonné.

Svoje   tvrdenie   odôvodnil   argumentom,   že   zákaz vyplývajúci   z   ustanovenia   čl.   5 ods. 2 prvej vety ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa vzťahuje iba na orgány právnických osôb zriadených na výkon podnikateľskej činnosti. Netýka sa teda výkonu funkcie   štatutárneho   orgánu   alebo   členstva   v orgánoch   právnických   osôb,   ktoré   neboli zriadené   na   výkon   podnikateľskej   činnosti,   ani   právnických   osôb,   ktoré   pôvodne   boli zriadené na výkon podnikateľskej činnosti, no v dôsledku zmeny ich účelu vykonávajú inú činnosť, ktorá nie je podnikaním v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Obchodný   zákonník“).   Takejto interpretácii nasvedčuje účel právnej úpravy obsiahnutý v čl. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vyplývajúci predovšetkým zo znenia a vzájomnej súvislosti jeho odsekov 2, 4 a 5.

Navrhovateľ uviedol, že spoločnosti G., s. r. o., G., s. r. o., a Ž., s. r. o., boli založené „... len za účelom a v súvislosti s plnením záväzkov Slovenskej republiky a M., ktorými bola a aj   v súčasnosti   je   pomoc   týchto   subjektov,   poskytovaná   v súvislosti   s investíciou spoločností   K.   Ltd.   a H.   v   rámci   projektu   výstavby   závodov   na   výrobu   automobilov a automobilových dielov v katastrálnych územiach T., N., G. a M. a to konkrétne :

-v prípade spoločností G. a G. za účelom nadobudnutia a prípravy pozemkov pre výstavbu uvádzaných závodov

-v prípade spoločnosti Ž., s. r. o. výstavba verejnej infraštruktúry v katastrálnych územiach T., M., G. a N., podpora pri nábore pracovných síl v zmysle záväzkov M. atď.

Uvedenému   účelu   existencie   týchto   spoločností   potom   zodpovedal   aj   spôsob   ich financovania v čase môjho pôsobenia v nich (je tomu tak aj v súčasnosti). Spoločnosti boli v plnom   rozsahu   financované   z prostriedkov   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej republiky, poskytovaných prostredníctvom M., prípadne priamo z prostriedkov M. (najmä vo   vzťahu   k zabezpečovaniu   náboru   pracovných   síl).   Spoločnosti   nemali   žiadne   príjmy z nimi vykonávanej činnosti, s tým, že prostriedky v rozsahu, v akom zostali nevyčerpané, spoločnosti vracali.

Financované   boli   a sú   len   náklady   spoločností   bez   akejkoľvek   prirážky   a to   len skutočne   a preukázateľne   vynaložené   náklady   (nakladanie   s prostriedkami   spoločností podliehalo kontrole najmä zo strany príslušných ústredných orgánov štátnej správy ako aj M.). Čo sa týka tvorby vôle v spoločnostiach, táto v čase môjho pôsobenia v nich v plnom rozsahu   rešpektovala   účel   ich   existencie   a teda   v žiadnom   prípade   nesmerovala k vykonávaniu podnikateľskej činnosti.

V tejto   súvislosti   potrebujem   za   potrebné   ešte   poukázať   na   to,   že   aj   keď   má spoločnosť   Ž.   v predmete   svojej   činnosti   zapísané   aj   sprostredkovanie   zamestnania   za úhradu,   spoločnosť   Ž.   za   vykonávanie   náboru   pracovníkov   nepoberala   odplatu   ani   od potenciálnych zamestnávateľov (v tomto prípade spoločností K. s. r. o. a M. s. r. o.), ani od uchádzačov,   ale   táto   činnosť   bola   financovaná   len   vkladom   spoločníka   M.   vo   výške predpokladaných   nákladov   vždy   na   jeden   rok   s tým,   že   nevyčerpaná   časť   prostriedkov musela byť vrátená, pričom čerpanie finančných prostriedkov aj v tomto prípade podliehalo kontrole.

Vo   vzťahu   k ostatným   predmetom   činnosti   spoločností,   uvedeným   v obchodnom registri, uvádzam, že tieto boli podľa mojich vedomostí zapísané z dôvodu legislatívnych požiadaviek,   pričom   zároveň   poukazujem   na   to,   že   predmet   činnosti   spoločností   sa vzájomne kopíruje.

Zastávam však názor, že vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, ani u jednej zo spoločností nemožno hovoriť, že by podnikala (vykonávala živnosť) alebo bola založená za účelom podnikania/podnikateľskej činnosti a to vzhľadom k tomu, že nie sú a ani pri ich založení   a vzniku   neboli   naplnené   a ani   predpokladané   základné   pojmové   znaky   pre subsumpciu pod pojem podnikania....“

Na   základe   uvedených   dôvodov   a   skutočností   navrhovateľ   prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodnutie výboru sp. zn. VP/42/08 z 18. septembra 2008 zrušil a uložil Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky povinnosť uhradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu z 21. januára 2009 sa k návrhu vyjadril výbor prostredníctvom svojho predsedu podaním sp. zn. VP/42/08 zo 4. marca 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza: «S predmetným návrhom a s jeho účelovým odôvodnením nesúhlasíme z dôvodov, ktoré sme už uviedli v predmetnom rozhodnutí Výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. VP/42/08-K zo dňa 18. septembra 2008. Niet totiž pochýb o tom, že verejný funkcionár   popri   výkone   svojej   funkcie   vykonával   funkciu   konateľa   všetkých   troch uvedených   obchodných   spoločností   a   že   za   výkon   týchto   činnosti   poberal   i   finančnú odmenu. Túto skutočnosť nám priznal v oznámení za rok 2007 podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona a čo bolo dôvodom pre začatie konania.

Nie   náhodou   totiž   verejný   funkcionár   nepoukazuje   v   návrhu   na   preskúmanie rozhodnutia   pri   dokladovaní   svojho   tvrdenia   na   údaje   v   obchodnom   registri   a   v spoločenských   zmluvách   o   ich   zriadení.   Je   totiž   nesporné,   že   charakter   obchodnej spoločnosti   určuje   spoločenská   zmluva,   ako   zakladajúci   dokument   podľa   §   57   ods.   1 Obchodného zákonníka v kontexte s § 110 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý určuje podstatné   náležitosti   spoločenskej,   resp.   zakladateľskej   zmluvy   spoločnosti   s   ručením obmedzeným.   Skutočnosť,   že   ide   o   obchodnú   spoločnosť,   ktorá   nemá   „podnikateľský charakter a bola založená za iným účelom“, je možné uviesť v zakladateľskej zmluve v § 110 ods. 1 písm. c) alebo h) obchodného zákonníka, resp. akýmkoľvek iným spôsobom. V danom prípade predkladáme konajúcemu Ústavnému súdu Slovenskej republiky nasledovné doklady o zriadení predmetných obchodných spoločností a to nasledovne:

1. NZ... G., s. r. o.

2. NZ... G., s. r. o.

3. spoločenskú zmluvu... Ž., s. r. o. (prílohy 1 až 3), v ktorých ani v jednom prípade v predmete činnosti zakladaných obchodných spoločností, ani   v   ich   ďalšom   texte   sa   neuvádza,   že   ide   o   obchodnú   spoločnosť,   ktorá   nemá podnikateľský charakter. Naopak, v zakladateľských zmluvách o zriadení G., s. r. o. a G., s. r.   o.   je   uvedený   ako   druh   podnikania   aj   veľkoobchod   a   maloobchod,   čo   je   klasická podnikateľská činnosť; rovnako je to i v prípade Ž. s. r. o., kde predmetom činnosti je i veľkoobchodná činnosť. Máme za to, že pokiaľ sa uvedené obchodné spoločnosti zakladali na výkon inej ako podnikateľskej činnosti, mal zakladateľ možnosť, ale i povinnosť túto skutočnosť uviesť v zakladateľskej zmluve.

Máme preto za to, že zo strany verejného funkcionára ide o účelovú obranu, ktorou sa chce vyhnúť zodpovednosti za porušenie ustanovení v čl. 5 ústavného zákona. V tomto zmysle je potrebné posudzovať i dôkazy, ktoré predkladá v konaní, ktoré majú dokladovať, že ide o obchodné spoločnosti s nepodnikateľským charakterom. V skutočnosti predmetné obchodné spoločnosti boli zriadené „najmä“ na uvedené aktivity súvisiace s vysporiadaním pozemkov pri výstavbe K., ale okrem toho predmetné spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú   aj   ďalšie   činnosti,   ktoré   im   dávajú   jednoznačne   charakter   podnikateľského subjektu. Domnievame sa, že adekvátnym dôkazom sú relevantné zakladateľské zmluvy a údaje v obchodnom registri (prílohy 4 až 6).

Z tohto dôvodu zotrvávame na stanovisku, že verejný funkcionár Ing. J. Č. tým, že poberal   mzdu   za   súbežný   výkon   funkcie   konateľa   v   uvedených   troch   obchodných spoločnostiach s výkonom verejnej funkcie porušil čl. 5 ods. 2 až 5 ústavného zákona a uloženie sankcie bolo dôvodné.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky napadnuté   rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   VP/4208-K z 18. septembra 2008 s poukazom na §73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov potvrdil a nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania.»

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie navrhovateľ podaním z 19. marca 2009 doplnil svoju argumentáciu obsiahnutú v návrhu z 8. januára 2009 reagujúc na vyjadrenie výboru zo 4.   marca   2009.   Okrem   iného   uviedol: «...   Výbor   v rámci   úvah,   obsiahnutých   v jeho vyjadrení, o povinnostiach, či možnostiach zakladateľov vyjadriť účel založenia spoločnosti v zakladateľskej   listine   alebo   spoločenskej   zmluve,   opomenul   poukázať   na   preambulu spoločenskej zmluvy spoločnosti Ž.

Čo   sa   týka   úvah   o povinnosti   zakladateľa   uviesť   „účel“   založenia   spoločnosti v zakladateľských   dokumentoch   tak   tento   názor   je   potrebné   veľmi   dôrazne   odmietnuť. Žiaden zákon takúto povinnosť neukladá, navyše je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že   účel   založenia   spoločnosti   Ž.   je   vyjadrený   v preambule   spoločenskej   zmluvy   tejto spoločnosti.

Vzhľadom   k skutočnosti,   že   zákon   neukladá   povinnosť   uvádzať   účel   založenia obchodnej spoločnosti v zmysle Obchodného zákonníka v „zakladajúcich“ dokumentoch, nie je možné ani dospieť k právnemu názoru, že pokiaľ v týchto dokumentoch nie je uvedené niečo iné, je spoločnosť založená za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti.

Z mnou predložených dokumentov je absolútne nepochybné, aký bol účel založenia a aký je účel existencie v rozhodnutí uvádzaných spoločností a teda to, že tieto spoločnosti neboli založené na výkon podnikateľskej činnosti a takúto činnosť nevykonávajú.

Výbor pri rozhodovaní a ani dodatočne vo vyjadrení neuviedol jedinú skutočnosť (a teda už vôbec takú skutočnosť nepreukázal), z ktorej by vyplývalo, že činnosť niektorej zo spoločností Ž., G. alebo G. napĺňa znaky podnikania tak, ako ich vymedzuje § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka alebo, že by zakladatelia týchto spoločností mali pri zakladaní vôľu, aby tieto spoločnosti takúto činnosť vykonávali.

Je potrebné zdôrazniť aj to, že zakladateľské listiny spoločností G. a G. obsahujú iba podstatné náležitosti a to iba v nevyhnutnom rozsahu.

V tejto   súvislosti   aj   z mnou   k návrhu   na   preskúmanie   rozhodnutia   pripojených dokladov vyplýva účel založenia spoločností Ž., G. a G., ktorý bol ich zakladateľom zrejmý a od ktorého sa činnosť týchto spoločností neodchýlila.

Za   závažnú   skutočnosť   považujem   aj   to,   že   Výbor   sa   nevyjadril   k obsahu   mnou predložených dokladov a teda tieto ani nespochybňuje.

Pokiaľ Výbor vo svojom vyjadrení uvádza, že „v skutočnosti predmetné obchodné spoločnosti   boli   zriadené   „najmä“   na   uvedené   aktivity   súvisiace   s vysporiadavaním pozemkov pri výstavbe K., ale okrem toho predmetné spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú   aj   ďalšie   činnosti,   ktoré   im   dávajú   jednoznačne   charakter   podnikateľského subjektu“   tak   neviem,   z čoho   Výbor   vyvodzuje   toto   stanovisko.   Je   pravdou,   že   tieto spoločnosti   vykonávajú   aj   iné   činnosti   ako   je   nadobúdanie   pozemkov,   ale   rozhodne nevykonávajú   činnosť,   ktorá   by   bola   podnikaním   (v   tejto   súvislosti   spoločnosti   G. a G. vykonávali napr. aj hrubé terénne úpravy nadobudnutých pozemkov – financované vkladom spoločníka z prostriedkov štátneho rozpočtu a Ž. realizuje aj výstavbu infraštruktúry v danej lokalite   –   tiež   v plnom   rozsahu   financované   z prostriedkov   štátneho   rozpočtu   vkladom spoločníka).»

Okrem listín označených ako prílohy, ktoré sú spomínané v texte vyjadrenia výboru zo 4.   marca   2009,   predložil   výbor   ústavnému   súdu   originál   príslušného   na   vec   sa vzťahujúceho spisu. Navrhovateľ predložil ako dôkazný prostriedok na podporu svojich tvrdení fotokópiu „Záznamu z rokovania k projektu...“ uskutočneného 31. marca 2004 na Ministerstve   hospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   za   účasti zástupcov Úradu vlády Slovenskej republiky, M. a S.(ďalej len „S.“), fotokópiu prílohy tohto záznamu označenú ako „Model realizácie projektu...“, fotokópiu vyjadrenia S. zo 7. januára 2009, ako aj vyjadrenia M. zo 7. januára 2009, G., s. r. o., zo 7. januára 2009, G., s. r. o., zo 7. januára 2009 a Ž., s. r. o., zo 7. januára 2009 k povahe činností vykonávaných uvedenými spoločnosťami.

II.

Z obsahu   návrhu   a listín   predložených   navrhovateľom,   z   vyjadrenia   výboru a z obsahu listín predložených výborom, ako aj z obsahu predložených listinných dôkazov obsiahnutých v spise týkajúcom sa konania vedeného výborom proti navrhovateľovi zistil ústavný súd tento skutkový stav relevantný na posúdenie veci:

Navrhovateľ   podal   31.   marca   2008   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za rok 2007 podľa čl. 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (ďalej len „oznámenie verejného funkcionára“) z titulu členstva v predstavenstve N., a. s.

V oznámení okrem iného uviedol, že počas výkonu verejnej funkcie v zmysle čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vykonával v danom období zároveň funkciu konateľa v spoločnostiach G., s. r. o., G., s. r. o., a Ž., s. r. o., všetky so sídlom v Ž., pričom za výkon funkcií konateľa poberal odmenu.

Predseda   výboru   5.   mája   2008   vyzval   navrhovateľa,   aby   v lehote   desiatich   dní vysvetlil svoje pôsobenie vo funkcii   konateľa spoločnosti G., s.   r. o.,   s tým, že výkon funkcií, ktoré uviedol v oznámení verejného funkcionára z 31. marca 2008, je v rozpore s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Navrhovateľ   na   základe   výzvy   predsedu   výboru   doručil   výboru   19.   mája   2008 podanie,   v ktorom   okrem   iného   uviedol: „Oznamujem   Vám,   že   podľa   mojich   zistení a poznatkov výkon funkcie konateľa v spoločnosti G., s. r. o., Ž. uvedený v majetkovom priznaní za rok 2007 nebol v rozpore s výkonom verejnej funkcie. Som presvedčený, že moja konateľská činnosť v uvedenej spoločnosti bola plne v súlade s ustanovením čl. 5 ods. 4 písm. c) citovaného ústavného zákona.“

Výbor na svojej 18. schôdzi uznesením č. 591 z 18. júna 2008 začal podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu proti navrhovateľovi konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, pre porušenie povinnosti podľa   čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Uvedenú skutočnosť oznámil výbor navrhovateľovi 19. júna 2008 a zároveň mu zaslal predmetné rozhodnutie a vyzval ho, aby sa k veci vyjadril.

Navrhovateľ   sa   vyjadril   podaním   25.   júna 2008,   v ktorom   okrem   iného   uviedol: „Oznamujem   Vám,   že   podľa   mojich   zistení   a poznatkov   výkon   funkcie   v spoločnostiach G., s. r. o. Ž., G., s. r. o. Ž. a Ž., s. r. o. uvedený v majetkovom priznaní za rok 2007 nebol v rozpore   s výkonom   verejnej   funkcie.   Som   presvedčený,   že   výkon   funkcie   v uvedených spoločnostiach bol plne v súlade s ustanovením čl. 5 ods. 4 písm. c) ústavného zákona č. 357/2004   Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z.“

Rozhodnutím   sp.   zn.   VP/42/08   z   18.   septembra   2008   výbor   konštatoval,   že navrhovateľ   ako   verejný   funkcionár   –   člen   predstavenstva   obchodnej   spoločnosti   so stopercentnou   majetkovou   účasťou   štátu   –   N.,   a.   s.,   porušil   ustanovenie   čl.   5   ods.   2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu tým, že: „... v období, keď vykonával funkciu člena predstavenstva N., a. s., B., vykonával súčasne funkciu konateľa G., s. r. o., G., s. r. o.,   Ž.,   s.   r.   o.,   a za   výkon   týchto   funkcií   počas   výkonu   verejnej   funkcie   (november a december   2006   až   do   27.   februára   2007)   poberal   odmenu   v rozpore   s čl.   5   ods.   5 ústavného zákona v celkovej výške 480.136,- Sk...“. Výbor uložil navrhovateľovi pokutu podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Dňa 30. októbra 2008 žiadal výbor spoločnosti G., s. r. o., G., s. r. o., a Ž., s. r. o., o oznámenie   výšky   odmeny,   ktorá   bola   vyplatená   navrhovateľovi   v období   rokov   2006 a 2007 za výkon funkcie konateľa. Označené spoločnosti mu 11. novembra 2008 oznámili požadované   údaje.   V oznámeniach   zároveň   uviedli,   že   nie   sú   právnickými   osobami založenými na účel vykonávania podnikateľskej činnosti. Spoločnosti G., s. r. o., a G., s. r. o.,   zhodne   uviedli,   že   sú „...   právnickou   osobou   založenou   za   účelom   nadobudnutia pozemkov   podľa   zmluvy   uzavretej   medzi   Slovenskou   republikou,   M.   a materskou spoločnosťou K. s. r. o., pričom žiadnu inú činnosť (ako nadobudnutie určených pozemkov) vykonávať ani nemôžeme“. Spoločnosť Ž., s. r. o., uviedla, že účelom jej vzniku je „... zabezpečenie zriadenia verejnej infraštruktúry v oblasti kat. území T., M., N. a G. Spoločnosť   Ž.   však   predmetné   stavby   nerealizovala   ale   ich   vybudovanie   si objednávala/objednáva, pričom na tento účel sú jej presne (vo výške výdavkov na tieto stavby)   poskytované   finančné   prostriedky.   Obdobne   je   financovaná   aj   prevádzka spoločnosti Ž.

Spoločnosť   Ž.   nikdy   v minulosti   nevykonávala   akúkoľvek   podnikateľskú   činnosť a takúto činnosť ani vykonávať nebude.“.

Rozhodnutie výboru sp. zn. VP/42/08 z 18. septembra 2008 bolo navrhovateľovi odosielané 5. decembra 2008. Navrhovateľ rozhodnutie prevzal 10. decembra 2008.

Z listinných dôkazov predložených navrhovateľom v konaní pred ústavným súdom vyplýva, že zakladateľom a spoločníkom spoločností G., s. r. o., a G., s. r. o., bola S., a. s., so   sídlom   v B.,   ktorá   svoj   obchodný   podiel   v uvedených   spoločnostiach   previedla   M. Spoločnosti G., s. r. o., G., s. r. o., a Ž., s. r. o., sa svojou činnosťou podieľali na aktivitách spojených s výstavbou závodov na výrobu automobilov a automobilových súčiastok, pričom ich činnosť (príprava infraštruktúry a výkup pozemkov) mala byť financovaná z verejných prostriedkov   na   základe   zmluvy   medzi   uvedenými   spoločnosťami   a M.   M.   mali   byť v súvislosti   s realizáciou   investičného   projektu   poskytované   prostriedky   aj   zo   štátneho rozpočtu na základe zmluvy medzi ním a ministerstvom.

Z listinných   dôkazov   predložených   výborom   v konaní   pred   ústavným   súdom (notárskych zápisníc a zakladateľských listín z 15. marca 2004 o založení spoločností G., s. r. o., a G., s. r. o., spoločenskej zmluvy z 20. februára 2004 o založení spoločnosti Ž., s. r. o., ako aj z výpisov z obchodného registra týkajúcich sa týchto spoločností) vyplýva, že zakladateľom a jediným spoločníkom spoločností G., s. r. o., a G., s. r. o., bola S., a. s., so sídlom v B., ktorá svoj obchodný podiel v uvedených spoločnostiach previedla M. Obe spoločnosti boli založené na dobu neurčitú, bez vymedzenia účelu ich založenia s tým, že predmetom ich činnosti má byť kúpa tovaru na účely jeho predaja iným prevádzkovateľom živností   (veľkoobchod),   kúpa   tovaru   na   účely   jeho   predaja   konečnému   spotrebiteľovi (maloobchod),   inžinierska   a obstarávateľská   činnosť   v stavebníctve   v rozsahu   voľnej živnosti,   sprostredkovateľská   činnosť   v rozsahu   voľnej   živnosti,   poradenská   činnosť v oblasti   stavebníctva,   obchodu,   výroby   v rozsahu   voľnej   živnosti.   Zakladateľmi a spoločníkmi spoločnosti Ž., s. r. o., sú M., O., O., O. a O. Účel založenia spoločnosti je deklarovaný v preambule spoločenskej zmluvy, ktorá znie: „Vyššie uvedení zakladatelia a spoločníci   sa   rozhodli   založiť   spoločnosť   s ručením   obmedzeným   za   účelom   prípravy investičnej akcie – P. a v tejto činnosti úzko spolupracovať s investorom, orgánmi štátnej správy a samosprávy.“ Spoločnosť bola založená na dobu neurčitú. Predmetom jej činnosti sú inžinierske činnosti a súvisiace technické poradenstvo, veľkoobchodná činnosť v rozsahu voľných   živností,   sprostredkovateľská   činnosť   v rozsahu   voľných   živností,   poradenská činnosť v rozsahu voľných živností a sprostredkovanie zamestnania za úhradu.

III.

Podľa čl. 2 písm. zb) v spojení s čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je verejným funkcionárom aj ten, kto vykonáva funkciu štatutárneho orgánu alebo člena   štatutárneho   orgánu   obchodnej   spoločnosti   so   stopercentnou   majetkovou   účasťou štátu. Tento verejný funkcionár podáva písomné oznámenie určenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky [čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu].

Podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár nesmie byť štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolného   alebo   dozorného   orgánu   právnickej   osoby,   ktorá   bola   zriadená   na   výkon podnikateľskej   činnosti,   okrem   valného   zhromaždenia   a   členskej   schôdze.   Verejný funkcionár nesmie podnikať; to sa nevzťahuje na výkon povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za zákonom ustanovených podmienok.

Podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu zákaz podľa odseku 2 prvej vety sa nevzťahuje ani na zastupovanie

a) štátu v orgánoch právnických osôb s majetkovou účasťou štátu, b) Fondu národného majetku Slovenskej republiky v orgánoch právnických osôb s majetkovou účasťou Fondu národného majetku Slovenskej republiky alebo

c) obce, alebo vyššieho územného celku v orgánoch právnických osôb s majetkovou účasťou obce alebo vyššieho územného celku.

Podľa čl. 5 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu zákaz podľa odseku 2 prvej vety sa nevzťahuje na činnosť podľa odseku 4, ak tam uvedené právne subjekty vykonávajú podnikateľskú činnosť a ak sa za členstvo v nich neposkytuje finančná odmena.Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu začne výbor konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7... uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom...

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní preukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie ustanovené   týmto   ústavným   zákonom   alebo   zákonom,   alebo   v   oznámení   podľa   čl.   7... uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na preskúmanie   rozhodnutia   výboru   má   odkladný   účinok.   Ústavný   súd   rozhodne   o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len "orgán").

Podľa   § 73b ods.   1 zákona o ústavnom   súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   na   preskúmanie   rozhodnutia   výboru   namieta, že z jeho strany nedošlo k porušeniu obmedzenia ustanoveného v čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Medzi účastníkmi konania pred ústavným súdom nie je sporné,   že   navrhovateľ   počas   výkonu   verejnej   funkcie   vykonával   zároveň   funkciu štatutárneho orgánu spoločností G., s. r. o., G., s. r. o., a Ž., s. r. o., pričom za výkon funkcie konateľa v uvedených spoločnostiach poberal odmenu. Spornou je otázka, či sa, vzhľadom na   okolnosti   tvrdené   navrhovateľom   vo   vzťahu   k obsahu   činností   vykonávaných označenými   spoločnosťami,   vzťahuje   na   výkon   funkcie   štatutárneho   orgánu   uvedených spoločností obmedzenie vyplývajúce z ustanovenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Zmyslom   a účelom   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   je   zabezpečiť právny mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci v zamedzení   vzniku   rozporu   osobných   záujmov   verejných   funkcionárov   s uvedeným verejným   záujmom   v súvislosti   s výkonom   svojej   funkcie   a predchádzať   zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne postavenia s ňou spojeného na osobný prospech. V záujme tohto cieľa ukladá uvedený ústavný zákon verejným funkcionárom (najmä v čl. 4, 5, 6 a 8) rôzne povinnosti   a obmedzenia   týkajúce   sa   vlastného   výkonu   verejnej   funkcie   alebo   výkonu činností,   funkcií   a   zamestnaní   nezlučiteľných   so   zastávanou   verejnou   funkciou (III. ÚS 24/07).

Súčasťou   týchto   obmedzení   je   aj   zákaz   výkonu   činností   a   funkcií   v orgánoch právnických   osôb   zriadených   na   výkon   podnikateľskej   činnosti   nezlúčiteľných so zastávanou   verejnou   funkciou   (inkompatibilita)   ustanovený   v čl.   5   ods.   2   ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Tento zákaz je obmedzený ustanovením čl. 5 ods. 4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za podmienky vyplývajúcej z čl. 5 ods. 5 uvedeného ústavného zákona, podľa ktorej sa obmedzenie vzťahuje na subjekty vykonávajúce podnikateľskú činnosť iba, ak sa za členstvo v nich neposkytuje finančná odmena.

Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.

Podľa   §   56   ods.   1   Obchodného   zákonníka   obchodná   spoločnosť   (ďalej   len „spoločnosť“) je právnickou osobou založenou za účelom podnikania. Spoločnosťami sú verejná obchodná spoločnosť, komanditná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným a akciová spoločnosť. Spoločnosť s ručením obmedzeným a akciová spoločnosť môžu byť založené aj za iným účelom, pokiaľ to osobitný zákon nezakazuje.

Právny   poriadok   v súvislosti   s reguláciou   postavenia   obchodných   spoločností vychádza z predpokladu, že tieto sa zakladajú spravidla na účel podnikania. Pripúšťa však aj výnimku v prípade kapitálových spoločností (spoločnosti s ručením obmedzeným a akciovej spoločnosti), ktoré možno založiť aj na iný účel ako podnikanie.

Otázku,   či   konkrétna   obchodná   spoločnosť   predstavuje   podnikateľský   subjekt založený   na   účely   podnikania,   teda   subjekt vykonávajúci   podnikateľskú   činnosť   alebo spôsobilý   takúto   činnosť   vykonávať,   je   pre   účely   čl.   5   ods.   2   a 5 ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu potrebné posudzovať nie z hľadiska momentálnej (minulej či súčasnej) aktivity dotknutej obchodnej spoločnosti alebo vôle jej spoločníkov či riadiacich orgánov, ale z hľadiska právneho postavenia takejto právnickej osoby. V tomto zmysle je potrebné   za   relevantné   považovať   právne   skutočnosti   významné   z hľadiska   oprávnenia a spôsobilosti   právnickej   osoby   vykonávať   podnikateľskú   činnosť   (predmet   a povahu činnosti obchodnej spoločnosti a oprávnenie, na základe ktorého sa činnosť realizuje; účel a dobu, na ktorú bola spoločnosť zriadená; prípadne ďalšie právne skutočnosti umožňujúce alebo vylučujúce uskutočňovanie podnikateľských aktivít obchodnou spoločnosťou).

Zmyslom a účelom takejto interpretácie a aplikácie čl. 5 ods. 2 a 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je zabezpečenie reálnej a efektívnej ochrany verejného záujmu v súvislosti výkonom verejných funkcií. Účinky čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu nemôžu byť kedykoľvek ad hoc spochybňované poukazom na dočasnú nečinnosť,   prípadne   iné   „neziskové“   aktivity   obchodnej   spoločnosti,   ktorá   je   inak   plne spôsobilá na výkon podnikateľskej činnosti.

V kontexte uvedených kritérií dospel ústavný súd k záveru, že rozhodnutie výboru v posudzovanom prípade je vecne správne, hoci v jeho procesnom postupe došlo naozaj k pochybeniu   spočívajúcemu   v tom,   že   niektoré   listiny   v konaní   si   zabezpečoval   až   po rozhodnutí vo veci 18. septembra 2008 (dožiadania dotknutým obchodným spoločnostiam týkajúce sa odmeny navrhovateľa za výkon funkcie konateľa z 30. októbra 2008), aj keď vzhľadom   na   okamih   odoslania   písomného   vyhotovenia   rozhodnutia   navrhovateľovi (5. decembra 2008) si výbor zabezpečil možnosť svoje rozhodnutie z 18. septembra 2008 korigovať   s ohľadom   na   obsah   vyjadrení   dotknutých   obchodných   spoločností z 11. novembra 2008.

Prihliadajúc   na   obsah   spisu   výboru,   ako   aj   na   vyjadrenia   účastníkov   a   dôkazy zabezpečené v konaní pred ústavným súdom možno konštatovať, že obchodné spoločnosti G., s. r. o., G., s. r. o., a Ž., s. r. o., boli založené podľa ustanovení Obchodného zákonníka na dobu neurčitú, pričom predmet ich činnosti je vymedzený podstatne širšie ako činnosti, ktoré   mali   uvedené   spoločnosti   realizovať   v súvislosti   s investičným   projektom priemyselného parku „Ž. – T.“ mimo rámca podnikateľskej činnosti. Predmet podnikania (činnosti) uvedených spoločností zahŕňa činnosti typicky podnikateľského charakteru (napr. veľkoobchodná   a maloobchodná   činnosť,   sprostredkovanie   v rozsahu   voľných   živností) vykonávaných na základe živnostenského oprávnenia. V konaní pritom nebola preukázaná žiadna   právna   skutočnosť,   ktorá   by   obmedzovala   oprávnenie   uvedených   spoločností realizovať   podnikateľské   činnosti,   na   výkon   ktorých   boli   oprávnené,   mimo   aktivít realizovaných v súvislosti s investičným projektom priemyselného parku na základe úhrady nákladov z verejných zdrojov (spoločnosti G., s. r. o., G., s. r. o.), prípadne v rámci aktivít realizovaných   v súvislosti   s investičným   projektom   priemyselného   parku,   a to   popri činnostiach realizovaných na základe úhrady nákladov z verejných zdrojov (spoločnosť Ž., s. r. o.).

Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že obchodné spoločnosti G., s. r. o., G., s. r. o., a Ž., s. r. o., nemajú výlučne nepodnikateľský charakter, preto sa na ne vzťahuje zákaz výkonu funkcie štatutárneho orgánu alebo členstva v štatutárnom orgáne, riadiacom, kontrolnom alebo dozornom   orgáne v zmysle čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, pričom výnimka z uvedeného zákazu v zmysle čl. 5 ods. 4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je podmienená tým, že verejný funkcionár za výkon funkcie štatutárneho orgánu alebo za členstvo v orgánoch uvedených spoločností nepoberá finančnú odmenu.

Pokiaľ navrhovateľ tieto obmedzenia nerešpektoval, tak ako to konštatoval výbor v napádanom rozhodnutí sp. zn. VP/42/08 z 18. septembra 2008, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Na základe tohto záveru ústavný súd navrhovateľom napádané rozhodnutie výboru sp.   zn.   VP/42/08   z   18.   septembra   2008   v súlade   s ustanovením   §   73b   ods.   3   zákona o ústavnom súde potvrdil.  

Navrhovateľ   taktiež   žiadal   priznať   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom, ktorej výšku vyčíslil jeho právny zástupca sumou 421,53 €.

Podľa   ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže ústavný súd navrhovateľom napádané rozhodnutie výboru potvrdil, návrhom navrhovateľa na priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom sa už nezaoberal, pretože uloženie takejto povinnosti sa v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde viaže na úspešný výsledok konania pre účastníka, ktorý sa náhrady trov konania domáha.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. apríla 2009