znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 12/08-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť Ing. V. J., K., zastúpeného advokátom Mgr. R. R., K., pre namietané porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 727/02   a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. V. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 727/02   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   727/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. V. J.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. V. J. trovy konania v sume 7 424 Sk (slovom sedemtisícštyristodvadsaťštyri slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. R. R., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   12/08-13 zo 16. januára 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. J. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 727/02.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Na   Okresnom   súde   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   prebieha   pod sp. zn. 14 C 727/2002 konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorom vystupujem ako navrhovateľ   v   1.   rade.   V   tomto   konaní   dochádza   k   zbytočným   prieťahom.   Priebeh konania bol nasledovný:

Dňa 16. júna 1994 som uplatnil so svojou manželkou G. J. na vtedy ešte Obvodnom súde K. proti M. B. a H. B. návrh na vypratanie nehnuteľnosti zapísanej vtedy na L V č. 785,   katastrálne   územie   K.,   a   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   za   užívanie   tejto nehnuteľnosti predbežne v sume 10.542 Sk.

Do   konania   pristúpili   na   strane   navrhovateľov   M.   J.   a   manželka   J.   J.,   ktorí predmetnú nehnuteľnosť kúpili zmluvou zo dňa 10. augusta 1994, pričom ďalej už len oni trvali na návrhu na vypratanie nehnuteľnosti a tento rozšírili aj o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti v ďalšom období.

Navrhovatelia v 1. a 2. rade návrh rozšírili podaním zo dňa 18. septembra 1995. Zároveň v tomto podaní oznámili súdu skutočnosti, na základe ktorých žiadali, aby súd pribral do konania ďalších účastníkov, pričom o ich vstupe do konania rozhodol Obvodný súd Košice 2 uznesením zo dňa 18. októbra 1995, č. k. 12 C 577/94-14.

Uznesením zo dňa 20.   júna 1996, č. k. 12 C 577/94-46,   Obvodný súd Košice 2 konanie v časti povinnosti odporcov v 1. a 2. rade na vydanie bezdôvodného obohatenia navrhovateľom v 1. až 4. rade vylúčil na samostatné konanie.

Vo veci vypratania nehnuteľnosti rozhodol Obvodný súd Košice 2 rozsudkom zo dňa 25. októbra 1996, č. k. 12 C 577/94-58, a tento nadobudol právoplatnosť dňa 26. augusta 1997. Ohľadne nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol súd absolútne nečinný zničím   neodôvodnených   okolností.   Až   na   urgencie   pokračoval   okresný   súd   v   konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia pod novou sp. zn. 14 C 727/2002, pod ktorou sa toto konanie doposiaľ vedie. Z uvedeného teda vyplýva, že súd prvého stupňa vylúčený nárok na vydanie   bezdôvodného   obohatenia   uznesením   zo   dňa   20.   júna   1996   zapísal po urgenciách až v roku 2002 pod novú sp. zn., dovtedy som ani nevedel, v ktorom konaní a akej sp. zn. urgovať urýchlenie konania.

Okresný súd uskutočnil dňa 1. júna 2004 pojednávanie. Okresný   súd   uznesením   zo   dňa   16.   februára   2005   uložil   odporcovi   v   1.   rade poriadkovú pokutu. Uznesením z toho istého dňa uložil okresný súd poriadkovú pokutu aj odporcovi   v   2.   rade.   Proti   týmto   uzneseniam   sa   obaja   odporcovia   odvolali a o odvolaniach rozhodol okresný súd dvoma samostatnými uzneseniami zo dňa 3. októbra 2005, ktorými zmenil svoje uznesenia zo dňa 16. februára 2005 tak, že odporcom v 1. a 2. rade poriadkovú pokutu neukladá.

Posledné   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   24.   novembra   2005.   Odvtedy   žiadne pojednávanie nebolo uskutočnené.

Hoci v podaní zo dňa 24. novembra 2005 navrhovatelia oznámili súdu, že došlo k postúpeniu celej pohľadávky s prísl. z navrhovateľov v 3. a 4. rade na navrhovateľa v 1. rade, a teda, že má dôjsť k postupu podľa § 92 ods. 2, 3 O. s. p., doposiaľ súd o tomto návrhu nerozhodol, iba dňa 2. mája 2006 doručil navrhovateľom v 3. a 4. rade podanie odporcov, ktorým sa domáhajú náhrady trov konania.

Okresný   súd   podaním   zo   dňa   9.   marca   2006   vyzval   odporcov   v   1.   a   2.   rade, aby sa vyjadrili, či súhlasia s návrhom na zastavenie konania v časti nárokov M. J. a J. J. a v kladnom prípade, či si uplatňujú trovy konania v zmysle podania navrhovateľov zo dňa 24. novembra 2005.

Okresný súd výzvu zo dňa 9. marca 2006 urgoval podaním zo dňa 14. apríla 2006. Okresný súd podaním z č. l. 65 doručil právnemu zástupcovi navrhovateľov žiadosť o vyjadrenie k podaniu odporcov zo dňa 4. mája 2006.

Okresný súd uznesením zo dňa 15. januára 2007 pripustil, aby z konania vystúpili navrhovatelia v 3. a 4. rade a na ich miesto v časti nimi uplatneného nároku vo výške 18.953   Sk   vstúpil   do   konania   navrhovateľ   v   1.   rade;   rozhodol   o   pripustení   zmeny žaloby a o uložení povinnosti navrhovateľom v 3. a 4. rade uhradiť trovy konania odporcom v 1. a 2. rade.

Podaním   zo   dňa   12.   februára   2007   okresný   súd   predložil   spis   Krajskému   súdu v Košiciach   na   rozhodnutie   o   odvolaní   navrhovateľov   v   3.   a   4.   rade   proti   uzneseniu okresného súdu zo dňa 15. januára 2007, č. l. 66.

Podaním   zo   dňa   28.   novembra   2007   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu navrhovateľov   na   predloženie   zmluvy   (o   dodávke   elektrickej   energie),   o   dodávke   vody, o odvoze odpadu, ktoré boli uzatvorené medzi navrhovateľmi a V., a. s. a V., a. s.

(...) Od roku 1996 do roku 2004, resp. 2005 bol okresný súd absolútne nečinný. Prieťahy v konaní sú však doteraz. V danom prípade sa pritom nejedná o komplikovanú vec, ktorá by odôvodňovala viac ako dvanásťročné rozhodovanie súdu.

Okresný súd uskutočnil v roku 2004 len jedno pojednávanie a v roku 2005 taktiež len jedno pojednávanie. Aj keď z úvodu tejto ústavnej sťažnosti vyplýva, že v období po roku 2005 okresný súd uskutočňoval úkony, mám za to, že nešlo o účinné úkony, ktoré by viedli k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.“

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 727/02 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal mu   vo   veci   konať bez zbytočných   prieťahov   a zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk,   ako   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 7 492 Sk.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   1SprV/14/2008 z 22. januára 2008 vyjadril predseda okresného súdu, v ktorom uviedol:

„Konanie v danej veci bolo vedené na našom súde pôvodne pod spisovou značkou 12 C 577/1994 a sťažovateľ v ňom mal procesné postavenie žalobcu. Predmetom tohto konania bolo vypratanie nehnuteľnosti a vydanie bezdôvodného obohatenia.

Uznesením   zo   dňa   20  .6.   1996   bolo   konanie   v   časti   vydania   bezdôvodného obohatenia vylúčené na samostatné konanie a vo zvyšnej časti uplatneného nároku bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 25. 10. 1996, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. 8. 1997 po jeho potvrdení odvolacím súdom. Po vyznačení právoplatnosti na citovanom rozsudku dal zákonný sudca pokyn pre archivovanie daného spisu.

Podľa   úradného   záznamu,   nachádzajúceho   sa   v   spise,   až   dňa   18.   4.   2002   bolo zistené, že spis bol do archívu daný bez toho, aby bol vylúčený nárok zapísaný pod novú spisovú   značku.   Z   uvedeného   dôvodu   sa   tak   stalo   až   v   deň   spísania   tohto   úradného záznamu.

Vec bola pridelená sudkyni JUDr. M. P. a evidovaná pod sp. zn. 14 C 727/2002. Po jej odchode do starobného dôvodu nová zákonná sudkyňa dňa 16. 4. 2004 určila vo veci termín pojednávania na deň 1. 6. 2004. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom preukázania svojich tvrdení žalovanými. Svoje vyjadrenie súdu doručili až dňa 18. 10. 2004.

V mesiaci august 2005 bolo určené pojednávanie na deň 24. 11. 2005. Dňa 9. 3. 2006 bola zasielaná výzva právnemu zástupcovi žalovaných, aby oznámil, či súhlasí so zastavením konania o nárokoch žalobcov v 3. a 4. rade. Dňa 18. 4. 2006 bola zasielaná urgencia, na ktorú žalovaní reagovali prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa   4.   5.   2006.   Podanie žalovaných   bolo 1.   6.   2006   doručované   právnemu zástupcovi žalobcov.

Uznesením zo dňa 15. 1. 2007 bolo rozhodnuté o procesných návrhoch žalobcov. Dňa 5. 2. 2007 bolo žalobcami v 3. a 4. rade podané proti citovanému uzneseniu odvolanie,   preto   bol   spis   dňa   13.   2.   2007   predložený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu v Košiciach,   na   ktorom sa nachádzal do   10.   8.   2007,   kedy bol   vrátený s rozhodnutím, ktorým bolo uznesenie v jeho napadnutej časti zrušené a konanie v tejto časti zastavené. Dňa 28. 11. 2007 bol právny zástupca žalobcov vyzvaný na predloženie listinných dokladov.

Dňa 29. 11. 2007 predložil sťažovateľ do spisu plnú moc nového právneho zástupcu a   dňa   11.   12.   2007   doručil   predsedovi   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   danom   konaní. Bezprostredne po jej doručení a vybavení určila konajúca sudkyňa dňa 20. 12. 2007 termín pojednávania na deň 11. 3. 2008.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné konštatovať, že v konaní prieťahy vznikli. K náprave však došlo po podaní sťažnosti predsedovi súdu, kedy bol určený termín pojednávania.“

Predseda okresného súdu podaní z 22. januára 2008 a právny zástupca sťažovateľa v sťažnosti z 11. decembra 2007 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 14   C   727/02   podľa   troch   označených   základných   kritérií   ústavný   súd   dospel   k týmto záverom:

1. Predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 14 C 727/02 je vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   ktoré   tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a vec z právneho a skutkového hľadiska nevykazuje znaky náročnosti. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu. Sťažovateľ bol   v konaní   aktívny   a súčinnostný.   Pri   hodnotení   správania   sťažovateľa   ako   účastníka súdneho   konania   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   sťažovateľ   neprispel   k   predĺženiu doterajšej doby konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu. Ústavný sa zaoberal postupom okresného   súdu   v posudzovanej   veci   nielen   z hľadiska   sťažovateľom   namietaných (označených)   období,   ale   aj   z hľadiska   doterajšieho   priebehu   posudzovaného   súdneho konania.

Ústavný súd zistil, že v tomto súdnom konaní došlo k nečinnosti okresného súdu, a to od 20. júna 1996, keď okresný súd uznesením vylúčil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia   na   samostatné   konanie,   do   16.   apríla   2004,   keď   určil   termín   pojednávania na 1. jún 2004 (ktoré sa v tento deň aj uskutočnilo), a od 1. júna 2006, keď okresný súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľov na vyjadrenie, do 15. januára 2007, keď okresný súd   uznesením   pripustil,   aby   z konania   vystúpili   žalobcovia   v 3.   a 4.   rade.   Je   ústavne neakceptovateľné, že okresný súd takmer 8 rokov vo veci nekonal, spis dokonca založil do archívu a až po urgencii sťažovateľa v konaní pokračoval.

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dobu konania a na skutočnosť, že konanie začalo ešte   v roku   1996,   konštatuje,   že   doterajšia   dĺžka   konania   -   takmer   12   rokov   -   nemôže byť považovaná   za   zodpovedajúcu   požiadavke   konania   bez   zbytočných   prieťahov, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedené okolnosti sú dostatočné na to, aby oprávnili ústavný   súd   k záveru,   že   právna   vec   sťažovateľa   nebola   prerokovaná   bez   zbytočných prieťahov a že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 727/02 bolo porušené označené základné právo sťažovateľa.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 727/02 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100 000 Sk poukazujúc najmä na doterajšiu   dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba takmer 12 rokov čakala na výsledok súdneho konania o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré dosiaľ nie je právoplatne skončené. U sťažovateľa oprávnene takýto postup okresného súdu vyvoláva   stav   právnej   neistoty.   Vychádzajúc   z tohto   pohľadu   na   pozíciu   sťažovateľa, z princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa, ako aj z konkrétnych   okolností   tohto   prípadu   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   finančné zadosťučinenie   v   sume   100 000   Sk,   ktoré   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   v súlade s výrokom   tohto   nálezu   sťažovateľovi,   je   primeraným   zadosťučinením   spojeným s porušením označeného práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľa si v sťažnosti z 11. decembra 2007 uplatnil trovy konania v sume 7 492 Sk. Základom   na   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   priemerná   mesačná   mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v celkovej sume 7 424 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 2 970 Sk (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) zvýšené o DPH. Ďalej ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu po 178 Sk. Ústavný súd vyslovil povinnosť okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008