znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 12/07-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. januára 2007 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., bytom D., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.   23 Co 415/05 z 9. mája 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2006   doručená   sťažnosť   E.   K.,   bytom   D.   (ďalej   aj   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie   svojho   základného   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 415/05 z 9. mája 2006 v konaní   sťažovateľky   ako   žalobkyne   proti   Nemocnici   s poliklinikou   D.   ako   žalovanej o zaplatenie náhrady straty na zárobku.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že žalobou z 18. júna 2001 sa domáhala náhrady straty na zárobku z titulu choroby z povolania, ktorá jej bola zistená 23. februára 1989. Po zistení choroby z povolania bola sťažovateľka preradená 10. mája 1989 z práce zubnej   laborantky   na   oddelenie   zdravotnej   výchovy.   Ako   zubná   laborantka   i ako pracovníčka   oddelenia   zdravotnej   výchovy   pracovala   sťažovateľka   na   plný   pracovný úväzok 8,5 hodiny denne. Dňom 1. júla 1991 bola sťažovateľka zamestnávateľom preradená na prácu sanitárky na poliklinike, a to s úväzkom 4 hodiny denne. Túto prácu vykonávala až do odchodu do starobného dôchodku 31. decembra 2001. Medzi účastníkmi sporu nebola sporná   otázka   zodpovednosti   žalovaného   za   poškodenie   zdravia   sťažovateľky   z dôvodu choroby z povolania. Žalovaný svoju zodpovednosť uznal a vyplácal sťažovateľke stratu na zárobku aj po jej preradení na prácu sanitárky na polovičný úväzok až do 1. mája 1999, jej výšku však od 1. apríla 1992 nepočítal správne.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že v záujme zistenia správnej výšky náhrady „súd určil znalca na výpočet náhrady straty na zárobku“. Znalkyňa zistila a vypočítala túto náhradu za obdobie od 1. júna 1998 do 31. decembra 2001 v sume 110 580 Sk a súčasne urobila aj výpočet   náhrady   pre   prípad,   ak   by   súd   rozsah   náhrady   určil   s použitím   ustanovenia § 195 ods. 4 vtedy platného Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Vzhľadom na variantný výpočet náhrady straty na zárobku „súd sa zameral na zistenie dôvodu skrátenia pracovného úväzku“, a teda či sú splnené podmienky ustanovenia § 195 ods. 4 Zákonníka práce. Z vykonaných dôkazov však vyvodil nesprávny záver. Podľa názoru sťažovateľky „súd z vykonaných dôkazov vyvodil chybný záver“ o tom,   že   pracovný   úväzok   bol   skrátený   bez   súvislosti   s chorobou   z povolania a že o skrátenie úväzku sama požiadala. Podľa sťažovateľky závery rozsudku vychádzajú zo skutkových   zistení,   ktoré   nemajú   oporu   vo vykonaných   dôkazoch   a taktiež „súd vec nesprávne právne posúdil“.

Podľa   sťažovateľky   bolo   rozsudkom   krajského   súdu   porušené   jej   právo na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým, že krajský   súd   svojím rozsudkom sp. zn. 23 Co 415/05 z 9. mája 2006 potvrdil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 8 C 373/2001-128   z 30.   júna   2005,   ktorým   bola zamietnutá   žaloba   o zaplatenie   náhrady   straty   na   zárobku.   Podľa   názoru   sťažovateľky krajský   súd   dospel   k nesprávnemu   záveru,   keď   nezobral   do   úvahy   predložené   dôkazy, nesprávne vyložil ustanovenia Zákonníka práce a celú vec nesprávne právne posúdil.

Sťažovateľka navrhuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 220   000   Sk.   Dôvodom   žiadosti   o   primerané   finančné   zadosťučinenie   je   skutočnosť, že porušením jej práva je v stave právnej neistoty.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo E. K. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   23   Co   415/05   zo   dňa 9. 5. 2006 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23 Co 415/05 zo dňa 9. 5. 2006 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške Sk 220.000,- v súlade so žalobným návrhom ako sumu nevyplatených náhrad za stratu na zárobku vrátane úrokov z omeškania.“

Sťažovateľka   požiadala,   aby   jej   osobné   údaje   vrátane   mena   a priezviska   neboli zverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky a aby boli anonymizované.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené   len   tie   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby,   ktoré   splnili   všetky   zákonné podmienky spojené s nadobudnutím   a uplatňovaním takýchto práv.   Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej   zjavná neopodstatnenosť,   ktorú   možno   vysloviť   v prípade,   ak ústavný súd   nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal   sťažovateľ   (I.   ÚS   53/96,   I.   ÚS   62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny   názor,   že   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).

Právo   na   spravodlivý   proces   v sebe   zahŕňa   právo   na   prístup   k súdu   a k nemu sa pripájajú   záruky   ustanovené   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o organizáciu   súdu a vedenie   konania.   To   všetko   v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci. Právo na spravodlivý proces implikuje pre všetky strany právo zoznámiť sa pri konaní s každým   dokladom   alebo   návrhom   predloženým   súdom   druhou   stranou   a možnosť sa k nemu vyjadriť. Právo, aby bola vec prejednaná spravodlivo, je jednou zo zložiek práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa princíp rovnosti zbraní (rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo z 2. marca 1987, séria A č. 115, s. 23, § 62), princíp kontradiktórneho prejednania veci (rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. apríla 1991, séria A č. 211, s. 27, § 67), právo na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (rozhodnutie   vo   veci   Van   de   Hurk   c.   Holandsko z 30. novembra   1987,   séria   A č.   127-B,   s.   35,   §   53)   a právo   byť   prítomný   na   konaní a osobne   sa   vyjadriť   k svojej   záležitosti.   Z práva   na   spravodlivý   proces   vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A č. 254-B, s. 49, § 30).

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Co   415/05   z 9.   mája 2006, k tomuto   porušeniu   nedošlo.   Sťažovateľka   sa   podanou   žalobou   domáhala   doplatenia náhrady   za   stratu   na   zárobku   a vrátenia   nevyplatených   strát   na   zárobku   za   obdobie od 1. apríla   1992   až   do   ukončenia   súdneho   konania.   Dlh   celkovo   vyčíslila   sumou 183   099   Sk.   Sťažovateľka   sa už   raz   domáhala   vyplatenia   náhrady   straty   na   zárobku od januára 1991 do mája 1998 v skoršom súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 206/94. Žaloba   bola   v tomto   konaní   zamietnutá   rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn.   9   C   206/94 z 8. apríla 1999, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 Co 1798/99 z 19. októbra   1999.   V skoršom   súdnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 C 206/94   bolo zistené,   že   pre   sťažovateľku,   ktorá   po zistení   choroby   z povolania   bola   preradená na oddelenie zdravotnej výchovy „OÚNZ D.“, bolo po dekompozícii bývalého „OÚNZ D.“ vytvorené   pracovné   miesto   sanitárky   na   skrátený   pracovný   úväzok,   ktoré   predtým v organizácii   neexistovalo   a   preradenie   na   toto   miesto   podľa   preukázaných   skutočností nesúviselo   v žiadnom   prípade   s predtým   zistenou   chorobou   z povolania, ale so zabezpečením ďalšej práce pre sťažovateľku, pretože inak by bola pre organizáciu nadbytočná.

V súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 373/2001 okresný súd pri skúmaní otázky, či skrátenie pracovného úväzku sťažovateľky súviselo s jej zistenou chorobou   z   povolania,   dospel   k   rovnakým   skutkovým   záverom   ako   vyplývajú z predchádzajúceho   súdneho   konania   sp.   zn.   9   C   206/94   riešiaceho   identický   problém, len po čiastočnom zastavení konania ide o nadväzujúce obdobie trvania pracovného pomeru sťažovateľky   u žalovaného,   počas   ktorého   jej   žalovaný   vyplácal   náhradu   za   stratu na zárobku   až   do   mesiaca   apríl   1999.   Bolo   nesporné,   že   zdravotný   stav   umožňoval sťažovateľke pracovať na oddelení zdravotnej výchovy na plný pracovný úväzok, na ktoré bola   po   zistení   a priznaní   choroby   z povolania   preradená   z dovtedajšieho   pracoviska. Toto jej   nové   pracovné   miesto   bolo   zrušené   v súvislosti   s dekompozíciou „OÚNZ   D.“ na samostatné právne subjekty, spolu aj s inými úsekmi predstavujúcimi obslužnú činnosť pre celé vtedajšie „OÚNZ D.“ a nepotrebnými pre nástupnícke organizácie, teda aj pre žalovaného.   Sťažovateľka   sa pre   žalovaného   stala   nadbytočnou   a žalovaný   nemal   pre ňu žiadne   iné   vhodné   pracovné   miesto,   pričom   v snahe   umožniť   jej   naďalej   pracovať u žalovaného, bolo výlučne pre ňu vytvorené nové pracovné miesto sanitárky, kde bola práca len na skrátený pracovný úväzok. Za vzniknutej situácie si sťažovateľka bola vedomá, že inak by musela byť prepustená. Sťažovateľka s tým súhlasila a požiadala o zaradenie na toto   novovytvorené   miesto   sanitárky,   čo   je   zrejmé   z jej   listu   z 25.   augusta   1993. Sťažovateľke však jej zdravotný stav umožňoval aj naďalej pracovať na plný pracovný úväzok.   To,   že   nevyužila   svoj   zostávajúci   pracovný   potenciál   u iného   zamestnávateľa (prípadne   aj   pre   nedostatok   vhodných   pracovných   príležitostí),   keď   žalovaný   nemal pre ňu vhodné pracovné miesto, ktoré by jej umožňovalo po zrušení oddelenia zdravotnej výchovy   pracovať   na   plný   pracovný   úväzok,   nemožno   pričítať   žalovanému.   Účelom poskytovania   náhrady   za   stratu   na zárobku   z titulu   choroby   z povolania   je   poskytnúť primerané   odškodnenie   zamestnancovi,   ktorý   nie   je   schopný   dosahovať   taký   zárobok, aký mal   pred   poškodením,   a to   práve   z dôvodu   existujúcej   choroby   z povolania   a nie aj z iných príčin, napr. z nedostatku pracovných príležitostí. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 373/2001 z 30. júna 2005 žalobu sťažovateľky zamietol.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 Co 415/05 z 9. mája 2006 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a vo svojom rozhodnutí   uviedol,   že   podstatným   pre   posúdenie   odôvodnenosti   nároku   sťažovateľky je ustáliť, či k poklesu jej zárobku došlo v dôsledku zistenej choroby z povolania, alebo z iného   dôvodu.   K strate   na   zárobku   dochádza   z dôvodu,   že   pracovná   schopnosť zamestnanca bola v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania znížená alebo zanikla   a účelom   náhrad   za   stratu   na   zárobku   je   poskytnúť   primerané   odškodnenie zamestnancovi, ktorý nie je schopný pre svoje zdravotné postihnutie spôsobené pracovným úrazom dosahovať taký zárobok, aký mal pred poškodením zdravia. Škoda spočívajúca v strate   na   zárobku   je   majetkovou   ujmou,   ktorá   predstavuje   rozdiel   medzi   zárobkom zamestnanca pred vznikom škody a zárobkom po pracovnom úraze alebo zistení choroby z povolania,   ku   ktorému   treba   pripočítať   prípadný   invalidný   alebo   čiastočný   invalidný dôchodok poskytovaný z toho istého dôvodu. Aj keď zodpovednosť za škodu spôsobenú pracovným   úrazom   alebo   chorobou   z povolania   je   zodpovednosťou   objektívnou, zamestnávateľ   je   povinný   nahradiť   len   takú   škodu,   ktorá   poškodenému   zamestnancovi vznikla   pracovným   úrazom,   chorobou   z povolania,   t.   j.   v príčinnej   súvislosti.   Na   prácu sanitárky so 4 hodinovým pracovným úväzkom bola sťažovateľka preradená v súvislosti s dekompozíciou „OÚNZ   D.“,   keď   došlo   k zrušeniu   jej   pracovného   miesta   na oddelení zdravotnej   výchovy.   Preto   pokiaľ   došlo   k zníženiu   mzdy   sťažovateľky,   stalo   sa tak z dôvodu skráteného pracovného úväzku a nie v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Ústavný súd v napadnutom rozhodnutí krajského súdu nezistil skutočnosti, ktoré by mali za následok porušenie práva sťažovateľky.

Rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 Co 415/05 z 9. mája 2006, ktorý sťažovateľka napadla   svojou   sťažnosťou,   nemá   charakter   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Vzhľadom na to sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2007