znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 12/03-42 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2003 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť P. I., bytom K., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., PhD., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným súdom Bratislava III v konaní vedenom v súčasnosti pod sp. zn. 8 C 30/99, a takto ⬛⬛⬛⬛ r o z h o d o l :

1.   Právo P. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom Bratislava III v konaní vedenom v súčasnosti pod sp. zn. 8 C 30/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 8 C 30/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. I.   p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške   40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke   Mgr.   Z.   K.,   PhD.,   B.,   vo   výške   8   796   Sk   (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na   účet č. 2626555541/1100, vedený v Tatra banke, a. s., pobočke Bratislava, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti P. I.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2002 doručená sťažnosť P. I., bytom K. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., B., ktorou namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 30/99.

Ústavný   súd   15.   januára   2003   prijal   sťažnosť   navrhovateľa   na   ďalšie   konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 12/03.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 28. marca 2003. Vo vyjadrení konštatoval, že k prieťahu došlo v období od 8. marca 1996 do 22. septembra 1998, následne sa už vo veci priebežne konalo. Prieťahy v konaní boli spôsobené prevažne objektívnymi skutočnosťami, a to najmä nečinnosťou znalca. II.

Ústavný súd na základe sťažnosti navrhovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 30/99 zistil nasledovný priebeh a stav konania:Predmetom   konania je žaloba navrhovateľa   proti   Ministerstvu   obrany Slovenskej republiky,   zastúpeného   Vojenským   úradom   pre   právne   zastupovanie   v Bratislave, a Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „odporcovia“) o odškodnenie za úraz utrpený počas základnej vojenskej služby vykonávanej v Týne nad Vltavou v Českej republike.   Žaloba   bola bývalému Mestskému súdu v Bratislave doručená 13. februára 1996 a zaregistrovaná pod sp. zn. 6 Nc 128/96.

Mestský   súd   v Bratislave   odstúpil   vec   v zmysle   §   104a   Občianskeho   súdneho poriadku 8. marca 1996 bývalému Obvodnému súdu Bratislava III. Až 22. septembra 1998 vecne   a miestne   príslušný   Okresný   súd   Bratislava   III   vyzval   odporcu,   aby   sa   vyjadril k návrhu navrhovateľa z 13. februára 1996, ako aj k doplneniu jeho návrhu z   23. apríla 1998. Odporca zaslal vyjadrenie k predmetu konania okresnému súdu 9. októbra 1998. Dňa 15. januára 1999 okresný súd oznámil navrhovateľovi, že v právnej veci vedenej pod sp. zn. 6 Nc 128/96 bude vypočutý dožiadaným súdom v okrese svojho bydliska. Toho istého dňa okresný súd v predmetnej veci požiadal Okresný súd v Spišskej Novej Vsi o predvolanie navrhovateľa   a jeho vypočutie ako účastníka konania. Z dôvodu miestnej nepríslušnosti bolo   dožiadanie   z Okresného   súdu   v Spišskej   Novej   Vsi   odstúpené   2.   marca   1999 Okresnému súdu v Poprade. Dožiadaný predmetný súd vykonal výsluch navrhovateľa 15.   apríla   1999   a 19.   apríla   1999   doručil   okresnému   súdu   zápisnicu   o vypočutí navrhovateľa.

Dňa 22. júla 1999 okresný súd nariadil vo veci už pod novou sp. zn. 8 C 30/99 pojednávanie na 16. september 1999 a za tým účelom predvolal účastníkov konania. Na pojednávaní 16. septembra 1999 vykonal okresný súd dokazovanie výsluchom účastníkov konania, pričom   pojednávanie bolo odročené na neurčito   za účelom vypočutia   svedkov a zabezpečenia ďalších listinných dôkazov.

V období od 16. decembra 1999 do 6. apríla 2001 okresný súd vykonával úkony nevyhnutné   pre   rozhodnutie   o žalobe   navrhovateľa.   Tieto   spočívali   v   zabezpečovaní listinných dôkazov do spisu, a to z Vojenského archívu v Trnave, Vojenského archívu v Olomouci   (zabezpečovanie   fotokópií   zdravotných   záznamov   navrhovateľa),   Vojenského úradu pre právne zastupovanie v Bratislave, Obvodného súdu Praha – východ (dožiadanie o výsluch svedka v cudzine), Okresného súdu Levoča, Okresného súdu Poprad a Okresného súdu Humenné (výsluch svedkov prostredníctvom dožiadaných súdov).

Dňa 15. júna 2001 vydal okresný súd uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva – ortopédie a za znalca ustanovil MUDr. T. P., ktorému sa podarilo doručiť uznesenie a spis za účelom vyhotovenia znaleckého posudku až 17. septembra 2001. Keďže   poverený   súdny   znalec   bol   pasívny,   nevyhotovil   v súdom   určenej   lehote znalecký posudok, nereagoval na prípisy a urgencie okresného súdu z 11. marca 2002, ako aj zo 17. apríla 2002 napriek tomu, že   mu bolo oznámené, že spis žiada ústavný súd, uznesením zo 16. septembra 2002 okresný súd uložil tomuto znalcovi poriadkovú pokutu. Vzhľadom na to, že znalec nepreberal písomnosti, o ich doručenie okresný súd požiadal 27. septembra 2002 Obvodné oddelenie Policajného zboru Bratislava Staré Mesto – západ. Okresný súd vykonal aj ďalšie opatrenia voči pasivite znalca v predmetnom konaní, a to 27.   septembra   2002   zaslal   oznámenie   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky o hrubom porušení povinnosti zo strany povereného znalca a nečinnosť,   nezodpovednosť znalca signalizoval aj Krajskému súdu v Bratislave. Dňa 29. októbra 2002 Krajský súd v Bratislave   oznámil   okresnému   súdu,   že   9.   októbra   2002   uložil   výstrahu   MUDr.   T.   P. s upozornením o možnosti jeho odvolania z funkcie znalca podľa § 20 písm. c) zákona č. 36/1967 Zb.   o   znalcoch   a   tlmočníkoch   v   znení   neskorších   predpisov. Dňa 31.   októbra   2002   poverený   znalec   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   o uložení   pokuty a zdôvodnil aj svoju nečinnosť.

Dňa 15. januára 2003 nariadil okresný súd dokazovanie novým znalcom z odboru ortopédie MUDr. V. Hoci aj táto znalkyňa 6. februára 2003 oznámila, že pre pracovnú zaťaženosť nemôže vykonať znalecký posudok, okresný súd listom z 13. februára 2003 trval na splnení tejto úlohy.

Keďže   navrhovateľ   sa   v dôsledku   vyššie   uvedených   skutočností   dlhodobo   ocitá v stave   právnej   neistoty   a tento   stav   vedie   k zníženiu   kvality   jeho   života   a zdravia,   za účelom urýchlenia predmetného konania podal niekoľko sťažností predsedovi okresného súdu (2. septembra 1999, 24. júla 2000, 6. marca 2002), Krajskému súdu v Bratislave (19. marca 2001), Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (2. marca 1999). Tieto urgencie kvalifikoval ústavný súd ako právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2 ústavy zohľadňuje ústavný súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samého súdu v jeho konaní a rozhodovaní   vo   veci   samej   (napr.   II.   ÚS   813/00).   Tieto   tri   kritériá   zohľadňuje   pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na predmet konania o odškodnenie za úraz utrpený počas   základnej   vojenskej   služby   môže   sa   táto   ukázať ako   vec   skutkovo   zložitá.   Táto skutočnosť však nebola rozhodujúca pre trvanie konania na okresnom súde v namietanom období   vzhľadom   na   úkony,   ktoré   okresný   súd   v tejto   veci   vykonal,   resp.   nevykonal k dátumu podania sťažnosti navrhovateľa ústavnému súdu.

Pokiaľ ide o „správanie“ navrhovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je správanie (postup) samotného súdu.

Obdobie   nečinnosti   okresného súdu ústavný súd zistil od 8. marca 1996 do 22.   septembra   1998.   V danej   veci   postup   okresného   súdu,   a to   vykonanie   prvého jednoduchého procesného úkonu až po dvoch rokoch a šiestich mesiacoch nečinnosti bez toho, že by existovala zákonná prekážka takéhoto jeho postupu, podľa názoru ústavného súdu treba považovať za zbytočný prieťah, ktorým došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Pri posudzovaní   tohto   obdobia   ústavný   súd   zobral   do   úvahy   svoju   predošlú   judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka,   ústavný   súd   posudzuje   ako   zbytočný   prieťah   v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Aj keď obdobie znaleckého dokazovania od 15. júna 2001 až doposiaľ je vzhľadom na   predmet   konania   vyžadujúci   si   osobitnú   pozornosť   a citlivý   prístup   neúnosne   dlhé, okresný   súd   vyvíjal   značné   úsilie   pri   odstraňovaní   pasivity   povereného   znalca   z úzko špecializovaného   odboru   medicíny   (urgencie,   oznámenie   nečinnosti   Krajskému   súdu v Bratislave, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, doručovanie listín znalcovi prostredníctvom   orgánov   Policajného   zboru,   uloženie   poriadkovej   pokuty)   a nakoniec v konaní poveril iného znalca takejto špecializácie. Z naznačených aktivít okresného súdu vyplýva, že netoleroval pasivitu znalca, a preto ústavný súd celé toto obdobie nehodnotil ako súčasť postupu súdu, ktorý spôsobil zbytočné prieťahy vo veci. Okresný súd však po tom, čo 17. septembra 2001 znalec prevzal spis a v 30-dňovej lehote nevypracoval znalecký posudok, mohol urgovať znalca skôr, a nie až 11. marca 2002, teda o štyri mesiace. Vyššie uvedené skutočnosti však ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení navrhovateľa.

Okresný súd sa v konaní, ktorého dĺžka presahuje viac než sedem rokov, dopustil zbytočných   prieťahov   trvajúcich   najmenej   dva   roky   a   desať   mesiacov,   ktoré   zapríčinil svojou úplnou nečinnosťou.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej lehote   postupom   okresného   súdu   v predmetnom   občianskoprávnom   konaní,   tak   ako   ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 30/99 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.Navrhovateľ žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 300 000 Sk. Poukázal na to, že odsúvaním reálnej súdnej ochrany a pretrvávajúcim stavom neistoty   ohľadne   priznania   či   nepriznania   uplatňovanej   náhrady   za   bolesť   a sťažením spoločenského   uplatnenia   sú   mimoriadne   negatívne   ovplyvnené   životné   a sociálne podmienky nielen jeho, ale celej jeho rodiny. Sťažovateľ, čiastočný invalidný dôchodca, ktorý   je   od   1.   decembra   2002   nezamestnaný,   poberá   mesačne   len   čiastočný   invalidný dôchodok, ktorého výška mu neumožňuje hradiť základné potreby trom maloletým deťom a výdavky na svoje lieky.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadi   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil, že predmetom súdneho konania, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, je odškodnenie za úraz utrpený počas základnej vojenskej služby priamo pri plnení služobných povinností. Rozhodovanie   o nárokoch   vyplývajúcich   z úrazu   utrpeného   pri   plnení   občianskych povinností vyžaduje od orgánov verejnej moci včítane súdov zvláštnu starostlivosť.Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá navrhovateľovi vznikla predovšetkým v pocitoch neistoty a krivdy v stave jeho čiastočnej invalidity zapríčinenej úrazom. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy skutočnosť, že navrhovateľ sa o zbytočné prieťahy nijako nepričinil, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu, keď navrhovateľ   zvlášť   ťažko   znáša   neprimeranú   dĺžku   konania,   možno   sumu   40   000   Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd zobral do úvahy najmä tú skutočnosť, že zbytočnými prieťahmi v konaní sa časovo odsunula reálna súdna ochrana navrhovateľa vo veci, ktorá je schopná ovplyvniť ďalšie životné a sociálne podmienky jeho i jeho rodiny.

V.

Navrhovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jeho právnej zástupkyni vyčíslené za štyri právne úkony vo výške 15 600 Sk a paušálnu náhradu vo výške 400 Sk, celkom vo výške 16 000 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou navrhovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Navrhovateľ   bol   vo   veci   úspešný,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 8 540 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dva-krát 128 Sk. Vo zvyšnej časti žiadosti o priznanie požadovaných trov právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 16. apríla 2003