SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 119/2016-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Němcovej 22,Košice, ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazoma na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetkuzaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 804/2011a jeho uznesením z 22. novembra 2011, postupom Krajského súdu v Košiciach v konanívedenom pod sp. zn. 1 CoE 18/2012 a jeho uznesením z 20. júna 2012, ako aj postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Oboer 121/2013a jeho uznesením zo 17. júna 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola16. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazoma na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručenéhočl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 804/2011 a jeho uznesením z 22. novembra 2011,postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 1 CoE 18/2012 a jeho uznesením z 20. júna 2012, ako aj postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.1 Oboer 121/2013 a jeho uznesením zo 17. júna 2014.
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinným sa tento zaviazalplatiť dohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistnéprestal platiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátilana Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkomsp. zn. 3 C 645/2010 z 21. septembra 2010 zaviazal povinného na zaplatenie dlžnéhopoistného v sume 18,55 € s príslušenstvom. Keďže povinný dlžné poistné v lehotevyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatil, sťažovateľka podala súdnemuexekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku akoexekučného titulu. Súdny exekútor predložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenianavykonanieexekúcievprospechsťažovateľky.Okresnýsúduznesenímsp. zn. 8 Er 804/2011 z 22. novembra 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie. O odvolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniuokresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 18/2012 z 20. júna 2012 tak,že rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil. Následne najvyšší súduznesením sp. zn. 1 Oboer 121/2013 zo 17. júna 2014 odmietol dovolanie protinapadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 zákonač. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len„OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Sťažovateľka uvádza, že o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúciebolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal samostatné novédokazovanie skutkového stavu (okresný súd nevychádzal podľa sťažovateľky z obsahurozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom listinnýchdôkazov, ktoré si od nej vyžiadal, na základe ktorých dospel k opačným právnym záveromako arbitrážny súd v označenom konaní, čo viedlo k faktickému zrušeniu účinkovrozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky). Podľa názoru sťažovateľkyexekučný súd preskúmal exekučný titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.
Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislostipoukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len„Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia (predovšetkým PLz. ÚS 1/2014a II. ÚS 499/2012).
Podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd dovolací«Napriek uvedeným ústavnoprocesným pochybeniam okresného a krajského súdu, napriek arbitrárnym svojvoľným záverom okresného súdu vo veci „určenia“ neprijateľnosti podmienky, napriek nepreskúmateľným záverom krajského súdu... nezistil prípustnosť dovolania, i keď mu je dozaista známe, že porušenie základného práva účastníka konania zo strany súdu... zakladá prípustnosť dovolania vždy.». Sťažovateľka považuje za nesprávny záver najvyššieho súduvyjadrený v napadnutom uznesení, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie rozhodnutiasúdu zakladá vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, a nie vadu konaniav zmysle § 237 písm. f) OSP.
Sťažovateľka považuje za jediné a ústavne kompatibilné rozhodnutie ústavného súdu vo veciach exekučných konaní začatých z jej strany „nález ústavného súdu č. II. ÚS 499/2012“, a v nadväznosti na to poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013, v ktorom tento v takmer identickej exekučnej veci sťažovateľky zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (berúc do úvahy tento nález ústavného súdu) z dôvodu nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti. Sťažovateľka uzatvára, že pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení rozhodol v rozpore s názorom vyjadreným v citovanom uznesení, došlo k porušeniu princípu právnej istoty v rozhodnutí a posúdení sporných právnych otázok.
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záveromkrajského súdu, a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijaljej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmia rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jejzákladné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, abyoznačené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátilnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj konaniu, ktoré predchádzalojeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnenýa aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanejveci o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo na to, aby sa jeho vec verejneprerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávanýmdôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
2.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkýmvykonávaným dôkazom a na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd nenariadil pojednávanie a neumožnil jejuplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd prvého stupňanenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania povinný urobiť,zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou podľa § 221ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „OSP“), teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následnena základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadoupodľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotnýmdovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].
Námietkunenariadeniapojednávaniatedasťažovateľkamohlapredniesťaj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolacíkonkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Túto možnosť aj využila, a tako námietke spočívajúcej v tvrdení, že odvolací súd nenapravil predmetné pochybenieokresného súdu, meritórne rozhodoval najvyšší súd ako súd dovolací. Preto vzhľadomna princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomoci ústavnéhosúdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu z hľadiska konformitys požiadavkami základných práv vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto časti muselústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupoma uznesením krajského súdu, sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči skutkovýma právnym záverom krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdiluznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie povereniana vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiežnamieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajskýsúd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jejs odvolacími dôvodmi.
Ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu už vo svojichpredchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade procesného rozhodnutianajvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota sťažovateľa na podaniesťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemuprávoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdupre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto častisťažnosti námietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch učinenýchv rozpore so zákonnými podmienkami a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutéhouznesenia krajským súdom.
Krajský súd sa v uznesení sp. zn. 1 CoE 18/2012 z 20. júna 2012 v rámci odvolacieho prieskumu stotožnil s právnym názorom formulovaným v uznesení okresného súdu sp. zn. 8 Er 804/2011 z 22. novembra 2011, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v poistnej zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi konania v časti XV všeobecných poistných podmienok nebola spotrebiteľom osobitne dojednaná, a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K tomu dodal, že to „z poistnej zmluvy uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre poistenie zjednávané, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných podmienkach.“.
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajskéhosúdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právnerelevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom.Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie jeposudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiskaformálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ichústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru,že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či inýchpochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahomzákladného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôlea je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupova hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuťdo právneho názoru krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konanío iných porovnateľných sťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012a iné).
Vzhľadomnauvedenéskutočnostiústavnýsúddospelkzáveru,že medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu, a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálnedospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 56 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názoromdovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veci neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaniapodľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej tvrdeniavykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriektomu v predmetných veciach nenariadil pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaníneoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súdtakýto postup okresného súdu potvrdzujúcim uznesením odobril. Sťažovateľka tiež tvrdí,že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazujena svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnuochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovorumožno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti(m. m. IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladneinterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.
Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka,že okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanieexekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadilpojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadnenavrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatokpritom nenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámcikonania o dovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecnýmsúdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimonariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jejnázoru postačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky jenapadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postupnajvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy,listiny a dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľky z vlastnejrozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásadeidentických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdusp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazuje na právny závervyslovený v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk kontradiktórnostikonania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom náleze«v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.».Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd porušilzákladné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právneprostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúcea rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).
Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senátústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnostisťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniachsp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 vyslovil I. senát ústavného súdu právny názor,podľa ktorého«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.»(pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014,bod 38, I. ÚS 41/2014).
V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky je z hľadiska prípadného vysloveniaporušenia ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveďna otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedalsťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu(novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie žiadostio udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmalnad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom(prípadne dovolacom) konaní.
Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavnéhosúdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.IV. ÚS 344/2012 k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde, v rámci ktoréhoIV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne názory I., II. a III. senátu ústavného súduvyslovené v ich doterajších rozhodnutiach o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľkyna posúdenie plénu ústavného súdu na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovanío dosiaľ nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.
Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorovprerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 a prijalo toto stanovisko:
«Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu“).»
Keďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazanýuznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, III. senátústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku plénaústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanú v tomto konaní.
S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutienajvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svojujudikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočneniedovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie podanésťažovateľkou proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243bods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, k dovolaciemu dôvodu uplatnenémusťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaním je napádané rozhodnutievydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomtoštádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozporeso zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávnenéhov návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sadokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnostidostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založenýchlistín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré jezamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadostisúdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššieho súdunemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právona verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právovyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto právanie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takýchveciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sak vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazomje nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadovvýslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovikontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ vočipovinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojeniepriznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolotreba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúciidozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.
Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vecprerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojemv „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsoba postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľatoho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veciv „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovimožnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovaťza prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlades poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd zastáva názor, že nenariadenímpojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie povereniana vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy nedošlo.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jejneumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania,a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušeníjej označených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonaťvšetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavnýsúd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvoravo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. februára 2013), podľaktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnysúd, ktorý konštatovalex offonekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby moholvyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právachnavrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti všakvo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmaniaex offokonštatovalnekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich,aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujúvnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadu kontradiktórnostinajmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného bez návrhu (rozsudokz 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor už rozhodol, že zásadakontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania oboznamovať sas dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veciVarec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnými právnymizásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo dokumentov,s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť(rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).
Vzhľadom na uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko plénaústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinounosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovaťustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu„materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu a z nichvyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutiežiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podanéhoopravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranouzaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014,bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdupostačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanomprípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúreopakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musíbyť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemusúdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnostikonvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej vecisťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdnehoexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uzneseniaokresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.Preto aj keď okresný súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedalsťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k nemuuskutočnenému právnemu posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchunajvyššieho súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolaciehokonania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súduani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za také, ktoré porušujesťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2ústavy.
Vzhľadom na citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu, ktoré bolovýsledkom konania vedeného pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 (predmetom ktorého bolozjednotenie odchylných právnych názorov vyslovených v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012z 10. júla 2013 a okrem iných v rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra2013 a sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013), ústavný súd nepovažoval za potrebnéosobitnesaďalejzaoberaťnámietkousťažovateľky,podľaktorejjedinýma ústavne kompatibilným rozhodnutím ústavného súdu je jeho nález sp. zn. II. ÚS 499/2012z 10. júla 2013.
Sťažovateľka argumentuje tiež uznesením sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra2013,ktorýmnajvyššísúdv jejidentickejveciuznesenieprvostupňového,ako aj druhostupňového súdu zrušil a vec sťažovateľky vrátil prvostupňovému súdu na novékonanie, súc viazaný právnym názorom vysloveným v už citovanom náleze ústavného súdusp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013. Sťažovateľka namieta, že v napadnutom konanípostupoval najvyšší súd v rozpore s právnym názorom vyjadreným v uznesení najvyššiehosúdu sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013, a preto došlo k„porušeniu princípu právnej istoty“. Ústavný súd nerozporuje tvrdenie sťažovateľky o odlišnom právnom názoretýkajúcom sa zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadostisúdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyslovenom v uznesenínajvyššieho súdu sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013. Predmetom posúdeniatejto sťažnosti je však postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutéuznesenie z hľadiska ich konformnosti so závermi vyjadrenými v zjednocujúcom stanoviskupléna ústavného súdu, ktorými je ústavný súd v súlade s § 6 zákona o ústavnom súdeviazaný. Navyše, najvyšší súd vydal uznesenie sp. zn. 2 ECdo 248/2013 28. novembra2013, teda pred tým, ako plénum ústavného súdu zjednocujúce stanovisko prijalo(7. mája 2014). Najvyšší súd teda za daných okolností musel (a aj postupoval) v súlades právnymi závermi vyjadrenými v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012.Vzhľadom na uvedené je zjavne neopodstatnená aj námietka sťažovateľky týkajúca saporušenia princípu právnej istoty zo strany najvyššieho súdu.
Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovorudošlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jejdovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že napadnuté uzneseniekrajského súdu je nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže je nedostatočne odôvodnené.Ústavný súd v tejto súvislosti v zhodeso svojoudoterajšou judikatúrou(napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza,že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadnýnedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočnezistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konaniapodľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP.Ústavný súd nezistil v posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojejdoterajšej judikatúry, a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavneneopodstatnená.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasnískutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súduuvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.
Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností ústavný súd dospelk záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa ústavy, listinya dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzaljeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatítejto častí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jej porušení.Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľka pojala do sťažnostného petitu, záväzného pre ústavný súd podľa § 20ods. 4 zákona o ústavnom súde, aj tvrdené porušenie svojho práva„na zákonné obsadenie súdu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...“. V dôvodoch sťažnosti len stručnenamieta„nesprávne obsadenie konajúceho súdu na úrovni prvého stupňa, keď o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora rozhodoval vyšší súdny úradník, a nie zákonný sudca“.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...
4.1 Nesprávne obsadenie súdu môže mať za následok odňatie účastníka konania jehozákonnému sudcovi. Ústavný súd tu však poukazuje na § 237 ods. 1 písm. g) OSP,podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiestosamosudcu rozhodoval senát.
Ak súd prvého stupňa rozhodne nesprávne obsadený, zaťažuje svoj procesný postup(a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou podľa § 221 ods. 1 písm. g) OSP.Ak následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svojpostup vadou podľa § 237 ods. 1 písm. g) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnostidovolania i samotným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].
Námietku nesprávneho obsadenia okresného súdu teda sťažovateľka mohla predniesťaj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ak podľa jej názoru ako súd odvolacíkonkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z naratívnej časti odôvodneniadovolacieho uznesenia najvyššieho súdu však nevyplýva, že by túto námietku sťažovateľkav dovolaní bola predniesla. Fotokópiu dovolania k sťažnosti nepriložila, a tak ústavný súdpovažuje za preukázané, že nesprávne obsadenie súdu sťažovateľka v dovolaní nenamietla.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Na podklade rekapitulovaných skutkových zistení musel ústavný súd sťažnosť v častinamietajúcej porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutýmpostupom a uznesením krajského súdu odmietnuť pre neprípustnosť.
4.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnémusudcovi postupom a uznesením najvyššieho súdu, už bolo ustálené, že námietkunesprávneho obsadenia okresného súdu a následného nenapravenia tejto vady krajskýmsúdom sťažovateľka v dovolaní nepredniesla. Najvyšší súd sa v konaní o dovolaníeventuálnym nesprávnym obsadením okresného súdu a postojom krajského súdu k tejtootázke meritórne nezaoberal v dôsledku spôsobu, akým sťažovateľka využila dispozičnéoprávnenie pri koncipovaní svojho dovolania. Preto neexistuje ústavne relevantná príčinnásúvislosť medzi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu o dovolaní a sťažovateľkinýmzákladným právom zaručeným v čl. 48 ods. 1 ústavy. V tejto časti preto sťažnosť bolopotrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní.
5. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmyslektorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,ako aj z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súdsúčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecnéhosúdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesnýchprincípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením(napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutomkonaní a jeho uznesením ani postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jehouznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalšíchnávrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016



