znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 119/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 a v čl. 48ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v čl.   6   Dohovoru   o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konanívedenom pod sp. zn. 2 Ntok 3/2014 a jeho uznesením zo 6. novembra 2014 a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 42/2014 a jehouznesením z 10. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2015doučená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomKrajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.2 Ntok 3/2014   a   jeho   uznesením   zo   6.   novembra   2014   a   postupom   Najvyššiehosúdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.4 Tost 42/2014 a jeho uznesením z 10. decembra 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 13. júna 2014 podal krajskému súdunávrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci vedenej krajským súdom pod sp. zn.1 T 62/1992, v ktorej bol právoplatne odsúdený za viacero trestných činov na úhrnný trestodňatia slobody na doživotie.

O tomto   návrhu   sťažovateľa   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Ntok   3/2014zo 6. novembra 2014 rozhodol tak, že ho zamietol, pretože „nezistil žiadne také skutočnosti ako ich má na mysli ustanovenie Trestného poriadku“.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   najvyšší   súduznesením sp. zn. 4 Tost 42/2014 z 10. decembra 2014 ako nedôvodnú zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy konajúce o jeho návrhu na obnovu konaniaporušili ním označené práva, a to z dôvodu, že „nebola povolená obnova konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. hoci dôvody na povolenie obnovy konania... boli splnené“.

Sťažovateľ   požadoval   obnoviť   trestné   konanie   z dôvodu,   že   vyšli   najavo   novéskutočnosti, prípadne dôkazy, a to existencia očitého svedka ⬛⬛⬛⬛, „skúškyDNA“   a „rekonštrukcie   prípadu“,   ktorá   by   dokázala,   že „je   nemožné   podľa   výpovedí znalcov, aby pána... zavraždil“ sťažovateľ. Krajský súd a najvyšší súd sa všakpodľa   tvrdenia   sťažovateľa „vôbec   nezaoberali“ jeho   návrhom   na povolenie   obnovykonania z dôvodov navrhovanej skúšky DNA a „rekonštrukcie prípadu“. Tým malo z ichstrany dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6dohovoru, pretože „zamietli dôkazy, ktoré by dokázali“ jeho „nevinu“.

V ďalšom   sťažovateľ   tvrdil,   že   krajský   súd   v jeho   trestnej   veci „zničil   dôkazy, z ktorých skúškou DNA by... mohol dokázať svoju nevinu“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že krajský súdsvojim   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Ntok   3/2014   a   jeho   uznesenímzo 6. novembra 2014 a najvyšší súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 42/2014a   jeho   uznesením   z   10.   decembra   2014   porušili   ním   označené   základné   právaa predovšetkým jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 dohovoru.

Zároveň sťažovateľ požadoval „vrátiť vec na Krajský súd v Bratislave s tým, aby obnovu konania povolil“.

V závere sťažnosti sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta na jeho zastupovaniev konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutiesťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípadepodania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnomsúde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde neumožňuje (III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   posledné   vo   veci   vydané   rozhodnutie   (uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 42/2014) bolo sťažovateľovi doručené 27. decembra 2014.Od uvedeného dňa mu začala plynúť zákonom ustanovená dvojmesačná lehota na podaniesťažnosti ústavnému súdu. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 6. marca2015, pritom napísaná bola 4. marca 2015 (na prepravu bola odovzdaná Ústavu na výkontrestu   odňatia   slobody   Ilava   5.   marca   2015   a v ten   istý   deň   bola   podaná   na   poštovúprepravu), teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ktorá sa skončila už 19. mája 2014.Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   otázke   splnenia   procesnej   podmienky   včasnosti   uvádza,že túto splnil, „nakoľko rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je z 10. 12. 2014 na Krajský súd došlo   19. 12. 2014   a mne   bolo   doručené   27. 12. 2014.   Na   Ústavný   súd   SR   bola   moja sťažnosť   doručená   dňa:   4.   2.   2015.“.   S uvedenou   argumentáciou   sa   však   ústavný   súdnestotožnil. Podanie sťažovateľa doručené ústavnému súdu 4. februára 2015 bolo pod sp. zn.Rvp 1098/2015 podľa § 23a zákona o ústavnom súde 27. februára 2015 odložené, a to zdôvodu, že podanie sťažovateľa nebolo možné posúdiť ako sťažnosť podľa čl. 127 ústavy,a teda v žiadnom prípade s ním nemožno spájať účinky včasnosti podania tejto aktuálnejsťažnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľaako podanú oneskorene a v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju z tohto dôvoduodmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015