znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 119/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť D. K. a D. K., zastúpených advokátom JUDr. Romanom Cibulkom,   Hlavná 13,   Trnava,   vo veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 2 T 8/2011 z 22. februára 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To 53/2013 z 15. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K. a D. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. decembra 2013 doručená sťažnosť D. K. a D. K., (ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 40 ods. 2 listiny a podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 8/2011 z 22. februára 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 53/2013 z 15. októbra 2013.

Sťažovateľky v sťažnosti uviedli:«V trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 2 T 8/2011 boli sťažovateľky   boli   uznané   vinnými   zo   zločinu   podvodu   spolupáchateľstvom   podľa   §   20 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona...

Krajský súd Trnava svojim uznesením zo dňa 15. 10. 2013 sp. zn. 3 To 53/2013 odvolanie sťažovateliek ako nedôvodné zamietol...

Obžaloba   okresného   prokurátora,   ako   i   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   (ktorý do svojho   výroku   skutkové   tvrdenia   obžaloby   v   podstate   prevzal),   ustálili   skutkový   dej posúdený ako trestný čin podvodu spolupáchateľstvom v podstate na jedinom dôkaze, a to svedeckej výpovedi poškodeného F. R...

Obhajoba sťažovateliek vo vzťahu k svedeckej výpovedi F. R., poukazovala na to, že v osobe uvedeného svedka ide o svedka zainteresovaného na výsledku trestného konania, nakoľko   v   prípade   uznania   ich   viny   má   tento   možnosť   dosiahnuť   prostredníctvom mimoriadneho   opravného   prostriedku   (obnovy   konania)   zmenu   právoplatného   rozsudku Krajského   súdu   Trnava   v   civilnej   veci,   ktorým   rozsudkom   bola   jeho   žaloba   o   určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (tým, ktorých sa týkalo predmetné trestné konanie) právoplatne zamietnutá. Obhajoba ďalej poukazovala na to, že výpoveď spomínaného svedka je v rozpore so svedeckou výpoveďou F. K., ktorý potvrdzoval   obranu   sťažovateliek   a   opísal   okolnosti   súvisiace   s podpisovaním   kúpnej zmluvy v dome A. R...»

Sťažovateľky v sťažnosti poukazovali na nevierohodnosť svedeckej výpovede F. R., ktorý v občianskoprávnom konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy a určenia vlastníckeho práva najskôr tvrdil, že žiadnu zmluvu nepodpísal, potom, že ju síce podpísal, ale bol pritom opitý, a že o skutočnosti,   že došlo   k prevodu   nehnuteľností,   sa   dozvedel   až po svojom prepustení z nemocnice niekedy v októbri 2006, hoci podľa sťažovateliek už v júli 2006 prevzal zásielku týkajúcu sa prerušenia správneho konania týkajúceho sa predmetnej kúpnej zmluvy.

Sťažovateľky ďalej uviedli, že aj napriek tomuto pochybného dôkazu tak okresný súd, ako aj krajský súd založili ich vinu na svedeckej výpovedi a ich obhajobu nezohľadnili.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplynulo: «Každé trestné stíhanie... musí prebiehať podľa zásad spravodlivého procesu, kam sa radí i princíp tzv. prezumpcie neviny. Uvedený princíp prezumpcie neviny vyžaduje, aby to bol   štát,   ktorý   nesie   konkrétne   dôkazné   bremeno.   Ak   existujú   akékoľvek   rozumné pochybnosti o vine, nie je možné ich vyložiť v neprospech obvineného, ale naopak je nutné ich   vyložiť   v   jeho   prospech.   Z   uvedeného   princípu   prezumpcie   neviny   plynie   pravidlo „in dubio pro reo“, podľa ktorého, ak nie je v dôkaznom konaní dosiahnutá praktická istota o existencii relevantných skutkových okolností, t. j. ak sú prítomné dôvodné pochybnosti vo vzťahu   skutku,   či   v   osobe   páchateľa,   ktoré   nie   je   možné   odstrániť   ani   prevedením ďalšieho dôkazu, je potrebné rozhodnúť v prospech obvineného. Preto ani akýkoľvek vysoký stupeň   podozrenia   sám   osebe   nestačí   k   tomu,   aby   vytvoril   zákonný   predpoklad   pre odsudzujúci rozsudok... Ak ide o hodnotenie dôkazov, procesné predpisy síce ponechávajú voľnosť sudcovi všeobecného súdu avšak nemôže ísť o úvahu absolútnu, t. j. takú, ktorá sa neviaže na skúsenosťami preverenú pravdepodobnosť určitých skutočností.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľky žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 2 T 8/2011 z 22. februára 2013 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 53/2013 z 15. októbra 2013 boli porušené ich základné práva podľa čl. 36 ods. 1 a podľa čl. 40 ods. 2 listiny a podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, namietané rozhodnutia zrušil a sťažovateľkám priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K námietkam sťažovateliek o porušení ich práv rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ   ide   o   tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľky   namietali   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a podľa čl. 40 ods. 2 listiny, základného práva podľa čl. 50   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   2   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu z 22. februára   2013,   ústavný   súd   sa   riadil   princípom   subsidiarity   podľa   čl. 127   ods.   1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom,   že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia bol v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci. Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

K námietkam sťažovateliek o porušení ich práv uznesením krajského súdu

Z obsahu   sťažnosti   zjavne   vyplýva,   že   sťažovateľky   prejavujú   nespokojnosť s uznesením krajského súdu, ktorým boli zamietnuté ich odvolania proti prvostupňovému rozsudku,   ktorým   boli   uznané   za   vinné   zo   spáchania   zločinu   podvodu   formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona. Sťažovateľky poukazujú na to, že v danej veci došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu, základného práva na prezumpciu neviny vrátane zásady in dubio pro reo, pretože, ako uviedli, okresný súd a následne odvolací súd rozhodli aj na základe dôvodných pochybností o ich vine, keď rozhodli na základe výpovede svedka „zainteresovaného na výsledku trestného konania“.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia konštatoval: „Vykonaným   dokazovaním   bol   preukázaný   zámer   oboch   obžalovaných   vyriešiť finančnú situáciu obžalovanej D. K. získaním a následným predajom domu poškodených. Za účelom dosiahnutia tohto zámeru využili alkoholizmus poškodeného F. R. a zdravotný stav nebohej poškodenej A. R. a pod prísľubom zabezpečenia opatrovníctva im predložili na podpis listiny (zmluvy), ktoré obsahom nekorešpondovali verbálne deklarovanej snahe o vybavenie   im   opatrovateľského   príspevku.   Na   podvodný   úmysel   konania   obžalovaných nasvedčuje aj nimi preukazovaný spôsob podpisu zmluvy, následného overovania, ako aj preukazovaný (ale nepreukázaný) spôsob výplaty kúpnej ceny. Aj krajský súd má za to, že sa jednalo o podvodné konanie,   obidvaja poškodení boli obžalovanými uvedení do omylu. Vykonaným dokazovaním nebolo vyvrátené tvrdenie o formálnom overovaní podpisov na kúpno-predajnej   zmluve.   Poškodená   A.   R.   o   návrhu   na   vklad   ani   nevedela,   tento nepodpísala...

Rovnako ako súd I. stupňa aj odvolací súd považuje za účelovú výpoveď svedka F. K. (manžel a otec obžalovaných), ktorou preukazoval údajnú výplatu sumy 800.000,- Sk na základe   kúpno-predajnej   zmluvy.   Existencia   ani   prevod   týchto   finančných   prostriedkov neboli preukázané...

Čo   sa   týka   DVD   vyhotoveného   dňa   03.   11.   2006   tento   dôkaz   preukazuje   len starostlivosť obžalovaných o poškodenú A. R., ale z vyjadrenia poškodenej na tomto DVD nie   je   zrejmé,   že   rodinný   dom   previedla.   Naopak,   vyjadrenia   poškodenej   a   jej   záujem pracovať v záhrade, túto oplotiť nasvedčuje na to, že vedomosť o prevode nehnuteľnosti nemala.

Obhajobou spochybňovaná hodnovernosť výpovede poškodeného F. R. nemá oporu vo   vykonanom   dokazovaní.   Podľa   výsledkov   znaleckého   dokazovania   (D.   B.)   jeho intelektové schopnosti sú v pásme mierneho populačného podpriemeru... Z tohto znaleckého posudku   však   nevyplýva,   že   by   znalkyňa   zistila   u poškodeného   vedomé   konfabulácie. Naproti tomu, znalkyňa u oboch obžalovaných predpokladá výskyt fabulácií a konfabulácií vo vzťahu k predmetu vyšetrovania...

Za   nedôvodnú   považoval   odvolací súd aj odvolaciu   námietku obžalovaných,   keď namietali,   že   rozhodnutie   súdu   I.   stupňa   o   ich   vine   je   založené   výlučne   na   výpovedi poškodeného. V tomto smere poukazuje na svedecké výpovede M. P. a nezainteresovaného svedka M. G. - starostu obce, z ktorých vyplýva, že už v čase, keď bola A. R. v... v opatere obžalovaných (teda zjavne po údajnom podpise kúpno-predajnej zmluvy), sa táto vyjadrila, že sa poškodený nemusí báť, že dom mu nikto nezoberie a tento zostane len jemu.

Všetky vyššie uvedené dôkazy nasvedčujú na to, že obidve obžalované na naplnenie svojho zámeru podvodným spôsobom nadobudnúť rodinný dom poškodených využili ich mentálnu   úroveň,   zdravotný   stav   a   alkoholizmus   a   konaním   a   spôsobom   uvedeným vo výrokovej časti tohto rozsudku, dosiahli prevod predmetnej nehnuteľnosti.“

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a preto ani nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd konštatuje, že v danej veci krajský súd v dostatočnej miere zdôvodnil svoje právne úvahy o naplnení všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty zločinu podvodu spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného   zákona,   a to   s poukazom   na   vykonané   dokazovanie.   Krajský   súd   vo   svojom rozhodnutí   špecifikoval,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   dokázané,   a v tomto   smere   sa stotožnil   s názorom   súdu   prvého   stupňa.   Ústavný   súd   sa   nedomnieva,   že   by   závery krajského súdu nevychádzali z dôkazov, ktoré boli v danej veci vykonané. Odvolací súd považoval   za preukázané,   že   sťažovateľky   sa   žalovaného   skutku   dopustili,   a   poukázal na svedeckú   výpoveď   poškodeného   a v tejto   súvislosti   aj   na   závery   znaleckého dokazovania,   ktoré   dosvedčovali   záver,   že   poškodený   nemá   sklon   k vedomej   fabulácii, zatiaľ čo u sťažovateliek výskyt fabulácií a konfabulácií vo vzťahu k vyšetrovanej udalosti znalkyňa predpokladala. Krajský súd sa zároveň vysporiadal aj s obranou sťažovateliek, ktoré   sa   odvolávali   na svedeckú   výpoveď   otca   a manžela   v jednej   osobe.   Vo   vzťahu k uvedenému krajský súd dodal, že nebolo preukázané, aby došlo k vyplateniu kúpnej ceny za   nehnuteľnosť,   vyplatenie   ktorej   preukazoval   tento   svedok.   Krajský   súd   nepovažoval za hodnoverné   vyjadrenie,   že   sumu   800 000   Sk   (kúpna   cena   za   nehnuteľnosť)   mali sťažovateľky doma, a nie v peňažnom ústave. Navyše krajský súd uviedol, že nevychádzal len   z výpovede   poškodeného,   ale   aj   z výpovedí   ďalších   dvoch   svedkov,   a   z výpovede jedného   z nich   bolo   zjavné,   že   matka   poškodeného   sa   v čase,   keď   bola   v opatere sťažovateliek, vyjadrila, že poškodený sa nemusí báť, že dom mu nikto nezoberie.

Pokiaľ ide o argumentačnú rovinu a zistenia krajského súdu, ústavný sa nedomnieva, aby   týmto   odvolací   súd   prekročil   určitú   dovolenú   hranicu   vlastnej   úvahy   o vine sťažovateliek, a tým aj zásadu prezumpcie neviny.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v danej   trestnej   veci   neaplikoval domnienku viny sťažovateliek, ale zohľadnil výsledky vykonaného dokazovania a všetky okolnosti daného prípadu. Odvolávajúc sa na dôkaznú situáciu vyvodil vinu sťažovateliek a neopomenul reagovať na ich obranné námietky, ktoré vyhodnotil ako nehodnoverné.

Je nepochybné, že krajský súd vzal do úvahy aj obhajobu sťažovateliek, ktorým bol v rámci konania poskytnutý priestor na jej uplatnenie. Právo na obhajobu a predloženie dôkazov   o nevine však   nemožno vnímať ako   právo   na   dosiahnutie   takého   rozhodnutia, o aké sa sťažovateľky snažili.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 20/09).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť medzi namietaným porušením   základného práva   na súdnu ochranu podľa   čl. 36 ods.   1 listiny, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 40 ods. 2 listiny a podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru na jednej strane a uznesením   krajského súdu   sp.   zn.   3 To   53/2013   z 15. októbra   2013   na strane druhej. Závery,   ktoré   v namietanom   rozhodnutí   krajský   súd   prijal,   hodnotí   ústavný   súd   ako dôvodné,   logické   a legitímne,   a tým   aj   zlučiteľné   s obsahom   označených   práv,   ktorých porušenie sťažovateľky namietali.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateliek v tejto časti už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateliek, ktoré v petite sťažnosti uviedli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014