znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 119/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť E. N., S., zastúpenej advokátkou JUDr. S. K., Advokátska kancelária, L., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 7 C/122/2008-182 z 22. februára 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co/121/2010-230 z 10. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. novembra 2011 doručená sťažnosť E. N., S. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   7   C/122/2008-182 z 22. februára 2010 a rozsudkom   Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co/121/2010-230 z 10. augusta 2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka pracovala na Mestskom úrade S. (ďalej len „mestský úrad“ alebo „zamestnávateľ“) od 1. januára 1991 ako   odborná   referentka.   Dňa   13.   mája   2002   sťažovateľka   podpísala   dohodu   o hmotnej zodpovednosti,   podľa   ktorej   prevzala   inventár   a sklad   spotrebného   materiálu   mestského úradu, ako aj funkciu odborná referentka – hospodárka. Dňa 1. júna 2007 bola sťažovateľke stanovená nová náplň práce, z ktorej vyplýva, že najnáročnejšou činnosťou je „samostatná účtovnícka   práca   v útvare   pri   správe   majetku   mesta“. V období   od   8.   januára   2008 do 8. marca   2008   a od   26.   marca   2008   do   15. apríla 2008   bola   sťažovateľka práceneschopná,   pričom   kľúče   od   kancelárie   a skladu   odovzdala   vedúcej   oddelenia RNDr. L.   B.   bez   vykonania   inventarizácie.   Od   2.   apríla   2008   bola   na   zastupovanie sťažovateľky   počas   jej   práceneschopnosti   prijatá   iná   zamestnankyňa,   ktorá   prevzala   aj hmotnú   zodpovednosť   za   sklad   spotrebného   materiálnu   mestského   úradu.   Od 16. apríla 2008 do 18. apríla 2008 vedúca oddelenia RNDr. L. B. nariadila sťažovateľke čerpanie dovolenky.

Primátor   mesta   S.   (ďalej   len   „primátor“)   príkazom   č.   2/2008   z 10. apríla   2008 z dôvodu   dlhodobej   práceneschopnosti   sťažovateľky   nariadil   vykonať   mimoriadnu inventarizáciu majetku Mesta S. umiestneného v sklade všeobecného materiálu mestského úradu.   Dňa   24.   apríla   2008   bola   vypracovaná   správa   o vykonanej   kontrole   v sklade všeobecného materiálu, s ktorou bola sťažovateľka oboznámená 10. júna 2008, o čom je spísaná   aj   zápisnica.   Dňa   13.   júna   2008   bolo   sťažovateľke   odovzdané   upozornenie zamestnávateľa na porušovanie pracovnej disciplíny č. 02558/2008 z 2. júna 2008 podľa § 81e) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) a podľa § 12 ods. 3 písm. e) pracovného poriadku zamestnancov Mesta S. (ďalej len „pracovný poriadok“) – ďalej   len „upozornenie“ – odôvodené tým, že pri kontrole boli zistené nedostatky týkajúce sa nezaúčtovania účtovných dokladov – výdajok z roku 2007, ktoré neboli úplne vypísané a spracované, neoznačenia jednotlivých druhov materiálu,   neuvedenia   jednotkových   cien,   chybnej   evidencie   v programe   skladového účtovníctva, ako aj nedostatky v tlačivách nakúpených priamo do spotreby. Zamestnávateľ sťažovateľku zároveň upozornil, že v prípade opätovného porušenia pracovnej disciplíny bude s ňou rozviazaný pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b), resp. podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. S účinnosťou od 1. júla 2008 bol sťažovateľke znížený osobný príplatok (zo sumy 3 000 Sk) na 500 Sk.

Dňa   14.   augusta   2008   sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   návrh,   ktorým sa domáhala   určenia,   že   právny   úkon   –   upozornenie   –   je neplatný,   ako   aj   vyplatenia osobného   príplatku   zamestnávateľom   v sume   3 000   Sk   od 1. júla   2008 „do   budúcna“. Sťažovateľka tvrdila, že si nie je vedomá porušovania žiadnych právnych predpisov ani vnútorných   predpisov   zamestnávateľa, zamestnávateľ nemal dôvod   na vydanie takéhoto upozornenia,   ktoré   nie   je ani konkrétne špecifikované   a nedostatky   v ňom   uvádzané sú zmätočné a účelové.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7   C/122/2008-182   z   22.   februára   2010   návrh sťažovateľky zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:„Súd...   prevedeným   dokazovaním   vzal   za   preukázané,   že   žaloba   je   nedôvodná. Právny úkon – upozornenie pre porušovanie pracovnej disciplíny bolo predovšetkým na základe výpovede svedkov, a to hlavne svedkyne RNDr. L. B., dané žalobkyni dôvodne. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že jej priama nadriadená nemala dôvod dávať zamestnávateľovi podnet na podanie takéhoto upozornenia.   Všetky dôkazy v tomto   konaní   vykonávané,   preukazovali   dôvodnosť a aktuálnosť   vydania predmetného upozornenia   v   danom   čase.   Argumentácia   žalobkyne   sa   súdu   javí   len   ako   účelová a tendenčná, hlavne pri tvrdení, že zo strany zamestnávateľa pociťovala mobbing na jej osobu. Takéto tvrdenie je prejavom subjektívneho postoja žalobkyne k danému problému. Z dokazovania   je   zrejmé,   že   táto   pri   výkone   svojej   práce   robila   chyby,   ktoré   sú v predmetnom   upozornení   presne,   a   zrozumiteľne   popísané,   dokonca   aj   číselne vymenovávané. Tvrdenie, že k pochybeniam došlo z dôvodu nedostatku času, neobstojí, nakoľko ani v ďalšom časovom období žalobkyňa tieto nedostatky neodstránila. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Rozhodol tak potom, čo zistil, že ani po formálnej stránke predmetné upozornenie nemá nedostatky, a teda je platným a účinným právnym úkonom...

Z dôkazných listín je zrejmé, že osobný príplatok vo výške 3.000,- Sk bol žalobkyni znížený   pre   neplnenie   pracovných   úloh,   a   teda   z   dôvodu   predmetného   upozornenia na porušovanie pracovnej disciplíny zo dňa 2. 6. 2008. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 553/2003 o odmeňovaní   zamestnancov   pri   výkone   práce   vo   verejnom   záujme   osobný   príplatok zamestnanca je   nenárokovou   zložkou platu.   Je teda na   rozhodnutí   zamestnávateľa,   aký osobný príplatok bude zamestnancovi priznaný. V danom prípade žalovaný nepostupoval v rozpore s predmetným zákonom, keď po zhodnotení práce žalobkyne rozhodol o znížení osobného príplatku na sumu 500,- Sk mesačne. V nadväznosti na zamietnutie prvej časti výroku žaloby, teda súd zamietol aj druhý výrok žaloby v celom rozsahu ako nedôvodný.“

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 11 Co/121/2010-230 z 10. augusta 2011 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka   v sťažnosti   predloženej   ústavnému   súdu   namietala,   že   v dňoch 14. až 25. apríla 2008 RNDr. L. B. bez akéhokoľvek príkazného listu primátora a (cielene) bez účasti sťažovateľky ako jedinej hmotne zodpovednej osoby vykonala kontrolu v sklade všeobecného   materiálu mestského   úradu,   pričom   túto   kontrolu   zápisnične   nepreukázala. Pri riadnej   inventarizácii   k 31.   decembru   2007   neboli   zistené   žiadne   inventarizačné rozdiely, čo potvrdili členky dielčej inventarizačnej komisie v zápisnici zo 16. januára 2008. Účtovné doklady boli účelovo kontrolované napriek tomu, že účtovné obdobie roku 2007 bolo   riadne   účtovne,   inventarizačne   a daňovo   uzavreté.   Uvedené   skutočnosti   všeobecné súdy   pri rozhodovaní arbitrárne obišli, skutkovo a právne ich   nevyhodnotili. Napadnutý právny   úkon   –   upozornenie   –   je   neurčitým,   nezrozumiteľným   a zmätočným   právnym úkonom a v tej súvislosti je zníženie osobného príplatku sťažovateľke irelevantné. Okresný súd   povrchne   skúmal,   resp.   vôbec   neskúmal   sťažovateľkou   predložené   listinné   dôkazy a právne ani skutkovo nevyhodnotil jej argumenty. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu trpí nedostatkom riadnej, zrozumiteľnej a vyčerpávajúcej argumentácie vo vzťahu k ňou predloženým   dôkazom.   Okresný   súd   prihliadal   iba   na   účelové   a nepodložené   tvrdenia protistrany   bez   akejkoľvek   právne   relevantnej   listiny.   Výpovede   svedkov,   z ktorých vychádzal okresný súd, sú nesporne tendenčné, účelové, ohováračské a zavádzajúce, preto treba určiť, že právny úkon je neplatný. Je nepochybné, že okresný súd porušil základné právo   sťažovateľky   na   spravodlivý   proces   a porušil   aj   zásadu   rovnosti   strán   v konaní. Taktiež krajský súd uprel sťažovateľke spravodlivosť v konaní, pričom jasne, zrozumiteľne a presvedčivo nevysvetlil dôvody svojho rozhodnutia.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd postupom a rozsudkom   č.   k.   7   C/122/2008-182   z   22.   februára   2010   a   krajský   súd   postupom a rozsudkom   č.   k.   11   Co/121/2010-230   z   10.   augusta   2011   porušili   jej „právo na spravodlivé   súdne   konanie,   právo   na   súdnu   ochranu   a právo   na   rovnosť   účastníkov v konaní“, aby uvedené rozhodnutia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Preskúmaním   sťažnosti   ústavný   súd   dospel   k zisteniu,   že   hoci   je   sťažovateľka zastúpená   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou,   v   petite   konkrétne   neoznačila   príslušné články   ústavy   a dohovoru   vo   vzťahu   k právam,   porušenie   ktorých   namieta.   Nedostatok zákonom   predpísaných   náležitostí   ústavný   súd   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti (podobne napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 210/09, III. ÚS 32/2011).

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala,   že   okresný   súd   postupom   a rozsudkom č. k. 7 C/122/2008-182   z   22.   februára   2010   a   krajský   súd   postupom   a rozsudkom č. k. 11 Co/121/2010-230   z   10.   augusta   2011   porušili   jej „právo   na   spravodlivé   súdne konanie, právo na súdnu ochranu a právo na rovnosť účastníkov v konaní“. Predmetom sťažnosti   je nespokojnosť   sťažovateľky   s uvedenými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov, preskúmania ktorých sa domáha, ako keby bol ústavný súd opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. V podstate totožné argumenty obsahoval tak návrh sťažovateľky a jej odvolanie   proti rozsudku okresného súdu, ako aj sťažnosť predložená ústavnému súdu. Sťažovateľka polemizuje s právnymi závermi všeobecných súdov, ktoré považuje za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

1. Preskúmaniu rozsudku okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania ústavným súdom bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil. V tejto časti   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom krajského súdu, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 263/03, III. ÚS 218/07).

Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   ústavný   súd   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé   prejednanie   veci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny,   neprehľadný   a   že   rozhodovanie   súdu   je kontrolovateľné.

Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   však nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Predmetom   konania   pred   všeobecnými   súdmi   bolo   rozhodovanie   o návrhu sťažovateľky,   ktorým   sa   domáhala   určenia   neplatnosti   právneho   úkonu   –   upozornenia, ako aj vyplatenia osobného príplatku zamestnávateľom.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7 C/122/2008-182   z   22.   februára   2010   návrh sťažovateľky   zamietol   (pozri   s.   3   tohto   uznesenia),   čo   krajský   súd   rozsudkom č. k. 11 Co/121/2010-230   z   10.   augusta   2011   potvrdil.   Z relevantnej   časti   odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva:

„Žalobkyňa...   neplatnosť   odôvodnila   tým,   že   Upozornenie   je   neurčitý, nezrozumiteľný, nedôvodný a zmätočný právny úkon...

Dôvody žalobkyňou tvrdenej neplatnosti nespadajú pod špeciálnu úpravu v ZP, ale pod všeobecnú úpravu OZ.

Podľa § 37 ods. 1 OZ, právny úkon je nezrozumiteľný, ak jeho obsah je vyjadrený tak nejasne, že ani pomocou výkladu v zmysle § 35 ods. 2, 3 OZ nemožno ustáliť, čo sa ním chcelo vyjadriť.

Právny úkon je neurčitý, ak síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný a existujúce vecné nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení obsahu nemožno odstrániť ani prostredníctvom interpretačného pravidla vyjadreného v § 35 ods. 2 a 3 OZ. Odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   predmetné Upozornenie   sa   nevyznačuje   takými   nedostatkami   nezrozumiteľnosti,   zmätočnosti či neurčitosti, ktoré by zakladali jeho neplatnosť.

V   posudzovanom   Upozornení   sú   totiž   dôvody,   pre   ktoré   žalovaný   upozornil na porušovanie pracovnej disciplíny uvedené s podrobnou konkretizáciou nielen zistených nedostatkov pri kontrole, ale je uvedené aj kto kontrolu vykonal, v ktorých dňoch bola vykonaná a z akého dôvodu ku kontrole žalovaný pristúpil.

Pokiaľ žalobkyňa tvrdila vo svojich podaniach, že Upozornenie je neplatné aj preto, že je nedôvodné, lebo žiadneho porušenia pracovnej disciplíny sa nedopustila, uvedené neobstojí,   lebo   nedôvodnosť   nezakladá   neplatnosť   právneho   úkonu   podľa   žiadneho právneho predpisu.

Záver   súdu   prvého   stupňa   o   nedôvodnosti   žaloby   aj   v   časti   nároku   na   uloženie povinnosti žalovanému vyplácať jej osobný príplatok..., možno tiež akceptovať, lebo podľa názoru   odvolacieho   súdu   vychádza   zo   správnych   skutkových   zistení   a   aj   zo   správneho právneho posúdenia veci...“

Povinnosť   dodržiavať   pracovnú   disciplínu   patrí   k základným   povinnostiam zamestnanca   vyplývajúcim   z pracovného   pomeru   a spočíva   v plnení   povinností ustanovených   právnymi   predpismi,   pracovným   poriadkom,   pracovnou   zmluvou   alebo pokynmi nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právnym dôvodom na zníženie osobného príplatku zamestnancovi (alebo na prijatie iných opatrení), musí byť toto porušenie zo strany zamestnanca zavinené a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Vyhodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnávateľom závisí   od   konkrétnych   okolností,   za   ktorých   k tomuto   porušeniu   došlo,   a to   najmä s ohľadom na osobu zamestnanca, jeho doterajšie plnenie pracovných povinností, situáciu, za ktorej   k porušeniu   došlo,   spôsob   porušenia,   dôsledky   porušenia   pre   zamestnávateľa a pod.   V nadväznosti   na   uvedené   zamestnávateľ   rozhodne,   aké   dôsledky   z porušenia pracovnej disciplíny vyvodí.

Zároveň   je   potrebné   uviesť,   že   osobný   príplatok   v zmysle   §   10   ods.   1   zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   č.   553/2003   Z.   z.“)   môže   zamestnávateľ   priznať   zamestnancovi   na   ocenenie mimoriadnych   osobných   schopností,   dosahovaných   pracovných   výsledkov   alebo za vykonávanie práce nad rámec pracovných povinností. Z ustanovenia § 10 ods. 2 zákona č. 533/2003 Z. z. vyplýva, že o priznaní osobného príplatku podľa odseku 1, jeho zvýšení, znížení alebo odobratí rozhoduje zamestnávateľ na základe písomného návrhu príslušného vedúceho   zamestnanca.   Podmienky   a rozsah   priznania   osobného   príplatku   však   môže upravovať aj interný právny predpis zamestnávateľa. Pokiaľ je osobný príplatok vymedzený ako možnosť zamestnávateľa týmto spôsobom oceniť prácu zamestnanca, ide o nenárokovú zložku   platu.   Okrem   toho,   priznanie   osobného   príplatku   závisí   najmä   od   finančnej (hospodárskej)   situácie   zamestnávateľa   a nie   je   vylúčené,   že   táto   sa   bude   v priebehu kalendárneho   roka   meniť.   Je preto   logické,   ak   v prípade   porušenia   pracovnej   disciplíny zamestnancom   s ohľadom   na   intenzitu   tohto   porušenia   dôjde   zo   strany   zamestnávateľa k prijatiu   adekvátnych   opatrení,   či   už   formou   zníženia   osobného   príplatku,   prerušenia výkonu práce, resp. skončenia pracovného pomeru.

Ústavný súd pripomína, že vzhľadom na predmet konania pred všeobecnými súdmi, ich úlohou bolo rozhodnúť o ne/platnosti právneho úkonu (upozornenia) a v nadväznosti na to o vyplatení (resp. doplatení časti) osobného príplatku sťažovateľke zamestnávateľom.

Podľa § 81 písm. e) Zákonníka práce zamestnanec je povinný najmä hospodáriť riadne   s   prostriedkami,   ktoré   mu   zveril   zamestnávateľ,   a   chrániť   jeho   majetok   pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa.

Podľa § 12 ods. 3 písm. e) pracovného poriadku (č. l. 46 spisu okresného súdu) za závažné porušenie   pracovnej   disciplíny   sa   považuje najmä   iné   porušenie   povinností, v dôsledku ktorých hrozí vznik ujmy na zdraví, majetku alebo iných významných záujmoch fyzických, právnických osôb a mesta.

Podľa § 9 poriadku odmeňovania zamestnancov Mesta S. (č. l. 41 spisu okresného súdu)   zamestnancovi...   možno   priznať   osobný   príplatok.  ...   Osobný   príplatok   sa prehodnocuje minimálne raz ročne...

Z náplne práce sťažovateľky (č. l. 12 spisu okresného súdu) vyplýva, že pracovala ako odborný referent, pričom najnáročnejšou činnosťou bola „samostatná účtovnícka práca v útvare   pri   správe   majetku   mesta“;   medzi   ďalšie   vykonávané   činnosti   patrilo zabezpečovanie   úloh   súvisiacich   so   správou   majetku,   vedenie   operatívnej   evidencie majetku,   vedenie   evidencie   príjmov   a výdavkov   v materiálovom   sklade,   vykonávanie likvidácie   faktúr   kapitoly   vnútornej   správy,   pokladničných   dokladov,   cestovných   účtov a pod., dopĺňanie si vedomostí o činnosti samosprávy v oblasti rozpočtu a vnútornej správy a iné.

Ako už bolo uvedené, upozornenie bolo odôvodnené tým, že pri kontrole boli zistené nedostatky týkajúce sa nezaúčtovania účtovných dokladov – výdajok z roku 2007, ktoré neboli   úplne   vypísané   a spracované,   neoznačenia   jednotlivých   druhov   materiálu, neuvedenia jednotkových cien, chybnej evidencie v programe skladového účtovníctva, ako aj nedostatky v tlačivách nakúpených priamo do spotreby.

V zápisnici z pojednávania okresného súdu konaného 29. septembra 2008 (č. l. 55 a 56   spisu   okresného súdu)   bola zadokumentovaná výpoveď sťažovateľky, ktorá okrem iného uviedla: „... Ďalej k bodu, že v skrinke v kancelárii č. 116 boli uložené tlačivá, ktoré mali   byť   v sklade,   dopĺňam,   že   vždy   sa   to   takto   robilo   a finančné   oddelenie   mi   nikdy nevracalo   tieto   doklady,   že   to   má   ísť   cez   sklad.   K ďalšiemu   bodu,   že   v sklade   neboli označené jednotlivé druhy materiálu, ja tvrdím, že za celý čas, čo to takto robím, nikdy som nebola na školení, nikto mi nedal smernicu ani inštrukciu, aby tieto druhy materiálu boli takto   označované.   K vete,   že   mám   nezúčtované   výdajky   za   rok   2007   dopĺňam,   že   pri inventarizácii boli, avšak neboli zapísané v počítači. Ja som to nestihla zapísať do počítača, lebo   v mesiaci   december   som   bola   pracovne   enormne   vyťažená.“, ako   aj: „Ja   nemám vedomosť o tom, aby existoval nejaký interný predpis mesta o vedení účtovníctva.“

V zápisnici z pojednávania okresného súdu konaného 20. januára 2010 (č. l. 122 spisu   okresného   súdu)   bolo   zadokumentované   vyjadrenie   sťažovateľky   k výpovedi svedkyne, ktorá uviedla: „Ja som si bola vedomá toho, že tieto výdajky neboli zaevidované na učtárni, pretože ja som časovo nestihla ich uvádzať do počítača. Vedela o tom aj Dr. B., poverovala ma inou prácou.“

V zápisnici z pojednávania okresného súdu konaného 10. februára 2010 (č. l. 169 spisu   okresného   súdu)   bola   zadokumentovaná   výpoveď   sťažovateľky,   ktorá   na   otázku právneho zástupcu odporcu, či má vedomosť o tom, že v novembri a decembri 2007 nebolo ňou zaúčtovaných 60 výdajok, odpovedala: „Áno, viem o tom.“, pričom na ďalšie otázky týkajúce sa zistených nedostatkov nevedela odpovedať z dôvodu, že sa nepamätá.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   už   okresný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   vzhľadom na predmet konania – určenie ne/platnosti právneho úkonu a vyplatenie osobného príplatku sťažovateľke – vychádzal z konkrétnych okolností danej veci, z výpovedí sťažovateľky a jej zamestnávateľa, ako aj z ďalších relevantných dokumentov, pričom mal za preukázané, že upozornenie bolo sťažovateľke dané dôvodne, a preto jej návrh (ako nedôvodný) zamietol. Inak povedané, v preskúmavanej veci neboli pochybnosti o tom, že sťažovateľka svojím konaním   podrobne   uvedeným   v upozornení   porušila   pracovnú   disciplínu,   čo   napokon viackrát   sama   priznala.   Jej   výpovede   svedčia   o tom,   že   nedostatkom   vytýkaným zamestnávateľom   porozumela.   Tvrdenia   sťažovateľky,   že   právny   úkon   (upozornenie)   je neplatný pre neurčitosť, nezrozumiteľnosť a zmätočnosť, sa v intenciách uvedeného javia ako   účelové.   Intenzita   porušenia   pracovnej   disciplíny   sa   premietla   „len“   do   zníženia osobného   príplatku   sťažovateľke   zamestnávateľom,   ktorý,   ako   bolo   uvedené,   je nenárokovou zložkou platu. Porušenie pracovnej disciplíny sťažovateľkou v danom prípade nebolo dôvodom skončenia pracovného pomeru. V nadväznosti na posúdenie upozornenia ako platného právneho úkonu okresný súd zamietol aj návrh sťažovateľky na vyplatenie osobného príplatku zamestnávateľom v pôvodnej sume. Námietky sťažovateľky nastolené v konaniach pred všeobecnými súdmi týkajúce sa skutkovej a právnej stránky veci teda nijako nemôžu ovplyvniť ich záver, že sťažovateľka porušila pracovnú disciplínu, právny úkon – upozornenie – je platný a nie je dôvod rozhodnúť o vyplatení osobného príplatku sťažovateľke. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že 30. septembra 2008 zamestnávateľ dal sťažovateľke výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (z dôvodu   organizačných   zmien),   pričom   rozhodovanie   o ne/platnosti   tejto   výpovede   je predmetnom iného konania pred okresným súdom.

Ústavný   súd   nezistil   existenciu   okolností   nasvedčujúcich   tomu,   že   by   napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. V danej veci bol dostatočne zistený   skutkový   stav,   všeobecné   súdy   použili   relevantné   právne   normy   a   vyložili   ich ústavne konformným spôsobom, z odôvodnenia ich rozhodnutí dostatočne zrozumiteľne vyplýva, čo bolo dôvodom tak zamietnutia návrhu sťažovateľky okresným súdom, ako aj potvrdenia rozsudku okresného súdu krajským súdom. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery rozhodnutí všeobecných súdov.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského súdu (aj okresného súdu) a porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania sťažovateľka spájala s porušením svojho práva na súdnu ochranu, pričom uviedla, že „súd“ prihliadal výlučne na ničím nepodložené tvrdenia zamestnávateľa bez toho, aby vykonal a objektívne zhodnotil návrhy na dokazovanie, argumenty a dôvody uvádzané sťažovateľkou.

Ústavný   súd   taktiež   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského súdu (aj okresného súdu) a porušením základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uvedených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012