znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 119/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mesta P., P., právne zastúpeného spoločnosťou G., k. s., Advokátska   kancelária,   B.,   v   mene   ktorej   koná   komplementár   JUDr.   J.   O.,   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   24.   júla   2009   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 100/2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 373/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mesta P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2010 faxom doručená sťažnosť Mesta P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   4   S   100/2009-36   z   24.   júla   2009   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   zo   14. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 373/2009. Podanie sťažovateľa bolo doplnené doručením originálu ústavnému súdu 23. decembra 2010.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podľa   §   37   ods.   4   zákona č. 50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) vydal 30. novembra 2006 rozhodnutie č. 5/8-ÚRzam./1600-1869/02-06,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   spoločnosti   E.,   a.   s.,   P. (ďalej len „navrhovateľ“), na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby „P.“ v priestoroch N. v P.Uvedené   prvostupňové   rozhodnutie   sťažovateľa   napadol   navrhovateľ   odvolaním. Na jeho   základe   Krajský   stavebný   úrad   v B.   (ďalej   len   „krajský   stavebný   úrad“) rozhodnutím   č.   A/2007/1095/KIZ   zo   7.   mája   2007   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie sťažovateľa tak, že stavbu „P.“ v navrhovanom území umiestnil. Toto rozhodnutie podľa tvrdenia sťažovateľa krajský stavebný úrad ani neodôvodnil, „nakoľko sa malo vyhovieť všetkým účastníkom konania“.

V priebehu druhostupňovej fázy predmetného územného konania krajský stavebný úrad rozhodnutím č. A-01095/2007-KIZ/A z 12. februára 2007 určil, že sťažovateľ nie je účastníkom   územného   konania „s   odôvodnením,   že   už   nenapĺňa   jednu   zo   základných zákonných   podmienok   účastníctva   podľa   ust.   §   34   ods.   2   Stavebného   zákona,   a   to vlastníctvo   k   susednému   pozemku.   Vychádzajúc   z   argumentácie   uvedenej   v   odôvodnení tohto   rozhodnutia   mal   sťažovateľ   prestať   spĺňať   túto   podmienku   po   tom,   ako   došlo na základe geometrického plánu č. 12/07, úradne overeného dňa 23. 1. 2007, k oddeleniu parciel č. 2833, 2834/1, 2834/2 a 2848/17, nachádzajúcich sa v katastrálnom území P. a patriaca sťažovateľovi už nemala napĺňať zákonné znaky susedného pozemku.“.

Toto   rozhodnutie   napadol   sťažovateľ   odvolaním.   Ministerstvo   výstavby a regionálneho   rozvoja   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   výstavby“) rozhodnutím č. 2007/10430/104785-5/Ka zo 17. apríla 2007 odvolanie sťažovateľa zamietlo a napadnuté rozhodnutie krajského stavebného úradu potvrdilo.

V   popisovaných   súvislostiach   sťažovateľ   zdôraznil,   že   zo   sporného   územného konania „boli postupne vylúčení všetci účastníci konania s výnimkou spoločnosti E...“.Sťažovateľ   napadol   odvolacie   rozhodnutie   krajského   stavebného   úradu č. A/2007/1095/KIZ   zo   7.   mája   2007   žalobou   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) adresovanou krajskému súdu. Ňou navrhol, aby krajský súd uložil krajskému stavebnému úradu podľa § 250b ods. 2 OSP povinnosť doručiť sťažovateľovi rozhodnutie zo 7. mája 2007   a   aby   po   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   odložil   jeho   vykonateľnosť.   Zároveň navrhol krajskému súdu zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie krajskému stavebnému úradu.

Podanú žalobu sťažovateľ odôvodnil tvrdením, že v „rozhodnutí o jeho vylúčení z konania o umiestnení stavby, odvolací správny orgán neprípustným spôsobom rozšíril pôvodný   dôvod   vylúčenia   (že   nie   je   vlastníkom   pozemku   susediaceho   s   pozemkami, na ktorých má byť stavba umiestnená) aj o dôvod, že ako obec – Mesto P., je vo veci stavebným úradom – správnym orgánom príslušným na územné konanie a preto nemôže byť zároveň aj účastníkom konania (v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1 Stavebného zákona). Odvolávajúc sa na zákonné úlohy obce (zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení) žalobca sa naďalej pokladá za účastníka konania, keďže okrem iného obhajuje v územnom konaní širšie záujmy svojich občanov. Nedoručením napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu procesného práva účastníka (žalobcu), práva konať pred správnym orgánom...“.

Krajský súd uznesením č. k. 4 S 100/2009-36 z 24. júla 2009 konanie o žalobe sťažovateľa podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil, keď dospel k záveru, že žaloba bola podaná neoprávnenou   osobou.   Poukázal   na   zistenie,   že   v   územnom   konaní   bolo   rozhodované o účasti   sťažovateľa   a „prvostupňovým   rozhodnutím,   ktoré   nadobudlo   následne   dňom 27.04.2007   právoplatnosť   došlo   k   zmene   práv   žalobcu.   Po   nadobudnutí   právoplatnosti druhostupňového   rozhodnutia (má   sa   tu   na   mysli   rozhodnutie   ministerstva   výstavby č. 2007/10430/104785-5/Ka z 24. apríla 2007, pozn.) mal žalobca reálnu možnosť využiť efektívny   prostriedok   nápravy   a   to   domáhať   sa   jeho   preskúmania   a   zrušenia   žalobou podanou na príslušnom súde, ktoré právo však nevyužil.

Z   citovaných   rozhodnutí   správnych   orgánov   vyplýva,   že   žalobca   bol   z   okruhu účastníkov   právoplatne   vylúčený   (čo   súd   považoval   za   preukázané)   a   nebol   v   konaní o odvolaní (o umiestnení stavby) už účastníkom správneho konania a správny orgán s ním ako s účastníkom nekonal a konať nemohol. Žalovaný preto neporušil žiadne práva žalobcu tým, že s ním nekonal ako s účastníkom konania a nedoručil mu rozhodnutie vo veci.“.Na základe citovaného právneho názoru krajský súd uzavrel, že sťažovateľ „nebol opomenutým účastníkom v konaní, preto súd nemôže uložiť správnemu orgánu povinnosť, aby mu sporné rozhodnutie doručil“.

Uznesenie   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním.   V   ňom   tvrdil,   že „závažným   nedostatkom   rozhodnutia,   ktorým   MVaRR   SR   zamietlo   odvolanie   žalobcu a potvrdilo prvostupňové rozhodnutie Krajského stavebného úradu v B. o vylúčení mesta P. z konania je nesprávne poučenie, keď ministerstvo v poučovacej povinnosti uviedlo, že‚ toto rozhodnutie je procesné a nie je preskúmateľné súdom. V tejto súvislosti poukázal žalobca na znenie ustanovenia § 47 ods. 4 v spojení s § 3 ods. 2 správneho poriadku a dôvodil, že nesprávne poučenie ministerstva o tom, že odvolanie proti jeho rozhodnutiu nie je prípustné spôsobilo, že žalobca opravný prostriedok, ktorý je podľa práva možný, nevyužil, pričom ide o takú vadu správneho procesu, na ktorú bol povinný krajský súd prihliadnuť z úradnej moci.“.   Podľa   sťažovateľa „po   vydaní   meritórneho   rozhodnutia   sa   musí   účastníctvo v zmysle   §   14   Správneho   poriadku   skúmať   v   rámci   preskúmavania   meritórneho rozhodnutia“.   Sťažovateľ   bol   preto   toho   názoru,   že „rozhodnutie   krajského   súdu   o zastavení konania je chybným procesným postupom súdu, ktorým bola žalobcovi odňatá možnosť konať pre súdom“.

V odvolaní proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ ďalej argumentoval tvrdením, že „účasť v správnom konaní mu vyplývala z ustanovenia § 34 ods. 2 stavebného zákona, nakoľko   je   vlastníkom   susedného   pozemku.   V   tejto   súvislosti   uviedol,   že   zo   strany spoločnosti, ktorá podávala návrh na začatie konania o umiestnení stavby bol až počas odvolacieho konania na krajskom stavebnom úrade účelovo vypracovaný geometrický plán, ktorým sa rozdelili parcely tak, aby mesto P. už nebolo vlastníkom susedných nehnuteľností. V súvislosti s ustanovením § 34 ods. 1 stavebného zákona okruhom účastníkov územného konania tam uvedeným žalobca poukázal na to, že v odvolaní už obec nekoná ako príslušný stavebný   úrad   a   preto   jej   prislúcha   postavenie   účastníka   konania,   pretože   by   jej   bolo znemožnené inak plniť si úlohy uložené zákonom č. 369/1991 Zb., a to najmä, ak odvolací orgán rozhodne inak ako prvostupňový správny orgán, čo sa stalo aj v tomto prípade.“.Najvyšší   súd   uznesením   zo   14.   septembra 2010   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 2 Sžo 373/2009   o   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   tak,   že   napadnuté   prvostupňové rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Ako   súd   odvolací   najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že z ustanovenia § 34 ods. 1 stavebného zákona „nesporne vyplýva, že obec je účastníkom územného konania vtedy a za predpokladu, ak by nebola stavebným úradom príslušným na predmetné   územné   konanie.   O   takýto   prípad   v   posudzovanej   veci   nejde,   pretože   je nesporné, že mesto P. bolo vo veci stavebným úradom príslušným na predmetné územné konanie.   Na   tomto   nemôže   nič   zmeniť   ani   tvrdenie   žalobcu,   že   mal   byť   účastníkom územného   konania   v   zmysle   ustanovenia   §   34   ods.   2   stavebného   zákona   ako   vlastník susedného pozemku. Totiž i s prihliadnutím na tvrdenie žalobcu o nesprávnosti poučovacej povinnosti zakotvenej v rozhodnutí Ministerstva výstavby... zo dňa 24.04.2007, ktorým bolo potvrdené   rozhodnutie   Krajského   stavebného   úradu   v B.   zo   dňa   12.02.2007   o vylúčení mesta P. ako účastníka z územného konania, je nesporné, že žalobca v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote zakotvenej v § 250b ods. 1 O.s.p. žalobný návrh nepodal a v zmysle vety   poslednej   uvedeného   odseku   nie   je   možné   zameškanie   lehoty   odpustiť.   V danom prípade Najvyšší súd SR považuje za potrebné zdôrazniť, že i v územnom konaní kde je nepochybné, že mesto P. bolo stavebným úradom príslušným na predmetné územné konanie, tak i v zmysle § 34 ods. 2 stavebného zákona, čo sa týka postavenia obce (mesta), je mesto P. iba určitým interesantom v územnom konaní, avšak nie osobou dotknutou na svojich právach.   Mesto   P.   môže   byť   síce   dotknuté   vo   svojich   záujmoch,   avšak   týmto   záujmom nemožno podľa platnej právnej úpravy poskytnúť ochranu na základe správnej žaloby.“. Najvyšší súd tiež dospel k záveru, že sťažovateľ „nemohol byť v územnom konaní opomenutým účastníkom a takéto postavenie nie je možné mu priznať, nakoľko vo veci rozhodoval ako prvostupňový správny orgán, kde mal nepochybne postavenie stavebného úradu príslušného na predmetné územné konanie. Za daného skutkového a právneho stavu veci   je   preto   potrebné   vyhodnotiť,   či   žalobcovi,   ktorý   v   správnej   veci   rozhodoval   ako prvostupňový správny orgán, možno v rámci konania, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie   (v   odvolacom   konaní)   priznať   postavenie   účastníka   konania.   Postavenie žalobcu ako stavebného úradu príslušného na predmetné územné konanie v prvom stupni vylučuje možnosť byť súčasne účastníkom územného konania, v ktorom vystupuje v danom prípade ako orgán štátnej správy.“. V tejto súvislosti najvyšší súd uzavrel, že „subjekt, ktorý vydal vo veci prvostupňové rozhodnutie, nemôže sa úspešne domáhať súdnej ochrany v   správnom   súdnictve,   pretože   takéto   právo   zákon   priznáva   len   subjektom   –   fyzickým a právnickým osobám, ktoré sú účastníkmi správneho (územného) konania. V danej veci žalobca nebol účastníkom územného konania, pretože vo veci rozhodoval ako príslušný stavebný   úrad   a   teda   bol   v   územnom   konaní   orgánom   s   rozhodovacou   právomocou v príslušnom inštančnom postupe.“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   na   prvom   mieste   uviedol,   že krajský súd „sa v napadnutom uznesení nevysporiadal s argumentom sťažovateľa, podľa ktorého má byť územné rozhodnutie nezákonné o. i. aj z dôvodu nezákonného vylúčenia sťažovateľa   ako   účastníka   konania   z   konania   o   umiestnení   stavby...   Ako   vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia, súd sa stotožnil s názorom Krajského stavebného úradu v B. a bez akéhokoľvek ďalšieho odôvodnenia v napadnutom uznesení prijal záver, že sťažovateľ bol z územného konania vylúčený oprávnene.“.

S poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 stavebného zákona sťažovateľ tvrdí, že „bol účastníkom tohto územného konania, a to aj napriek tomu, že bol súčasne aj príslušným stavebným úradom. Tento záver potvrdzuje aj odborná literatúra... Vzhľadom na vyššie uvedené   je   zrejmé,   že   Krajský   stavebný   úrad   v B.,   keď   svojim   rozhodnutím   vylúčil sťažovateľa z konania o umiestnení stavby... ako aj Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja   Slovenskej   republiky,   keď   svojim   rozhodnutím   potvrdilo   rozhodnutie   Krajského stavebného úradu v B., konali v hrubom rozpore so zákonom. Postup týchto orgánov, v dôsledku ktorého sťažovateľ stratil právo na účasť v správnom konaní ako aj práva, ktoré by   mu   ako   účastníkovi   konania   podľa   právneho   poriadku   prináležali,   spôsobuje   aj nezákonnosť územného rozhodnutia.

Z vyššie uvedeného je súčasne zrejmé, že tak Krajský súd v Bratislave ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky konali v rozpore s ust. § 34 ods. 2 Stavebného zákona keď dospeli k záveru, že sťažovateľ nebol účastníkom konania o umiestnení stavby... Ich konaním tak bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, t. j. bola znemožnená realizácia jeho práv   a   právom   chránených   záujmov,   a   teda   bolo   porušené   ústavné   právo   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Podľa   sťažovateľa   na   vadu   rozhodnutia   krajského   stavebného   úradu   spočívajúcu v nesprávnom   poučení   o   možnosti   súdneho   prieskumu „mal   v   zmysle   štandardnej judikatúry Krajský súd v Bratislave prihliadať z úradnej moci“, a teda „mal skúmať aj to, či bol v územnom konaní správne určený okruh jeho účastníkov.   Nesprávne určený okruh účastníkov   v   konaní,   ktorého   meritórne   rozhodnutie   je   predmetom   prieskumu   v   rámci správneho súdnictva, je totiž jednoznačným dôvodom na jeho zrušenie v zmysle 250j ods. 2 písm. e) O. s. p., keďže takáto vada je vadou, ktorá má podstatný vplyv na zákonnosť preskúmavaného   meritórneho   rozhodnutia.   Skutočnosť,   že   sa   Krajský   súd   v   Bratislave okruhom účastníkov uvedeného územného konania bližšie nezaoberal je zrejmá aj z toho, keď v odôvodnení napadnutého uznesenia bez ďalšieho uviedol, že vylúčenie sťažovateľa z územného   konania   považoval   za   preukázané.  ...   Vzhľadom   na   to,   že   sa   Krajský   súd v Bratislave v odôvodnení napadnutého uznesenia vôbec nevysporiadal s vyššie uvedenou otázkou, a síce či bol sťažovateľ z územného konania vylúčený v súlade so zákonom, hoci sa touto otázkou v zmysle uvedeného zaoberať mal, svojim postupom porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu... Nezákonné je podľa nášho názoru aj napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky,   nakoľko   ním   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   judikoval nezákonný   stav   už   založený   napadnutým   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave. V odôvodnení napadnutého   uznesenia   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   síce   zdôvodnil, prečo nemožno sťažovateľa považovať za účastníka územného konania podľa ust. § 34 ods. 1   Stavebného   zákona,   avšak   opomenul   úpravu   podľa   ust.   §   34   ods.   2   Stavebného zákona.   V prospech   nášho   výkladu   uvedeného   vyššie,   podľa   ktorého   nemožno   cit. ust. vykladať   tak,   že obec   ako stavebný úrad príslušný na   územné konanie nemôže   byť súčasne účastníkom uvedeného územného konania, svedčí aj úprava obsiahnutá v ust. § 119 ods. 3 Stavebného zákona. Podľa nej ak je na konanie príslušná obec ako stavebný úrad a je   zároveň   navrhovateľom,   stavebníkom   alebo   vlastníkom   stavby,   alebo   žiadateľom o povolenie terénnych úprav, prác alebo zariadení, ktoré sú predmetom konania, krajský stavebný úrad určí, ktorý stavebný úrad vykoná konanie a vydá rozhodnutie. Ak by teda zákonodarca úpravou účastníkov územného konania obsiahnutou v ust. § 34 Stavebného zákona chcel dosiahnuť,   aby obec nemohla v konaní vystupovať zároveň ako príslušný stavebný úrad a aj ako účastník konania, nepochybne by to upravil v ust. § 119 ods. 3 Staveného zákona. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ bol (a dosiaľ je) vlastníkom susedného   pozemku   na   časť   stavebných   objektov   navrhovanej   stavby...,   je   zrejmé,   že sťažovateľ   s   ohľadom   na   ust.   §   34   ods.   2   Stavebného   zákona   účastníkom   konania o umiestnení   stavby...   bol   a   jeho   vylúčenie   z   tohto   konania   bolo   v   hrubom   rozpore so zákonom.   Tvrdenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o   tom,   že   nebol   aktívne legitimovaný   na   podanie   žaloby   podľa   ust.   §   250b   ods.   2   O.   s  .p.   nemá   vzhľadom na uvedené   oporu   v   hmotnom   práve,   a   teda   spôsobuje   arbitrárnosť   napadnutého uznesenia.“.

Sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 4S 100/2009-36 zo dňa 24. 7. 2009 vydaným   v   právnej   veci   žalobcu   mesto   P.   c/a   žalovaný   Krajský   stavebný   úrad   v B., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4S 100/2009, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Sžo 373/2009 zo dňa 14. 9. 2010 vydaným v právnej veci žalobcu mesto P. c/a žalovaný Krajský stavebný úrad v B., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného, vedenej na Najvyššom súde Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   2Sžo   373/2009,   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 100/2009-36 zo dňa 24. 7. 2009 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Sžo 373/2009 14. 9. 2010   vydané   vo   veci   žalobcu   mesto   P.   c/a   žalovaný   Krajský   stavebný   úrad   v B., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv uznesením krajského súdu č. k. 4 S 100/2009-36 z 24. júla 2009, ústavný súd dospel k záveru, že nemá právomoc meritórne sa ňou zaoberať.

Z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   stabilne   odvodzuje   dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity jeho právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu môže poskytovať   ochranu   základným   právam   alebo   slobodám,   alebo   ľudským   právam a základným   slobodám   vyplývajúcim   z   medzinárodnej   zmluvy,   len   ak   ochranu   týmto právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť požadovanú ochranu.

Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je   v   správnom   súdnictve   rozhodnutím prvostupňovým, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 250d ods.   3 druhá veta OSP). Z toho vyplýva, že ak k porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť uznesením krajského súdu o zastavení konania o podanej žalobe, potom poskytovanie ochrany týmto právam   tvorilo   súčasť   kompetencie   (a   teda   aj   právomoci)   najvyššieho   súdu   ako   súdu druhostupňového (odvolacieho). To vylučuje právomoc ústavného súdu vecne prejednávať predmetnú časť sťažnosti, v dôsledku čoho ju ústavný súd musí odmietnuť pre nedostatok svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, IV. ÚS 155/2010).

2.   K   časti   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd pripomína svoj pravidelne judikovaný právny názor, že tohto práva sa možno domáhať v súlade s čl. 51 ods. 1 (v spojení s čl. 46 ods. 4) ústavy len v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   vykonávajú   (napr.   II.   ÚS   81/00, II. ÚS 63/03). V okolnostiach daného prípadu sú týmito zákonmi stavebný zákon, zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) a Občiansky súdny poriadok.

2.1   K   porušeniu   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   malo   podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku potvrdenia neústavného rozhodnutia krajského súdu ako súdu prvostupňového. Zásadnou je pritom námietka, že v územnom konaní, ktoré v prvom stupni uskutočňoval práve sťažovateľ (mesto ako stavebný úrad), došlo v jeho druhostupňovej fáze (pred   krajským   stavebným   úradom)   k   odňatiu   možnosti   konať   sťažovateľovi   ako účastníkovi konania, hoci podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona sa ako vlastník susedných pozemkov mal považovať za účastníka konania. Keďže uvedenú nezákonnosť všeobecné súdy v konaní o žalobe sťažovateľa nenapravili, porušili tým podľa jeho názoru označené práva.

Vzhľadom na uvedený charakter námietky sťažovateľa bolo potrebné, aby v rámci predbežného prerokovania ústavný súd zisťoval splnenie podmienok na prijatie tejto časti sťažnosti   na   ďalšie   konanie   skúmaním   uznesenia   druhostupňového   súdu   v   jednote s prvostupňovým   uznesením   krajského   súdu,   ktoré   bolo   najvyšším   súdom   na   základe odvolania sťažovateľa potvrdené. Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu totiž nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona účastníkom územného konania je navrhovateľ, obec,   ak   nie   je   stavebným   úradom   príslušným   na   územné   konanie   a   ten,   komu   toto postavenie vyplýva z osobitných predpisov.

Podľa   §   34   ods.   2   stavebného   zákona   v   územnom   konaní   o   umiestnení   stavby, o využívaní územia, o stavebnej uzávere a o ochrannom pásme sú účastníkmi konania aj právnické osoby a fyzické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom prieskumu v správnom súdnictve, ktorý vymedzil vo svojej žalobe samotný sťažovateľ, bolo meritórne rozhodnutie krajského stavebného úradu č. A/2007/1095/KIZ zo 7. mája 2007. Ním krajský stavebný   úrad   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie   sťažovateľa   tak,   že   stavbu   „P.“ v navrhovanom území umiestnil.

Druhou dôležitou a nespornou skutočnosťou je, že v priebehu druhostupňovej fázy predmetného   územného   konania   krajský   stavebný   úrad   rozhodnutím   č.   A-01095/2007-KIZ/A   z 12.   februára   2007   určil,   že   sťažovateľ   nie je účastníkom   tohto konania. Toto rozhodnutie sa stalo 27. apríla 2007 právoplatným na základe jeho potvrdenia rozhodnutím ministerstva   výstavby   č.   2007/10430/104785-5/Ka   zo   17.   apríla   2007.   Rozhodnutie ministerstva výstavby sťažovateľ nenapadol tzv. správnou žalobou.

Z načrtnutých okolností teda vyplýva, že krajský súd (a následne i najvyšší súd) rozhodoval   v   konaní   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku o námietke opomenutia sťažovateľa ako účastníka územného konania v čase, keď o tejto námietke už v územnom konaní bolo právoplatne rozhodnuté a sťažovateľ súdny prieskum právoplatného vyriešenia otázky účastníctva nevyužil.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 135 ods. 1 OSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutiami ústavného   súdu   alebo   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktoré   sa   týkajú   základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol   spáchaný   trestný   čin,   priestupok   alebo   iný   správny   delikt   postihnuteľný   podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Podľa § 135 ods. 2 OSP inak (v prípadoch neuvedených v § 135 ods. 1 OSP) otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

Keďže   v   čase   prieskumu   meritórneho   druhostupňového   rozhodnutia   krajského stavebného úradu zo 7. mája 2007 už bolo o otázke účastníctva sťažovateľa v územnom konaní   právoplatne   (a   negatívne)   rozhodnuté,   postupoval   podľa   názoru   ústavného   súdu krajský súd správne, ak konštatoval, že krajský stavebný úrad „neporušil žiadne práva žalobcu   tým,   že   s   ním   nekonal   ako   s účastníkom   konania   a   nedoručil   mu   rozhodnutie vo veci“.   Citovaná   formulácia   pritom   zjavne   neznamená,   že   krajský   súd „sa   stotožnil s názorom   Krajského   stavebného   úradu   v B.   a   bez   akéhokoľvek   ďalšieho   odôvodnenia v napadnutom   uznesení   prijal   záver,   že   sťažovateľ   bol   z   územného   konania   vylúčený oprávnene“, ako to tvrdil v sťažnosti sťažovateľ. Postoj krajského súdu bol výrazom jeho viazanosti   právoplatným   vyriešením   otázky   majúcej   charakter   prejudície   pre konanie o žalobe sťažovateľa   s ohľadom   na základný   žalobný dôvod.   Na   uvedený   záver potom nadviazal   aj   najvyšší   súd   poukazom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   proti   rozhodnutiu ministerstva   výstavby   potvrdzujúcemu   vylúčenie   sťažovateľa   ako   účastníka   územného konania „v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote zakotvenej v § 250b ods. 1 O. s. p. žalobný návrh nepodal...“.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   neakceptoval   argumentáciu   sťažovateľa akcentujúcu   nesprávne   poučenie   ministerstva   výstavby   v   jeho   odvolacom   rozhodnutí o nemožnosti súdneho prieskumu tohto rozhodnutia. K tomu ústavný súd v prvom rade uvádza, že právo účastníka správneho konania na súdny prieskum správneho rozhodnutia nekonštituuje poučenie správneho orgánu uvedené v rozhodnutí. Toto právo vyplýva priamo z právneho poriadku Slovenskej republiky. Sťažovateľ preto nemôže úspešne namietať, že sa spravoval nesprávnym poučením ministerstva výstavby.

Navyše, nesprávne poučenie podľa § 47 ods. 4 druhej vety Správneho poriadku síce možno   formálno-právne   kvalifikovať   ako   porušenie   zákona,   avšak   takýto   nedostatok nespôsobuje vadu   administratívneho rozhodnutia, ku ktorej by, ako to tvrdí   sťažovateľ, „mal v zmysle štandardnej judikatúry Krajský súd v Bratislave prihliadať z úradnej moci“. Vady   správneho   konania,   ku   ktorým   je   súd   v   správnom   súdnictve   prihliadať   ex   offo, sú taxatívne vymedzené v § 250j ods. 3 OSP, nesprávne určený okruh účastníkov v konaní však k nim nepatrí. Sťažovateľ mal možnosť túto vadu namietať v žalobe proti rozhodnutiu ministerstva   výstavby,   ktorým   bolo   právoplatne   potvrdené   vylúčenie   jeho   účastníctva v predmetnom územnom konaní. Svoje právo však nevyužil, a preto prípadné oficiózne prihliadnutie   na   sťažovateľom   tvrdenú   vadu   územného   konania   krajským   súdom   alebo najvyšším   súdom   v   konaní   o   prieskume   meritórneho   administratívneho   rozhodnutia   by mohlo viesť k dvom protirečivým právoplatným záverom o otázke účastníctva sťažovateľa v spornom územnom konaní. Vylúčenie naznačeného negatívneho dôsledku interpretácie prezentovanej sťažovateľom je pritom výrazom materiálneho zdôvodnenia viazanosti súdu právoplatným vyriešením prejudiciálnej otázky v správnom konaní.

2.2 Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd tiež zistil, že sťažovateľ namietal v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu krajského súdu aj poukazom na § 34 ods. 1 stavebného zákona, keď uviedol, že „v odvolaní už obec nekoná ako príslušný stavebný úrad a preto jej prislúcha postavenie účastníka konania, pretože by jej bolo znemožnené inak plniť si úlohy uložené zákonom...“.

Najvyšší   súd   sa   touto   námietkou   sťažovateľa   zaoberal   na   pomerne   rozsiahlom priestore.   Jeho   právna   argumentácia   smerovala   k   záveru,   podľa   ktorého   sťažovateľ v územnom konaní môže byť dotknutý len „vo svojich záujmoch, avšak týmto záujmom nemožno podľa platnej právnej úpravy poskytnúť ochranu na základe správnej žaloby“. Podľa   §   247   ods.   1   OSP   sa   totiž   v   konaní   regulovanom   v   druhej   hlave   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach (nie záujmoch) ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu.

Stále   analyzujúc   ustanovenie   §   34   ods.   1   stavebného   zákona   najvyšší   súd   tiež dôvodil, že sťažovateľ „nemohol byť v územnom konaní opomenutým účastníkom a takéto postavenie nie je možné mu priznať, nakoľko vo veci rozhodoval ako prvostupňový správny orgán, kde mal nepochybne postavenie stavebného úradu príslušného na predmetné územné konanie.... Postavenie žalobcu ako stavebného úradu príslušného na predmetné územné konanie   v   prvom   stupni   vylučuje   možnosť   byť   súčasne   účastníkom   územného   konania, v ktorom vystupuje v danom prípade ako orgán štátnej správy.“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   konfrontácia   citovaného   právneho   názoru s ustanovením § 34 ods. 1 stavebného zákona neumožňuje formulovať žiadne pochybnosti o ústavnej   udržateľnosti   záverov   najvyššieho   súdu.   Zo   znenia   §   34   ods.   1   stavebného zákona   je nepochybné, že   účastníctvo   obce   (mesta)   v   územnom   konaní z neho možno vyvodiť len ak obec (mesto) nie je zároveň stavebným úradom príslušným na také územné konanie. V posudzovanom prípade sťažovateľ mal postavenie stavebného úradu príslušného na územné konanie o umiestnení stavby skládky, a preto záver najvyššieho súdu je v súlade s predmetným zákonným ustanovením.

2.3 Postoj najvyššieho súdu v sťažovateľovej veci preto ústavný súd už v rámci predbežného prerokovania hodnotí   tak,   že nesignalizuje známky arbitrárnosti   či   zjavnej neodôvodnenosti,   čo   štandardne   môže   zakladať   právomoc   ústavného   súdu   vysloviť po meritórnom prejednaní veci porušenie práv sťažovateľa (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS   151/05,   III.   ÚS   344/06).   Keďže   teda   ústavný   súd   vylúčil   možnosť   vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu alebo práva na spravodlivé súdne konanie pri prípadnom   meritórnom   prejednaní   sťažnosti,   je   sťažnosť   v   tejto   časti   zjavne neopodstatnená   a   bolo   potrebné   ju   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   už pri predbežnom prerokovaní odmietnuť.

2.4 V sťažnostnom petite navrhol sťažovateľ ústavnému súdu vysloviť porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Použité slovné spojenie „v spojení“ nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku, či sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vysloviť v dôsledku porušenia základného práva na súdnu ochranu aj porušenie ďalších uvedených ustanovení ústavy, alebo takouto formuláciou sťažovateľ skôr mal za cieľ iba argumentovať, že k porušeniu základného   práva   na   súdnu   ochranu   došlo   nerešpektovaním   príkazov   zakotvených v súvisiacich ústavných normách.

Vyslovenie porušenia uvedených ústavných článkov neprichádzalo do úvahy nielen z dôvodu   vylúčenia   konštatovania   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj na základe už judikovaného právneho názoru, podľa ktorého v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o porušení základných   práv   a slobôd   upravených   v   druhej   hlave ústavy,   a   nie aj o   porušení   tých článkov   ústavy,   ktoré   vytvárajú   síce   právny   základ   ochrany   základných   práv   a   slobôd upravených v druhej hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať v iných druhoch konania pred ústavným súdom (uznesenie z 26. novembra 2003 o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci sp. zn. II. ÚS 234/03). Článok 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, ani čl. 144 ods. 1 ústavy pritom neformulujú žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenia označených ústavných článkov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011