znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 119/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 148/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2010 doručená   sťažnosť   J.   B.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 148/2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh okrem iného vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu 23. júna 2008 návrh na obnovu konania vo veci sp. zn. 10 C 264/96. V predmetnom konaní nedošlo až do podania sťažnosti ústavnému súdu k nariadeniu pojednávania.

Sťažovateľ využil právo podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“).   Táto   sťažnosť   bola   podaná   sťažovateľom 8. februára 2010 a doručená okresnému súdu 10. februára 2010.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   v   danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie pred ním.

Ústavný   súd   pripomína,   že   v   takom   konaní,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   domáha vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, považuje za účinný prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu sťažnosť podľa § 62 zákona o súdoch.

Sťažovateľ síce podal takúto sťažnosť predsedovi okresného súdu 10. februára 2010, avšak jeho predmetná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 1. marca 2010 (na poštovú prepravu   bola   podaná   25.   februára   2010),   teda   19.   deň   po   podaní   sťažnosti   na   postup okresného súdu. Na základe toho možno túto sťažnosť vyhodnotiť iba ako formálnu, pretože nevytvára dostatočný   priestor   na to,   aby predseda   okresného súdu   mohol   prijať účinné opatrenia na odstránenie prieťahov v konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to,   že   v   súlade   s   §   65   ods.   1   a   2   zákona   o   súdoch   má   predseda   okresného   súdu na vybavenie   sťažnosti   30-dňovú   lehotu,   ktorá   v   závažných   prípadoch   môže   byť   aj predĺžená. Ústavný súd v nadväznosti na to konštatuje, že sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bez toho, aby vyčkal na uplynutie uvedenej zákonnej lehoty   na   vybavenie   sťažnosti   orgánom   štátnej   správy   okresného   súdu,   a   to   napriek skutočnosti,   že   mu   podpredsedníčka   okresného   súdu   písomne   oznámila,   že   zaujatie objektívneho stanoviska o prešetrení nečinnosti súdu nie je možné, pretože predmetný spis bol 29. decembra 2009 zaslaný Krajskému súdu v Bratislave z dôvodu odvolania proti uzneseniu,   ktorým   nebolo   sťažovateľovi   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Zároveň   mu oznámila,   že   po   vrátení   spisového   materiálu   a   rozhodnutí   Krajského   súdu v Bratislave o podanom odvolaní bude jeho sťažnosť prešetrená.

Formálne uplatnenie sťažnosti na prieťahy v konaní orgánu štátnej správy súdov ústavný súd štandardne považuje za dôvod na odmietnutie sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 306/04, IV. ÚS 74/05).

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej neprípustnosť.

Z   dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa a žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov nezaoberal a ani neodstraňoval nedostatky sťažnosti.

V závere ústavný súd poznamenáva, že toto jeho rozhodnutie neznamená, že by sa sťažovateľ   nemohol   v   budúcnosti   v   prípade   výskytu   prieťahov   v   napadnutom   súdnom konaní na okresnom súde opätovne domáhať ochrany svojich práv sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2010