znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 119/08-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka prerokoval   prijatú   sťažnosť   E.   R.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. J.   J.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 3530/95 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo E. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.13 Cb 3530/95   p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 119/08 z 23. apríla 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   ďalšie   konanie   sťažnosť   E.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 3530/95.

Keďže v napadnutom konaní bol krajský súd prevažnú dobu nečinný, sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd rozhodol, že jeho postupom v uvedenom konaní bolo porušené jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Ďalej   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk a úhradu trov konania.

Na základe opakovaných výziev ústavného súdu z 24. apríla, 1. júla. 16. júla 2008 a 15. januára 2009 sa k prijatej sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu. Reagujúc na tieto výzvy v poslednom podaní z 10. marca 2009 doručenom ústavnému súdu 11. marca 2009 okrem iného uviedol:

«Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach (IV. ÚS 179/08-47, IV. ÚS 291/07-14, II. ÚS 221/03-13) opakovanie uviedol, že „zbytočné prieťahy v konaní“ sú iným zásahom do práv subjektov a že lehota pre včasnosť podania sťažnosti sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o inom zásahu dozvedieť (nie od právoplatnosti rozhodnutia); podanie sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej.

Ďalej   poukazujeme   na   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   ústavný   súd   poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte môže dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte malo trvať. V konkrétnej veci sťažovateľka namietala prieťahy v konaní krajského súdu 21. 2. 2008, ktorý vo veci konal do 16. 1. 2004.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažnosť   E.   R.   bola   podaná   oneskorene,   krajský   súd   v Košiciach v čase jej podania ústavnému súdu (21. 2. 2008) už nemohol žiadnym ústavne relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   a   teda   ani   nemohol   porušovať sťažovateľkou označené práva.

Z uvedených dôvodov navrhujeme konanie pred ústavným súdom zastaviť.»

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   vyjadril   k stanovisku   krajského   súdu   podaním doručeným ústavnému súdu 23. marca 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

„Stanoviská   Krajského   súdu   v   Košiciach,   pripojené   k   Vášmu   podaniu,   sú   pre rozhodnutie o dôvodnosti podanej sťažnosti neprijateľné. Poukazujeme na obsah sťažnosti pani E. R., listinných dôkazov a navrhujeme jej podaniu vyhovieť.“

Predseda krajského súdu, ako aj právny zástupca sťažovateľky súhlasili s upustením od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 3530/95.

Ústavný súd zo spisu krajského súdu sp. zn. 13 Cb 3530/95, ktorý mu bol predložený 16.   marca   2009,   zistil,   že   v namietanom   konaní   krajský   súd   rozhodol   vo   veci   samej rozsudkom 30. októbra 2003 tak, že žalobu zamietol. Proti rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie 30. decembra 2003, ktoré krajský súd doručil na vyjadrenie 14. januára 2004, v ten istý deň vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie a 15.   januára   2004   predložil   spis   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) za účelom rozhodnutia o odvolaní. Najvyšší súd rozsudkom z 27. novembra 2007   rozhodnutie   krajského   súdu   potvrdil   a rozhodnutia   všeobecných   súdov   nadobudli právoplatnosť 11. februára 2008.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   namietala   zbytočné prieťahy v konaní pred krajským súdom   25. januára 2008 v čase, keď už bolo konanie skončené   aj pred   odvolacím   súdom   potvrdením   prvostupňového   rozhodnutia,   a rovnako v čase, keď krajský súd už nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť priebeh konania, o čom sťažovateľka vedela (bola prítomná na pojednávaní pred najvyšším súdom 27. novembra 2007, keď okrem vyhlásenia rozhodnutia boli dané dôvody tohto rozhodnutia a poučenie o tom,   že   proti   tomuto   rozhodnutiu   nie   je   prípustný   riadny   opravný   prostriedok,   teda rozhodnutie   krajského   súdu   v spojení   s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   je   právoplatné) a právny zástupca sťažovateľky na základe výzvy ústavného súdu upravil petit sťažnosti a sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podal proti rozhodnutiu krajského súdu a nebral do úvahy   stav   a priebeh   konania   pred   všeobecnými   súdmi   (krajským   súdom   a najvyšším súdom), ani skutočnosť, ktorá vyplývala z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 131/04, že v napadnutom konaní pred krajským súdom dochádzalo k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov do októbra 2003, čo vedela najneskôr 30. decembra 2003, keď proti rozsudku krajského súdu podala odvolanie, a napriek tejto skutočnosti   v podanej   sťažnosti   výslovne   napáda   zbytočné   prieťahy   iba   v   konaní   pred krajským súdom (pozri petit upraveného návrhu).

Krajský súd písomným vyhotovením rozsudku z 30. októbra 2003, keď v merite veci rozhodol, vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej   neistoty   sťažovateľky.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   krajský   súd   objektívne nemohol   vykonávať   a ani   nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľkou označené práva.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného   práva   ešte   dochádza   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   trvá   (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05, III. ÚS 329/06). Sťažovateľka však namietala opätovne   prieťahy   v konaní   krajského   súdu,   ktorý   vo   veci   samej   v okamihu   podania sťažnosti už nekonal.

Tento stav viedol   ústavný súd so zreteľom na podstatu   a účel   základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote k záveru, že namietané porušenie práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu porušené neboli.

To   sa   už   nedá   povedať   o konaní   najvyššieho   súdu,   ktorého   konanie   (zbytočné prieťahy)   však   ústavný   súd   neposudzoval,   pretože   právny   zástupca   sťažovateľky   ich v sťažnosti nenamietal.

Z tohto dôvodu ústavný súd už nerozhodol o ďalších návrhoch sťažovateľky, pretože tieto sa viažu iba na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom (obdobne napr. III. ÚS 223/07, III. ÚS 237/98).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009