znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 119/04-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť PhDr. J. B., t. č. bez trvalého pobytu, a Ing. J. B., t. č. bez trvalého pobytu, zastúpených advokátkou Mgr. Z. D., B., ktorou namietali porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   Bratislava   II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 186/97, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo PhDr. J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 19 C 186/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Právo Ing. J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaní   vedenom   na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 19 C 186/97 p o r u š e n é   b o l o.

3. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e   vo veci sp. zn. 19 C 186/97 konať bez zbytočných prieťahov.

4. PhDr. J. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II   povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Ing. J. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II   povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   nahradiť PhDr. J. B. a Ing. J. B. trovy právneho   zastúpenia   vo   výške   15   053   Sk   (slovom   pätnásťtisícpäťdesiattri   slovenských korún) na účet právnej zástupkyne Mgr. Z. D. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Sťažnosti PhDr. J. B. a Ing. J. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2004 doručená sťažnosť PhDr. J. B., t. č. bez trvalého pobytu, a Ing. J. B., t. č. bez trvalého pobytu   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 1.   rade“,   „sťažovateľ   v 2.   rade“   alebo   „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   Okresným   súdom   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 186/97.

Ústavný súd uznesením zo 7. apríla 2004 č. k. III. ÚS 119/04-20 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, že okresnému súdu doručili 25. júna 1997 žalobu vo veci vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 uzavretej medzi sťažovateľmi a odporcom R. M. (ďalej len „odporca v 1. rade“). Sťažovatelia sa žalobou domáhajú nápravy stavu, keď na základe podľa ich tvrdenia absolútne neplatnej kúpnej zmluvy   došlo   k vysťahovaniu   z bytu   v ich   vlastníctve.   Výzva   na   zaplatenie   súdneho poplatku   bola   sudcom   okresného   súdu   Mgr.   R.   P.   vyhotovená   27.   apríla   1998, t. j. 10 mesiacov po podaní žaloby, pričom uvedená výzva bola doručená právnej zástupkyni sťažovateľa v 2. rade JUDr. M. P. 11. februára 1999.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v 2. rade doručila okresnému súdu 3. júna 1999 tri podania – zmenu žalobného návrhu, návrh na zabezpečenie dôkazu a návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Sudca okresného súdu vyzval 11. augusta 1999 právnu zástupkyňu na   odstránenie   nedostatkov   v dvoch   z vyššie   uvedených   podaní   z dôvodu,   že   z   nich nevyplýval súhlas sťažovateľa v 1. rade. Sudca okresného súdu vyzval opätovne právnu zástupkyňu 24. februára 2000 na odstránenie nedostatkov podaní, ako aj na opravu a úpravu pôvodnej žaloby z 25. júna 1997 s upozornením, že v prípade neodstránenia vád konanie zastaví.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v 2. rade vyzvala 25. marca 2000 okresný súd na podrobné   určenie   vady,   ktorú   mal   obsahovať   pôvodný   žalobný   návrh   z 25.   júna   1997, pretože podľa ustanovenia § 43 Občianskeho súdneho poriadku súd v uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať, čo sudca   okresného súdu neuskutočnil. Zároveň právna   zástupkyňa   požiadala   okresný   súd   o   ustanovenie   opatrovníka   pre   sťažovateľa v 1. rade, pretože sa nepretržite nezdržiaval v mieste trvalého pobytu a jeho pobyt nebol známy. Okresný súd konanie neprerušil ani neurčil opatrovníka.

Sťažovateľ   v   2.   rade   23.   mája 2000   splnomocnil   na   zastupovanie   v konaní   pred okresným   súdom   advokáta   JUDr.   J.   H.   a   odvolal   splnomocnenie   udelené   JUDr. M.   P. Právny zástupca sťažovateľa v 2. rade sa 7. júna 2000 obrátil na okresný súd so žiadosťou o vyrozumenie   o stave   konania sp.   zn.   19   C   186/97,   v   ktorej   bola   uvedená   zároveň   aj sťažnosť   na   postup   sudcu   v predmetnom   konaní.   Sudca   okresného   súdu   24.   júla   2000 ustanovil JUDr. J. H. za opatrovníka sťažovateľovi v 1. rade a rozhodol vo veci návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Právny zástupca sťažovateľov písomne požiadal sudcu okresného   súdu   20.   októbra   2000   o stretnutie   vzhľadom   na   naliehavý   právny   záujem účastníkov konania.

Právna zástupkyňa sťažovateľov doručila 29. novembra 2000 sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu Krajskému súdu v Bratislave, pretože okresný súd neodpovedal na sťažnosť na prieťahy v konaní doručenú okresnému súdu 7. júna 2000, a zároveň podala sťažnosť   na   sudcu   okresného   súdu,   ktorý   na   žiadosť   o osobné   stretnutie   neodpovedal. Osobné stretnutie sudcu okresného súdu a právnej zástupkyne sťažovateľov sa uskutočnilo 16. januára 2001. Krajský súd na sťažnosť z 29. novembra 2000 neodpovedal, preto právna zástupkyňa sťažovateľov 19. apríla 2001 opätovne podala žiadosť o prešetrenie sťažnosti na prieťahy z 29. novembra 2000. Predsedníčka krajského súdu a predseda okresného súdu v odpovedi zo 17. apríla 2001 potvrdili prieťahy v konaní.

Sudca okresného súdu stanovil termín prvého pojednávania na 29. máj 2001. Na pojednávaní boli vypočutí sťažovateľ v 2. rade a žalovaní. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Sudca okresného súdu požiadal o súčinnosť katastrálny odbor Okresného úradu Bratislava II a psychiatričku sťažovateľa v 2. rade.

Na   pojednávaní   5.   marca   2002   sa   nezúčastnil   sťažovateľ   v   1.   rade   z   dôvodu ochorenia. Na   pojednávaní 2.   apríla   2002   sa   uskutočnil   výsluch   sťažovateľa   v 1.   rade, sťažovateľ   v   2.   rade   bol   neprítomný   z dôvodu   hospitalizácie.   Právna   zástupkyňa sťažovateľov navrhla vykonanie dôkazu uskutočnením výsluchu psychiatričky sťažovateľa v 2. rade v záujme urýchlenia konania vo veci a zároveň navrhla zabezpečenie jej účasti na ďalšom pojednávaní. Termín pojednávania stanovený na 2. máj 2002 bol zrušený.

Pojednávanie   4.   júna   2002   bolo   odročené   z   dôvodu   neprítomnosti   psychiatričky sťažovateľa v 2. rade, u ktorej sa vyskytli náhle zdravotné problémy. Termín pojednávania stanovený   na   25.   jún   2002   žiadala   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   odročiť   z dôvodu rehabilitačného   pobytu   psychiatričky   sťažovateľa   v 2.   rade.   Pojednávania   stanovené   na 22. október 2002 a 3. december 2002 boli odročené na neurčito z dôvodu nedostavenia sa psychiatričky sťažovateľa v 2. rade s tým, že súd bude zisťovať miesto jej pobytu a bude písomne vyzvaná na vyjadrenie.

Na   pojednávaní   10.   apríla   2003   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   zdôraznila,   že netrvá   na   výpovedi   psychiatričky   sťažovateľa   v   2.   rade,   pretože   absolútna   neplatnosť právneho   úkonu   bola   preukázaná   aj   s   poukázaním   na   písomné   vyjadrenie   uvedenej psychiatričky,   ktoré   bolo   k   spisu   priložené   na   začiatku   konania.   Okresný   súd   nariadil znalecké dokazovanie vo veci zdravotného stavu sťažovateľov a pojednávanie odročil na neurčito.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   podala   opätovne   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní 28. mája   2003   z dôvodu   neustanovenia   znalca.   Poverená   zástupkyňa   predsedníčky okresného   súdu   v odpovedi   z 13.   augusta   2003   uviedla,   že   opätovne   zistila   subjektívne prieťahy v konaní sudcu okresného súdu. Uznesením okresného súdu č. k. 19 C 186/97-103 z 25.   septembra   2003   sudca   okresného   súdu   ustanovil   znalca   z   odboru   zdravotníctvo a farmácia s tým, že znalecký posudok má byť vypracovaný do 30 dní od ustanovenia znalca.   Súdny   spis   sa   nachádza   od   10.   novembra   2003   u znalca,   pričom   z   uvedeného dôvodu   nie   je   možné   do   spisu   nahliadnuť.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   podala 24. februára   2004   sťažnosť   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   na   postup sudcu okresného súdu a požiadala o vykonanie previerky.

Vzhľadom   na vyššie   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   vo   svojom   návrhu výroku rozhodnutia   (petite)   žiadajú,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu sp.   zn.   19   C   186/97   a   prikázal   okresnému   súdu   konať v uvedenej   veci   bez   prieťahov. Zároveň sťažovatelia žiadajú primerané finančné zadosťučinenie každý v sume 120 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Predsedníčka okresného súdu sa na výzvy ústavného súdu z 5. mája 2004 a 24. mája 2004   vyjadrila   k   sťažnosti   stanoviskami   doručenými   ústavnému   súdu   21.   mája   2004 a 28. júla 2004. Vo vyjadrení doručenom 21. mája 2004 uviedla prehľad úkonov zákonného sudcu v predmetnej veci a poznamenala, že vo veci sa priebežne koná a dosiaľ nevznikli prieťahy v konaní.

Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 28. júla 2004 predsedníčka okresného súdu konštatuje, že sťažnosť vo svojom základe považuje za dôvodnú, pretože zo spisu je zrejmé, že v určitých časových obdobiach dochádzalo k prieťahom. Tieto prieťahy však nepovažuje za zbytočné, pretože vyplynuli zo skutkovej zložitosti prejednávanej veci, ale aj nadmernej zaťaženosti zákonného sudcu.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľov, stanoviska predsedníčky okresného súdu a najmä podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 186/97 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Okresnému súdu bol 26. júna 1997 doručený návrh sťažovateľov na zrušenie kúpnej zmluvy týkajúcej sa predaja nehnuteľnosti proti odporcovi v 1. rade s prílohami. Okresnému súdu bolo 16. septembra 1997 doručené doplňujúce vyjadrenie sťažovateľa v 1. rade.

Okresný súd vyzval 21. novembra 1997 sťažovateľa v 1. rade na úhradu súdneho poplatku v sume 22 000 Sk v lehote 15 dní od doručenia uznesenia. Sťažovateľ v 1. rade na rubovej strane tlačiva podal odvolanie z 10. decembra 1997 proti predmetnému uzneseniu z dôvodu,   že   je   invalidným   dôchodcom   a podľa   jeho   názoru   bol   spáchaný   trestný   čin vlámania do bytu a odcudzenia majetku z bytu.

Okresný   súd   vyzval   27.   apríla   1998   sťažovateľa   v 2.   rade   na   úhradu   súdneho poplatku   v sume   500   Sk   v lehote   15   dní   od   doručenia   uznesenia.   Opakované   výzvy okresného   súdu   na   uhradenie   súdnych   poplatkov   boli   súdu   vrátené   26.   mája   1998 (doručenie sťažovateľovi v 1. rade – nevykázané) a 3. júna 1998 (doručenie sťažovateľovi v 2. rade – nevykázané).

V spise sa na strane 9 nachádza fotokópia splnomocnenia udeleného sťažovateľom v 2. rade 29. septembra 1998 JUDr. M. P., ktorá bola splnomocnená na vykonanie všetkých právnych úkonov súvisiacich s predmetnou vecou. Pokyn okresného súdu na zaslanie výzvy na   úhradu   súdneho   poplatku   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   v 2. rade   bol   vydaný 20. januára 1999. Úhrada súdneho poplatku právnou zástupkyňou sťažovateľa v 2. rade bola okresnému súdu doručená 26. februára 1999.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v 2. rade doručila 3. júna 1999 okresnému súdu návrh na   zmenu   žalobného   návrhu,   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   a návrh   na zabezpečenie dôkazu. Okresný súd v prípise z 9. augusta 1999 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa v 2. rade na odstránenie nedostatkov predmetných podaní. Výzva bola právnej zástupkyni doručená 16. augusta 1999. Okresný súd opätovne vyzval právnu zástupkyňu na odstránenie nedostatkov urgenciou z 24. februára 2000. Právna zástupkyňa sťažovateľa v 2. rade doručila svoje vyjadrenie okresnému súdu 30. marca 2000.

Okresnému súdu bola 7. júna 2000 doručená žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa v 2. rade o vyrozumenie o stave konania a prešetrenie postupu v konaní sp. zn. 19 C 186/97 v zmysle § 17 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a   voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“).

Uznesením okresného súdu z 11. júla 2000 sp. zn. 19 C 186/97 ustanovil okresný súd sťažovateľovi v 1. rade opatrovníka v zmysle ustanovenia § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Uznesením okresného súdu z 11. júla 2000 č. k. 19 C 186/97-31 bolo konanie o vydanie predbežného opatrenia zastavené.

Okresný súd požiadal prípisom z 13. júla 2000 Okresný súd Bratislava V o uvedenie dátumu úmrtia odporcu v 1. rade a okruhu jeho dedičov. Okresnému súdu bolo 31. júla 2000 doručené   vyjadrenie,   v   ktorom   predmetný   súd   uviedol   požadované   údaje. Listom doručeným okresnému súdu 20. októbra 2000 požiadal právny zástupca sťažovateľa v 2.   rade   o   osobné   stretnutie   so   zákonným   sudcom.   Termín   stretnutia   bol   určený   na 16. január 2001 a poverená zástupkyňa právneho zástupcu sťažovateľa v 2. rade uviedla, že navrhne rozšírenie účastníkov konania na strane žalovaných.

Okresnému   súdu   bol   19.   januára   2001   doručený   návrh   právneho   zástupcu sťažovateľa   v 2.   rade   na   rozšírenie   účastníkov   konania   na   strane   odporcu,   pretože predmetná nehnuteľnosť bola na základe kúpnej zmluvy z 24. novembra 1997 prevedená na Ing. Ľ. M. (ďalej len „odporkyňa v 2. rade“).

Zákonný   sudca   bol   upozornením   predsedu   okresného   súdu   z   29.   marca   2001 sp. zn. Spr.   2081/00   vyzvaný,   aby   v posudzovanom   konaní   nedochádzalo   k prieťahom, ktoré   boli   zistené na základe   sťažnosti   právneho zástupcu   sťažovateľa   v 2.   rade.   Podľa úradného záznamu zo 4. apríla 2001 vypracovaného zákonným sudcom sa predmetný spis nachádzal u predsedu okresného súdu v období od 16. januára 2001 do 29. marca 2001.Uznesením z 24. apríla 2001 č. k. 19 C 186/97-35 okresný súd pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka konania na strane odporcu, a to odporkyne v 2. rade. Podľa úradného záznamu bez uvedenia dátumu (strana 35a spisu) sa dostavil na okresný súd sťažovateľ v 2. rade, aby uviedol svoju novú adresu a adresu právnej zástupkyne.

Okresný   súd   stanovil   25.   apríla   2001   termín   pojednávania   na   29.   máj   2001. Na pojednávaní vypovedali sťažovateľ v 2. rade, zákonná zástupkyňa odporcu v 1. rade, odporkyňa   v 2.   rade   a   právni   zástupcovia   sťažovateľa   v 2.   rade   a odporkyne   v 2.   rade. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že v rámci ďalšieho dokazovania okresný súd požiada o súčinnosť Okresný úrad Bratislava II – katastrálny odbor (ďalej len „okresný úrad“), Obvodné oddelenie Policajného zboru Podunajské Biskupice (ďalej len „obvodné oddelenie“) a psychiatričku MUDr. V. O.

Okresný súd vydal 28. augusta 2001 pokyny smerujúce k zabezpečeniu dôkazov – na zaslanie   výziev   na   vyjadrenie   okresnému   úradu,   obvodnému   oddeleniu   a psychiatričke sťažovateľa v 2. rade ako svedkyni. Požadované vyjadrenia boli doručené od okresného úradu   a obvodného   oddelenia,   ale   okresný   súd   urgoval   prípisom   z 15.   novembra   2001 zaslanie vyjadrenia od psychiatričky MUDr. V. O.

Okresný   súd   stanovil   17.   januára   2002   termín   pojednávania   na   5.   marec   2002 a vyzval Katastrálny úrad v Bratislave na poskytnutie údajov týkajúcich sa posudzovaného konania. Pojednávanie 5. marca 2002 bolo odročené na 2. apríl 2002, pretože sa nedostavili sťažovatelia   –   neúčasť   sťažovateľa   v 1.   rade   z   dôvodu   ochorenia   bola   ospravedlnená právnou zástupkyňou na pojednávaní.

Na   pojednávaní   2.   apríla   2002   sa   zúčastnili   všetci   účastníci   konania   s právnymi zástupcami a zákonná zástupkyňa odporcu v 1. rade okrem   sťažovateľa v 1. rade, ktorý svoju   neúčasť   ospravedlnil   listom   z 28.   marca   2002.   Na   pojednávaní   boli   vypočuté zúčastnené osoby a bolo odročené na 2. máj 2002 kvôli neúčasti svedkyne MUDr. V. O., ktorú mala zabezpečiť právna zástupkyňa sťažovateľov. Podľa úradného záznamu na strane 80   spisu   bol   termín   pojednávania   určený   na   2.   mája   2002   zrušený   z dôvodu   školenia zákonného sudcu v Banskej Bystrici.

Okresný   súd   stanovil   10.   mája   2002   termín   pojednávania   na   4.   jún   2002.   Na pojednávanie   sa   nedostavila   predvolaná   svedkyňa   -   psychiatrička,   ktorej   neprítomnosť právna   zástupkyňa   sťažovateľov   ospravedlnila „z   náhlych   zdravotných   dôvodov“. Pojednávanie bolo odročené na 25. jún 2002. Uznesením okresného súdu z 20. júna 2002 č. k. 19 C 186/97-83 bolo pripustené rozšírenie žalobného petitu o výrok, že sťažovatelia sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti.

Kancelária právnej zástupkyne sťažovateľov doručila 20. júna 2002 okresnému súdu faxové   podanie   so   žiadosťou   o odročenie   pojednávania   stanoveného   na   25.   jún   2002 z dôvodu hospitalizácie predvolanej psychiatričky – svedkyne s tým, že najbližší možný termín výpovede svedkyne právna zástupkyňa bezodkladne oznámi okresnému súdu.

Kancelária právnej zástupkyne sťažovateľov doručila 9. júla 2002 okresnému súdu faxové   podanie   s   oznámením,   že   predvolaná   psychiatrička   –   svedkyňa   ukončila   pobyt v nemocnici   a môže   vypovedať   pred   súdom.   Okresný   súd   stanovil   12.   septembra   2002 termín pojednávania na 22. október 2002. Pojednávanie 22. októbra 2002 bolo odročené na 3. december 2002, pretože sa nedostavila predvolaná psychiatrička – svedkyňa.

Okresnému   súdu   bol   28.   októbra   2002   doručený   návrh   právnej   zástupkyne sťažovateľov na spôsob vykonania dôkazu – aby sa predvolaná svedkyňa v záujme rýchlosti a hospodárnosti   konania vyjadrila písomne o skutočnostiach   dôležitých   pre posudzované konanie. Pojednávanie 3. decembra 2002 bolo odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti svedkyne   s   tým,   že   prostredníctvom   zamestnávateľa   bude   zisťovaný   jej   pobyt   a bude požiadaná o písomné vyjadrenie.

Okresný súd prípisom z 31. januára 2003 požiadal zamestnávateľa svedkyne, aby mu obratom oznámil adresu jej bydliska. Odpoveď v tom čase už bývalého zamestnávateľa bola okresnému súdu doručená 26. februára 2003. Okresný súd stanovil 3. marca 2003 termín pojednávania   na   10.   apríl   2003.   Na   pojednávaní   10.   apríla   2003   boli   prítomní   všetci účastníci   konania   a   ich   právni   zástupcovia,   neprítomnosť   svedkyne   bola   telefonicky ospravedlnená – neúčasť z dôvodu hospitalizácie. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že vo veci bude nariadené znalecké dokazovanie.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   požiadala   listom   doručeným   okresnému   súdu 21. júla   2003   o vyhotovenie   kópie   návrhu   na   vklad   z   21.   apríla   1997,   ktorý   mal   byť súčasťou vyšetrovacieho spisu sp. zn. ORP-674/97-Šu. Právna zástupkyňa uvedenú kópiu prevzala podľa úradného záznamu zo 6. augusta 2003 v tento deň.

Okresný súd uznesením z 25. septembra 2003 č. k. 19 C 186/97-103 ustanovil znalca z odboru   zdravotníctvo   a farmácia,   odvetvia   psychiatria,   aby „...   podal   v lehote   30   dní znalecký posudok“. Podľa doručenky okresného súdu je doručenie uvedeného uznesenia znalcovi vykázané 2. októbra 2003. V spise sa na strane 105 nachádza odpoveď poverenej predsedníčky   okresného   súdu   z 15.   marca   2004   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky, v ktorej je uvedené, že spis sa nachádza od 10. novembra 2003 u znalca, a preto nemôže zaslať chronológiu úkonov v posudzovanej veci.

Okresný súd prípisom z 22. marca 2004 požiadal súdneho znalca o zaslanie spisu obratom z dôvodu sťažnosti právnej zástupkyne sťažovateľov a zároveň uvedenie dôvodov, ktoré   bránia   vypracovaniu   znaleckého   posudku   v tejto   veci.   V spise   sa   na   strane   107 nachádza vyjadrenie znalca z 2. apríla 2004 bez dátumu jeho doručenia okresnému súdu, v ktorom uviedol, že dôvody, ktoré bránia vypracovaniu znaleckého posudku, spočívajú v nedostatku zdravotnej dokumentácie týkajúcej sa posudzovaného obdobia. Pokiaľ by bola dokumentácia   znalcovi   k dispozícii,   znalecký   posudok   by   bol   vypracovaný   v priebehu štyroch až piatich týždňov.

Okresný súd vydal 13. apríla 2004 pokyn na opätovné zaslanie predmetného spisu znalcovi. Doručenie uvedeného spisu nie je vykázané. Okresný súd prípisom zo 17. júna 2004 požiadal o zaslanie znaleckého posudku v tejto veci alebo odôvodnenie poskytnutia ďalšej lehoty na jeho vypracovanie. Rovnaký prípis bol znalcovi zaslaný okresným súdom 20. júla 2004. Uvedeným úkonom spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Sťažovatelia   využili   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podali sťažnosti na prieťahy v zmysle zákona o štátnej správe súdov, a to 7. júna 2000, 29. novembra 2000 a 28. mája 2003.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníkov súdneho   konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd vzal do úvahy právny   a   skutkový   stav   veci. Predmetom   konania   je   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti.   Platná   právna   úprava   vrátane   judikátov   v   tejto   oblasti   nezaraďuje posudzované   konanie   k zložitým   veciam,   preto   je   možné   považovať vec   za   štandardnú z hľadiska rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Skutková   stránka   posudzovanej   veci   naopak   patrí   aj   vzhľadom   na protikladné stanoviská účastníkov konania k mimoriadne zložitým prípadom a práve tejto skutočnosti je potrebné pripísať na vrub celkovú dĺžku konania. Pre posúdenie skutkovej stránky bolo nevyhnutné zabezpečiť podrobné dokazovanie týkajúce sa psychického stavu sťažovateľov v rozhodnom   období.   Okresný   súd   sa   v období   od   apríla   2001   do   apríla   2003   snažil zabezpečiť prítomnosť   svedkyne MUDr.   V.   O.   na pojednávaniach, ktorej   výpoveď ako ošetrujúcej   lekárky   mohla   významným   spôsobom   prispieť   ku   objasneniu   skutočností rozhodujúcich pre rozhodnutie v danej veci.

Po   uplynutí   uvedeného   časového   obdobia   a   nemožnosti   zabezpečiť   prítomnosť svedkyne   aj   vzhľadom   na   jej   nepriaznivý   zdravotný   stav   bolo   potrebné   zabezpečiť dokazovanie uvedených skutočností iným spôsobom – ustanovením súdneho znalca. Súdny znalec v tejto   oblasti   s prihliadnutím   na   nedostatok   podkladov   nemohol   podľa   tvrdenia z 2. apríla   2004   vypracovať   znalecký   posudok.   Tieto   objektívne   okolnosti   prispeli k predĺženiu   konania, pričom   je zrejmé, že   bez kvalifikovaného posudku   týkajúceho   sa zdravotného stavu sťažovateľov v posudzovanom období nemôže okresný súd v danej veci spravodlivo rozhodnúť.

Ďalšou   významnou   objektívnou   skutočnosťou   vplývajúcou   negatívne   na   priebeh konania je úmrtie pôvodného odporcu v 1. rade počas konania, ktorého výpoveď mohla tiež významnou mierou   prispieť   k objasneniu   okolností,   za   ktorých   bola   zmluva   o prevode nehnuteľnosti medzi sťažovateľmi a ním uzavretá.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia ako účastníci konania nezabezpečili na účely komunikáciu s okresným súdom   žiadnu   kontaktnú   adresu   alebo   osobu   v   období   od   26.   mája   1998   (vrátená nedoručená výzva sťažovateľovi v 1. rade), resp. od 3. júna 1998 (vrátená nedoručená výzva sťažovateľovi   v 2.   rade)   do   29.   septembra   1998,   keď   sťažovateľ   v 2.   rade   splnomocnil JUDr. M. P. ako svoju právnu zástupkyňu pre predmetné konanie a táto skutočnosť bola okresnému súdu daná na vedomie. Poplatková povinnosť bola splnená 26. februára 1999, pričom predĺženie konania z uvedeného dôvodu nie je možné pripísať na ťarchu okresného súdu.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   posudzoval   aj   súčinnosť   právnej   zástupkyne sťažovateľa v 2. rade, ktorú okresný súd prípisom z 9. augusta 1999 vyzval na odstránenie nedostatkov   podania   v lehote   pätnástich   dní.   Doručenie   uvedeného   prípisu   je   vykázané

16. augusta 1999. Okresný súd prípisom z 24. februára 2000 urgoval odpoveď na prípis z 9. augusta   1999.   Doručenie   urgencie   je vykázané 10.   marca   2000 a odpoveď   právnej zástupkyne   bola   okresnému   súdu   doručená   30.   marca   2000.   Uvedenými   okolnosťami prispeli sťažovatelia a právna zástupkyňa k predĺženiu konania, pričom predĺženie konania z uvedených dôvodov nie je možné pripísať na ťarchu okresného súdu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v období od 21. novembra 1997 do 24. apríla 1998 (5 mesiacov) ako zbytočný prieťah, pretože ak 21. novembra 1997 vyzval sťažovateľa v 1.   rade   na   úhradu   súdneho   poplatku   v sume   22   000   Sk,   mohol   zároveň   vyzvať   aj sťažovateľa v 2. rade na splnenie tejto povinnosti, a nie až 27. apríla 1998, čím sa konanie zbytočne predĺžilo.

Okresný   súd   bol   nečinný   aj   v   období   od   31.   júla   2000   do   24.   apríla   2001 (8,5 mesiacov), pretože v danom období nebol v predmetnej veci vykonaný ani jeden úkon. Podľa úradného záznamu zákonného sudcu zo 4. apríla 2004 sa posudzovaný spis nachádzal u predsedu okresného súdu od 16. januára 2001 do 29. marca 2001. Ústavný súd však v tejto súvislosti uvádza, že pri posudzovaní, či došlo v určitej veci k zbytočným prieťahom, nerozlišuje medzi prieťahmi spôsobenými subjektívnymi a objektívnymi faktormi zo strany súdu, ale posudzuje správanie súdu ako celku.

Okresný súd bol nečinný aj v období od 10. apríla 2003 do 25. septembra 2003 (5,5 mesiacov). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že okamžité ustanovenie súdneho znalca   bolo   obzvlášť   žiaduce   z   dôvodu,   že   od   apríla   2001   nebolo   možné   získať kvalifikované   hodnotenie   psychického   stavu   sťažovateľov   v období,   v ktorom   došlo k rozhodným   skutočnostiam   týkajúcim   sa   predmetu   žaloby   o neplatnosť   kúpnopredajnej zmluvy.

Ústavný   súd   posúdil   uvedené   obdobia   ako   časové   úseky,   v ktorých   došlo k zbytočným   prieťahom   nečinnosťou   okresného   súdu   v celkovej   dĺžke   19   mesiacov. Ústavný súd pri vymedzení celkovej dĺžky zbytočných prieťahov vzal do úvahy len obdobie nečinnosti okresného súdu, pretože v ďalších už uvedených obdobiach aj účastníci konania a skutková zložitosť prejednávanej veci prispeli k súčasnej dĺžke konania.

V zmysle   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   17/99   ústava   nezaručuje účastníkom   konania   právo   na   konanie   bez   akýchkoľvek   prieťahov.   Oprávnená   osoba (účastník konania) má právo na taký postup štátneho orgánu, ktorý je zbavený zbytočných prieťahov.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   v   konaní   namietajúcom   porušenie   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   vždy   skúma,   ako   sa   v okolnostiach konkrétneho prípadu rešpektuje účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu 21. mája 2004 uviedla, že vo veci sa koná priebežne a dosiaľ nevznikli prieťahy v konaní. Vo   svojom   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu   28.   júla   2004   však   predsedníčka okresného súdu   uviedla, že   sťažnosť vo   svojom   základe   považuje za dôvodnú,   pretože zo spisu je zrejmé, že v určitých časových obdobiach dochádzalo v konaní k prieťahom. Uvedené   prieťahy   však   neboli   zbytočné,   ale   vyplynuli   zo   skutkovej   obťažnosti prejednávanej veci a nadmernej zaťaženosti zákonného sudcu.

Právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   zároveň   pripomína,   že   v súlade   s medzinárodným štandardom   uplatňovania   dohovoru   je   ustálený   názor,   že   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 17/02, II. ÚS 120/02). Povahu objektívnych príčin možno priznať právnym udalostiam, ale uplatnenie ústavou zaručeného práva   sa   nemôže   zmariť   nenáležitým   správaním   štátnych   orgánov,   ktoré   v mene   štátu zabezpečujú plnenie práv zaručených ústavou (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 145/02). Podľa právneho názoru ústavného súdu   vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. III.   ÚS 14/00 „Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedených obdobiach, tak ako im ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľov,   zaoberal   sa   aj   ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   V   konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľov v okolnosti, keď ani po siedmich rokoch od doručenia žaloby sťažovateľov okresnému súdu nebolo v danej veci rozhodnuté.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia zároveň vzal   do   úvahy   mimoriadnu   skutkovú   náročnosť   prejednávanej   veci,   najmä   čo   sa   týka dokazovania   týkajúceho   sa   rozhodného   obdobia   a   vzájomného   pôsobenia   uvedených objektívnych skutočností, ktoré predĺžili v značnej miere posudzované konanie, čo však rozhodne nie je možné pripísať na ťarchu okresného súdu. Ústavný súd považoval preto za primerané   finančné   zadosťučinenie   sumu   15   000   Sk   pre   sťažovateľa   v 1.   rade   a   sumu 15 000 Sk pre sťažovateľa v 2. rade s prihliadnutím na pretrvávajúcu neistotu, v ktorej sa sťažovatelia nachádzajú.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody. Preto ústavný súd žiadosti sťažovateľov týkajúcej sa primeraného finančného zadosťučinenia vo zvyšnej časti nevyhovel.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   práva sťažovateľov boli porušené, a teda mali vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   ochrana   základných   práv   a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi. V zmysle § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní alebo obhajobe dvoch alebo viacerých osôb.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   dva   úkony   právnej   pomoci   – prevzatie   a príprava   veci   a podanie   vo   veci   samej   4   534   Sk   za   každý   úkon   v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 9 068 Sk, a znížená o 20 % predstavuje   sumu   7   254,40   Sk   u každého   zo   sťažovateľov,   teda   spolu   14   508,80   Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a   miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 136 Sk u každého zo sťažovateľov, teda spolu 544 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov 15 053 Sk, ktoré ústavný súd zaviazal uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľov okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2004