znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 119/03-30 Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   septembra   2003 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Babjaka a zo sudcov   Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť Ing. J. M., bytom S., zastúpeného advokátom Mgr. P. N., L., ktorou namieta porušenie svojich práv   podľa   čl. 46 ods. 1   v   spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 98/02 z 27. novembra 2002, a takto ⬛⬛⬛⬛ r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 98/02 z 27. novembra 2002   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 98/02 z 27. novembra 2002 a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažnosti Ing. J. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia   Ing.   J.   M.   advokátovi   Mgr.   P.   N.,   L.,   vo   výške   1   406   Sk   (slovom jedentisícštyristošesť slovenských korún) na účet právneho zástupcu č. 1345192655/0200 vedený vo VÚB, a. s., pobočke L., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2003 doručená sťažnosť Ing. J. M., bytom S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. N., L., ktorou namieta porušenie svojich práv na spravodlivý a riadny proces, práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a zásad spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „Listina“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   6   Sž   98/02   z   27.   novembra   2002.   V sťažnosti   okrem   jasne vyznačeného a od ostatného textu odlíšeného petitu sťažovateľ uvádza aj čl. 2 ods. 2 ústavy, čo ústavný súd považuje za súčasť argumentácie. Vychádza pritom z § 20 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   podľa   ktorého   je   ústavný   súd   viazaný návrhom. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre petit, čo znamená, že ústavný súd rozhoduje len o porušení tých práv a slobôd, ktoré navrhovateľ uvádza v petite sťažnosti.

Okrem   deklarovania   porušenia   svojich   uvedených   práv   sa   sťažovateľ   domáha   aj zrušenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 98/02 z 27. novembra 2002 a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Ústavný súd 4. júna 2003 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 119/03-13.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním opísanom skutkovom stave. Sťažovateľ sa žalobou doručenou najvyššiemu súdu 31. júla 2002 domáhal zrušenia rozhodnutia   Colného   riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) č. k. 21122/2002-890105 z 27. mája 2002, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Colného úradu v Štúrove č. k. 7265/2001-590132 z 5. septembra 2001 o dovymeraní colného dlhu vo výške   6   429   Sk.   Svoju   žalobu   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   colné   riaditeľstvo   pri dokazovaní nerešpektovalo zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Správny   poriadok“),   aplikovalo   nesprávne ustanovenia   právnych   predpisov,   odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   bolo   v dôsledku nesúvislostí nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Colné riaditeľstvo nesprávne aplikovalo § 31 ods. 1 písm. e) v spojení s písm. a) zákona č. 618/1992 Zb. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Colný zákon“), lebo z neho nevyplýva „úmerné delenie nákladov   za   dopravu   v závislosti   od   prejdeného   úseku   v zahraničí   a   v   tuzemsku“. Sťažovateľ popiera použiteľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 73/01 v danom prípade. Argumentuje tým, že Colný úrad v Štúrove a colné riaditeľstvo zjavne aplikovali bod 104 oznámenia Ministerstva   financií Slovenskej   republiky   č.   68/1998, ktoré   nie je všeobecne záväzným právnym predpisom a naviac bolo vydané k zákonu Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1996 Z. z. Colný zákon a v čase dovozu tovaru nebolo platné ani   účinné.   Záver   colných   orgánov   v delení   nákladov   dopravy   len   podľa   vzdialenosti prejdenej v tuzemsku a v zahraničí nevyplýva ani z čl. 8 Dohody o vykonávaní článku VII Všeobecnej   dohody   o clách   a obchode   (uverejnenej   v Zbierke   zákonov   Slovenskej republiky pod č. 120/1984 Zb.)

Navrhovateľ tvrdí, že colné orgány si tým, že vytvorili pravidlo „úmerného delenia nákladov   dopravy   podľa   vzdialenosti   prejdenej   v tuzemsku   a v zahraničí,   prisvojili normotvornú právomoc, a tak porušili čl. 2 ods. 2 ústavy.

Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 6 Sž 98/02 nezaujal stanovisko k otázke delenia nákladov dopravy v tuzemsku a v zahraničí, ale potvrdil rozhodnutie colného riaditeľstva č.   k.   21122/2002-890105   založené   na   názore,   že   sťažovateľ   bol   „povinný   zabezpečiť dodatočnú opravu jednotného colného dokladu podľa vyhlášky čl. 167/1997 Z. z.“ Najvyšší súd pritom vychádzal zo skutkového zistenia, že „...skutočná výška nákladov prepravy vyšla najavo“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd porušil jeho základné práva tým, že odôvodnenie rozsudku sp. zn. 6 Sž 98/02 nezodpovedá § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, lebo z neho   nevyplýva,   o aké   dôkazy   je   opreté   skutkové   zistenie,   že   sťažovateľovi   vznikli náklady   dopravy   tovaru   na   miesto,   kde   tovar   vstúpil   do   tuzemska,   ktoré   dodatočne preukázal, aká bola výška týchto dodatočne preukázaných nákladov dopravy a kedy bola sťažovateľom   preukázaná ani ktoré   ustanovenia colného   zákona najvyšší   súd aplikoval. Podľa   názoru   sťažovateľa   z   dokazovania nevyplýva skutkové zistenie,   „že   sťažovateľ dodatočne preukázal náklady dopravy dovážaného tovaru na miesto, kde tovar vstúpil do tuzemska“, a najvyšší súd v tomto prípade zamenil skutkové zistenie so svojím právnym názorom.

Porušenie   svojich   ústavných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   vidí   sťažovateľ v svojvoľnej   aplikácii   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   najvyšším   súdom, ktorého   právne   závery   v žiadnej   možnej   interpretácii   odôvodnenia   nevyplývajú   zo skutkových zistení, čo porušuje i princíp spravodlivého procesu. Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vidí navrhovateľ v tom, že všeobecný právny záver v rozsudku sp. zn. 6 Sž 98/02 „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd príslušný na preskúmanie veci miestne a vecne preskúmal vec v rozsahu žalobných návrhov a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná...“ neobsahuje bližšie konkrétne odôvodnenie i logické súvislosti. Sťažovateľ argumentuje aj neaplikovateľnosťou judikátu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 73/01 z 10. októbra 2001 v okolnostiach prípadu.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   v správnom   súdnictve   je   súd   viazaný   žalobou   vymedzeným rozsahom i dôvodmi preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť   súdu   rozhodnúť   o všetkých   bodoch   obžaloby   a v odôvodnení   sa   s nimi vysporiadať. Jej porušenie súdom znamená porušenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku i čl. 46 ods. 1 ústavy. Nedostatočné právne odôvodnenie napadnutého rozsudku pokladá navrhovateľ za porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   nebol   predvolaný   na   pojednávanie najvyššieho súdu 27. novembra 2002, v čom vidí porušenie svojich práv podľa čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   správneho   kolégia   najvyššieho   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu v liste doručenom ústavnému súdu 7. augusta 2003 oznámil, že k sťažnosti sťažovateľa sa meritórne nevyjadruje. II.

Pre rozhodnutie ústavného súdu sú zvlášť významné tieto ustanovenia ústavy a jeho predchádzajúce rozhodnutia.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   142 ods.   3 ústavy rozsudky   sa   vyhlasujú v mene Slovenskej   republiky a vždy verejne.

Podľa čl. 38 ods. 2 Listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor „...ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody „ (I. ÚS 139/02 a mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02)Taktiež podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 50/01, II. ÚS 236/02, I. ÚS 3/01) „ Základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky preto zodpovedá   taký   postup   súdu,   v rámci   ktorého   skúma   nielen   formálne   znaky   (povahu) rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmanie, ale takisto aj či sa toto rozhodnutie svojím   obsahom   nedotýka   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   účastníkov konania“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do úvahy, že   tento   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo   strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.

Ústavný   súd   už   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   37/95   rozhodol,   že:   „Otázku   právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy)   treba   posudzovať   v zmysle   čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou“, pričom vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 tiež potvrdil, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne súladným spôsobom, môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   preto   ústavne   súladný   výklad   zákonov týkajúcich   sa   rozhodovacej   činnosti   súdov   predstavuje   neoddeliteľnú   súčasť   ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00).III.

Z predloženého spisového materiálu ústavný súd zistil, že predmetom konania pred najvyšším súdom vo veci sp. zn. 6 Sž 98/02 malo byť preskúmanie zákonnosti označeného rozhodnutia orgánu štátu, t. j. colného riaditeľstva č. k. 21122/2002-890105 z   27. mája 2002,   ktorým   bolo   zamietnuté   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   Colného   úradu v Štúrove č. k. 7265/2001-590132 z 5. septembra 2001 a súčasne toto rozhodnutie, ktorým bol sťažovateľovi dovymeraný colný dlh vo výške 6 429 Sk vzniknutý podľa § 194 ods. 1 písm. a) Colného zákona, bolo potvrdené.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sž 98/02 z 27. novembra 2002 žalobu sťažovateľa vo   vyššie   uvedenej   právnej   veci   podľa   §   250j   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku zamietol.   Nedôvodnosť   žaloby   sťažovateľa   odôvodnil   tým,   že   podľa   platnej   judikatúry najvyššieho   súdu   ustanovenie   §   3   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky č. 266/1993 Z. z. o podmienkach, za ktorých sa colné konanie vykonáva mimo colného   priestoru,   o výške   nákladov   za   vykonanie   tohto   konania   a o spôsobe   určovania nákladov dopravy tovaru na miesto, kde tovar vstupuje do tuzemska (ďalej len „vyhláška č. 266/1993 Z. z.“) je použiteľné vtedy, ak deklarant nepreukáže skutočné náklady prepravy vôbec, a to ani dodatočne. Ak však výška skutočných nákladov prepravy vyjde najavo hoci i s časovým odstupom, je deklarant povinný nesprávny alebo nepravdivý údaj dodatočne opraviť   podľa   vyhlášky   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   č.   167/1997   Z.   z. o forme, obsahu a náležitostiach colného vyhlásenia a o spôsobe vedenia colnej štatistiky v znení   neskorších   predpisov.   Najvyšší   súd   preskúmavané   rozhodnutie   považoval   za zrozumiteľné, pričom uviedol, že je povinnosťou správneho orgánu rozhodnutie opraviť v súlade s § 47 ods. 6 Správneho poriadku. V odôvodnení taktiež uviedol, že svedecká výpoveď, že výška nákladov prepravy vyšla najavo, nemôže nič na veci meniť.

Pri   určovaní   colnej   hodnoty   podľa   §   28   Colného   zákona   sa   pripočítajú   k cene skutočne platenej alebo k cene, ktorá sa má za dovezený tovar zaplatiť, náklady dopravy tovaru na miesto, kde tovar vstupuje do tuzemska (§ 37 ods. 1 písm. e) Colného zákona). Navrhovateľ v čase dovozu tovaru a prekročenia hraníc nepoznal skutočnú výšku nákladov na prepravu dovážaného tovaru, a preto využil ustanovenie § 3 ods. 1 vyhlášky č. 266/1993 Z. z. Podľa citovaného ustanovenia ak deklarant nepreukáže skutočné náklady na prepravu dovážaného tovaru v cestnej doprave na miesto, kde dovážaný tovar vstupuje do tuzemska, určia sa podľa sadzobníka uvedeného v prílohe tejto vyhlášky. Týmto postupom vypočítané údaje   uviedol   sťažovateľ   v   podaných   colných   vyhláseniach   č.   0596401600195 z 26. februára 1996, č. 0596401600293 zo 14. marca 1996, č. 0596404600222 z 3. apríla 1996 a č. 0596401600651 z 20. júna 1996.

Podľa tvrdenia sťažovateľa náklady dopravy dovážaného tovaru na miesto, kde tovar vstúpil do tuzemska, doteraz v zmysle § 31 ods. 1 písm. e) Colného zákona nepreukázal, a preto postupoval v súlade s § 3 vyhlášky č. 266/1993 Z. z. Vo všetkých prípadoch náklady dopravy boli účtované jednou sumou bez rozlíšenia nákladov v tuzemsku a mimo neho. Colné   orgány   v rámci   následnej   kontroly   dokladov   týkajúcich   sa   dovozu   tovaru v rokoch 1995 a 1996 u sťažovateľa stanovili skutočne platené náklady dopravy dovážaného tovaru na miesto, kde tovar vstupuje do tuzemska, úmerným rozdelením fakturovanej sumy dopravy podľa vzdialenosti prejdenej v zahraničí a v tuzemsku. To malo u sťažovateľa za následok zvýšenie colnej hodnoty tovaru a vznik zodpovedajúceho colného dlhu.

Práve táto skutočnosť – dodatočné preukázanie nákladov dopravy úmerným delením nákladov dopravy podľa vzdialenosti prejdenej v zahraničí a v tuzemsku zo strany colných orgánov   je   medzi   účastníkmi   konania   sporná   a tvorí   predmet   tohto   konania.   Výsledok posúdenia otázky, „ že výška skutočných nákladov prepravy vyšla najavo hoci i s časovým odstupom“, závisí od zistenia, či takýto spôsob výpočtu nákladov dopravy pre účely colného dorubu   spočívalo   na   relevantných   a dostatočných   zákonných   dôvodoch   (takýto   postup priamo neukladá žiadny zodpovedajúci všeobecne záväzný právny predpis).

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti   považuje   za   preukázané   a ktoré   nie,   z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

Podľa   §   250i   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   pri   preskúmaní   zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.   Súd   môže   vykonať   dôkazy   nevyhnutné   na   preskúmanie   napadnutého rozhodnutia. Podľa odstavca 2 citovaného ustanovenia ak správny orgán podľa osobitného zákona   rozhodol   o spore   alebo   o inej   právnej   veci   vyplývajúcej   z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní   tohto   rozhodnutia   nie   je   viazaný   skutkovým   stavom   zisteným   správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy   už   vykonané správnym   orgánom   alebo   vykonať   dokazovanie   podľa   tretej   časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Podľa odstavca 3 citovaného ustanovenia pri preskúmaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.Citovanými ustanoveniami sa najvyšší súd vo veci dostatočne neriadil.Z   odôvodnenia   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 98/02 z 27. novembra 2002 nie je zrejmé:

- aké   dôkazy   hodnotil   najvyšší   súd   pri   svojom   skutkovom   zistení,   že   navrhovateľovi vznikli náklady dopravy dovážaného tovaru na miesto, kde tovar vstúpil do tuzemska, ktoré dodatočne preukázal;

- aká   bola   výška   dodatočne   preukázaných   nákladov   dopravy   dovážaného   tovaru   na miesto, kde tovar vstúpil do tuzemska;

- kedy   boli   zo   strany   sťažovateľa   dodatočné   náklady   dopravy   dovážaného   tovaru   na miesto, kde tovar vstúpil do tuzemska, preukázané;

- ktoré príslušné ustanovenia colného zákona použil pri posúdení skutkového stavu veci.Z   dôvodovej   časti   rozsudku   možno   len   vyvodiť,   že   výška   skutočných   nákladov prepravy u sťažovateľa vyšla hoci i s časovým odstupom najavo, najvyšší súd nezaujal však stanovisko   ohľadom   „úmerného“   delenia   nákladov   dopravy   v závislosti   od   prejdeného úseku   v   zahraničí   a   v   tuzemsku vychádzajúceho len z logického výkladu § 31 ods. 1 písm. e) a § 32 ods. 1 písm. a) Colného zákona prezentovaného colnými orgánmi.     Sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   38   ods.   2   Listiny   postupom   najvyššieho   súdu,   ktorý   v konaní   sp.   zn.   6   Sž   98/02 predvolal na pojednávanie 27. novembra 2002 iba právneho zástupcu sťažovateľa, a nie aj jeho samotného.

  Podľa § 250f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania, ak to účastníci konania zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Podľa   ods.   2 citovaného ustanovenia   súd   môže vyzvať účastníka, aby sa vyjadril k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania do 15 dní od doručenia výzvy. Súd môže k výzve pripojiť doložku, že ak sa účastník v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uviedol,   že   spôsob   výkladu   a uplatňovania   §   250f Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve má priamu súvislosť s uplatnením základných   práv   účastníka   súdneho   konania,   tak   ako   ich   upravuje   ústava   a Listina (verejnosť,   ústnosť   súdneho   pojednávania, právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom), pričom (a vzhľadom na jednoinštančnosť správneho súdnictva) proti rozhodnutiu súdu, či došlo k splneniu podmienok § 250f Občianskeho súdneho poriadku, neexistuje účinný opravný prostriedok dostupný účastníkovi súdneho konania.

Pretože v prejednávanom prípade nedošlo k vybaveniu žaloby spôsobom uvedeným v § 250f citovaného zákona, najvyšší súd mal v zmysle § 250g uvedeného zákona predvolať účastníkov   na   pojednávanie.   Zo   súdneho   spisu   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   zistil,   že najvyšší súd nekonal podľa Občianskym súdnym poriadkom ustanoveným postupom, na pojednávanie bol predvolaný len právny zástupca sťažovateľa, a nie aj navrhovateľ. Preto jeho postup bol v rozpore s čl. 46 ods. 1 aj s čl. 38 ods. 2 Listiny. Pri predvolaní účastníka na súdne pojednávanie súd nemôže postupovať podľa § 49 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku.

Pokiaľ sa teda najvyšší súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia colného orgánu zameral len na konštatovanie skutkového zistenia, že výška skutočných nákladov prepravy vyšla s odstupom času najavo bez náležitého odôvodnenia, o čo toto skutkové zistenie oprel, aké   právne   úvahy   ho   viedli   k jeho   rozhodnutiu,   nepreskúmal   komplexne   sťažovateľove procesné a hmotné námietky, postupoval nedôsledne, a tým porušil právo sťažovateľa na spravodlivý a riadny proces, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny. Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie rozhodnutí podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa zásade vzťahujú aj na správne súdnictvo realizujúce čl. 46. ods. 2 ústavy. Ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd sa nevyjadroval k vecnej správnosti alebo nesprávnosti rozsudku vo veci samej, pričom zároveň konštatuje, že porušenie vyššie uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku zo strany najvyššieho súdu je zároveň porušením čl. 51 ods. 1 ústavy.Článok 142 ods. 3 ústavy v prípade sťažovateľa porušený nebol, lebo najvyšší súd rozsudok verejne vyhlásil, čo ústavný súd zistil zo zápisnice o pojednávaní najvyššieho súdu z 27. novembra 2002.IV.

V dôsledku   uvedených   zistení,   východísk   a záverov   ústavného   súdu   je   potrebné konštatovať,   že   napadnuté   rozhodnutie   svojimi   účinkami   porušilo   základné   právo sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   ktorého   reálne   uplatnenie,   zabezpečenie   a realizácia vylučujú taký postup a rozhodnutie, ktoré najvyšší súd vyniesol 27. novembra 2002 pod sp.   zn.   6   Sž   98/02.   Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   považuje   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu za rozporný s ústavnými princípmi spravodlivého procesu, bolo potrebné rozhodnúť   o porušení   základného   práva   sťažovateľa   tak,   ako   je uvedené   v prvom   bode výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie,   v ktorom   je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 3 písm. b) ods.   6   zákona   o ústavnom   súde).   Viazanosť   najvyššieho   súdu   sa   vzťahuje   na   ústavne súladný   výklad   a použitie   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   o odôvodnení rozhodnutia, predvolaní sťažovateľa ako účastníka konania, tak ako sú uvedené v bode III. tohto nálezu.V.

Na základe výzvy ústavného súdu z 2. septembra 2003 právny zástupca sťažovateľa doručil 10. septembra 2003 ústavnému súdu vyčíslenie trov právneho zastúpenia vo výške 1 406 Sk, a to za dva právne úkony 1 150 Sk a 2-krát režijný paušál po 128 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania najvyšším súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 8 540 Sk. Výška trov právneho zastúpenia 1 406 Sk požadovaná právnym zástupcom neprevyšuje uvedenú sumu, a preto mu bola takto priznaná spolu s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 128 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 16. septembra 2003