znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 119/02-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2002 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Juraja   Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť M. Z., trvale bytom Š., prechodne bytom L., zastúpeného advokátom Mgr. S. Ď., L., vo veci namietaného porušenia základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného ustanovením čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 3274/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 3274/96   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 3274/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. Z.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Banská   Bystrica p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici   j   e   p   o   v   i   n   n   ý   uhradiť   trovy právneho   zastúpenia   8   000   Sk   (slovom   osemtisíc   slovenských   korún)   advokátovi Mgr. S. Ď., Advokátska kancelária, L.

5. Sťažnosti M. Z. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2002   doručená   sťažnosť   M.   Z.,   trvale   bytom   Š.,   prechodne   bytom   L.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. Nc 3274/96.

Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 119/02 z 21. augusta 2002 nevyhovel žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu.   Sťažovateľ   svoju   sťažnosť doplnil   a predložil   aj   plnú   moc   na   jeho   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným súdom udelenú advokátovi Mgr. S. Ď., Advokátska kancelária, L.

Ústavný súd uznesením zo 16. októbra 2002 prijal sťažnosť na ďalšie konanie, pretože   spĺňala   všetky   náležitosti   ustanovené   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ uviedol, že svojím návrhom z 19. júna 1996 vedeným na okresnom súde pod sp. zn. Nc 3274/96 sa domáhal súdnej ochrany vo veci určenia vlastníckeho práva   k pozemkovým   nehnuteľnostiam.   Na   základe   výzvy   okresného   súdu   svoje podanie doplnil cestou Okresného súdu v Lučenci 5. februára 1997. Na základe návrhu a jeho doplnenia bol toho názoru, že podanie spĺňa náležitosti v zmysle ustanovenia § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Na základe tejto skutočnosti sa domnieval, že okresný súd konanie nezastavil. Okresný súd napriek písomným aj ústnym urgenciám ďalej vo veci nekonal.

Dňa 2. februára 2002 podal sťažovateľ sťažnosť predsedníčke okresného súdu, ale   ani   využitím   tohto   právneho   prostriedku   ochrany   sa   svojho   práva   nedomohol a o vybavení sťažnosti nebol písomne vyrozumený. Na základe týchto skutočností je toho názoru,   že zo   strany okresného súdu   došlo   k porušeniu   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy. Sťažovateľ uviedol, že došlo k viac ako päť a pol ročným prieťahom od posledného úkonu, a preto sa podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v spojení s ustanovením § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde dožaduje primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk ako náhrady jeho nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Opodstatnenosť   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vidí v samotnom   porušenom   práve,   ktoré   tvorí   základ   právneho   štátu,   štátu   so zvrchovanosťou zákona a vládou práva, ku princípom ktorého sa naša republika aj na základe čl. 1 ods. 1 ústavy nepochybne prihlásila.

Zo subjektívneho hľadiska prelínajúceho sa s objektívnym hľadiskom má na zreteli   jemu   spôsobenú   ujmu   v narušení   jeho   dôvery   v súdnu   moc   spôsobenú konkrétne   nečinnosťou   súdu.   Dlhšie   trvajúca   právna   neistota   vyvolala   tlak   na sťažovateľa   umocnený   jeho   nepriaznivými   ochoreniami   (cukrovka   a iné),   ktoré   sa môžu   neočakávane zhoršiť,   pričom   uvedený   psychický   tlak samozrejme negatívne vplýva na podstatu ochorenia sťažovateľa. Navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že:„1. v konaní sp. zn.: Nc 3274/96 pred Okresným súdom v Banskej Bystrici bolo nečinnosťou Okresného súdu v Banskej Bystrici porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené ust. čl. 48 ods. 2 siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky.

2. prikazuje Okresnému súdu v Banskej Bystrici, aby začal vo veci sp. zn.: Nc 3274/96 konať podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

3. priznáva M. Z., trvale bytom Š., prechodne bytom L., sťažovateľovi, ktorého základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 siedmeho   oddielu   druhej   hlavy   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   porušené nečinnosťou Okresného súdu v Banskej Bystrici primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 12.   novembra   2002   právny   zástupca sťažovateľa doplnil podanie tak, že súhlasil s upustením   od ústneho pojednávania. Súčasne   žiadal   zaviazať   okresný   súd   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde k úhrade trov konania vo výške 8 040 Sk (za dva úkony právnej pomoci a dva režijné paušály). Uviedol, že sťažovateľ nie je schopný uhrádzať trovy konania z dôvodu, že je ťažko   zdravotne   postihnutý,   podobne   i jeho   manželka, s ktorou   žije   v spoločnej domácnosti. V prílohe doložil kópie rozhodnutí Krajského úradu v Banskej Bystrici sp.   zn.   2001/00433   a Okresného   súdu   v Lučenci   sp.   zn.   B   2001/16821,   ktoré potvrdzujú ťažké zdravotné poškodenie sťažovateľa a jeho manželky.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   30.   októbra   2002   k veci   vyjadrila predsedníčka okresného súdu, ktorá uviedla, že vec je vedená na okresnom súde pod sp. zn. Nc 3274/96 a predložila chronológiu úkonov vo veci.

Dňa 19. júna 1996 podal sťažovateľ „návrh na súdne prerokovanie vo veci dedičstva,   v ktorom   žiadal:   1/   odstrániť   prieťahy   bývalého   Štátneho   notárstva v dedičskom konaní; 2/ vydržanie podľa § 134 ods. 1, 4 z. č. 40/64 Zb.“

Pretože tento návrh nespĺňal náležitosti riadneho návrhu v zmysle § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, bola vec zapísaná do súdneho registra nejasných alebo neúplných podaní pod sp. zn. Nc 3274/96.

Dňa   9.   septembra   1996   podal   žiadateľ   (v   konaní   pred   ústavným   súdom sťažovateľ) okresnému súdu urgenciu na „prieťah notára v dedičskom konaní“.

Dňa   5.   februára   1997   okresný   súd   vyzval   žiadateľa   na   úpravu   podania z 19.   júna   1996   v zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku, pričom mu stanovil 25-dňovú lehotu na doplnenie podania.

Žiadateľ na túto výzvu reagoval svojím podaním z 11. februára 1997, v ktorom žiadal o obnovu dedičského konania.

Pretože toto podanie opätovne nespĺňalo požiadavky návrhu na začatie súdneho konania,   okresný   súd   22.   apríla   1997   požiadal   Okresný   súd   v Lučenci   o výsluch žiadateľa s tým, aby ho poučil o návrhu v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, resp. spísal so žiadateľom návrh na začatie konania.

Dňa 9. mája 1997 bol výsluch na Okresnom súde v Lučenci uskutočnený, kde žiadateľ čiastočne návrh doplnil.

Dňa 15. mája 1997 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 23. februára 1998 podal žiadateľ urgenciu súdneho pojednávania.V závere svojho vyjadrenia predsedníčka okresného súdu navrhla upustiť od ústneho pojednávania o prijatom návrhu, pretože od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa   ktorého   v konaní   o každom   návrhu   pred   ústavným   súdom,   v ktorom navrhovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   (inú   právnu) ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne   prostriedky   ich   ochrany,   ktoré   sú   navrhovateľovi   dostupné   (I.   ÚS   1/97, I. ÚS 49/98 a iné).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a tým   aj   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka   konania   a spôsobu,   akým   v konaní   postupoval   súd   (napr.   II.   ÚS   74/97, I. ÚS 70/98).

V posudzovanom konaní podal sťažovateľ podanie označené ako „Návrh na súdne prerokovanie vo veci dedičstva“. Okresný súd uvedené podanie prijal 19. júna 1996   a zaevidoval   pod   sp.   zn.   Nc   3274/96.   Sťažovateľ   k nemu   priložil   prílohy označené číslom 2 až 15, spolu 21 strán textu.

Dňa 10. septembra 1996 sťažovateľ urgoval vybavenie veci (č. l. 29 spisu), na ktorú mu bolo listom z 5. februára 1997 oznámené, že návrh neobsahuje náležitosti riadneho návrhu na začatie konania v zmysle § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku.   V závere   výzvy   bola   sťažovateľovi   uložená   lehote   25   dní   na doplnenie konania s tým, že inak okresný súd podľa § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastaví.

Sťažovateľ reagoval novým návrhom z 11. februára 1997. Listom z 22. apríla 1997   okresný   súd   požiadal   Okresný   súd   v Lučenci   o predvolanie   sťažovateľa a spísanie návrhu s ním.

Dňa   9.   mája   1997   bol   sťažovateľ   vypočutý,   pričom   doplnil   svoj   návrh. O výsluchu bol spísaný záznam pod sp. zn. Okresného súdu v Lučenci Cd 58/97. Spis bol vrátený Okresnému súdu v Banskej Bystrici 15. mája 1997.

Dňa 24. februára 1998 sťažovateľ urgoval konanie vo veci. Od 15. mája 1997, keď bol spis vrátený, nebol vykonaný žiadny úkon. V spise sa nenachádzajú ani listy sťažnosti   z 1.   marca   1999   a 2.   februára   2002,   hoci   sťažovateľ   predložil   aj   kópie podacích lístkov opatrené poštovou pečiatkou.

Nečinnosť okresného súdu v období od 15. mája 1997 doposiaľ ústavný súd hodnotí ako zbytočné prieťahy vo veci (5 a pol roka). Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu (spolu 5 a pol roka) malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania a v zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   nečinnosť   súdu   je porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (I. ÚS 15/02), ich treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Existenciu uvedeného obdobia, v ktorom okresný súd vo veci nekonal, potvrdzuje   spis   tohto   súdu   sp.   zn.   Nc   3274/96   bez   toho,   aby   sa   predsedníčka okresného súdu k veci vyjadrila a uznala alebo neuznala vzniknuté prieťahy. V spise sa   nenachádzajú   ani   sťažnosti,   ktoré   sťažovateľ   predložil   ústavnému   súdu   spolu s podacími lístkami.

Ústavný súd nie je oprávnený skúmať správnosť postupu okresného súdu vo veci samej, ako ani posúdiť návrh, prípadne jeho zákonný obsah. Uvedené skutočnosti svedčia   o tom,   že   okresný   súd   nekonal   plynulo   a dôsledne   v záujme   efektívneho a rýchleho   odstránenia   právnej   neistoty   sťažovateľa.   Prevažnú   časť   obdobia   od podania návrhu tvorí obdobie nečinnosti, ktoré nemožno hodnotiť ináč ako zbytočné prieťahy okresného súdu. Ústavný súd teda vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,   ústavný   súd   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   alebo   slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk, čo odôvodnil tým, že stav právnej neistoty nepriaznivo vplýva aj na jeho zdravotný stav, keďže je uznaný ako 60 % invalidný dôchodca.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Súčasťou zadosťučinenia je aj samotné deklarovanie porušenia jeho práv, ako aj príkaz   ústavného   súdu   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   ďalej   konal   bez   zbytočných prieťahov.

Pretože   porušenie   základných   práv   sťažovateľa,   ktoré   ústavný   súd   zistil, nemožno   napraviť   obnovením   stavu   pred   ich   porušením   a výrok   ústavného   súdu deklarujúci toto porušenie, ako aj jeho príkaz okresnému súdu, aby v ďalšom priebehu konania   postupoval   bez   zbytočných   prieťahov,   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02).

Ústavný súd v tomto prípade považoval za primerané priznať sumu 50 000 Sk. Táto suma zohľadňuje jednak dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (päť a pol roka) a s nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu,   ktorá   sťažovateľovi   vznikla   v dôsledku   obáv o ochranu jeho práv, ako aj zdravotných problémov s tým spojených.

Podľa   ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy konania za dva úkony právnej pomoci po 3 900 Sk (§ 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   č.   103/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych služieb - ďalej len „vyhláška“) a dva režijné paušály po 120 Sk (§ 19 ods. 3 vyhlášky), spolu 8 040 Sk.

Sťažovateľ   bol   v konaní   úspešný,   preto   ústavný   súd   zaviazal   okresný   súd, aby uhradil trovy konania, ktoré boli vypočítané podľa vyhlášky, a to v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2002