SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 118/2016-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základnéhopráva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, na verejné prerokovanie veci v jejprítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivésúdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesenímOkresného súdu Prešov sp. zn. 15 Er 755/2010 z 11. mája 2011 a postupom a uznesenímKrajského súdu v Prešove sp. zn. 6 CoE 174/2013 z 30. júna 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
ÚstavnémusúduSlovenskejrepubliky(ďalejlen„ústavnýsúd“)bola 15. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životnápoisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietalaporušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a na verejné prerokovanieveci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) postupom a uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 15 Er 755/2010 z 11. mája 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE 174/2013 z 30. júna 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdna exekútorka na jej návrh podalana okresnom súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulombol rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, ktorý sťažovateľka identifikovalav sťažnosti. Okresný súd uznesením z 11. mája 2011 v konaní sp. zn. 15 Er 755/2010zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúciea na odvolanie sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 6 CoE 174/2013-76 z 30. júna2014 prvostupňové uznesenie okresného súdu potvrdil. Dôvodom zamietavých záverovoboch všeobecných súdov bolo právne hodnotenie, podľa ktorého„dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS“.Sťažovateľka kritizuje, že okresný súd rozhodol bez jej účasti,„bez nariadenia pojednávania, bez toho, aby vôbec preskúmal rozhodcovský spis o rozhodcovskom konaní, ku ktorému vo svojom rozhodnutí vyslovil skutkové a právne závery, a bez toho, aby dal sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom...“.
Kritika sťažovateľky smeruje aj proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,pretože tento„potvrdil uznesenie okresného súdu, a teda že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) O. z., avšak opäť bez toho, aby uviedol skutkové a právne závery, ktoré ho oprávnili ku takejto interpretácii použitej právnej normy v danom prípade“.
Oba konajúce všeobecné súdy podľa sťažovateľky spôsobili, že„zamietnutím udelenia poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu údajnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ostal uplatnený nárok – pohľadávka na dlžnom poistnom, o ktorú sa majetok sťažovateľa zmenšil – otvorený, resp. nevymožiteľný“. Preto podľa sťažovateľky„napadnutý postup krajského ako aj okresného súdu spôsobil odmietnutie spravodlivosti – tzv. denegatio iustitiae – a porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok a porušenie práva na poskytnutie účinnej súdnej ochrany jeho hmotnoprávnych nárokov v procese súdneho konania“.
V jej veci konajúce všeobecné súdy sa podľa názoru sťažovateľky„síce opierali aj o európsku judikatúru v oblasti spotrebiteľského práva, avšak túto interpretovali (vykladali) celkom nesprávne a dospeli k nesprávnym záverom... Súdy v napadnutých rozhodnutiach záver o potrebe poskytnutia ochrany spotrebiteľovi, pokiaľ to prostriedky vnútroštátneho právneho poriadku v štádiu exekučného konania pripúšťajú, a to spôsobom nezasahujúcim do základných práv druhého účastníka, nesprávne prekročili svoju právomoc a porušili základné práva vlastniť majetok a práva na súdnu ochranu druhého účastníka právneho vzťahu, v tomto prípade oprávneného – sťažovateľa.“.
Sťažovateľka následne na rozsiahlom priestore argumentuje v prospech vlastnýchprávnych záverov, odkazujúc pritom na judikatúru ústavného súdu, Súdneho dvoraEurópskej únie (predtým Európskeho súdneho dvora, ďalej len „Súdny dvor“) aj Ústavnéhosúdu Českej republiky, na komentárovú literatúru k exekučným predpisom, spotrebiteľskýmpredpisom i k problematike interpretácie rozhodnutí Súdneho dvora. Osobitne poukazujena nález ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 499/2012, ktorý je„jediný ústavne kompatibilný nález ÚS SR vo veci exekučných konaní započatých zo strany oprávneného...“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijaljej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmia rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva zaručenév čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručenév čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu, aby označené rozhodnutiaokresného súdu a krajského súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznalúhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo na to, aby sa jeho vec verejneprerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávanýmdôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnuochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy,resp. čl. 36 listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6dohovoru možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti(m. m. IV. ÚS 195/07).
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v označenom konaní a napadnutým uznesením okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenie o zamietnutížiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia, ústavný súd vzhľadom na už uvedenépoukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanieako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenie okresnéhosúdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, boliteda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolopreto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdupodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu v označenom konaní a napadnutým uznesením krajského súdu
Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkýmneodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávaniapred zamietnutím žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnils právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti spornej rozhodcovskejdoložky.
2.1 Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresný súd nenariadil pojednávaniea neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súdprvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovaniapovinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie)vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), teda odňatím možnosti konať pred súdom.Ak následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svojpostup vadou podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnostidovolania i samotným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].
Námietkunenariadeniapojednávaniatedasťažovateľkamohlapredniesťaj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolacíkonkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Preto vzhľadom na princípsubsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomoci ústavného súdupreskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu z hľadiska konformitys požiadavkami základných práv vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto časti muselústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2.2 Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahuku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnouinštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aképrávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnostinemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípyspravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasnea zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práva slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecnýmsúdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného právana súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovinterpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či záveryvšeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamymdopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho vecivykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitieústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenostisťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdna exekútorka v uvedenej veci doručila žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy s príslušenstvomna základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku.
Okresný súd napadnutým uznesením žiadosť súdnej exekútorky o udelenie povereniana vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jejuzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle§ 53 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatváraniazmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilobez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydanýv takomto konaní nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdubez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie jedôvodné.
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že sporná rozhodcovskádoložka nebola individuálne dojednaná. Totiž„zo spisu vyplýva, že rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a v ich XV. časti – Rozhodcovské konanie, pričom v súlade s ustanovením § 788 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, všeobecné podmienky postenia (poistné podmienky) tvoria súčasť poistnej zmluvy...
Osobitne vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam.
Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi – povinnému predložená, je skôr o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok, čo predstavuje nekaloobchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
V čase rozhodovania odvolacieho súdu oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie, resp. že by si povinný vymieňoval rozhodcovské konanie (§ 53 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka).“.
V nadväznosti na citované krajský súd podrobne vyložil zmysel a účel SmerniceRady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluváchv spojení s relevantnou judikatúrou Súdneho dvora.
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárnycharakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým Európskehosúdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienokv spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupuje daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa(II. ÚS 235/2012).
Ústavný súd preto na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uzneseniekrajského súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právnerelevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom.Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie jeposudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiskaformálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ichústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru,že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či inýchpochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahomzákladného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne ajI. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názorukrajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľnýchsťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012 a iné).
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnymnázorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže samaosebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladáani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným(m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry bymohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bolsvojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdutakéto nedostatky nevykazuje, a preto dospel k záveru, že medzi napadnutým rozhodnutímkrajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a obsahom sťažovateľkouoznačených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej bypo prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.
2.3 Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmyslektorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,ako aj z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súdsúčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecnéhosúdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesnýchprincípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením(napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutomkonaní a jeho uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnostipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalšíchnávrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016