znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 118/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom Vladimírom Flíderom, Trhová 1, Zvolen,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystricisp. zn. 4 To 29/2014 z 21. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola24. septembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v BanskejBystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   4   To   29/2014   z 21.   januára   2015   (ďalej   aj„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd) rozsudkomsp. zn. 4 T 207/2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznal sťažovateľa za vinného zozločinu zabitia podľa § 147 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods.1 písm. a) Trestného zákona. Bol mu uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobodyvo výmere 13 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu so strednýmstupňom stráženia. Tiež mu bola uložená povinnosť „nahradiť škodu poškodenej 431.52,- EUR a Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s. Bratislava 34,- EUR“.

Predmetný   rozsudok   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ   v   zákonnej   lehoteprostredníctvom splnomocnenej obhajkyne odvolaním. Krajský súd na verejnom zasadnutío odvolaní uskutočnenom 21. januára 2015 napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľapostupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje   na   to,   že   v   odôvodnení   napadnutého   uzneseniaodvolací   súd   okrem   iného   uvádza,   že „predmetného   verejného   zasadnutia   som   sa nezúčastnil s prihliadnutím na moju žiadosť z 2. 12. 2014, kde som uviedol, že súhlasím s vykonaním verejného zasadnutia a navrhol som odvolaciemu súdu rozhodnúť o mojom odvolaní v neprítomnosti. Tiež že na predmetnom verejnom zasadnutí môj obhajca predložil čestné vyhlásenie, v ktorom som vyhlásil, že skutky, ktoré sú predmetom obžaloby Okresnej prokuratúry Zvolen zo dňa 18. 12. 2008 som spáchal tak, ako je to uvedené v skutkovej vete predmetnej obžaloby, pričom ku spáchaniu obidvoch skutkov som sa v plnom rozsahu doznal a úprimne som oľutoval ich spáchame. Krajský súd v Banskej Bystrici ohľadom môjho doznania a oľutovania žalovaných skutkov uviedol, že od začiatku trestného stíhania, t. j. od 18. 7. 2008 som popieral spáchanie skutku ohľadom bodu 2., a na tomto postoji som zotrval až do odvolacieho konania konaného na krajskom súde dňa 21. 1. 2015. Zmenu postoja si odvolací súd vysvetlil len mojou snahou privodiť si výhodnejšie rozhodnutie ohľadom   trestu,   pričom   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   som   svoj   skutok   úprimne neoľutoval, čo nevyplýva ani z čestného vyhlásenia.“.

Sťažovateľ poukazuje v sťažnosti ďalej na to, že napadnuté uznesenie krajského súdu„napadol dovolaním, ktoré... podal na Okresný súd vo Zvolene“. Ku sťažnosti zároveňpripojil fotokópiu dovolania z 12. februára 2015.

Sťažovateľ je toho názoru, že v jeho „trestnej veci... vyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ako aj... podal dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

O mojom odvolaní rozhodoval odvolací súd dňa 21. 1. 2015 a podľa § 53 Zákona o Ústavnom   súde   podávam   túto   sťažnosť   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.“.

V závere sťažnosti preto žiada, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesenímkrajského súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50ods. 3 ústavy a „zruší sťažnosťou napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici a vec   vráti   tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie“.   Ďalej   žiada,   aby   ústavný   súd „odložil vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia“ a aby ho prepustil „z výkonu trestu odňatia slobody... až do opätovného právoplatného rozhodnutia v tejto... trestnej veci“.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochranysvojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu na tozákon poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,ktoré sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétnyprípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoréústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasledujeaž v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochraneústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarityprávomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnostiv rámci jej predbežného prerokovania zo sťažnosti zistil, že sťažovateľ napadnuté uzneseniekrajského súdu „napadol dovolaním, ktoré... podal na Okresný súd vo Zvolene“.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte   ultima   ratioinštitucionálny   mechanizmus,   ktorej   uplatnenie   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnostivšetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.Opačný   záver by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochranezákladných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie. Ústavný súdv tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieťuž samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňompríslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   podaním   dovolania,   ako   ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci malisúbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavnýsúd),   čo   nie   je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istotyprijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo vecisťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podaniesťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   ako   predčasné(m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu preľudské   práva   ustálil   právny   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09,   I. ÚS 289/09),   podľa   ktoréhov prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanejsťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   ažpo rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásadeza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkouprípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, abysťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie jeprípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktorépredchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnajk tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Sofferproti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudsképráva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosťč. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľauplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015