SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 118/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom Vladimírom Flíderom, Trhová 1, Zvolen,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 4 To 29/2014 z 21. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola24. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v BanskejBystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 29/2014 z 21. januára 2015 (ďalej aj„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd) rozsudkomsp. zn. 4 T 207/2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznal sťažovateľa za vinného zozločinu zabitia podľa § 147 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods.1 písm. a) Trestného zákona. Bol mu uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobodyvo výmere 13 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu so strednýmstupňom stráženia. Tiež mu bola uložená povinnosť „nahradiť škodu poškodenej 431.52,- EUR a Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s. Bratislava 34,- EUR“.
Predmetný rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ v zákonnej lehoteprostredníctvom splnomocnenej obhajkyne odvolaním. Krajský súd na verejnom zasadnutío odvolaní uskutočnenom 21. januára 2015 napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľapostupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že v odôvodnení napadnutého uzneseniaodvolací súd okrem iného uvádza, že „predmetného verejného zasadnutia som sa nezúčastnil s prihliadnutím na moju žiadosť z 2. 12. 2014, kde som uviedol, že súhlasím s vykonaním verejného zasadnutia a navrhol som odvolaciemu súdu rozhodnúť o mojom odvolaní v neprítomnosti. Tiež že na predmetnom verejnom zasadnutí môj obhajca predložil čestné vyhlásenie, v ktorom som vyhlásil, že skutky, ktoré sú predmetom obžaloby Okresnej prokuratúry Zvolen zo dňa 18. 12. 2008 som spáchal tak, ako je to uvedené v skutkovej vete predmetnej obžaloby, pričom ku spáchaniu obidvoch skutkov som sa v plnom rozsahu doznal a úprimne som oľutoval ich spáchame. Krajský súd v Banskej Bystrici ohľadom môjho doznania a oľutovania žalovaných skutkov uviedol, že od začiatku trestného stíhania, t. j. od 18. 7. 2008 som popieral spáchanie skutku ohľadom bodu 2., a na tomto postoji som zotrval až do odvolacieho konania konaného na krajskom súde dňa 21. 1. 2015. Zmenu postoja si odvolací súd vysvetlil len mojou snahou privodiť si výhodnejšie rozhodnutie ohľadom trestu, pričom podľa názoru odvolacieho súdu som svoj skutok úprimne neoľutoval, čo nevyplýva ani z čestného vyhlásenia.“.
Sťažovateľ poukazuje v sťažnosti ďalej na to, že napadnuté uznesenie krajského súdu„napadol dovolaním, ktoré... podal na Okresný súd vo Zvolene“. Ku sťažnosti zároveňpripojil fotokópiu dovolania z 12. februára 2015.
Sťažovateľ je toho názoru, že v jeho „trestnej veci... vyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ako aj... podal dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.
O mojom odvolaní rozhodoval odvolací súd dňa 21. 1. 2015 a podľa § 53 Zákona o Ústavnom súde podávam túto sťažnosť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.“.
V závere sťažnosti preto žiada, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesenímkrajského súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50ods. 3 ústavy a „zruší sťažnosťou napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici a vec vráti tomuto súdu na ďalšie konanie“. Ďalej žiada, aby ústavný súd „odložil vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia“ a aby ho prepustil „z výkonu trestu odňatia slobody... až do opätovného právoplatného rozhodnutia v tejto... trestnej veci“.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochranysvojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu na tozákon poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy,ktoré sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétnyprípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoréústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasledujeaž v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarityprávomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnostiv rámci jej predbežného prerokovania zo sťažnosti zistil, že sťažovateľ napadnuté uzneseniekrajského súdu „napadol dovolaním, ktoré... podal na Okresný súd vo Zvolene“.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnostivšetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochranezákladných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie. Ústavný súdv tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieťuž samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňompríslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci malisúbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavnýsúd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istotyprijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo vecisťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podaniesťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné(m. m. IV. ÚS 142/2010).
V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu preľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktoréhov prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanejsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú ažpo rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásadeza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkouprípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, abysťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie jeprípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktorépredchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnajk tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Sofferproti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudsképráva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosťč. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľauplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015