znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 118/2012-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   K.,   K.,   zastúpeného   spoločnosťou   Advokátska kancelária JUDr. D. B., s. r. o., K., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. D. B., pre namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso/31/2010 z 1. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. októbra 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“),   základného   práva   podnikať   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 14 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso/31/2010 z 1. júla 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«... Sťažovateľ − JUDr. J. K. vykonával advokáciu samostatne ako fyzická osoba do 10. 02. 2009. Od 11. 02. 2009 môže JUDr. J. K. poskytovať právne služby len v mene a na účet spoločnosti K. advokátska kancelária s. r. o., ktorej je sťažovateľ jediným konateľom. O vyššie uvedených skutočnostiach vydala S. dňa 09. 03. 2009 JUDr. J. K. Potvrdenie o spôsobe výkonu advokácie. Vzhľadom na to, že od 11. 02. 2009 sťažovateľ nevykonával advokáciu   samostatne   ako   fyzická   osoba,   uhrádzal   sťažovateľ   poistné   na   nemocenské poistenie,   poistné   na   starobné   poistenie   a   príspevky   na   starobné   dôchodkové   sporenie, poistné na invalidné poistenie a poistné do rezervného fondu solidarity /ďalej aj „poistné a príspevky“/ iba do 10. 02. 2009, teda kým vykonával advokáciu samostatne ako fyzická osoba. Skutočnosť, že sťažovateľ nie je samostatne zárobkovo činná osoba pre potreby sociálneho poistenia, potvrdilo predsedníctvo S. v zmysle ust. § 71 ods. 2 písm. k/ zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní /živnostenský zákon/ v znení neskorších predpisov, a to Potvrdením o spôsobe výkonu advokácie zo dňa 27. 05. 2010.

S., pobočka K. svojim rozhodnutím zo dňa 24. 08. 2009, číslo: 700-3411026809- GC04/09 rozhodla nasledovne: S., pobočka K., podľa § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení /ďalej len „zákon“/ v znení účinnom od 01. januára 2009, § 178 ods. 1 písm. a/ ôsmy bod zákona v znení zákona č. 43/2004 Z. z., Vám predpisuje za obdobie február 2009, marec 2009, apríl 2009, máj 2009, jún 2009 poistné na nemocenské poistenie v sume 85,95 EUR, poistné na starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie v sume 353,29 EUR, poistné na invalidné poistenie v sume 117,43 EUR a poistné do rezervného fondu solidarity v sume 60,55 EUR, spolu 617,22 EUR...

S., ústredie, ako odvolací orgán, rozhodla o odvolaní JUDr. J. K. rozhodnutím zo dňa   03.   12.   2009,   číslo:   322-8628-GC-04/2009   nasledovne:   S.,   ústredie,   ako   odvolací orgán, odvolanie podané osobne dňa 01. 10. 2009 zamieta a rozhodnutie S., pobočka K., č. 700-3411026809-GC04/09, z 24. augusta 2009, potvrdzuje. V odôvodnení predmetného rozhodnutia   S.,   ústredie   uviedla,   že   pre   účely   posudzovania   právneho   postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby vo vzťahu k sociálnemu poisteniu je právne relevantné ustanovenie § 5 písm. c/ zákona a advokát zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie S., nadobúda na účely sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Zároveň vo veci konajúci orgán uviedol, že zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu k postaveniu   advokáta   ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby   podľa   zákona   právne bezvýznamná...

Dňa   30.   06.   2010   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručený   Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 09. 06. 2010, č. k.: 7 S/433/2010-40, ktorým vo veci konajúci   súd   žalobu   zamietol.   Krajský   súd   v   Košiciach   vyššie   uvedené   rozhodnutie odôvodnil   aj   tým,   že   je   nesporné,   že   žalobca   je   advokátom   zapísaným   do   zoznamu advokátov   S.   aj   po   10.   februári   2009,   jedinou   zmenou   je,   že   advokáciu   nevykonáva samostatne podľa ust. § 12 ods. 1 písm. a/ zákona o advokácii, ale ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 12 ods. 1 písm. e/ zákona o advokácii. Vo veci konajúci súd ďalej uviedol, že súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, podľa ktorej zmenou formy výkonu advokácie vykonávanej podľa § 12 ods. 1 písm. a/ zákona o advokácii, na advokáciu vykonávanú podľa § 12 ods. 1 písm. e/ zákona o advokácii nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení a v dôsledku   toho   ani   povinné   nemocenské   poistenie   a   povinné   dôchodkové   poistenie advokáta. Žalobca aj od 11. februára 2009 je naďalej advokátom, a preto mu svedčí právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení...

V   odvolaní   JUDr.   J.   K.   taktiež   upriamil   pozornosť   súdu   na   nesprávny   záver prvostupňového súdu o tom, že súd neakceptuje tvrdenie žalobcu, podľa ktorého potvrdenie SAK z 9. 3. 2009 a z 27. 05. 2010 /o tom, že žalobca od 11. februára 2009 už nie je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení/ je rozhodnutím, z ktorého súd musí vychádzať pri rozhodovaní v zmysle § 135 ods. 2 O. s. p. V súvislosti s nesprávnym záverom súdu prvého stupňa poukázal JUDr. J. K. na ust. § 71 ods. 2 písm. k/ zákona   o   advokácii,   ktoré   je   nutné   chápať   ako   zákonné   zverenie   právomoci,   a   to predsedníctvu   komory,   rozhodovať   aj   o   skutočnosti,   ktorá   osoba   z   špeciálne   úzko vymedzenej   skupiny   osôb   a   to   advokátov   je   alebo   nie   je   samostatne   zárobkovo   činnou osobou, v zmysle zákona o sociálnom poistení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky /ďalej aj „Najvyšší súd“/ v odôvodnení rozsudku uviedol,   že   existencia   oprávnenia   advokáta   na   vykonávanie   advokátskej   činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom S. až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení a z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený a povinne dôchodkovo poistený podľa zákona o sociálnom poistení. Podľa názoru Najvyššieho súdu je vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa   §   5   písm.   c/   zákona   o   sociálnom   poistení   odvodené   od   samotného   oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že stanovisko, resp. potvrdenie S. sú jedným z podkladov rozhodnutia, pričom S. ako samosprávna stavovská organizácia nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom poistení voči tretím osobám. V súvislosti s takýmto nesprávnym záverom Najvyššieho súdu je potrebné poukázať na to, že S. neposkytla výklad ustanovení zákona o sociálnom poistení voči tretím osobám, ako sa mylne Najvyšší súd domnieva a ani nikdy tak neurobila vo vzťahu k sťažovateľovi. Potvrdením zo dňa 09.03.2009 a následne potvrdením zo dňa 27. 05. 2010 predsedníctvom S. vydalo v zmysle ust. § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii záväzné potvrdenie o forme výkonu   advokácie   podľa   §   12   tohto   zákona   a   o   skutočnosti,   či   advokát   je   samostatne zárobkovo   činnou   osobou   podľa   osobitného   predpisu,   a   teda   predsedníctvo   S.   svojim rozhodnutím deklaratórne potvrdilo, že JUDr. J. K. nie je samostatne zárobkovo činná osoba   v   zmysle   zákona   o   sociálnom   poistení,   a   to   v   zmysle   právomoci,   ktorá   bola predsedníctvu S. zverená ustanovením § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii. Ustanovenie §   71   ods.   2   písm.   k/   zákona   o   advokácii   je   potrebné   chápať   ako   zákonné   zverenie právomoci, a to predsedníctvu komory, rozhodovať aj o skutočnosti, ktorá osoba z špeciálne úzko vymedzenej skupiny osôb a to advokátov je alebo nie je samostatne zárobkovo činnou osobou, v zmysle zákona o sociálnom poistení...»

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   Sžso/31/2010 z 1. júla 2011 porušil   jeho základné právo vlastniť majetok podľa   čl. 20 ods.   1 ústavy, základné právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 14 dohovoru tým,   že   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 7 S/433/2010-40   z   9.   júna   2010.   Sťažovateľ   považuje   rozsudok   najvyššieho   súdu za arbitrárny. Podľa názoru sťažovateľa ak je najvyšší súd toho názoru, že sťažovateľ je samostatne   zárobkovo   činnou   osobou   pre   účely   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), a teda že je povinný odvádzať poistné a príspevky, tak v takom prípade je sťažovateľ znevýhodnený, resp. diskriminovaný oproti ostatným advokátom, ktorí vykonávajú advokáciu ako fyzické osoby. Najvyšší súd zastal názor, že sťažovateľ je pre účely zákona o sociálnom poistení samostatne zárobkovo činnou osobou. Vzhľadom na uvedené, ako aj na to, že sťažovateľ je jediným spoločníkom a zároveň konateľom spoločnosti K., advokátska kancelária, s. r. o., v mene a na účet ktorej poskytuje právne služby, ak by bol správny záver najvyššieho súdu, došlo   by   k dvojitému   odvádzaniu   nemocenského   a   dôchodkového   poistenia   z   jedného dôvodu, ktorým by bolo poskytovanie právnych služieb jednou osobou. Takýto stav by určite   nebol   v   súlade   so   zásadou   rovnakého   zaobchádzania   a   znevýhodňoval,   resp.   by diskriminoval advokáta − konateľa „advokátskej“ obchodnej spoločnosti oproti advokátom, ktorí vykonávajú advokáciu ako fyzické osoby. Tak by sa zaviedol z pohľadu systému sociálneho poistenia nerovnaký prístup k poskytovaniu právnych služieb, pretože osoba poskytujúca   právne   služby   samostatne   ako   fyzická   osoba   by   uhrádzala   odvody na nemocenské a sociálne poistenie iba raz a osoba vykonávajúca advokáciu ako konateľ spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   by   odvádzala   odvody   na   nemocenské   a   sociálne poistenie   sama   ako   fyzická   osoba   a   z   toho   istého   dôvodu   by   odvádzala   odvody na nemocenské poistenie aj spoločnosť s ručením obmedzeným poskytujúca právne služby za zamestnávateľa, ako aj za zamestnanca, resp. za konateľa, ktorým môže a musí byť iba advokát.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné právo JUDr. J. K., nar.:..., bytom..., K. podľa čl. 20 ods. 1., čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a č. 14 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd Rozsudkom Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, zo dňa 01. 07. 2011, sp. zn.: 7 Sžso/31/2010 porušené boli.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   zo   dňa   01.   07.   2011, sp. zn.: 7 Sžso/31/2010   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky na ďalšie konanie.

JUDr. J. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR, ktoré je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť JUDr. J. K. trovy právneho zastúpenia v sume vyčíslenej v písomnom vyhotovení nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľ   namietaný   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso/31/2010 z 1. júla 2011 za ústavne nekonformný, je to, že podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu má arbitrárny charakter z dôvodu, že v dôsledku tohto rozsudku je sťažovateľ povinný platiť odvody dvakrát z jedného právneho titulu. V súlade s rozsudkom najvyššieho súdu má sťažovateľ platiť odvody jednak ako konateľ „advokátskej“ spoločnosti s ručením obmedzeným, kde je jediným spoločníkom a konateľom, a aj ako advokát fyzická osoba (samostatne zárobkovo činná osoba) aj napriek tomu, že nie je oprávnený na samostatný výkon advokátskej činnosti ako fyzická osoba. Takýmto   postupom   dochádza   k   dvojitému   odvádzaniu   nemocenského   a   dôchodkového poistenia z jedného dôvodu. Tento stav diskriminuje sťažovateľa ako advokáta − konateľa „advokátskej“ obchodnej spoločnosti oproti advokátom, ktorí vykonávajú advokáciu ako fyzické osoby, ktorí platia odvody iba raz.

Ústavný   súd   preskúmal   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   Sžso/31/2010 z 1. júla 2011   a   zistil,   že   námietky   sťažovateľa   nie   sú   opodstatnené.   V   danom   prípade najvyšší súd rozhodujúc v rámci správneho súdnictva o odvolaní proti rozsudku krajského súdu   č.   k.   7 S/433/2010-40   z   9.   júna   2010   vyslovil   svoj   právny   názor   a   riadne   aj vysvetlil dôvody   svojho   rozhodnutia,   prečo   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia S. č. 322-8628-GC-04/2009 z 3. decembra 2009 zamietnutá.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   sp.   zn.   7   Sžso/31/2010 z 1. júla 2011 okrem iného uviedol:

„... Zo spisov vyplýva, že predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej o predpísaní poistného na nemocenské poistenie, starobné poistenie,   invalidné   poistenie,   poistného   do   rezervného   fondu   solidarity   a   príspevkov na starobné   dôchodkové   sporenie   za   obdobie   február   2009,   marec   2009,   apríl   2009 máj 2009 a jún 2009.

Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že S., pobočka K. ako orgán oprávnený rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodnutím zo 16. júna 2009, číslo 704-3440151609-GC09/09-376 deklarovala, že samostatne zárobkovo činnej osobe JUDr.   J.   K.,   nezaniklo   povinné   nemocenské   poistenie   a   povinné   dôchodkové   poistenie 11. februára 2009. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2009.

Predmetom   sporu   v   tomto   konaní   preto   nemôže   byť   otázka   zániku povinného nemocenského   a   dôchodkového   poistenia   ku   dňu   11.   2.   2009,   pretože táto bola už právoplatne vyriešená rozhodnutím S. zo 16. júna 2009, číslo 704-3440151609- GC09/09-376.

Napriek uvedenej skutočnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že existencia oprávnenia   advokáta   na   vykonávanie   advokátskej   činnosti,   podmienená   jeho   zápisom v zozname advokátov vedenom S. až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre   potreby   zákona   o   sociálnom   poistení.   Z uvedeného   dôvodu   je   povinne   nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.

Túto   skutočnosť   nemôže   ovplyvniť   právna   úprava   obsiahnutá   v   §   12   zákona o advokácii,   ktorý   upravuje   formu,   ktorou   môže   advokát   vykonávať   advokáciu,   lebo základným   predpokladom   pre   výkon   advokácie   je   vykonávanie   takejto   činnosti   fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie S. A práve vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu   vykonávať   advokáciu   ako   konatelia   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   a   účasť advokáta   v   takejto   spoločnosti   je   viazaná   na   existenciu   oprávnenia   na   poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Pokiaľ   žalobca   poukazoval   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 30. marca 2010, sp. zn. 1 Sžso/7/2009 je potrebné uviesť, že každé rozhodnutie súdu je výsledkom jeho rozhodovacej činnosti v individuálnej veci, každý sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   a   zákonom   (čl.   144   Ústavy   SR).   Vydaniu   rozsudku Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 30.   marca   2010,   sp.   zn.   1   Sžso/7/2009, predchádzali   iné   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   v   rovnakej   skutkovej   situácii   (napr. rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   26.   novembra   2009,   sp.   zn.   7 Sžso/44/2009), ktoré považovali právny názor žalovanej za správny a tento považuje za správny aj ďalšia rozhodovacia prax všeobecných súdov. Aj ústavný súd už v obdobnej veci vyslovil, že „predmetný právny výklad najvyšším súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1   ústavy   alebo   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru“(II.ÚS 508/2010-15).

V súvislosti so žalobcom uvádzaným stanoviskom resp. potvrdením S., najvyšší súd poznamenáva, že uvedené sú jedným z podkladov rozhodnutia, pričom S. ako samosprávna stavovská organizácia nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom poistení voči tretím osobám. Pokiaľ žalobca upozorňoval, že súd musí podľa § 135   ods.   2   OSP   vychádzať   z   potvrdenia   S.,   najvyšší   súd   podotýka,   že   v   zmysle vyššie uvedených záverov, práve rozhodnutie S. zo 16. júna 2009, číslo 704-3440151609- GC09/09-376 je potrebné považovať za rozhodnutie o otázke vydané príslušným orgánom, z ktorého súd vychádza.

K   samotnej   výške   predpísaného   poistného   a   príspevkov   na   starobné   dôchodkové sporenie žalobca nemal iné námietky, a preto sa odvolací súd, ktorý je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 212 ods. 1 OSP), bližšie ňou nezaoberal.

Po   preskúmaní   predloženého   spisového   materiálu,   postupu   žalovanej   a   rozsudku krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná dostatočne zistila skutkový stav a krajský súd sa vysporiadal so všetkými právne významnými námietkami žalobcu. Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu, boli v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa a s ktorými sa krajský súd náležité vysporiadal...“

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   Sžso/31/2010 z 1. júla 2011 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia S. č. 322-8628-GC-04/2009   z   3.   decembra   2009   zamietnutá,   pričom   jeho   závery   možno považovať   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné.   Ústavný   súd poznamenáva, že predmetom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso/31/2010 z 1. júla 2011   nemohla   byť   otázka   zániku   povinného   nemocenského   a dôchodkového poistenia sťažovateľa   ku   11.   februáru   2009,   pretože   táto   otázka bola už právoplatne vyriešená rozhodnutím   S.   zo   16.   júna   2009   č. 704-3440151609-GC09/09-376,   proti   ktorému sťažovateľ nepodal odvolanie a ktoré v dôsledku   toho nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2009.   Predmetom   prieskumu   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Sžso/31/2010 mohlo byť len rozhodnutie S. č. 322-8628-GC-04/2009 z 3. decembra 2009 o predpísaní poistného, pričom k samotnej výške predpísaného poistného sťažovateľ nemal námietky.   Sťažovateľom   tvrdená   skutočnosť   o   zániku   povinného   nemocenského   a dôchodkového poistenia ku 11. februáru 2009 bola právoplatne vyriešená rozhodnutím S., pobočky K. zo 16. júna 2009 č. 704-3440151609-GC09/09-376, proti ktorému sťažovateľ nepodal odvolanie, čím sa sám zbavil možnosti preskúmania tohto rozhodnutia v rámci správneho súdnictva.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietané rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012