znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 118/2011-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júla 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   Š.   G.,   V.,   Č.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   M.   K.,   Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 151/2002 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 3 T 86/98) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 151/2002 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 3 T 86/98) p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 T 151/2002 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Š. G. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   Š. G. uhradiť trovy konania v sume 254,88 €   (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur   a   osemdesiatosem   centov)   na   účet   jeho   právnej zástupkyne Mgr. M. K., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2010 doručená sťažnosť Š. G., V., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 151/2002.

Z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   uznesením vyšetrovateľa   Okresného   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   v   Prešove   sp.   zn. ČVS:OÚV–192/30-PO-98 z 21. mája 1998 vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa   §   248   ods.   1   a ods.   3   písm.   d)   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Obžaloba bola podaná okresnému súdu 8. októbra 1998, veci bola pridelená sp. zn. 3 T 86/98. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo 13. mája   1999.   Po   uskutočnení   ďalších   pojednávaní   (1.   júla   1999,   5.   augusta   1999 a 4. októbra 1999) okresný súd rozsudkom z 5. októbra 1999 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania   trestného   činu   sprenevery   podľa   §   248   ods.   1   písm.   d)   Trestného   zákona a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní troch rokov. Zároveň okresný súd sťažovateľovi uložil povinnosť náhrady škody. V uvedenom období považuje sťažovateľ konanie okresného súdu „za rýchle a plynulé len v jeho druhej polovici. Sťažovateľ namieta takmer 7 mesačné obdobie od podania obžaloby do konania prvého hlavných pojednávania vo   veci,   ktoré   sa   uskutočnilo   dňa   13.05.1999.   V   tomto   období   došlo   podľa   názoru sťažovateľa k prieťahom v konaní.“.

Na základe odvolania sťažovateľa i prokurátora Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 2 To 83/020-139 z 27. júla 2000 rozsudok okresného súdu zrušil „v celom rozsahu a vec bola vrátená prokurátorovi na došetrenie“.

Obžaloba na sťažovateľa bola okresnému súdu opätovne podaná 29. júla 2002. Veci bola pridelená sp. zn. 1 T 151/02. Viackrát sa uskutočnilo hlavné pojednávanie. V období do   februára   2004   sa   konanie   vyznačovalo   rozhodovaním   o   námietke   sťažovateľa   proti predsedovi senátu, ako aj výmenou obhajcu ustanoveného sťažovateľovi súdom.

Vo februári 2004 okresný súd prostredníctvom príslušného útvaru Policajného zboru zisťoval miesto, kde sa sťažovateľ zdržiava. Okresný súd vydal 2. júla 2004 na sťažovateľa príkaz   na   zatknutie   pre   danosť   väzobného dôvodu   podľa   §   67 ods.   1   písm.   a) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Trestný poriadok“).

Obžalovaný sťažovateľ podal 6. decembra 2005 prostredníctvom zvoleného obhajcu „návrh   na   odvolanie   príkazu   na   zatknutie   a   oznámil   súdu   svoju   novú   adresu   pobytu“. Príkaz na zatknutie sťažovateľa bol potom zrušený 8. februára 2006.

V   ďalšom   priebehu   sa   konanie   vyznačovalo   znaleckým   dokazovaním   (25.   apríla 2006 obhajca sťažovateľa doručil okresnému súdu otázky pre znalca, 12. januára 2007 súd ustanovil znalca, znalecký posudok bol znalcom predložený 16. novembra 2007), po ktorom okresný súd rozsudkom č. k. 1 T 151/02-419 z 10. januára 2008 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu sprenevery, uložil mu trest odňatia slobody s podmienečným odkladom a uložil mu povinnosť náhrady škody.

V uvedenom období od opätovného podania obžaloby (29. júla 2002) do meritórneho rozhodnutia okresného súdu (10. januára 2008) „došlo podľa sťažovateľa v činnosti súdu k jej spomaleniu. V období od 29.07.2002 do 10.01.2008 sťažovateľ poukazuje konkrétne na neefektívnu činnosť súdu v čase od 21.04.2006, kedy boli doručené súdu otázky obhajoby pre   znalca   až   do   12.01.2007,   kedy   súd   vydal   uznesenie   o   pribratí   znalca.   Súd   vydal uznesenie o pribratí znalca až po viac ako 7 mesiacoch od doručenia otázok pre znalca, napriek tomu že potrebu znaleckého dokazovania konštatoval súd už na pojednávaní dňa

06.04.2006. Súdny znalec doručil znalecký posudok až 16.11.2007, t. j. v 262-dňovej lehote namiesto 60-dňovej lehoty určenej v uznesení zo dňa 12.01.2007. Aj v týchto uvedených obdobiach   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   neefektívnou   činnosťou   súdu   k   prieťahom v konaní.“.

Prvostupňový   rozsudok   okresného   súdu   z   10.   januára   2008   napadol   odvolaním sťažovateľ i prokurátor. Krajský súd   uznesením č. k. 6 To 24/08-436 zo 14. apríla 2008 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na opätovné prerokovanie a rozhodnutie. Po vrátení   spisu   okresnému   súdu   (22.   apríla   2008)   bol   podľa   sťažovateľa   okresný   súd v predmetnom konaní „absolútne nečinný, a to do 26.07.2010, kedy vo veci vykonal ďalší úkon   (vydanie   uznesenia   o   priznaní   odmeny   ustanoveným   obhajcom,   resp.   manželke zosnulého ustanoveného obhajcu). Ani v ďalšom období však, a to až do podania tejto ústavnej sťažnosti,   okresný súd nevykonal   žiadne úkony,   ktoré by viedli k meritórnemu rozhodnutiu vo veci...“.

Vady   relevantné   z   pohľadu   označených   práv   podľa   sťažovateľa   nastali   aj od 14. januára 2003 (hlavné pojednávanie) do 2. marca 2006 (hlavné pojednávanie), pretože „v tomto období nebolo nariadené žiadne hlavné pojednávanie. V tomto období sa síce sťažovateľ   zdržiaval   na   území   Č.,   kde   si   hľadal   zamestnanie,   túto   skutočnosť   však sťažovateľ ustanovenému obhajcovi JUDr. E. K. oznámil a pre prípad určenia termínu hlavného   pojednávania   mu   mal   ustanovený   obhajca   termín   hlavného   pojednávania telefonicky oznámiť, pretože sťažovateľ bol z existenčných dôvodov nútený predať svoj byt a predvolanie   na   hlavné   pojednávanie   mu   nebolo   možné   doručiť.   Z   dôvodu   úmrtia ustanoveného obhajcu JUDr. E. K. (sťažovateľ nemal vedomosť o tomto úmrtí a o tejto skutočnosti sa dozvedel až pri podpise plnej moci pre obhajcu JUDr. M. V. dňa 03.10.2005) komunikácia sťažovateľa s ustanoveným obhajcom už nebola možná. Za týchto okolností, podľa   názoru   sťažovateľa,   tu   nie   sú   také   dôvody,   ktoré   by   bolo   možné   brať   do   úvahy pri hodnotení zavinenia sťažovateľa za dĺžku súdneho konania v uvedenom období...“.Sťažovateľ zdôraznil, že dôvodom prvého zrušeniu rozsudku okresného súdu vo veci z 5. októbra 1999 krajským súdom bola „potreba objasnenia takých skutočností, ktoré mali byť objasnené už v štádiu prípravného konania, objasňovanie ktorých by trestné konanie urýchlilo,   V   odôvodnení   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol,   že   už   orgány   činné   v   štádiu prípravného konania nepostupovali pri objasňovaní tejto trestnej veci v súlade so zásadami uvedenými v § 2 ods. 5 Trestného poriadku. Krajský súd prikázal vykonať dokazovanie na objasnenie okolností týkajúcich sa nákladov, ktoré obžalovaný mal vynaložiť v súvislosti s vymáhaním v príkaznej zmluve uvedenej finančnej sumy..., ich konkrétnu výšku, a či tieto sú zahrnuté v odmene, na ktorú mal obžalovaný ako príkazník podľa príkaznej zmluvy nárok a   pokiaľ   ide   o   skutok   uvedený   v   bode   2   napadnutého   rozsudku   dôkladnejšie   objasniť a preveriť   obranu   obžalovaného,   ktorú   uviedol   na   hlavnom   pojednávaní...   Krajský   súd ďalej poukázal na to, že z doteraz vykonaného dokazovania nie je zrejmé o akú konkrétnu finančnú čiastku sa obžalovaný bezdôvodne obohatil.

V novom konaní (vedenom pod sp. zn. 1T 151/02) Krajský súd opätovne zrušil aj druhý rozsudok okresného súdu zo dňa 10.01.2008, pretože podľa názoru krajského súdu okresný   súd   nevykonal   všetky   dôkazy   tak,   ako   to   má   na   mysli   ustanovenie   §   2   ods.   5 Trestného poriadku pre správne zistenie skutkového stavu.“.

Vzhľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že „ak by sa okresný súd (ako aj prokurátor) po prvom zrušujúcom uznesení dôsledne riadil príkazmi krajského súdu, resp. doplnil dokazovanie aj v iných smeroch a rozhodol na skutkovom podklade, ktorý je pre toto konanie   rozhodujúci   (vrátane   zaobstarania   dokladov   a   objasnenia   tých   skutočností, na ktorých   spočíva   obrana   sťažovateľa),   nevyvstala   by   potreba   tak   rozsiahleho dokazovania, ktoré vo svojom druhom zrušujúcom uznesení nariadil krajský súd“.

Podľa   sťažovateľa   označené   trestné   konanie   v   jeho   veci „prebieha   neprimerane dlho,   t.   j.   viac ako   12 rokov,   čo možno už len   na základe   tejto   skutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty u sťažovateľa ako dotknutej osoby do tej miery, že sa právo na súdnu ochranu sťažovateľa v procesnej pozícii obžalovaného stáva iluzórnym, a teda   ohrozuje   ho   vo   svojej   podstate.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   intenzita   porušenia namietaného práva spôsobená tak dlhodobými prieťahmi v činnosti súd sa prakticky rovná odmietaniu spravodlivosti.“.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 27. januára 2009 sťažnosť na postup okresného   súdu.   Predseda   okresného   súdu   v   odpovedi   z   2.   marca   2009   poukázal na skutočnosť, že okresnému súdu istý čas nebol známy jeho pobyt, že po v poradí druhom zrušení rozsudku okresného súdu bude potrebné vykonať „rozsiahle dokazovanie, ktoré si vyžiada   dlhší   čas“,   a   že   predsedovi   senátu „napadla   rozsahom,   právne   ale   i   skutkovo mimoriadne náročná vec, ktorú i v súčasnosti prejednáva (obž. M. Č. a spol.)“, a preto po vrátení veci krajským súdom (22. apríla 2008) „doposiaľ nemohol konať“.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 118/2011-15 z 29. marca 2011 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Ústavný súd vyzval 27. apríla 2011 predsedníčku okresného súdu, aby sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti vyjadrila a aby zaslala súdny spis.

Predsedníčka   okresného   súdu   doručila   2.   júna   2011   ústavnému   súdu   vyjadrenie, v ktorom predostrela tento chronologický priebeh sporného trestného konania:

„08.10.1998 – podanie obžaloby na Okresnom súde Prešov (sp. zn. 3 T 86/1998)

09.02.1999 – hlavné pojednávanie

25.03.1999 – hlavné pojednávanie

25.03.1999 – žiadosť o prešetrenie pobytu obžalovaného

13.05.1999 – hlavné pojednávanie

01.07.1999 – hlavné pojednávanie

05.08.1999 – hlavné pojednávanie

07.09.1999 – hlavné pojednávanie

04.10.1999 – hlavné pojednávanie

05.10.1999 – hlavné pojednávanie

05.10.1999 – rozsudok Okresného súdu Prešov

13.07.2000 – verejné zasadnutie Krajského súdu v Prešove

27.07.2000 – verejné zasadnutie Krajského súdu v Prešove

27.07.2000 – uznesenie Krajského súdu v Prešove o zrušení napadnutého rozsudku v celom rozsahu a vrátení veci prokurátorovi na došetrenie

29.07.2002 – podanie obžaloby na Okresnom súde Prešov (pridelená nová sp. zn. 1T/151/2002)

17.10.2002 – hlavné pojednávanie

18.10.2002 – žiadosť o doručenie predvolania na hlavné pojednávanie

21.11.2002 – hlavné pojednávanie

31.12.2002 – žiadosť o doručenie daňových priznaní

13.01.2003 – vyjadrenie k námietke zaujatosti

13.01.2003 – zrušenie opatrenia o ustanovení obhajcu

13.01.2003 – opatrenie o ustanovení obhajcu

14.01.2003 – hlavné pojednávanie

14.01.2003 – rozhodnutie o námietke zaujatosti

12.02.2004 – žiadosť o pátranie po obžalovanom na OO PZ Prešov – sever

30.04.2004 – urgencia pátrania

02.07.2004 – príkaz na zatknutie obžalovaného

08.07.2005 – zrušenie opatrenia o ustanovení obhajcu

08.07.2005 – opatrenie o ustanovení obhajcu

17.01.2006 – oznámenie obhajcu

08.02.2006 – zrušenie príkazu na zatknutie obžalovaného

02.03.2006 – hlavné pojednávanie

06.04.2006 – hlavné pojednávanie

12.01.2007 – uznesenie o pribratí znalca

07.06.2007 – oznámenie Okresnej prokuratúre Prešov

10.01.2008 – hlavné pojednávanie

10.01.2008 – rozsudok OS Prešov

14.04.2008 – neverejné zasadnutie KS Prešov

14.04.2008 – uznesenie KS Prešov o zrušení rozsudku v celom rozsahu a vrátení veci prvého stupňa

11.08.2010   –   zisťovanie   pobytu   obžalovaného   pre   nemožnosť   doručenia druhostupňového rozhodnutia

04.04.2011 – uznesenie o pribratí prekladateľky z nemeckého jazyka. Prekladateľke bola uložená povinnosť preložiť do jazyka nemeckého dva pripojené prípisy adresované občanovi   R.   a   jeho   daňovému   úradu   za   účelom   doplnenia   dokazovania   v intenciách uznesenia Krajského súdu v Prešove. Po vyhotovení prekladu bude požiadané Ministerstvo spravodlivosti SR o súčinnosť pri vybavení nášho dožiadania za účelom prekladu prípisov adresovaných do R. (uznesenie právoplatné 21.5.2011).“

K vecnej stránke prijatej sťažnosti predsedníčka okresného súdu uviedla, že trestná kauza sťažovateľa predstavuje „skutkovo i právne priemerne náročný prípad“. Zdôraznila, že „obžalovaný spôsobil takmer trojročný prieťah od 14.01.2003, kedy sa mu nepodarilo doručiť uznesenie o námietke zaujatosti až do 6.12.2005, kedy ním zvolený obhajca oznámil súdu jeho bydlisko.   V uvedenom období sa obžalovaný zdržiaval na neznámom mieste, v dôsledku čoho bol na neho vydaný 02.07.2004 príkaz na zatknutie. Súdom bol spôsobený prieťah od apríla 2008 do novembra 2010, teda od doručenia uznesenia krajského súdu do zisťovania adresy obžalovaného vyššou súdnou úradníčkou. Prieťah súdu bol z väčšej časti   spôsobený   pracovnou   zaťaženosťou   predsedu   senátu,   ktorý   má   predmetnú   vec pridelenú,   keďže   03.02.2008   napadla   do   jeho   senátu   trestná   vec   3T/23/2008   proti obžalovanému M. Č. a spol. Prejednávanie tejto skutkovo i právne mimoriadne náročnej veci si vyžadovalo zvýšené úsilie, čo sa prejavilo o. i. i nekonaním v niektorých veciach pridelených do jeho senátu. Uvedená trestná vec bola vo vzťahu k obžalovanému M. Č. potvrdená uznesením Krajského súdu v Prešove dňa 22.9.2010, zároveň však vo vzťahu k dvom   spoluobžalovaným   vrátená   na   nové   prejednanie,   ktoré   prebieha   doposiaľ. Z uvedeného dôvodu považujeme zistený prieťah súdu za čiastočne spôsobený objektívnymi okolnosťami.“.

Predsedníčka   okresného   súdu   netrvá   na „verejnom   pojednávaní   ústavného   súdu v tejto veci“.

Vyjadrenie   okresného   súdu   zaslal   ústavný   súd   7.   júna   2011   právnej   zástupkyni sťažovateľa   s   možnosťou   zaujať   k   nemu   stanovisko.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa doručila stanovisko ústavnému súdu 30. júna 2011.

V stanovisku právna zástupkyňa oznámila ústavnému súdu zmenu svojho priezviska v   dôsledku   uzavretia   manželstva   (26.   februára   2011).   Sťažovateľ   v   stanovisku prostredníctvom   právnej   zástupkyne   tvrdí   nedôvodnosť   argumentácie   okresného   súdu týkajúcej   sa   pracovnej   zaťaženosti   predsedu   senátu   prerokúvajúceho jeho vec v   období rokov   2008   až   2010.   Podľa   jeho   názoru   táto „okolnosť,   ktorá   v   konečnom   dôsledku poukazuje   na   nesprávnu   organizáciu   práce   súdu,   nemá   povahu   okolnosti   vylučujúcej zodpovednosť   súdu   za   porušenie   práva   sťažovateľa   na   súdne   konanie   bez   zbytočných prieťahov“.

K obrane okresného súdu o nemožnosti doručiť sťažovateľovi uznesenie okresného súdu zo 14. januára 2003 o nevylúčení predsedu senátu sťažovateľ uviedol, že „tvrdenie okresného súdu o nemožnosti doručenia cit. uznesenia je akceptovateľné až od okamihu preukázanej   nemožnosti   doručenia   tohto   uznesenia.   Tvrdenie   súdu   o   neznámom   pobyte sťažovateľa nemožno prijať minimálne už len do 19.2.2003, kedy sa sťažovateľ osobne dostavil do kancelárie súdu a založil do spisu účtovné a iné doklady. Ako už sťažovateľ v samotnej sťažnosti uviedol, na adrese svojho bydliska sa objektívne zdržiavať nemohol, keďže bol nútený z existenčných dôvodov svoj byt predať a hľadať si zamestnanie na území ČR. Túto skutočnosť ustanovenému obhajcovi JUDr. E. K. oznámil a pre prípad určenia termínu   hlavného   pojednávania   mu   mal   obhajca   tento   termín   telefonicky   oznámiť. V uvedenom období k nariadeniu pojednávania však nedošlo. Za daných okolností nemôže sťažovateľ   výlučne   niesť   zodpovednosť   za   vznik   prieťahov   v tomto   období,   ako to tvrdí okresný súd.“.

Sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že netrvá na uskutočnení ústneho pojednávania vo veci.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti predmetné trestné konanie nie je právoplatne skončené.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s   ich   stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu je zakotvená v ustanovení § 203 ods. 2 Trestného poriadku aplikovaného v trestnej veci sťažovateľa, ktoré ukladá súdu povinnosť prejednávať vec čo najúčinnejším spôsobom smerujúcim k objasneniu veci.

Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo   oslabeniu   ich   dôkaznej   hodnoty.   Bráni   tiež   tomu,   aby   obvinený   bol   príliš   dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je pojem   „primeraná   lehota“   relatívny.   Primeranosť   doby   konania   sa   posudzuje   podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978). Tomu zodpovedá aj judikatúra ústavného súdu, ktorá sa ustálila v tom, že otázka, či v   konkrétnom   prípade   bolo,   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto troch   základných kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníkov a postup súdu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 154/06 a iné).

1.   Základnými   kritériami   na   hodnotenie   veci   ako   zložitej   je   skutkový   stav   veci a platná   právna   úprava   relevantná   na   rozhodnutie   o   veci   (II.   ÚS   26/95).   Predsedníčka okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   charakterizovala   sťažovateľovu   trestnú   vec   ako „priemerne“ náročnú po stránke právnej i skutkovej.

Predmetom konania je podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery, posúdenie prípadnej viny sťažovateľa za spáchanie tohto trestného činu a eventuálne uloženie trestu za takýto trestný čin. Ide o štandardnú rozhodovaciu agendu súdov prvého stupňa v právnej veci, ku ktorej existuje ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto nemožno namietané konanie považovať z právneho hľadiska za zložité.

Po   stránke   skutkovej   možno   v   posudzovanom   konaní   identifikovať   istú   mieru náročnosti,   ktorá je daná najmä potrebou realizácie znaleckého dokazovania, keďže ide o podozrenie zo spáchania majetkovej trestnej činnosti.

Z hľadiska hodnotenia povahy veci ústavný súd berie do úvahy všeobecnú zásadu uznávanú   aj   v   judikatúre   ESĽP   (napr.   rozsudok   ESĽP   vo   veci   Bagetta   v.   Taliansko z 25. júna   1987),   podľa   ktorej   sa   primeraná   lehota   na   konania   v   trestných   veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobnostných práv a slobôd, ktorý je s priebehom   trestného   procesu   spojený,   musí   posudzovať   prísnejšie   (II.   ÚS   32/03, I. ÚS 80/06, IV. ÚS 449/2010).

Komplexne teda podľa názoru ústavného súdu nemožno predmetnú vec považovať za tak skutkovo a právne náročnú, že by to aj vzhľadom na charakter okresným súdom vykonaných   procesných   úkonov   odôvodňovalo   doterajšiu   dĺžku   konania   (viac   ako 12 rokov).

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných   prieťahov   v   konaní ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   správanie   sťažovateľa čiastočne   prispelo   k   dĺžke   posudzovaného   konania.   Obsah   vyžiadaného   súdneho   spisu dokazuje,   že   sťažovateľ   sa   na   adrese   trvalého   pobytu   zdržiaval   iba   sporadicky, čo vyvolávalo problémy s doručovaním súdnych písomností.

V počiatočnej fáze konania (na prelome rokov 1998 a 1999) sa okresnému súdu nedarilo   doručiť   sťažovateľovi   obžalobu.   Z   toho   následne   vyplynula   aj   jeho   neúčasť na prvých dvoch pojednávaniach (9. februára 1999 a 25. marca 1999), ktoré bolo potrebné odročiť. Námietku sťažovateľa o prieťahoch v sedemmesačnom období po podaní obžaloby (8. októbra 1998) do pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 13. mája 1999, preto ústavný súd hodnotí ako nedôvodnú.

Rovnako   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   2   To   83/00-136   z   27.   júla   2000   sa okresnému súdu podarilo doručiť sťažovateľovi až 9. apríla 2001.

Z   vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   sa   v   druhej   fáze konania (po podaní obžaloby 29. júla 2002) zdržiaval na mieste, ktoré okresnému súdu nebolo známe. Z tohto dôvodu sa okresnému súdu nedarilo doručiť sťažovateľovi uznesenie č. k. 1 T 151/02-301 zo 14. januára 2003 o sťažovateľovej námietke zaujatosti predsedu senátu. Zásielka bola okresnému súdu vrátená 19. februára 2003, pričom miesto pobytu sťažovateľa   oznámil   jeho   právny   zástupca   až   v   podaní   doručenom   okresnému   súdu 6. decembra 2005.

Na vymedzenom období predĺženia skúmaného konania sa tak podieľal vo výraznej miere   sťažovateľ.   Jeho   obrana   založená   na   tvrdení   o   problémoch   v   komunikácii s ustanoveným   obhajcom   je   v   tomto   smere   nedôvodná.   Zodpovednosť   za   spôsob komunikácie obžalovaného a ustanoveného obhajcu nemôže znášať konajúci súd, keďže podľa § 37 ods. 2 Trestného poriadku obvinený si môže namiesto obhajcu, ktorý mu bol ustanovený   alebo   osobou   na   to   oprávnenou   zvolený,   zvoliť   iného   obhajcu.   Navyše, JUDr. E. K.   (sťažovateľovi   ustanovený   obhajca)   bol   zo   zoznamu   advokátov   vedeného Slovenskou   advokátskou   komorou   vyčiarknutý   až   8.   júna   2005,   preto   jeho   smrť   už objektívne nemohla mať podstatný vplyv na predĺženie konania v období od 19. februára 2003 do 6. decembra 2005.

Predĺženie   posudzovaného   konania   v   uvedenom   takmer   trojročnom   období   však podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   pripisovať   výlučne   sťažovateľovi.   Zo   zápisnice z pojednávania   okresného   súdu   konaného   14.   januára   2003   totiž   vyplýva,   že   označené uznesenie okresného súdu o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom bolo na tomto pojednávaní oznámené tam prítomnému sťažovateľovi, ktorý uviedol, že „k tomu, či proti uzneseniu podám sťažnosť sa zatiaľ nevyjadrujem, vyjadrím sa v zákonnej lehote 3 dní“. Vychádzajúc z ustanovení § 137 a § 143 ods. 1 Trestného poriadku je zrejmé, že doručenie písomného vyhotovenia predmetného uznesenia sťažovateľovi už nebolo podmienkou na to, aby   toto   uznesenie   mohlo   na   základe   márneho   uplynutia   trojdňovej   lehoty   na   podanie sťažnosti   nadobudnúť   právoplatnosť.   Preto   nezdar   okresného   súdu   pri   doručovaní predmetného uznesenia nebol relevantnou prekážkou pre ďalší postup v konaní, aj keď je nepochybné,   že   tento   ďalší   postup   dosiahnuteľnosť   sťažovateľa   ako   obžalovaného vyžadoval. Okrem toho z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd taktiež zistil, že hoci okresný súd už 19. februára 2003 mal vedomosť (a to aj z predchádzajúcich fáz konania), že sťažovateľ sa nezdržiava na adrese trvalého pobytu, až 12. februára 2004 (teda po roku) vykonal prvý úkon smerujúci k zisteniu miesta skutočného pobytu sťažovateľa.

Aj v ďalšom období sa sťažovateľovi viackrát nedarilo doručiť na oznámenú adresu jeho skutočného pobytu v Č. (napr. uznesenie okresného súdu o pribratí znalca, predvolanie na hlavné pojednávanie 10. januára 2008, odvolanie prokurátora z 12. marca 2008 proti meritórnemu rozsudku, uznesenie krajského súdu č. k. 6 To 24/08-436 zo 14. apríla 2008). Uznesenia okresného súdu č. k. 1 T 151/02-446 a č. k. 1 T 151/02-448 z 26. júla 2010 o priznaní odmeny za právne služby ustanoveným obhajcom sa sťažovateľovi nepodarilo doručiť na adresu jeho dovtedy známeho trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, čo následne   okresný   súd   viedlo   k   zisťovaniu   trvalého   pobytu   prostredníctvom   Sociálnej poisťovne,   pobočky   Prešov,   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Prešov,   ako   aj prostredníctvom   Registra   obyvateľov   Slovenskej   republiky.   Napokon,   ako   to   vyplýva zo súdneho   spisu,   sa   sťažovateľ   osobne   bez   predvolania   dostavil   na   okresný   súd 8. septembra   2010   so   žiadosťou, „aby   sa   urýchlene   konalo   vo   veci“,   pričom   oznámil kontaktnú adresu.

Popísané problémy s doručovaním súdnych písomností sťažovateľovi však ústavný súd považoval za spôsobilé predĺžiť posudzované konanie iba čiastočne. Sťažovateľ sa totiž nariadených pojednávaní zúčastňoval (s výnimkou už uvedených pojednávaní 9. februára 1999 a 25. marca 1999) a na výzvy súdu reagoval včas. Okrem toho, charakter rozhodnutí o pribratí   znalca   či   rozhodnutí   o   odmene   ustanoveným   obhajcom   (nejde   o   rozhodnutia týkajúce sa veci samej) má za následok, že problémy s ich doručením nie sú spôsobilé privodiť predĺženie konania, ktoré by podstatne mohlo ovplyvniť úsudok ústavného súdu o predmete konania o posudzovanej sťažnosti.

Zistené negatívne okolnosti týkajúce sa správania sťažovateľa ako účastníka konania však zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej trestnej veci.   Z   vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil   odchýlky   medzi   chronológiou úkonov uvedených   predsedníčkou   okresného   súdu   v   jej vyjadrení   (doručené ústavnému súdu 2. júna 2011) a obsahom súdneho spisu.

Pri   hodnotení   tretieho   kritéria   slúžiaceho   na   posúdenie   existencie   prípadných prieťahov v konaní všeobecného súdu ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť,   že   v   priebehu   žalovaného   konania   okresný   súd   nedisponoval   vecou   v   období od 7. apríla 2000 (predloženie veci krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní) do 29. júla 2002   (opätovné   doručenie   obžaloby   okresnému   súdu)   a   v   období   od   1.   apríla   2008 do 22. apríla 2008, keď krajský súd rozhodoval o odvolaní proti meritórnemu rozsudku okresného súdu. Okresný súd tak predmetom konania objektívne nedisponoval viac ako 2 roky a 4 mesiace.

V   postupe   žalovaného   súdu   identifikoval   ústavný   súd   obdobie   neodôvodnenej procesnej pasivity v už analyzovanom období od 19. februára 2003 do 12. februára 2004 (1 rok).

Výraznou nečinnosťou   sa   tiež vyznačovalo obdobie od 22.   apríla   2008   (vrátenie spisu z krajského súdu po rozhodnutí o odvolaní) do 11. augusta 2010, keď okresný súd pristúpil   k   zisťovaniu   miesta   pobytu   sťažovateľa   (takmer   28   mesiacov).   Predsedníčka okresného   súdu   založila   v   tomto   prípade   obranu   na   tvrdení   o   nadmernej   zaťaženosti predsedu senátu, „keďže 03.02.2008 napadla do jeho senátu trestná vec 3T/23/2008 proti obžalovanému M. Č. a spol. Prejednávanie tejto skutkovo i právne mimoriadne náročnej veci si vyžadovalo zvýšené úsilie, čo sa prejavilo o. i. i nekonaním v niektorých veciach pridelených do jeho senátu.“.

Ústavný súd už viackrát konštatoval, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie vo veci (III. ÚS 155/2010). Preto argumentáciu okresného súdu nepovažoval ústavný súd za dôvodnú.

Nečinnosť   vykazovalo   posudzované   konanie   aj   od   8.   septembra   2010,   keď   sa sťažovateľ osobne dostavil na okresný súd a do úradného záznamu uviedol kontaktné údaje, až do 4. apríla 2011, keď okresný súd uznesením pribral prekladateľku na preklad prípisov adresovaných do R. (7 mesiacov).

Okresnému   súdu   je   potrebné   pričítať   aj   nedostatky   v   procese   obstarávania znaleckého posudku. Obhajca sťažovateľa včas doručil 25. apríla 2006 okresnému súdu otázky pre znalca, pričom okresný súd uznesením č. k. 1 T 151/02-392 z 12. januára 2007, teda po viac ako ôsmich mesiacoch pribral znalkyňu z odboru ekonomiky a podnikania. Znalkyni   bola   uložená   povinnosť   vypracovať   znalecký   posudok   do   60   dní   od právoplatnosti predmetného uznesenia (27. februára 2007), avšak znalecký posudok bol okresnému súdu doručený až 16. novembra 2007, teda po viac ako ôsmich mesiacoch od právoplatnosti uznesenia o pribratí znalca. V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak,   aby sa   čo   najskôr   odstránil   stav právnej neistoty   účastníka   konania, zodpovedá   za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje aj   vo   vzťahu   k súdnemu   znalcovi.   Všeobecný   súd   v   rozsahu   svojej   právomoci   nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca (napr. III. ÚS 111/01, II. ÚS 523/2010).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   môže   dôjsť   nielen   samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Posudzované konanie vykazuje podľa   názoru   ústavného súdu   známky nesprávnej činnosti.   Ústavný   súd   tu   prisviedča   argumentácii   sťažovateľa   týkajúcej   sa   dvoch meritórnych rozhodnutí okresného súdu (rozsudky z 5. októbra 1999 a 10. januára 2008). Oba   rozsudky   boli   zrušené   krajským   súdom   v   odvolacích   konaniach   pre   nedostatky v procese náležitého zisťovania skutkového stavu veci (§ 2 ods. 5 Trestného poriadku). Aj keď   nedostatky   neboli   v   oboch   prípadoch   celkom   totožné,   majú   vzhľadom   na   ich charakter nepochybne relevanciu z hľadiska rešpektovania základného práva sťažovateľa na prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Požiadavka   náležitého   zistenia skutkového stavu veci predstavuje jednu zo základných zásad trestného konania, pričom na účely jej naplnenia sa konajúci súd nesmie spoliehať výlučne na návrhy procesných strán, ale aj sám je povinný iniciatívne vyhľadávať dôkazy svedčiace tak v prospech, ako aj v neprospech obžalovaného. Ak konajúci súd opakovane uvedenú zásadu nerešpektuje, čo si vyžiada   zrušovanie   prvostupňových   meritórnych   rozhodnutí   a   vrátenie   veci   na   ďalšie konanie,   potom   predĺženie   konania   z   takýchto   dôvodov   je   potrebné   pričítať   na   vrub konajúcemu prvostupňovému súdu. Z pohľadu rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti proti   porušovaniu   sťažovateľom   označených   práv   majú   uvedené   nedostatky   charakter nesprávnej   činnosti   vyvolanej   nesústredenosťou,   a   tým   aj   neefektívnosťou   v   postupe žalovaného súdu.

Zhrňujúco ústavný súd konštatuje, že v postupe okresného súdu v sťažovateľovej veci   zistil   nedostatky,   ktoré   vo   svojom   súhrne   dosahujú   ústavnú   relevanciu. Neodôvodnenou nečinnosťou sa okresný súd podieľal na predĺžení posudzovaného konania v rozsahu 4 rokov a 5 mesiacov, okrem toho jeho postup pri rozhodovaní vo veci vykazoval aj prvky neefektívnosti a nesústredenosti. To má za následok porušenie základného práva sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   jeho   práva na prejednanie veci v primeranej lehote (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Vzhľadom na to, že posudzované konanie nie je právoplatne ukončené, bolo potrebné popri vyslovení   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   prikázať,   aby   okresný   súd   konal v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z   citovaného   textu   ústavy   vyplýva,   že   toto   zadosťučinenie   sa   môže,   ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným spôsobom (napr. III. ÚS 278/05).

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práva sťažovateľa garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €. Navrhovanú sumu odôvodnil „ujmou, ktorá mu vznikla v dôsledku konania okresného súdu“, ako aj tvrdením, že „prebiehajúce trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život sťažovateľa, na ktorého sa síce od okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia treba pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je pre neho záťažou. Sťažovateľ nikdy nebol   súdne   trestaný.   Táto   záležitosť   sťažovateľovi   a   jeho   blízkym   osobám   nepriaznivo zasahuje do života. Za tento čas pretrvávajú zásahy do osobnostnej integrity sťažovateľa, nakoľko   ľudia   z   jeho   okolia   na   neho   stále   hľadia   ako   na   obžalovaného.   Dlhý   čas pretrvávajúca právna neistota spôsobila jeho izoláciu od spoločnosti, stratu dobrého mena, nemožnosť   si   nájsť   zamestnanie   a   ovplyvnila   aj   jeho   situáciu   v   rodine.   V   dôsledku mimoriadne nepriaznivého dopadu dlhotrvajúceho trestného konania na život sťažovateľa bol   tento   z   existenčných   dôvodov   nútený   predať   svoj   byt   a   stať   sa   tak   v   podstate bezdomovcom.“.

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo k zbytočným prieťahom, mieru zložitosti veci, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania a ďalšie okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € sťažovateľovi primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu   ochrany   ústavnosti   a   zo   zásad   spravodlivosti,   o   ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   aplikovaného na   konkrétne okolnosti prípadu.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou Mgr. M.   K.   Úhrada   trov   konania, ktorú   sťažovateľ prostredníctvom   právnej zástupkyne požadoval, predstavovala sumu 385,79 €.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vykonala dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Obidva úkony boli vykonané v roku 2010. Za vypracovanie stanoviska k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu, ktoré mu bolo doručené 30. júna 2011, ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľovi nepriznal, pretože po obsahovej stránke toto stanovisko neprináša z meritórneho hľadiska žiadne nové skutkové okolnosti ani nové právne argumenty.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   prislúcha   ako   základná   tarifa   podľa   ustanovenia   §   11 ods. 3 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2010 odmenu v sume 120,23 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál za dva úkony právnej pomoci, teda dvakrát po 7,21 €. Spolu tak náhrada trov konania pred ústavným súdom, na ktorú mal sťažovateľ nárok, predstavuje sumu 254,88 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2011