znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 115/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosti Z. S., V., E. S., V., Z. B., V., a V. L., V., zastúpených advokátom JUDr. M. Z., Advokátska kancelária, D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 31/04 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Z. S. vedenú pod sp. zn. III. ÚS 115/2010, E. S. vedenú pod sp. zn. III. ÚS 116/2010, Z. B. vedenú pod sp. zn. III. ÚS 117/2010 a V. L. vedenú pod sp. zn. III. ÚS   118/2010 s p á j a   na spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn. III. ÚS 115/2010.

2.   Sťažnosti   Z.   S.,   E.   S.,   Z.   B.   a V.   L. o d m i e t a   ako   podané   zjavne neoprávnenými osobami.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli   22. februára 2010 doručené sťažnosti Z. S., E. S., Z. B. a V. L. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 31/04.  

Z obsahu predložených sťažností vyplýva, že sťažovatelia vystupujú ako poškodení v trestnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 T 31/04, ktorému bola vec odstúpená Okresným súdom Galanta. Okresný súd uznesením z 26. mája 2004 neprijal podanú   obžalobu   a   vec „vrátil   na   došetrenie“.   Krajský   súd   v   Trnave   však   svojím uznesením z 12. augusta 2004 predmetné uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na konanie a rozhodnutie.

Sťažovatelia   argumentujú, že vo veci   bolo obvinenie vznesené ešte v roku   2003 a dosiaľ nebolo trestné konanie ukončené. V postupe súdu, ktorý viackrát odročil hlavné pojednávanie,   vidia   sťažovatelia   prieťahy   v   konaní,   ktoré   podľa   ich   názoru   nemožno odôvodňovať   zložitosťou   prípadu, „nakoľko   pojednávania   boli   odročované   v   podstate pre nepodstatné   okolnosti,   ale   hlavne   pre   neprítomnosť   buď   obžalovaného   alebo   jeho obhajcu“, a okresný súd „nevyvodil opatrenia z neprítomnosti obžalovaného“.  

Sťažovatelia v závere uvádzajú, že v dôsledku pomalého postupu súdu zostávajú v stave dlhodobej právnej neistoty.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavnému   súdu   navrhujú,   aby   rozhodol,   že   postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, priznal im primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, a to každému z nich, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1.   Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak   tento   zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v   súlade s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami uvedenými v bode 1 výroku tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť predložených sťažností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovatelia   v   III.   bode   svojej   sťažnosti   citujú   okrem   čl.   48   ods.   2   ústavy garantujúceho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) garantujúci právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote.   Výslovnú   námietku   porušenia uvedeného   článku   dohovoru   však   sťažovatelia   neuplatnili   ani   v   petite   sťažnosti   a   ani v obsahu jej odôvodnenia, preto sa ústavný súd postupujúc v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde obmedzil len na preskúmanie označenej námietky porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 T 31/04, v ktorej vystupujú v pozícii poškodených, a sú teda subjektmi tohto konania.

Účelom,   podstatou   a   zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom uvedeného základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci   účastníka,   v   jeho   záležitosti.   Uplatnenie   tohto   základného   práva   je   spojené   len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje   postup   orgánu   verejnej   moci   pri   prejednaní   veci   účastníka   (I.   ÚS   18/06, IV. ÚS 44/06, IV. ÚS 232/08).

Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že akonáhle si poškodený v trestnom konaní uplatní svoj nárok na náhradu škody, vznikne prekážka pre jej paralelné uplatnenie v občianskoprávnom konaní. Preto konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci   trestného   konania   vo   vzťahu   k   poškodenému   spadá   pod   ochranu   čl.   6   ods.   1 dohovoru (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06, IV. ÚS 232/08).

Skutočnosť, že v niektorých prípadoch sú trestné súdy príslušné rozhodovať podľa povahy veci, či poškodená osoba má, alebo nemá byť účastníkom konania, alebo že môžu osobu uplatňujúcu si nárok na náhradu škody odkázať na občianskoprávne konanie, keď nie sú dostatočné dôkazy na stanovenie takéhoto nároku, nemôže mať vplyv na daný stav. Pokiaľ   nebude   vydané   takéto   rozhodnutie,   poškodené   osoby   uplatňujúce   si   nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konania sú rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“ (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005, § 40).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda súčasne aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   v   obsahu   ktorých   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07, III. ÚS 228/09), poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré možno   za   určitých   podmienok   považovať   za   konanie   vo   veci   poškodeného   (jeho záležitosti).

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovatelia si v namietanom trestnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 T 31/04 nárok na náhradu škody neuplatnili, teda adhézne konanie vo svojej „záležitosti“ neiniciovali, a preto im v zmysle uvedenej   judikatúry   garancie   vyplývajúce   z   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   rámci   predmetného trestného konania poskytnuté nie sú.

Vzhľadom   na   uvedené   posúdil   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   ako   podanú zjavne neoprávnenými osobami, a preto ju podľa §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2010