znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 118/07-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní   o sťažnosti   S.,   spol.   s   r.   o.,   Č.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   S.,   Č., pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 796/00 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S., spol. s r. o., Č., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 796/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 796/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. S., spol. s r. o., Č.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Čadca   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť S., spol. s r. o., Č., trovy konania v sume 6 825,50   Sk   (slovom   šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún   a päťdesiat halierov) na účet jej advokáta JUDr. M. S., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 118/07-13   z   15. mája 2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S., spol. s r. o., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   S.,   Č.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 796/00.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 600/07 doručeným ústavnému súdu 22. októbra 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Ako   vyplýva   zo   spisu   10   C   796/2000,   ide   o skutkovo   a právne   náročnú   vec, kde mohlo dôjsť k vzniku subjektívnych dôvodov, ktoré spôsobili prieťahy v tomto konaní, avšak   nielen   vinou   konajúcich   sudcov,   ale   aj   inými   skutočnosťami,   na   ktoré   konajúci sudcovia nemali vplyv (zadržanie a postavenie mimo funkcie konajúceho sudcu JUDr. Š. M. a nefunkčnosť súdu v zimnom období 2006/207) (...).

Vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. A. P. k ústavnej sťažnosti (...).

V tejto   konkrétnej   veci   10   C   796/00   bola   vec   sudkyni   pridelená   dňa   4.   1.   2006 (čl. 126) a fyzicky jej spis po prerozdelení bol predložený až 13. 2. 2006 (čl. 127 rub), 9. 2. 2006 bolo doručené zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Žiline (čl. 128), ktorým bol súdu viazaný podľa § 226 OSP (...).

Na   záver   ešte   podotýkam,   že   aj   keď   Krajský   súd   v Žiline   na   čl.   125   spisu   dňa 9. 2. 2006 uviedol, že vec má byť krajskému súdu predložená len vo veci odvolania proti znalečnému,   nemá   byť   predkladaná   vo   veci   odvolania   vo   veci   samej,   napriek   tomu 1. stupňový súd v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania predložil vec s predkladacou správou na čl. 157 spisu aj za účelom rozhodnutia o odvolaní vo veci samej. Krajský súd rozhodol len o odvolaní proti znalečnému (čl. 175) a o odvolaní vo veci samej nerozhodol (čl. 176) z dôvodov tam uvedených.

Súd podotýka, že v tomto smere bola produkovaná námietka JUDr. S. na čl. 142 spisu, že spis nebol predložený na odvolacie konanie vo veci samej. Skutočnosť je taká, že spis   bol   predložený   Okresným   súdom   v Čadci   aj   na   rozhodnutie   o odvolaní   vo   veci samej, ale odvolací súd toto predloženie považoval za predčasné (čl. 125, čl. 176). Z hľadiska   celého   konania   od   podania   návrhu   až   ku   dnešnému   dňu   tvrdím, že prieťahy boli spôsobené aj samotnou navrhovateľkou a jej právnym zástupcom. V tomto smere sudkyňa poukazuje na tú skutočnosť, že predmetom sporu je cena diela – stavby. Dielo pozostáva z množstva položiek, pričom z návrhu nie je zrejmé, ktoré z položiek diela boli zaplatené a ktoré neboli (predstavujú predmet sporu). Keďže ide o dve spojené veci zo stručného   návrhu   nie   je   ani   možné   usúdiť,   či   sa   neprekrývajú   jednotlivé   položky navzájom v obidvoch spojených veciach.

Taktiež   poukazujem   na   skutočnosť,   že   navrhovateľka   sa   nedostavila   na pojednávania, čím sa odďaľovalo objasnenie veci (27. 11. 2000, 15. 3. 2001, 7. 6. 2001, 12. 7. 2001, 14. 12. 2001, 30. 11. 2000, 16. 1. 2001, 19. 7. 2001, 27. 9. 2001) (...).

Vyjadrenie sudcu k sťažnosti účastníka konania podanej na Ústavný súd Slovenskej republiky (...).

Ako   zákonný   sudca   v tejto   veci   k dôvodom   uvedeným   v sťažnosti   navrhovateľa podávam následovné vyjadrenie:

- sťažnosť sa týka postupu súdu predchádzajúcemu dňu 02. 7. 2007, kedy mi vec bola pridelená na vybavenie (od 02. 7. 2007 – v zmysle opatrenia predsedu súdu z č. l. 178 spisu);

- preto k dôvodom sťažnosti odkazujem na pripojené písomné vyjadrenie dovtedajšej zákonnej sudkyne JUDr. A. P.);

- po vrátení spisu z odvolacieho Krajského súdu v Žiline (rozhodujúceho o odvolaní proti rozhodnutiu o znalečnom) na Okresný súd v Čadci (dňa 10. 9. 2007), po oboznámení sa s obsahom spisu v nevyhnutnom rozsahu v súlade s pokynmi odvolacieho súdu na č. l. 176 spisu   som   dňa   19.   9.   2007   dal   pokyn   spisovej   kancelárii   na   doručovanie   uznesenia odvolacieho   súdu   z č.   l.   169,   s cieľom   jeho   následného   bezodkladného   predloženia odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku súdu vo veci samej z č. l. 113; (...)“

Z označeného   podania   okresného   súdu,   ako   aj   z vyjadrenia   právneho   zástupcu sťažovateľky doručeného ústavnému súdu 31. októbra 2007 je zrejmé, že účastníci konania netrvajú na ústnom prerokovaní danej veci.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 796/00 ústavný súd zistil, že 8. septembra 2000 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na zaplatenie sumy 751 043 Sk s príslušenstvom za práce vykonané na základe zmluvy o dielo. Dňa 18. októbra 2000 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom   okresný   súd   rozhodol   uznesením   z 23.   októbra   2000.   Proti   tomuto   uzneseniu podali odporcovia 24. novembra 2000 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 6 Co 632/01 z 30. marca 2001 tak, že pripustil späťvzatie   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia   zo   16.   januára 2001,   uznesenie okresného súdu zrušil a konanie o nariadenie predbežného opatrenia zastavil, pričom spis okresnému súdu vrátil 19. apríla 2001.

V dňoch 30. novembra 2000 a 16. januára 2001 sa na okresnom súde uskutočnili pojednávania   a   23.   januára   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   čiastočné   späťvzatie návrhu sťažovateľky o sumu 381 164,41 Sk z dôvodu, že ju odporcovia uhradili. Ďalšie pojednávania sa na okresnom súde konali 19. júla 2001 a 27. septembra 2001, pričom druhé v poradí   bolo   odročené   na   neurčito   okrem   iného   aj   z dôvodu   nariadenia   znaleckého dokazovania a pripojenia spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 432/00.

Dňa   2.   decembra   2002   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   a   zároveň uznesením vyzval účastníkov konania zložiť zálohu za znalecké dokazovanie. Proti tomuto uzneseniu podali odporcovia 20. januára 2003 odvolanie. Následne 3. marca 2003 okresný súd predložil spis krajskému súdu, ktorý o odvolaní odporcov rozhodol uznesením sp. zn. 8 Co   70/2003   z 31.   marca   2003   tak,   že   prvostupňové   rozhodnutie   zrušil   a vec   vrátil okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený   14.   mája   2003. Dňa 5. septembra 2003 okresný súd zaslal výzvy účastníkom konania, Daňovému úradu Č. (ďalej len „daňový úrad“) a Mestskému úradu Č.

Dňa 25. februára 2004 okresný súd spracoval ďalšie výzvy na daňový úrad, Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Č. a Správu katastra Č. Uznesením č. k. 10 C 796/00-80 zo 7. apríla 2004 spojil na spoločné konanie vec vedenú okresným súdom pod sp. zn. 5 C 432/00 s vecou vedenou tamojším súdom pod sp. zn. 10   C   796/00.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   10.   mája   2004   právny   zástupca   odporcov odvolanie a 27. mája 2004 okresný súd predložil spis krajskému súdu. Dňa 12. júla 2004 odvolací   súd   vrátil   spis   prvostupňovému   súdu   ako   predčasne   predložený   z dôvodu, že k nemu nebol pripojený spis okresného súdu sp. zn. 5 C 432/00. Následne 27. augusta 2004 okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 6 Co 199/04 z 29. októbra 2004 odvolanie odporcov odmietol a 4. februára 2005 spis vrátil okresnému súdu.

Keďže   predmetom   skúmania   je   v danej   veci   aj   postup   okresného   súdu   v konaní pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   432/00,   ústavný   súd   venoval   pozornosť   aj   tomuto konaniu, pričom z obsahu uvedeného spisu zistil, že 8. septembra 2000 bol tomuto súdu doručený návrh sťažovateľky na zaplatenie sumy 121 750 Sk s príslušenstvom za práce vykonané   na   základe   zmluvy   o dielo.   Dňa   22.   novembra   2000   sa   na   okresnom   súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu možného uzatvorenia mimosúdnej   dohody,   ku   ktorej   podľa   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky z 29. januára 2001 nedošlo. Následne sa na okresnom súde v dňoch 15. marca 2001, 7. júna 2001,   12.   júla   2001,   17.   októbra   2001   a 14.   decembra   2001   uskutočnili   pojednávania, pričom   posledné   z nich   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znaleckého dokazovania. Okresný súd uznesením z 31. januára 2002 nariadil znalecké dokazovanie a ustanovil   znalca,   ktorý   mu   3.   mája   2002   oznámil,   že   nemôže   znalecký   posudok vypracovať,   pretože   bol   vymenovaný   za   znalca   v   inom   odbore.   Z uvedeného   dôvodu okresný súd uznesením z 13. mája 2002 pribral do konania iného znalca. Znalec predložil znalecký   posudok   13.   marca   2003   a   14.   mája   2003   sa   konalo   na   okresnom   súde pojednávanie. Dňa 26. augusta 2003 okresný súd opätovne nariadil znalecké dokazovanie a ustanovil   ďalšieho   znalca,   ktorý   mu   20.   januára   2004   predložil   znalecký   posudok a vyúčtovanie znalečného.

Po spojení oboch vecí okresný súd uznesením z 18. marca 2005 rozhodol o priznaní znalečného, pričom 19. apríla 2005 podal právny zástupca odporcov proti tomuto uzneseniu odvolanie.   Následne   19.   mája   2005   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie, na ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   boli   odporcovia   zaviazaní   spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke sumu 437 278,59 Sk s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku podali odporcovia 19. októbra 2005 odvolanie a 3. novembra 2005 okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach proti napadnutému uzneseniu o priznaní   znalečného   a proti   napadnutému   rozsudku.   Na   základe   toho   krajský   súd uznesením   č.   k.   8   Co   530/2005-115   z 30.   novembra   2005   rozhodnutie   okresného   súdu z 18. marca   2005   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie,   avšak   bez   meritórneho rozhodnutia   o odvolaní   odporcov   proti   rozsudku   z dôvodu,   že   uznesenie   o priznaní znalečného   nenadobudlo   dosiaľ   právoplatnosť.   Krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu 9. februára 2006.

Dňa 15. februára 2006 okresný súd vyzval znalca na odstránenie chýb vo vyúčtovaní znalečného, 19. apríla 2006 vyzval účastníkov konania na vyjadrenie k tomuto vyúčtovaniu a 17. októbra 2006 rozhodol o priznaní znalečného. Proti tomuto uzneseniu podal znalec 27. októbra 2006 odvolanie.

Okresný   súd   v súvislosti   s podaným odvolaním, ako aj skôr   podaným odvolaním odporcov proti prvostupňovému rozsudku 18. januára 2007 predložil spis krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 8 Co 26/2007-169 z 27. apríla 2007 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie   v časti   zmenil, v časti   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie a zároveň rozhodol, že časť výrokov   ostáva nedotknutá. Po   odvolacom   konaní bol spis okresnému súdu vrátený 10. septembra 2007, ale bez meritórneho rozhodnutia o odvolaní odporcov proti rozsudku okresného súdu z dôvodu, že ešte nebolo právoplatne rozhodnuté o znalečnom, a teda ani o trovách konania.

III.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“   (napr.   IV.   ÚS   221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   20/02,   III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07) sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť   veci (1),   správanie   účastníka   (2)   a   postup   súdu (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria sa považuje aj povaha veci a jej význam pre sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že v namietanom prípade ide o finančné nároky sťažovateľky za práce vykonané na základe zmluvy   o dielo,   ktoré   pre   ňu   ako   podnikateľský   subjekt   majú   dôležitý   význam.   Tento predmet   sporu   možno   z hľadiska   jeho   právnej   zložitosti   zaradiť   k   štandardnej   agende všeobecného súdnictva, aj keď na strane druhej ho možno hodnotiť ako skutkovo zložitejší vyžadujúci   si   aj   vykonanie   znaleckého   dokazovania.   Ústavný   súd   však   konštatuje, že doterajšia doba konania (návrhy boli okresnému súdu doručené ešte v septembri 2000) je z ústavného hľadiska neakceptovateľná, a to aj napriek tomu, že okresný súd už vo veci samej rozhodol rozsudkom z 19. mája 2005, ale o opravnom prostriedku smerujúcom voči nemu nebolo dosiaľ rozhodnuté.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania podstatne neprispelo k predĺženiu doby   prerokovania   uvedenej   veci,   hoci   sa   nezúčastnila   viacerých   pojednávaní. Táto okolnosť však nemala rozhodujúci vplyv na doterajšiu dĺžku konania, pretože okresný súd na nich vždy konal za účasti jej právneho zástupcu (okrem pojednávania 30. novembra 2000).   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   neakceptoval   vyjadrenie   okresného   súdu, že aj sťažovateľka sa podieľala na spôsobených prieťahoch v tomto konaní.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd   poukazuje   na   to, že v priebehu tohto viac ako 7-ročného konania bol okresný súd viackrát nečinný, pričom v období   od   27.   septembra   2001,   keď   sa   v danej   veci   uskutočnilo   pojednávanie, do 2. decembra 2002, keď nariadil znalecké dokazovanie, nekonal 14 mesiacov. V období od   20.   mája   2003,   keď   okresný   súd   vyzval   účastníkov   konania   na   vyjadrenie, do 5. septembra 2003, keď zaslal výzvy príslušným orgánom, nekonal ďalšie 3 mesiace. Je nepochybné,   že   ani   v nasledujúcom   období   nepostupoval   tak,   aby   došlo   čo   najskôr k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty,   pretože   až   po   uplynutí   ďalších   5   mesiacov,   teda 25. februára 2004 zaslal výzvy   konkrétnym orgánom   na oznámenie údajov,   hoci   podľa názoru ústavného súdu mu nič nebránilo v tom, aby ich zaslal ešte 5. septembra 2003. A napokon ani obdobie 6 mesiacov medzi 19. aprílom 2006, keď okresný súd spracoval výzvy účastníkom konania a znalcovi, a 17. októbrom 2006, keď okresný súd rozhodol o priznaní   znalečného,   nekorešpondovalo   s povinnosťou   všeobecných   súdov   postupovať vo veci   bez   prieťahov.   V neposlednom   rade   považuje ústavný   súd   za   potrebné   vytknúť okresnému súdu aj obdobie od 19. mája 2005, keď rozsudkom rozhodol vo veci samej, až do súčasnosti,   pretože   aj   napriek   opakovanému   predloženiu   spisu   odvolaciemu   súdu za účelom   rozhodnutia   o opravnom   prostriedku,   bránila   tomuto   súdu   v rozhodnutí o odvolaní   práve   neefektívna   činnosť   súdu   prvého   stupňa   spojená   s rozhodovaním o znalečnom.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   preto   dospel   k názoru,   že   doterajším postupom   okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   vedené   pod   sp. zn.   10   C   796/00,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ani obranu okresného súdu spočívajúcu v argumentácii o zadržaní a postavení mimo funkcie konajúceho sudcu, o zmenách zákonných sudcov, ako aj o nefunkčnosti okresného súdu   z dôvodu   nevykurovania   v zimnom   období   2006/2007   ústavný   súd   neakceptoval. Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí či námietka častých zmien zákonných sudcov,   neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   či   dokonca   technická nefunkčnosť   súdu   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný   súd   nezohľadňuje   v   súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07).

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 20 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, III. ÚS 127/07).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav konania, na sťažovateľkou požadovanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj s poukazom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v uplatnenej sume 20 000 Sk.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej právny   zástupca   vyčíslil   v celkovej   sume   6   825,50   Sk   (2   úkony   právnej   služby po 2 730 Sk – 1. prevzatie a príprava zastúpenia, 2. spísanie ústavnej sťažnosti, 2 x režijný paušál   po   164   Sk,   19   %   daň   z pridanej   hodnoty   v sume   1   037,50   Sk).   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2006   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia a spísanie   sťažnosti   a   jej   podanie)   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 2 730 Sk (za jeden úkon právnej služby) a k tomu 2 x 164 Sk režijný paušál. K tomu bola pripočítaná 19 % daň z pridanej hodnoty   vyčíslená   právnym   zástupcom   sťažovateľky   v sume   1   037,50   Sk.   S poukazom na § 20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   úhradu   trov právneho zastúpenia v uplatnenej sume 6 825,50 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007