znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 118/06-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov   Eduarda   Báránya   a   Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   L.   Š.,   bytom   K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 287/01, na neverejnom zasadnutí 11. júla 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 287/01   p o r u š i l základné právo L. Š. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   C   287/01 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. L. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania L. Š. v sume 6 888 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatosem slovenských korún) na adresu jeho advokáta JUDr. R. K., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti L. Š. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 118/06-12 z 5. apríla 2006 prijal podľa   § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   L.   Š.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 287/01.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   3.   mája   2001   podal   okresnému   súdu odporovaciu žalobu proti žalovaným, ktorá je vedená pod sp. zn. 24 C 287/01.

Predmetná   vec   dosiaľ   nebola   právoplatne   rozhodnutá,   hoci   od   podania   žaloby uplynulo už takmer päť rokov. Do dňa podania ústavnej sťažnosti okresný súd v uvedenom konaní uskutočnil iba tri pojednávania (27. marca 2002, 18. septembra 2002 a 25. februára 2004). Jednotlivé pojednávania sa konajú s frekvenciou v priemere nižšou než raz ročne a od posledného z nich uplynuli už takmer dva roky.

Nečinnosť okresného súdu je navyše podľa sťažovateľa zvýraznená faktom, že aj uskutočnené pojednávania boli takmer vždy konané bez prítomnosti niektorého z účastníkov na   strane   žalovaných.   Žalovaní   sa   prítomnosti   na   pojednávaní   podľa   neho   evidentne vyhýbali a   okresný   súd   ich   prítomnosť   napriek   tejto   skutočnosti   nezabezpečil   použitím zákonných prostriedkov.

Procesné   úkony   boli   okresným   súdom   v predmetnom   konaní   vykonávané   podľa sťažovateľa   sporadicky,   neboli   robené   systematicky,   teda   tak,   aby   prispeli   k   vydaniu meritórneho rozhodnutia v tejto veci.

Z obsahu   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   v uvedenej   veci   ide   o žalobu o odporovateľnosti právneho úkonu, ktorý žalovaní urobili podľa sťažovateľa v evidentnej snahe   znemožniť   uspokojenie   jeho   pohľadávky,   ktorá   mu   bola   priznaná   právoplatným a vykonateľným   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 12 Cb 3781/95.

Zámerom sťažovateľa v tomto konaní je dosiahnuť, aby jeho pohľadávka priznaná právoplatným rozhodnutím súdu bola vymožená, pretože jeho dlžník (jeden zo žalovaných v uvedenom konaní) vymoženie tejto pohľadávky prevodmi svojho majetku znemožňoval. Vydanie včasného meritórneho rozhodnutia v tejto veci je teda nesmierne dôležité, pretože iba   tak   môže   sťažovateľ   dosiahnuť   reálne   získanie   finančných   prostriedkov,   ktoré   už niekoľko rokov bezúspešne vymáha od svojho dlžníka.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na podľa neho „evidentne nesystémové kroky“ okresného   súdu.   Okresný   súd   napríklad   18.   septembra   2002   z dôvodu   podania   návrhu na obnovu konania vo veci vedenej pod sp. zn. 12 Cb 3781/95 Krajskému súdu v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   odročil   pojednávanie   v tejto   veci,   hoci   podanie   tohto mimoriadneho opravného prostriedku   podľa   sťažovateľa nemá taký súvis s predmetným konaním, aby muselo byť uvedené konanie z tohto dôvodu predlžované.

Ani po zamietnutí návrhu na obnovu konania (14. februára 2003) však okresný súd v uvedenom   konaní   nekonal   bez   prieťahov   a ďalšie   konanie   v tejto   veci   nariadil   až   na 25. február 2004.

Existencia prieťahov v tomto konaní podľa sťažovateľa nemôže byť ospravedlnená ani   skutočnosťou,   že   v tejto   veci   bol   podaný   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia, o ktorom na základe jeho odvolania rozhodoval krajský súd. Okresný súd totiž od vydania rozhodnutia   o predbežnom   opatrení   nevykonal   ani   jeden   procesný   úkon   smerujúci k meritórneho   rozhodnutiu   vo   veci.   Oznámenie   okresného   súdu   z 2.   marca   2005,   že pojednávanie v tejto veci bude nariadené v období od mája 2005 do konca roka 2006, nie je možné hodnotiť podľa sťažovateľa inak ako „formálne splnenie novelou zákona uloženej povinnosti bez zrejmej snahy vec v prijateľnom čase riešiť a vyriešiť“.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   je   predovšetkým   úlohou   okresného   súdu   využitím všetkých zákonom stanovených prostriedkov zabezpečiť plynulý priebeh konania, nemožno vzniknuté   prieťahy   ospravedlniť   ani   skutočnosťou,   že   v uvedenom   konaní   nemožno pokračovať preto, že rozsudok z 25. februára 2004 nie je dosiaľ právoplatný, lebo ho nebolo možné doručiť žalovaným.

Okresný   súd   i jeho   predsedu   navyše   sťažovateľ „permanentne   upozorňoval na vznikajúce prieťahy a žiadal ich odstránenie, k čomu však nedošlo“.

Prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   sťažovateľ   podal   18.   augusta   2005 sťažnosť   na prieťahy   v konaní adresovanú   predsedovi   okresného   súdu,   ktorého   súčasne požiadal   o „zjednanie   nápravy“. Z   uvedených   skutočností   je   však   podľa   sťažovateľa zrejmé,   že   k náprave   v tejto   veci   nedošlo   a predseda   okresného   súdu   na   túto   sťažnosť reagoval „formálne“ listom zo 6. septembra 2005.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   požiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk, ktoré odôvodnil závažným narušením jeho právnej istoty, morálnou ujmou spočívajúcou v pocitoch nedôvery v súdny systém a jeho účinnosť, ako aj ujmou „v podobe zdravotných (najmä psychických) problémov“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   boli   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 24 C   287/01   porušené,   prikáže   okresnému   súdu   v uvedenom   konaní   konať bez zbytočných   prieťahov,   prizná   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 150 000 Sk, ako aj náhradu trov konania.

Právny zástupca sťažovateľa podaním z 30. apríla 2006 ústavnému súdu oznámil, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania v tejto veci a súhlasí s upustením od neho.

Okresný súd sa k predmetnej sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu vyjadril podaním č. 1SprV/217/2006 z 26. apríla 2006 prostredníctvom svojho predsedu. Predseda okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   popísal   priebeh   uvedeného   konania   a následne uviedol: „Z vyššie uvedenej chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že súd v konaní nie je nečinný, pričom účelnosť jednotlivých úkonov, resp. dôvody odročenia pojednávaní nie som oprávnený posudzovať.

Zarážajúca je pritom skutočnosť, že sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť dňa 22. 2. 2006, to je niekoľko dní potom, čo on i jeho právny zástupca   prevzali predvolanie na pojednávanie, ktoré je určené na 5. 5. 2006. Z tohto pohľadu sa javí podanie ústavnej sťažnosti ako účelové.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti nepovažujem podanie takejto sťažnosti za opodstatnené.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ   v zastúpení   advokátom   doručil   3.   mája   2001   okresnému   súdu   návrh na začatie   konania   o odporovanie   právnym   úkonom   a   o neplatnosť   darovacích   zmlúv smerujúci proti M. B., M. B., JUDr. M. B. a M. B. (ďalej spolu len „žalovaní“). Tento návrh bol   zaevidovaný   pod   sp.   zn.   24   C   287/01   a sťažovateľ   v ňom   súčasne   požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Pokynom z 9. mája 2001 nechal vo veci   konajúci sudca   okresného súdu doručiť sťažovateľovi   tlačivo   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ktoré   mu   mal   vyplnené a potvrdené   príslušnými   úradmi   vrátiť   v lehote   15   dní.   Sťažovateľ   túto   výzvu   v súdom stanovenej lehote nesplnil. Uznesením sp. zn. 24 C 287/01 zo 4. júla 2001 okresný súd sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Úpravou zo 14. septembra 2001 nechal okresný súd zaslať výzvu právnemu zástupcovi sťažovateľa, aby v lehote 15 dní zaplatil   v tejto   veci   súdny   poplatok.   Sťažovateľ   svoju   poplatkovú   povinnosť   splnil 19. októbra 2001.

Na   základe   pokynu   z 20.   novembra   2001   bol   podaný   návrh   na   začatie   konania zaslaný žalovaným v tejto veci, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrili.

Vo veci konajúci sudca okresného súdu 31. januára 2002 nariadil na 27. marec 2002 pojednávanie a nechal k spisu v tejto veci pripojiť spis sp. zn. 12 Cb 3781/95. Pojednávanie konané 27. marca 2002 bolo okresným súdom odročené na 18. september 2002 s tým, že účastníkom konania boli súdom uložené povinnosti predložiť listinné dôkazy v tejto veci.

Sťažovateľ   okresnému   súdu   doručil   10.   mája   2002   viaceré   listiny   týkajúce   sa predmetnej veci.

Výzvou z 1. augusta 2002 okresný súd požiadal Katastrálny úrad v K. (ďalej len „katastrálny úrad“), o predloženie listinných dôkazov v tejto veci v lehote 7 dní.

Na   pojednávaní   konanom   18.   septembra   2002   žalovaný   JUDr.   M.   B.,   požiadal o odročenie pojednávania v tejto veci, pretože podal návrh na obnovu konania krajskému súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   12 Cb 3871/95.   Okresný   súd   následne   odročil pojednávanie   na   neurčito,   s tým,   že   právneho   zástupcu   sťažovateľa   zaviazal,   aby   mu v lehote 10 dní predložil dôkaz o podaní uvedeného návrhu.

Pokynom zo 16. októbra 2002 vyzval vo veci konajúci sudca JUDr. M. B., aby splnil povinnosť uloženú mu súdom na pojednávaní.

Podaním   doručeným   24.   októbra   2002   sťažovateľ   okresný   súd   upozornil,   že úmyslom žalovaného JUDr. M. B. je spôsobiť v tomto konaní prieťahy.

Pokynom   z 26.   novembra   2002   (realizovaným   až   3.   januára   2003)   okresný   súd požiadal krajský súd o oznámenie, či žalovaný JUDr. M. B. podal vo veci vedenej pod sp. zn.   12   Cb   3871/95   návrh   na   obnovu   konania   a súčasne   oznámil,   v akom   štádiu   sa konanie v tejto veci nachádza. Krajský súd reagoval na túto výzvu podaním doručeným 16. januára 2003, v ktorom mu oznámil, že návrh na obnovu konania podaný žalovaným JUDr. M. B. je evidovaný pod sp. zn. 14 Cb 1317/02.

Podaním doručeným 29. januára 2003 právny zástupca sťažovateľa požiadal okresný súd,   aby   v tejto   veci   pokračoval   v konaní   a nariadil   pojednávanie,   pretože   konanie prebiehajúce   na   krajskom   súde   o návrhu   na   obnovu   konania   vedeného pod sp. zn. 12 Cb 3871/95 nie je podľa neho dôvodom na prerušenie konania v tejto veci. Následne bolo okresnému súdu 4. februára 2003 doručené aj podanie obdobného obsahu zo strany   sťažovateľa.   Podaním   adresovaným   predsedovi   okresného   súdu   doručeným 24. februára 2003 sťažovateľ požiadal o pokračovanie v tomto konaní a súčasne sa v ňom sťažoval   na   vzniknuté   prieťahy,   ku   ktorým   došlo   od   18.   septembra   2002. Podaním doručeným   27.   marca   2003   sťažovateľ   okresný   súd   požiadal   o pokračovanie v uvedenom   konaní   a v prílohe   tohto   podania   mu   doručil   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 14   Cb   1317/02,   ktorým   bol   návrh   žalovaného   JUDr.   M.   B.   na   obnovu   konania zamietnutý.

Na základe pokynu zákonného sudcu z 21. mája 2003 okresný súd zaslal 17. júla 2003   krajskému   súdu   výzvu,   aby   mu   oznámil,   aký   je   stav   konania   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 12 Cb 3781/95. Krajský súd následne (podaním doručeným 13. augusta 2003) okresnému   súdu   oznámil   zamietnutie   návrhu   na   obnovu   konania   vo   veci pod sp. zn. 12 Cb 3781/95 uznesením č. k. 14 Cb 1317/02-35 zo 14. februára 2003.

Zákonný   sudca   pokynom   zo   16.   septembra   2003   nariadil   na   25.   február   2004 pojednávanie, na ktorom okresný súd po vypočutí účastníkov konania návrh sťažovateľa voči   žalovaným   v III.   a IV.   rade   rozsudkom   zamietol   a   vo   zvyšnej   časti   ho   vylúčil na samostatné konanie (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. marca 2006).

Uznesením sp. zn. 1 Nc 7/02 z 3. februára 2004 bolo konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia vedené okresným súdom pod sp. zn. 1 Nc 7/02 spojené na spoločné konanie s vecou vedenou pod sp. zn. 24 C 287/01. Spis v tejto veci bol 27. novembra 2003 doručený   okresnému   súdu.   Pokynom   z 3.   februára 2004   nechal vo veci   konajúci   sudca pripojiť spis sp. zn. 1 Nc 7/02 ku spisu sp. zn. 24 C 287/01.

Úpravou   z 18.   marca   2004   nariadil   vo   veci   konajúci   sudca   zaslať   výzvu sťažovateľovi   na   odstránenie   vád   podaného   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia a podkladov pre rozhodnutie o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a súčasne nariadil vyzvať sťažovateľa na vyjadrenie, či trvá na podanom návrhu. Podaním doručeným 8. apríla 2004 sťažovateľ okresnému súdu oznámil, že na vydaní predbežného opatrenia trvá a súčasne   súdu   zaslal vyplnené a potvrdené   vyžiadané tlačivo.   Uznesením   zo   16. apríla 2004   bolo   sťažovateľovi   okresným   súdom   priznané   úplné   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.

Uznesením   sp.   zn.   24   C   287/01   z 23.   apríla   2004   bol   sťažovateľ   vyzvaný,   aby v lehote 20 dní odstránil vady návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Sťažovateľ na túto výzvu reagoval prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným 26. mája 2004.

Na   základe   pokynu   z 28.   mája   2004   (realizovaného   28.   júla   2004)   okresný   súd požiadal o doručenie písomností žalovanej M. B. Mestskú políciu K. (ďalej len „mestská polícia“) v lehote 10 dní, zároveň požiadal o prešetrenie, či sa na mieste samom zdržiava. Zároveň   bola zaslaná reklamácia   ohľadom   doručenia   zásielky   od   M.   B.,   ktorá   sa   súdu nevrátila späť.

Uznesením sp. zn. 24 C 287/01-147 z 21. júna 2004 bol okresným súdom zamietnutý návrh na vydanie predbežného opatrenia. Sťažovateľ sa podaním doručeným okresnému súdu 9. júla 2004 proti tomuto uzneseniu odvolal. Na základe úpravy zo 14. júla 2004 bolo podané odvolanie doručené odporcom a následne bol spis v tejto veci predložený krajskému súdu 3. augusta 2004.

Pošta K. odpovedala na výzvu okresného súdu týkajúcu sa doručenia písomností žalovanému M. B. podaním doručeným okresnému súdu 13. augusta 2004 a mestská polícia podaním doručeným 30. augusta 2004.

Uznesením č. k. 11 Co 242/04-74 zo 17. augusta 2004 krajský súd vrátil predmetnú vec ako predčasne predloženú okresnému súdu. Okresný súd 7. septembra 2004 predložil spis   v tejto   veci   opätovne   krajskému   súdu,   ktorý   uznesením   sp.   zn.   11   Co   273/04-171 z 23. septembra 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť 7. decembra 2004, zmenil uznesenie okresného   súdu   z 21.   júna   2004.   Podaním   doručeným   10.   decembra   2004   sťažovateľ požiadal o doručenie uznesenia krajského súdu z 23. septembra 2004 katastrálnemu úradu.

Pokynom   z 20.   decembra   2004   bolo   uznesenie   z 23.   septembra   2004   doručené katastrálnemu úradu. Dňa 12. januára 2005 bolo krajským súdom doručené okresnému súdu podanie katastrálneho úradu doručené mu 29. októbra 2004.

Sťažovateľ   podal   19.   januára   2005   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Okresný   súd sťažovateľovi podaním z 2. marca 2005 oznámil, že predpokladaný termín pojednávania v tejto veci je máj až december 2005.

Podaním   z 12.   mája   2005   sťažovateľ   opätovne   okresný   súd   požiadal   o zaslanie uznesenia krajského súdu z 23. septembra 2004 katastrálnemu úradu za účelom vykonania zápisu jeho obsahu. Sťažovateľ túto žiadosť zopakoval aj podaním doručeným 6. júna 2005. Okresný súd podaním z 9. júna 2005 sťažovateľovi oznámil, že obsah uznesenia krajského súdu z 23. septembra 2004 bol už katastrálnym úradom vykonaný 3. januára 2005. Podaním doručeným 15. júna 2005 sťažovateľ požiadal okresný súd o nariadenie pojednávania v tejto veci.

Na základe úpravy zo 14. júla 2005 okresný súd vyzval žalovanú M. B., aby mu oznámila, či sa v dňoch 29. marca 2004 až 20. apríla 2004 zdržiavala v mieste bydliska, a vyzval exekútorský úrad JUDr. A. D. na oznámenie stavu exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 369/02 BB.

Prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   doručil   sťažovateľ   19.   augusta   2005 okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Podaním zo 6. decembra 2005 opätovne požiadal   právny   zástupca   sťažovateľa   predsedu   okresného   súdu „o urobenie   účinných opatrení,   aby   konanie   mohlo   pokračovať   vo   veci   samej“. Predseda   okresného   súdu odpovedal na sťažnosť sťažovateľa podaním zo 6. septembra 2005.

Pokynom z 30. januára 2006 nechal vo veci konajúci sudca doručiť žalovanej M. B. prostredníctvom   mestskej   polície   rozsudok   z   25.   februára   2004,   zaslať   urgenciu exekútorskému úradu a nariadil pojednávanie na 5. máj 2006. Súdny exekútor na výzvu okresného   súdu   odpovedal   15.   februára   2006.   Mestská   polícia   podaním   doručeným 23. februára 2006 okresnému súdu oznámila, že zásielku žalovanej M. B. sa jej nepodarilo doručiť.

Podaním doručeným 4. mája 2006 žalovaný M. B. a M. B. okresnému súdu oznámili, že si v tejto veci zvolili advokáta, ktorý ich bude zastupovať, namietli zaujatosť vo veci konajúceho sudcu, ospravedlnili svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní 5. mája 2006 z dôvodu   výkonu práce   v zahraničí   a požiadali o odročenie   pojednávania na iný   termín. Okresný súd pojednávanie konané 5. mája 2006 uznesením odročil na neurčito s tým, že vec bude predložená na rozhodnutie o námietke zaujatosti krajskému súdu. Úpravou z tohto dňa zákonný   sudca   taktiež   nechal   vyzvať   sťažovateľov,   aby   odôvodnili   svoje   námietky zaujatosti v lehote 3 dní.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na začatie konania   o odporovanie   právnym   úkonom   a   o neplatnosť   darovacích   zmlúv.   Z obsahu súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľa   a okresného   súdu   a ani   z   predložených   na   vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla mať vplyv na predĺženie konania v tejto veci.

B) Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd zistil, že k predĺženiu   konania   prispel   sťažovateľ   predovšetkým   v úvode   konania   nezaplatením súdneho   poplatku   za   podaný   návrh   na   začatie   konania   a následnou   nesúčinnosťou   pri vybavovaní   jeho   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ako   aj   podaním nekvalifikovaného návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorého nedostatky museli byť   následne   odstraňované   na   základe   výzvy   okresného   súdu.   Vo   vzťahu   k ďalšiemu priebehu konania však možno konštatovať, že sťažovateľ bol v ňom aktívny, opakovane urgoval   pokračovanie   konania,   predkladal   súdu   listinné   dôkazy   a   podával   sťažnosti na prieťahy v konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé z období nečinnosti okresného súdu začalo 20. decembra 2004, keď okresný súd zaslal uznesenie krajského súdu z 23. septembra 2004 príslušnému katastrálnemu úradu, a trvalo takmer sedem mesiacov, t. j. až do 14. júla 2005, keď boli okresným súdom zaslané výzvy exekútorskému úradu a žalovanej M. B. Od 14. júla 2005 okresný súd opätovne v tejto veci nekonal viac ako šesť mesiacov až do 30. januára 2004, keď nechal zákonný sudca v tejto veci vykonať niekoľko procesných úkonov, okrem iného i urgovať   splnenie   výziev   zo   14.   júla   2005.   Nečinnosť   okresného   súdu   v   označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri svojom rozhodovaní v tejto veci ústavný súd súčasne zohľadnil aj skutočnosť, že k predĺženiu   konania   došlo   aj   v dôsledku   neefektívnej   činnosti   súdu,   ktorá   sa   prejavila predovšetkým   v   neprimeraných   časových   intervaloch   pri   nariaďovaní   jednotlivých pojednávaní,   ktoré   vzhľadom   na   procesné   úkony   vykonané   okresným   súdom   pred   ich uskutočnením nemali svoje odôvodnenie (napr. pojednávanie konané 27. marca 2002 bolo okresným súdom odročené až o obdobie šiestich mesiacov na 18. september 2002, pričom do   jeho   uskutočnenia   okresný   súd   vykonal   jediný   procesný   úkon   -   zaslal   výzvu katastrálnemu   úradu;   ďalšie   pojednávanie   bolo   16.   septembra   2003   zákonným   sudcom nariadené až na 25. február 2004, pričom do jeho uskutočnenia okresný súd v tejto veci nevykonal žiadny procesný úkon), ako aj pri oneskorenej realizácii jednotlivých procesných úkonov   súdom   (úprava   z   26.   novembra   2002   na   zaslanie   výzvy   krajskému   súdu   bola zrealizovaná až 3. januára 2003, úprava z 21. mája 2003 na zistenie stavu o obnove konania bola uskutočnená až 17. júla 2003).

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá viac ako päť rokov a jeden mesiac. Z uvedenej doby takmer trinásť mesiacov (t. j. jeden rok a jeden mesiac)   tvorí   obdobie,   v ktorom   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

Vzhľadom na uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu, ako aj jeho neefektívnu činnosť okresného súdu v tomto konaní, nemožno dobu predmetného konania vedeného okresným   súdom   považovať za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu k základnému   právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk, ktoré odôvodnil závažným narušením jeho dôvery v právnu   istotu   ako   jeden   zo   základných   atribútov   právneho   štátu,   morálnou   ujmou spočívajúcou   v pocitoch   nedôvery   v súdny   systém   a jeho   účinnosť,   ako   aj   zdravotnými problémami, ktoré u neho nastali v dôsledku tohto stavu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 20 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   predmet   konania   okresného   súdu,   dĺžku   zbytočných prieťahov v tomto konaní (jeden rok a jeden mesiac) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 12 647 Sk, ktoré bližšie špecifikoval ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd 2 x 5 150 Sk = 10 300 Sk vrátane DPH) v sume 12 257 Sk a režijného paušálu (vrátane DPH) v sume 390 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   s   tým,   že   predmet   konania   podľa   čl.   127   ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu a DPH (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk + 19 % z 5 788 Sk = 6 888 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu činí 6 888 Sk.

Ústavný   súd   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   priznal   odmenu   6   888   Sk a v zostávajúcej časti jeho nároku na náhradu trov konania nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2006