znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 118/05-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti Š. B., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. A. B., B., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave (pôvodne Mestského súdu v Bratislave) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 3590/92 Po takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave (pôvodne Mestský súd v Bratislave) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 3590/92 Po   p o r u š i l   základné právo Š. B. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 3590/92 Po p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Š.   B.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000   Sk (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Krajský   súd   v Bratislave   j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania Š. B. v sume   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   advokáta JUDr. A. B., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Š. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2005 doručená sťažnosť (doplnená 20. mája 2005) Š. B., bytom P.   (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr. A.   B.,   B.,   pre namietané   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (pôvodne Mestského súdu v Bratislave – ďalej len „krajský súd“ a „mestský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 3590/92 Po.

Sťažovateľ uviedol, že 26. novembra 1992 podal na bývalom mestskom súde žalobu o zaplatenie   1   069   023   Kčs,   ktorá   bola   evidovaná   pod   sp.   zn.   19   Cb   3590/92   Po. Prvé pojednávanie   vo   veci   bolo   vytýčené   až   25.   apríla   1994   a ďalšie   22.   júna   1994. Súd uložil sťažovateľovi, aby mu oznámil adresy svedkov, čo aj listom z 19. júla 1994 urobil. Od tohto dátumu krajský súd konal až 4. októbra 2000, keď oznámil, že 13. marca 1996   bol   pod   sp.   zn.   38 K 54/95   vyhlásený   konkurz   na   majetok   žalovaného.   Následne sťažovateľ zistil, že konkurz bol zrušený splnením rozvrhového uznesenia 2. októbra 2000. Túto informáciu   obsahovala   aj   výzva   krajského   súdu,   ktorou   zisťoval,   či   sťažovateľ trvá na návrhu.   Z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   prvé   pojednávanie   vytýčil až po 17 mesiacoch od podania žaloby a v konaní pokračoval až listom zo 4. októbra 2000. Od podania žaloby do podania ústavnej sťažnosti uplynulo viac ako 12 rokov, pričom krajský súd vo veci nekonal, ani meritórne vo veci nerozhodol.

Sťažovateľ uviedol, že mu vznikla škoda veľkého rozsahu, ktorá viedla k likvidácii jeho živnosti. Uviedol, že svojich subdodávateľov – veriteľov musel vyplatiť z osobného majetku. Celkove vyplatil veriteľom sumu viac ako 700 000 Sk. Postupom krajského súdu a jeho nekonaním mu bol zjavne odoprený prístup k spravodlivosti.

Do   podania   ústavnej   sťažnosti   trvá   stav,   kedy   sa   sťažovateľ   nemôže   domôcť spravodlivého súdneho rozhodnutia a zaplatenia ceny za vydané publikácie, ktoré žalovaný poprel. Sťažovateľ viac ako 10 rokov musel znášať stály stres a bremeno záväzkov voči svojim   veriteľom.   V dôsledku   toho   mu   vznikla   škoda   vo   výške   istiny   1   069   023   Sk s príslušenstvom,   ktorá   do   30.   marca   2005   predstavuje sumu   412   000   Sk.   Sťažovateľ uviedol,   že   utrpel   morálnu   ujmu,   pretože   musel   ukončiť   svoju   podnikateľskú   činnosť, a zároveň vyčíslil škodu na ušlom zisku spolu vo výške 4 512 000 Sk, ktorej priznanie žiada od ústavného súdu z titulu primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že:„1. Krajský súd v Bratislave vo veci... pod spisovou značkou 19 Cb 3590/92 Po porušil právo Š. B., aby sa jeho vec prejednala bez zbytočných prieťahov v konaní, zaručené v čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie   veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní pod spisovou značkou 19 Cb 3590/92 Po konal.

3. Š. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.512.000,- Sk, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu Š. B., JUDr. A. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Š.   B.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré   je   Krajský   súd v Bratislave   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   A.   B.   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   listom   z 13.   júna   2005   súhlasil   s prejednaním   veci   bez   ústneho pojednávania a vyčíslil trovy konania.

K obsahu   sťažnosti   sa   vyjadrila   aj   predsedníčka   krajského   súdu   listom   sp.   zn. Spr. 3426/2005   z 24.   mája   2005,   ku   ktorému   pripojila   aj   stanovisko   zákonného   sudcu k prejednávanej veci. Uviedla, že 7. decembra 1992 bola krajskému súdu doručená žaloba, ktorou   sa   sťažovateľ   domáha   voči   žalovanému   –   V.   O.,   B.   zaplatenia   peňažnej   sumy vo výške   1   069   023   Kčs.   Dňa   8.   februára   1993   súd   vyzval   sťažovateľa   na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 42 760 Sk a túto povinnosť si sťažovateľ splnil 16. apríla 1993. Dňa   7.   marca   1994   súd   nariadil   vo   veci   termín   pojednávania   na   25.   apríl   1994. Na pojednávaní   právny   zástupca   sťažovateľa   navrhol   pojednávanie   odročiť   s tým, že v lehote   10   dní   zašle   súdu   aj   žalovanému   písomné   doplnenie   ich   dohody.   Súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že účastníci budú na ďalšie pojednávanie písomne predvolaní.   Ďalšie   pojednávanie   súd   nariadil   na   22.   jún   1994.   Po vypočutí   účastníkov konania súd odročil pojednávanie na neurčito s tým, že právny zástupca sťažovateľa zašle súdu   do 10   dní   adresy   svedkov,   ktorých   navrhuje   vypočuť.   Sťažovateľ   22.   júla   1994 oznámil   súdu   mená   svedkov.   Dňa   10.   augusta   1994   sťažovateľ   zaslal   súdu   stanovisko k vyjadreniu   odporcu   k podanej   žalobe.   Dňa   22.   apríla   1997   súd   nariadil   vo   veci pojednávanie na 12. máj 1997, na ktoré sa účastníci konania nedostavili. U sťažovateľa nebolo   vykázané   doručenie   predvolania   (právny   zástupca   sťažovateľa   neoznámil   súdu zmenu sídla), preto súd odročil   pojednávanie na 2. jún 1997. Súd zistil, že na majetok odporcu bol uznesením z 13. marca 1996 vyhlásený konkurz a v tento deň došlo ex lege k prerušeniu   konania,   ktoré   trvalo   do 20.   novembra   2000,   keď   bol   konkurz   zrušený na základe   právoplatného   rozhodnutia   konkurzného   súdu.   Dňa   4.   októbra   2000   bol sťažovateľ súdom vyzvaný, aby oznámil, či si pohľadávku uplatnil v konkurznom konaní. Dňa   6.   novembra   2000   sťažovateľ   oznámil,   že pohľadávku   do   konkurzného   konania neprihlásil. Ďalším z účinkov vyhlásenia konkurzu bola skutočnosť, že jeho vyhlásením došlo   k zrušeniu   spoločnosti   odporcu.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   ak   po   ukončení konkurzného konania zostane úpadcovi nejaký majetok, vykoná sa jeho likvidácia, a ak nie, mal by byť podaný návrh na výmaz spoločnosti z obchodného registra. Z právoplatného rozvrhového   uznesenia   vyplýva,   že   v konkurznom   konaní   došlo   len   k uspokojeniu pohľadávok proti podstate a pohľadávok I. triedy. Pohľadávky zaradené do ďalších tried (kde   by   patrila   aj   pohľadávka   sťažovateľa)   uspokojené   neboli   pre   nedostatok   majetku úpadcu.

Z uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   mohla mať právnu   relevanciu   len   v období   do   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   odporcu, t. j. do 13. marca 1996. Po tomto období výsledok sporu mohol predstavovať len morálnu satisfakciu.   Predsedníčka   krajského   súdu   znovu   zdôraznila,   že   aj   keď   sťažovateľ   mal kvalifikovaného advokáta, svoju pohľadávku si do konkurzného konania neprihlásil. Pokiaľ ide o postup súdu, tento až do 10. augusta 1994 postupoval plynulo. Od tohto momentu až do vyhlásenia konkurzu nebol vo veci vykonaný žiadny procesný úkon. Dňa 9. mája 2005 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu zistenia existencie   zápisu   odporcu   v   obchodnom   registri.   Predsedníčka   krajského   súdu   uviedla, že netrvá na ústnom prejednaní veci. V prílohe predložila aj vyjadrenie zákonného sudcu, ktorý spis prevzal vo februári 2004.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   doplnenia,   vyjadrenia   predsedníčky   krajského   súdu a vyjadrenia zákonného sudcu, ale najmä zo spisu krajského súdu sp. zn. 19 Cb 3590/92 Po ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Sťažovateľ podal návrh na začatie konania na bývalom mestskom súde 7. decembra 1992 spolu s prílohami.

Dňa   8.   februára   1993   bol   sťažovateľ   vyzvaný   na   uhradenie   súdneho   poplatku vo výške 42 760 Kčs.

Dňa 14. decembra 1993 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy predsedovi mestského súdu.Dňa 14. marca 1994 zákonný sudca určil termín pojednávania na 25. apríl 1994. Dňa 25. apríla 1994 sa konalo vo veci pojednávanie za účasti zástupcov sťažovateľa a žalovaného, pričom zástupkyňa žalovaného uviedla, že jej nebola doručená žaloba (takmer po 1 a pol roku). Následne súd pojednávanie odročil bez určenia ďalšieho postupu.Dňa   26.   apríla   1994   sudca   nariadil   pojednávanie   na   22.   jún   1994,   na   ktorom sa zúčastnili   zástupcovia   sťažovateľa   aj   žalovaného.   Pojednávanie bolo odročené   s tým, že obe strany v lehote 10 dní navrhnú výsluch svedkov.

Dňa 22. júla 1994 sťažovateľ listom oznámil adresy navrhovaných svedkov.Dňa 10. augusta 1994 sa sťažovateľ opätovne vyjadril k veci.Dňa 24. apríla 1997 sudca určil termín pojednávania na 12. máj 1997.Dňa 12. mája 1997 sa vo veci konalo pojednávanie bez účasti účastníkov konania. V ten istý deň bol určený termín pojednávania na 2. jún 1997.

Dňa   29.   mája   1997   oznámila   zástupkyňa   žalovaného   (č.   l.   57),   že   mestský   súd v marci 1996 vyhlásil konkurz na jeho majetok.

Dňa   2.   júna   1997   sa   konalo   pojednávanie   bez   účasti   predvolaných,   ktoré   bolo odročené   na   neurčito   s tým,   že   bude   overená   adresa   zástupcu   sťažovateľa   v zozname advokátov.

Dňa 4. októbra 2000 krajský súd oznámil sťažovateľovi prerušenie konania z dôvodu vykonávania   konkurzu   a zároveň   ho   požiadal   o predloženie   správy,   či   si   pohľadávku uplatnil v konkurznom konaní.

Dňa   6.   novembra   2000   sťažovateľ   krajskému   súdu   oznámil,   že   pohľadávku neprihlásil do konkurzného konania.

Dňa 14. novembra 2000 dal zákonný sudca pokyn uložiť spis do skončenia konkurzu. Dňa   25.   októbra   2001   krajský   súd   oznámil   účastníkom   konania,   že   konkurz   bol 2. októbra 2000 zrušený pod sp. zn. 38 K 54/95 pre splnenie rozvrhového uznesenia. Dňa   21.   mája   2004   krajský   súd   oznámil   sťažovateľovi,   že   konkurz   bol   zrušený 2. októbra 2000, a opätovne ho žiadal o oznámenie, či pohľadávku prihlásil do konkurzu.Dňa 15. novembra 2004 právny zástupca sťažovateľa žiadal o predĺženie lehoty.Dňa 26. novembra 2004 zákonný sudca vydal pokyn kancelárii, aby spis uložila na lehotu do 1. januára 2005.

Dňa   1.   apríla   2005   predsedníčka   krajského   súdu   požiadala   zákonného   sudcu o vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa. Zákonný sudca sa vyjadril 6. apríla 2005.

Dňa 7. apríla 2005 zákonný sudca určil termín pojednávania na 9. máj 2005.Dňa   9.   mája   2005   sa   konalo   pojednávanie,   ktorého   sa   zúčastnili   zástupcovia sťažovateľa   a žalovaného,   nebol   však   vypočutý   svedok   a pojednávanie   bolo   odročené za účelom vyžiadania výpisu z obchodného registra a preverenia adries svedkov z evidencie obyvateľov.

Dňa   9.   mája   2005   boli   vyžiadané   adresy   z evidencie   obyvateľov,   ako   aj   výpis z obchodného registra. Zároveň   bola pripojená aj časť spisu   sp.   zn. 38 K 54/95,   najmä rozvrhové uznesenie a uznesenie o zrušení konkurzu z 2. októbra 2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. novembra 2000.

Dňa   27.   mája   2005   bola   predložená   správa   z evidencie   obyvateľstva   s adresami svedkov.

Dňa 1. júna 2005 podal zákonný sudca návrh na výmaz žalovaného z obchodného registra.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej   republiky   garantovať   právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osôb domáhajúcich   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   v primeranej   lehote   (III.   ÚS   111/04, III. ÚS 11/05 a iné).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a spôsobom, akým v konaní postupoval súd (III. ÚS 175/05, III. ÚS 11/05 a iné).

Predmetom   posudzovaného   konania   pred   krajským   súdom   je   žaloba   o plnenie z obchodného   styku,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   uhradenia   dlžnej   čiastky   s   úrokmi z titulu obchodnej zmluvy so žalovaným. Ide o štandardnú agendu obchodného súdnictva s bohatou judikatúrou, so štandardným zisťovaním skutkových postupov, ku ktorým však krajský súd ani nepristúpil napriek tomu, že konanie trvá vyše 10 rokov.

Ďalším kritériom je hodnotenie správania účastníka. Účastník vystupoval v konaní rôzne. Od počiatku sa správal aktívne, urgoval rýchlosť konania, no potom sa viac rokov o vec   nezaujímal,   ba   dokonca   jeho   právny   zástupca   nenahlásil   krajskému   súdu   zmenu adresy   advokátskej   kancelárie,   v dôsledku   čoho   došlo   aj   k zmareniu   pojednávania a následne krajský súd musel zisťovať jeho adresu cez register advokátskych kancelárií. Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   prispelo   k predĺženiu   doby   prerokovania uvedenej veci.

Ústavný   súd   pripomína,   že   z ustanovenia   §   101   Občianskeho   súdneho   poriadku vyplýva pre účastníka konania procesná povinnosť prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania poskytnutím náležitej súčinnosti súdu v záujme zabezpečenia plynulého postupu v konaní.

V sporovom konaní, akým je aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, predkladanie dôkazov a iných úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého   konania   vo   výraznej   miere   účastník (III. ÚS 347/04, IV. ÚS 381/04 a iné). Zvlášť sa to dotýka situácie, keď má kvalifikovaného zástupcu v konaní.

Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v konaní,   tento   vykazuje   zvlášť   závažné pochybenia, ktoré korešpondujú so situáciou, že dôjde až k úplnému zmareniu pohľadávky sťažovateľa. Ústavný súd akceptuje, že pri nápade veci si naštudovanie spisu a zváženie optimálneho postupu v konaní vyžaduje určitý   časový priestor. Je pravda, že návrh bol podaný 7. decembra 1992, ústavný súd však môže zohľadniť prípadné porušenie ústavy až od 15. februára 1993, keď nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde (I. ÚS 49/93), je však neprijateľné, že súd vo veci nekonal od 8. februára 1993 do 14. marca 1994, teda vyše   roka,   a až   pri   nariadenom   pojednávaní   25.   apríla   1994   sa   zástupkyňa   žalovaného dožadovala žalobného návrhu. Dňa 10. augusta 1994 sa vyjadril k veci sťažovateľ a súd začal konať až 24. apríla 1997 (po takmer 2 a pol roku), keď určil termín pojednávania. Ústavný   súd   vzal   do   úvahy,   že   v marci   1996   došlo   k vyhláseniu   konkurzu   na   majetok žalovaného, ktorý trval do právoplatnosti rozhodnutia sp. zn. 38 K 54/95, keď 20. novembra 2000 nadobudlo právoplatnosť uznesenie o zrušení konkurzu. Počas tejto doby boli všetky konania voči   žalovanému prerušené podľa   zákona. Po   tomto termíne začal krajský   súd konať až 26. októbra 2004, teda po ďalších 4 rokoch.

Obrana   krajského   súdu   v tomto   smere   je   neudržateľná,   v spise   dodnes   neboli vykonané   úkony   (najmä   výsluchy   svedkov),   ktoré   by   smerovali   k rozhodnutiu   vo   veci samej. Práve zdĺhavým postupom krajského súdu vznikla situácia, že spor podľa vyjadrenia predsedníčky   krajského   súdu   už stratil   pre   sťažovateľa   právnu   relevanciu.   Ústavný   súd dospel   k záveru,   že   v dôsledku   uvedeného   postupu   krajského   súdu,   jeho   nečinnosťou, ktorou   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v posudzovanom   konaní,   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu).

Vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   ústavný   súd   neakceptoval   ako   právne   významnú argumentáciu zákonného sudcu konajúceho vo veci ohľadne počtu, náročnosti a závažnosti ďalších vecí.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou takéhoto výroku vo vzťahu ku krajskému súdu domáhal.   Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   základných   práv   sťažovateľa,   prikázal krajskému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu). Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 4 512 000 Sk, pričom ich existenciu odvodil z predmetu sporu (istiny a doby, ktorá uplynula od jej uplatnenia na súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základných práv sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   sťažovateľovi   sumu   80   000   Sk (bod 3 výrokovej   časti   nálezu),   zohľadňujúc nemajetkovú   ujmu sťažovateľa   spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty.

Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o výške   primeraného   finančného   zadosťučinenia zohľadnil dĺžku prieťahov, ako aj podiel krajského súdu a sťažovateľa na ich vzniku.

Sťažovateľ   žiadal   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   o priznanie   trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci spolu s režijným paušálom vo výške 5 302 Sk.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   uznaní   náhrady   trov   konania   z   §   36   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   v spojení s vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Keďže právny zástupca sťažovateľa správne vypočítal trovy konania, ústavný súd mu ich v plnom rozsahu priznal (bod 4 výrokovej časti nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2005