znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 118/02-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka   a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Eduarda   Báránya   na   neverejnom   zasadnutí 6. novembra 2002 prerokoval sťažnosť I. K., bytom Z., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, Z., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   ustanovením   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v Rimavskej   Sobote   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 210/98 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rimavská Sobota vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 210/98   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2002   doručená   sťažnosť   I.   K.,   bytom   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   K.,   Advokátska   kancelária,   Z.,   vo   veci   porušenia   základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   o jeho   veci   (náhrada   škody spôsobenej dopravnou nehodou) vedenej pod sp. zn. 6 C 210/98.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 118/02-12 z 21. augusta 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť   na konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného súdu   k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   (ďalej   len   „sťažnosť“)   písomne   vyjadrili obaja   účastníci   konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením č.   Spr.   756/2002   z 23.   septembra   2002   a sťažovateľ,   zastúpený   svojím   právnym zástupcom, stanoviskom z 18. októbra 2002.

Okresný súd vo vyjadrení podal chronológiu („faktografiu“) svojich úkonov a k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   konštatoval,   že   „neobstojí   tvrdenie   právneho zástupcu   navrhovateľa   o tom,   že   by   súd   bol   nečinný   voči   znalcovi,   pretože   tohto sústavne urgoval za účelom zaslania znaleckého posudku a ukladal mu aj poriadkové pokuty v zmysle § 53 O. s. p.“ Taktiež uviedol, že „neefektívnym a nehospodárnym by bolo   v tomto   štádiu   pribrať   iného   znalca,   ktorý   by   sa   musel   oboznámiť   s celým spisom, čím by došlo k ďalším prieťahom v konaní“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného súdu označenom ako „Doplnenie a vyjadrenie k ústavnej sťažnosti podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“ konštatoval, že „s prihliadnutím na opísané skutkové okolnosti a právne zistenia máme za to, že konanie vo veci 6 C 210/98 vedené pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote jednak v prvej etape konania (do vynesenia rozsudku   vo   veci)   a jednak   v druhej   etape   konania (t.   j.   po   rozhodnutí   o odvolaní navrhovateľa na Krajskom súde v Banskej Bystrici a vrátení veci na ďalšie konanie) nesie známky zbytočných prieťahov v konaní spôsobených jednak nečinnosťou súdu voči znalcovi a jednak neefektívnym postupom voči znalcovi“.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa   s ich   stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ   podal   podaním   z   12.   októbra   1998   okresnému   súdu   žalobu o zaplatenie sumy 154 920 Sk ako náhrady škody vzniknutej v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej hospodárskym zvieraťom žalovaných.

Po   vykonaní prípravných   úkonov prvé   pojednávanie vo veci   sa   uskutočnilo 16.   marca   1999   za   prítomnosti   účastníkov   konania,   ich   právnych   zástupcov a predvolaných svedkov. Na návrh právneho zástupcu sťažovateľa bolo pojednávanie odročené za účelom predvolania a vypočutia ďalších svedkov dopravnej nehody.

Na ďalšom pojednávaní, ktoré sa konalo 13. apríla 1999, boli vypočutí ďalší svedkovia,   ako   aj   manželka   žalovaného,   ktorá   na   návrh   sťažovateľa   so   súhlasom okresného   súdu   pristúpila   do   konania   na   strane   žalovaného.   Okresný   súd   nariadil znalecké dokazovanie znalcom   z odboru   cestnej dopravy, ktorému bolo predmetné uznesenie doručené 19. apríla 1999.

Okresný súd 16. júna 1999, 25. júna 1999 a 6. októbra 1999 urgoval znalca, aby predložil znalecký posudok.

Znalec   22.   októbra   1999   okresnému   súdu   oznámil,   že   nemôže   vyhotoviť znalecký   posudok   bez   nariadenia   ohliadky   na   mieste   samom   a nariadenia rekonštrukcie   dopravnej   nehody.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   6   C   210/98-48 z 28. októbra 1999 nariadil ohliadku na mieste samom na 11. november 1999.

Okresný súd 16. decembra 1999, 18. januára 2000 a 16. februára 2000 (už pod hrozbou uloženia pokuty) opäť urgoval znalca, aby predložil znalecký posudok.

Právny zástupca sťažovateľa 29. februára 2000 žiadal okresný súd o prijatie opatrenia proti znalcovi a žiadal vytýčenie termínu pojednávania.

Okresný súd uznesením č. k. 6 C 210/98-56 z 8. marca 2000 uložil znalcovi poriadkovú pokutu vo výške 2 000 Sk.

Znalec predložil okresnému súdu 13. apríla 2000 znalecký posudok, ktorý bol účastníkom konania spolu s predvolaním na pojednávanie doručený 20. apríla 2000.

Právny zástupca sťažovateľa 26. apríla 2000 žiadal z dôvodu kolízie termínov pojednávaní   zrušiť   vytýčený   termín   pojednávania   (5.   máj   2000).   Okresný   súd upovedomil predvolaných o odročení pojednávania na 12. máj 2000. Právny zástupca sťažovateľa opätovne žiadal 5. mája 2000 o zrušenie termínu pojednávania z dôvodu kolízie termínov a vytýčenie nového termínu.

Pojednávanie konané 12. mája 2000 sa uskutočnilo v neprítomnosti sťažovateľa a jeho   právneho   zástupcu.   Po   oboznámení   s   dovtedajším   priebehom   konania a prednese právneho zástupcu žalovaného okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 210/98-121 žalobu zamietol.

Sťažovateľ   11.   augusta   2000   napadol   vyššie   uvedený   rozsudok   odvolaním a vzniesol námietku predpojatosti proti zákonnej sudkyni.

Okresný súd uznesením zo 14. augusta 2000 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Toto uznesenie napadol sťažovateľ 18. augusta 2000 odvolaním, v ktorom súčasne požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Zákonná sudkyňa sa 5. septembra 2000 písomne vyjadrila, že sa v prerokovanej veci necíti byť predpojatá.

Po   vykonaní   úkonov   súvisiacich   s predložením   odvolaní   Krajskému   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) okresný súd 10. novembra 2000 doručil krajskému súdu:

- rozsudok z 12. mája 2000 (vo veci samej),

- uznesenie zo 14. augusta 2000 (o uložení povinnosti uhradiť súdny poplatok za odvolanie),

- odvolanie sťažovateľa voči vyššie uvedeným rozhodnutiam,

- návrh na rozhodnutie o námietke predpojatosti.

Krajský   súd   listom   z 21.   novembra   2000   vrátil   okresnému   súdu   odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a jeho žiadosť o oslobodenie od tejto povinnosti ako predčasne predložené krajskému súdu s tým, aby okresný súd rozhodol o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov a až potom opätovne predložil spis krajskému súdu.

Krajský súd uznesením č. k. 11 Nc 428/2000 z 21. novembra 2000 vyslovil, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z pojednávania a rozhodovania vo veci.

Okresný súd uznesením č. k. 6 C 210/98-150 z 8. januára 2001 zrušil svoje rozhodnutie zo 14. augusta 2000 a priznal sťažovateľovi oslobodenie od povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

Listom z 9. januára 2001 požiadal právny zástupca sťažovateľa okresný súd o informáciu o stave konania.

Krajský   súd   na   pojednávaní   konanom   13.   marca   2001   za   účasti   právnych zástupcov účastníkov uznesením sp. zn. 11 Co 319/01, 11 Co 320/01 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uznesenie, ktoré spolu so súdnym spisom došlo na okresný súd 11. mája 2001, bolo účastníkom konania doručené 17. mája 2001.

Okresný súd 17. mája 2001 vyžiadal od príslušného policajného orgánu (ďalej len „polícia“) spis o dopravnej nehode. Po urgovaní predloženia spisu (21. júna 2001) polícia   oznámila   okresnému   súdu,   že   iný   spis,   ako   mu   už   predložila,   sa   u nej nenachádza.

Okresný   súd   3.   júla   2001   expedoval   účastníkom   konania   a svedkovi predvolanie na pojednávanie stanovené na 24. júl 2001.

Právny zástupca sťažovateľa listom z 11. júla 2001 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a žiadal zrušiť termín jeho konania. Okresný súd listom zo 16. júla 2001 upovedomil predvolaných o odročení pojednávania na 14. september 2001.

Pojednávanie konané 14. septembra 2001 za účasti účastníkov a ich právnych zástupcov   okresný   súd   z dôvodu   nariadenia   doplňujúceho   znaleckého   dokazovania (v   zmysle   pokynov   krajského   súdu)   odročil   na   neurčito.   Doplňujúcim   uznesením z 12.   októbra   2001   uložil   okresný   súd   znalcovi   ďalšie   pokyny   na   vypracovanie znaleckého posudku.

Okresný   súd   19.   decembra   2001,   ako   aj 17.   januára 2002   urgoval   u znalca predloženie znaleckého posudku.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   6   C   210/98-183   z 26.   februára   2002   uložil znalcovi pokutu vo výške 2 000 Sk.

Okresný súd 3. apríla 2002 opätovne urgoval predloženie posudku.

Právny zástupca sťažovateľa listom z 12. apríla 2002 žiadal predsedu okresného súdu o odstránenie prieťahov v konaní.

Okresný súd uznesením č. k. 6 C 210/98-186 z 15. apríla 2002 uložil znalcovi pokutu vo výške 5 000 Sk, ktorú znalec zaplatil 21. júna 2002.

Okresný   súd   29.   mája   2002   a opätovne   2.   júla   2002   urgoval   u znalca predloženie posudku.

Znalec 29. júla 2002 predložil okresnému súdu znalecký posudok č. 57/2002 ako   doplnok   k znaleckému   posudku   č.   43/2002.   Znalecký   posudok   bol   doručený právnym zástupcom účastníkov konania 6. augusta 2002.

Právny   zástupca   sťažovateľa   22.   augusta   2002   oznámil   okresnému   súdu, že v čase od 16. do 30. septembra 2002 bude čerpať dovolenku.

Okresný   súd   20.   septembra   2002   expedoval   predvolania   na   pojednávanie, ktorého termín určil na 11. november 2002 (pričom bral do úvahy predloženie súdneho spisu ústavnému súdu).

Súdny spis sp. zn. 6 C 210/98 bol 25. septembra 2002 doručený ústavnému súdu a okresnému súdu vrátený 16. októbra 2002.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V petite   sťažnosti   (jej   doplnení)   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd „po vykonaní dokazovania a posúdení veci vyniesol toto rozhodnutie:

Okresný súd v Rimavskej Sobote v konaní o náhradu vecnej škody vedenom pod sp. zn. 6 C 210/98 porušil právo navrhovateľa I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   v Rimavskej Sobote, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 210/98 konal.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   navrhovateľovi   I.   K.   finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- Sk (slovom Dvadsaťtisíc), ktoré je Okresný súd v Rimavskej Sobote povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia“.

Sťažovateľ   zároveň   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   „náhradu   trov právneho zastupovania jeho zvoleným právnym zástupcom JUDr. J. K., advokátom, vo   výške   7   800,-   Sk   (za   2   úkony   právnej   pomoci   -   prevzatie   a príprava   veci a vyhotovenie návrhu ústavnej sťažnosti po 3 900,- Sk podľa § 13 ods. 8 vyhl. č. 163/2002 a 100,- Sk režijný paušál) na účet vedený na meno JUDr. J. K., Advokátska kancelária Z.“

Aj keď to okresný súd jednoznačne neuviedol, z obsahu jeho vyššie uvedeného vyjadrenia vyplýva, že konanie zákonnej sudkyne v predmetnej občianskoprávnej veci nepovažuje za konanie vykazujúce znaky zbytočných prieťahov.

Právny zástupca sťažovateľa sa vo vyššie citovanom stanovisku („Doplnenie a vyjadrenie  ...“)   nestotožňuje   s vyjadrením   okresného   súdu   a je   toho   názoru, „že   konanie   vo   veci   6   C   210/98  ...   nesie   známky   zbytočných   prieťahov   v konaní spôsobených jednak nečinnosťou súdu voči znalcovi a jednak neefektívnym postupom voči znalcovi“.

Aj   napriek   viacerým   žiadostiam   (a   sťažnostiam)   sťažovateľa   o urýchlenie konania k náprave nedošlo.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   sa   naplní   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Z judikatúry   ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). V týchto   veciach   ústavný   súd   totiž   prihliada   aj   na   vyššie   uvedený   účel   tohto základného práva (I. ÚS 27/02).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/92 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 210/98 je rozhodovanie o náhrade vecnej škody spôsobenej dopravnou nehodou.

Občianskoprávna úprava náhrady škody je vykonaná v ustanoveniach IV. časti (Zodpovednosť za škodu...“) prvej a druhej hlavy zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník   v znení   neskorších   predpisov.   Zisťovanie   zodpovedného   subjektu a jeho miery zavinenia spôsobenej škody, jej rozsahu a eventuálne aj jej peňažného vyjadrenia,   najmä   keď   závisí   od   znaleckého   dokazovania,   ktorého   výsledky   sú rozhodujúcou   skutočnosťou   ovplyvňujúcou   právne   závery   vo   veci   rozhodujúceho súdu, považuje ústavný súd za relevantnú príčinu predĺženia priebehu súdneho konania (pokiaľ súd aktívnym spôsobom aplikoval procesné právne normy regulujúce konanie pred ním a nespôsobil vlastným zavinením predlžovanie procesu dokazovania).

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd nezistil takú závažnú skutočnosť,   ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

Využívanie   oprávnení   vyplývajúcich   z procesnoprávnych   noriem   (napr. namietanie   predpojatosti   sudcu,   ospravedlňovanie   neúčasti   na   konaní   a návrhy   na odročenie   pojednávania,   predkladanie   nových   návrhov   na   dokazovanie)   môže   síce predĺžiť   priebeh   súdneho   konania,   no   nevyvoláva   následok   vzniku   zbytočných prieťahov v konaní, za ktoré zodpovedá súd.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci,   a to   nielen   z hľadiska   sťažovateľom   namietaných   zbytočných   prieťahov spôsobených   podľa   neho   „nečinnosťou   súdu   voči   znalcovi   a  ...   neefektívnym postupom voči znalcovi“, ale aj z hľadiska celkového priebehu súdneho konania.

Ako   to   z vyššie   uvedeného   chronologického   priebehu   súdneho   konania zisteného zo súdneho spisu sp. zn. 6 C 210/98 vyplýva, okresný súd po vykonaní prípravných   úkonov   uskutočnil   prvé   pojednávanie 5   mesiacov   po   doručení   žaloby (16. marca 1999), na ktorom vypočul účastníkov a nimi navrhovaných svedkov.

Ďalšie   pojednávanie   (na   ktorom   vypočul   ďalších   navrhovaných   svedkov a nariadil   znalecké   dokazovanie)   vykonal   okresný   súd   o jeden   mesiac   neskôr (13. apríla 1999) a vo veci rozhodol v lehote 19 mesiacov od nápadu veci (12. mája 2000).

Predĺženie konania od nariadenia znaleckého dokazovania do rozhodnutia veci bolo   spôsobené   problémami   s vypracovaním   znaleckého   posudku.   Tento   mal   byť vyhotovený v lehote 60 dní odo dňa doručenia uznesenia o jeho nariadení znalcovi, t. j. do 19. júna 1999. Okresný súd vypracovanie a doručenie znaleckého posudku písomne urgoval u znalca 16. a 25. júna 1999 a 6. októbra 1999. Na túto urgenciu znalec okresnému súdu 22. októbra 1999 oznámil, že posudok môže vyhotoviť až po nariadení a vykonaní rekonštrukcie dopravnej nehody. Jeho požiadavke okresný súd vyhovel v lehote 1 týždňa, keď uznesením č. k. 6 C 210/98-48 z 28. októbra 1999 nariadil ohliadku na mieste samom. Dňa 16. decembra 1999 okresný súd opätovne urgoval znalca a ďalšie urgencie vykonal v mesačných intervaloch (18. januára 2000 a 16. februára 2000 už pod hrozbou poriadkovej pokuty). Uznesením z 8. marca 2000 uložil okresný súd znalcovi poriadkovú pokutu 2 000 Sk. Znalec predložil znalecký posudok č. 43/2000 okresnému súdu 13. apríla 2000, teda 10 mesiacov po uplynutí súdom určenej 60-dňovej lehoty.

Vyššie   uvedené urgovanie   znalca, aby vyhotovil   znalecký   posudok   (vrátane hrozby uloženia mu pokuty), a uloženie mu poriadkovej pokuty dokumentuje aktívny prístup   okresného   súdu   v rámci   platným   právom   poskytnutých   mu   možností   na zabezpečenie   vykonania   významného   dôkazu   na   rozhodnutie   posudzovanej   veci. Ústavný súd akceptoval tvrdenie okresného súdu, že „neefektívnym a nehospodárnym by bolo v tomto štádiu konania pribrať iného znalca, ktorý by sa musel oboznámiť s celým spisom, čím by došlo k ďalším prieťahom v konaní“.

Okresný súd vytýčil pojednávanie v termíne necelých 3 týždňov po doručení mu znaleckého posudku (na 5. máj 2000), ktoré odročil na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa. Na pojednávaní konanom 12. mája 2000 okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom,   ktorým   žalobu   zamietol.   Od   podania   žaloby   do   rozhodnutia   uplynulo 19 mesiacov.

V tejto etape súdneho konania ústavný súd nezistil   také okolnosti,   ktoré by odôvodňovali   kvalifikovať   postup   okresného   súdu   ako   konanie   so   zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľ napadol 11. augusta 2000 rozsudok odvolaním a vzniesol námietku zaujatosti proti vo veci konajúcej zákonnej sudkyni.

Okresný súd uznesením zo 14. augusta 2000 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť   súdny   poplatok   za   odvolanie.   Na   kvalifikovanú   žiadosť   sťažovateľa o oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie proti vyššie uvedenému uzneseniu okresný   súd   8.   januára   2001   svoje   uznesenie   zrušil   a sťažovateľovi   priznal oslobodenie od povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. 11 Nc 428/2000 z 21. novembra 2000 vyslovil, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z pojednávania a rozhodovania vo veci.

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 319/01, 11 Co 320/01 z 13. marca 2001 (spis s odvolaním mu bol doručený 11. októbra 2000), ktorým vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uznesenie bolo doručené účastníkom 17. mája 2001.

Následne okresný súd vytýčil pojednávanie na 24. júl 2001, ktoré na žiadosť právneho   zástupcu   sťažovateľa   odročil   na   14.   september   2001.   V tento   deň   na pojednávaní   uznesením   uložil   znalcovi   vypracovať   doplnenie   znaleckého   posudku v zmysle pokynov krajského súdu. Ďalšie uznesenie z 12. októbra 2001 s doplňujúcimi pokynmi na vypracovanie znaleckého posudku bolo znalcovi doručené 16. októbra 2001.

Vypracovanie posudku   okresný súd urgoval u znalca písomne 19. decembra 2001 a 17. januára 2002. Uznesením č. k. 6 C 210/98-183 z 26. februára okresný súd uložil znalcovi pokutu 2 000 Sk. Vyhotovenie posudku opätovne urgoval 3. apríla 2002 a 15. apríla 2002 okresný súd uznesením č. k. 6 C 210/98-186 uložil znalcovi ďalšiu pokutu vo výške 5 000 Sk. V dňoch 29. mája 2002 a 2. júla 2002 okresný súd opätovne urgoval vyhotovenie a zaslanie mu znaleckého posudku.

Dňa   29.   júla   2002   znalec   predložil   okresnému   súdu   znalecký   posudok č.   57/2002   ako   doplnok   k znaleckému   posudku   č.   43/2000.   Doplňujúci   znalecký posudok bol doručený právnym zástupcom účastníkov 6. augusta 2002. Pojednávanie vo veci určil okresný súd na 12. november 2002. Dňa 25. septembra 2002 bol súdny spis sp. zn. 6 C 210/98 doručený ústavnému súdu.

Od doručenia súdneho spisu z krajského súdu na okresný súd (11. mája 2001) do   termínu   expedovania   pozvánok   na   pojednávanie (20.   septembra   2002),   t.   j.   za 16 mesiacov, okresný súd zadovažoval (pozri vyššie uvedený chronologický prehľad úkonov   zo   súdneho   spisu)   relevantné   podklady   potrebné   na   rozhodnutie   veci. Významnou   mierou   dĺžku   tohto   obdobia   ovplyvnilo   konanie   znalca,   ktorý   na vypracovanie doplňujúceho znaleckého posudku potreboval 9 mesiacov.

Urgovanie znalca a ukladanie mu poriadkových pokút považuje ústavný súd za relevantný postup okresného súdu v predmetnom konaní. Ani v tejto etape konania nezistil ústavný súd v postupe okresného súdu skutočnosti, ktoré by odôvodňovali taký záver,   akého   sa   dožadoval   sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti,   t.   j.   vyslovenie existencie zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu.

Aj keď vo veci ešte nie je právoplatne rozhodnuté a spor trvá už vyše štyroch rokov,   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   doterajšiu   dĺžku   súdneho   konania s ohľadom na konkrétne vyššie uvedené okolnosti prípadu a účel práva zaručeného v citovanom článku ústavy považovať za porušenie tohto práva sťažovateľa.

V oboch etapách súdneho konania (do rozhodnutia a po rozhodnutí krajského súdu)   okresný   súd   totiž   konal   plynule   a primerane   využíval   možnosti   dané   mu procesnými   predpismi.   Vzniknutú   celkovú   dĺžku   a   priebeh   konania   negatívne ovplyvnili najmä vyššie uvedené skutočnosti (zisťovanie adries účastníkov, problémy s doručovaním   písomností,   vyhotovovanie   znaleckého   posudku,   využívanie procesných   oprávnení   samotným   sťažovateľom),   ktoré   však   nemali   za   následok priame   účinky   na   stav   právnej   neistoty   sťažovateľa   vyplývajúci   z prebiehajúceho súdneho   konania.   Sťažovateľom   namietaný   postup   okresného   súdu   voči   súdnemu znalcovi a z neho vyplývajúce predĺženie doby konania (v prvej etape 10 mesiacov a v druhej etape 9 mesiacov) nepovažuje ústavný súd z už vyššie uvedených dôvodov za   také   konanie   okresného   súdu,   ktorého   dôsledkom   by   boli   zbytočné   prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Okresný súd primerane využil zákonné možnosti, aby urýchlil podanie znaleckého posudku, čo znemožňuje, aby bola doba vypracovania znaleckého posudku pokladaná za zbytočný prieťah v konaní.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov   ústavný   súd   žiadal,   aby   svojím   rozhodnutím   okresnému   súdu   uložil povinnosť vo veci sp. zn. 6 C 210/98 konať a zároveň aby mu priznal proti okresnému súdu zaplatenie 20 000 Sk z titulu primeraného finančného zadosťučinenia.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu   porušil   svojou   nečinnosťou,   vo   veci   konal   podľa   osobitných   predpisov. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Z uvedeného   vyplýva,   že   oba výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že namietané základné právo porušené nebolo, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal.

K požiadavke sťažovateľa, aby mu boli uhradené trovy konania, ústavný súd uvádza, že v konaní pred ústavným súdom platí podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde zásada, že účastník konania si uhrádza trovy konania zo svojho. Výnimku z tejto zásady   upravuje   ustanovenie   ods.   2   citovanej   právnej   normy,   ktoré   umožňuje ústavnému   súdu   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uložiť niektorému   účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému účastníkovi konania jeho trovy. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, pretože bolo rozhodnuté, že jeho základné právo nebolo porušené, teda nemal vo veci úspech.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 6. novembra 2002