znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 117/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť Spoločenstva vlastníkov bytov JANTÁR, Pri Prameni 16,Levoča, zastúpeného advokátom Mgr. Adriánom Bobkom, advokátska kancelária, Námestiesv. Egídia 78, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímOkresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 10 Er 698/2014-61 z 21. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Spoločenstva vlastníkov bytov JANTÁRo d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra2014 elektronickým podaním podpísaným zaručeným elektronickým podpisom doručenásťažnosť Spoločenstva vlastníkov bytov JANTÁR, Pri Prameni 16, Levoča (ďalej len„sťažovateľ“, v citáciách aj „povinný“), vo veci namietaného porušenia základného právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Spišská NováVes (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 Er 698/2014-61 z 21. októbra 2014. Sťažnosť boladoplnená v písomnej forme podaním doručeným ústavnému súdu 31. decembra 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnej pozíciipovinného v exekučnom konaní vedenom na návrh(ďalej len „oprávnená“). Predmetom exekučného konania bolo vymoženie povinnostizdržať sa obťažovania oprávnenej hlukom z prevádzky kotolne umiestnenej v bytovomdome. Konkretizovaná povinnosť bolasťažovateľovi uložená rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co 533/2013-414z 30. apríla 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť 9. júla 2014 a vykonateľnosť 13. júla2014.

Okresný súd ako súd exekučný po podaní návrhu na vykonanie exekúcie poveril30. júla 2014 výkonom exekúcie súdneho exekútora

. Po doručení upovedomenia o začatíexekúcie sťažovateľ 12. septembra 2014 podal podľa § 50 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „Exekučný poriadok“) námietky proti exekúcii. V nich dôvodil, že„ešte pred vynesením rozsudku odvolacieho súdu vykonal opatrenie, ktorým zamedzil šíreniu hluku, ktorého zdrojom bolo uvedené čerpadlo, a to tým, že koncom októbra 2013 predmetné čerpadlo typ AGA, ktoré podľa údajov výrobcu dosahovalo hlučnosť o intenzite 71 až 76 dB vymenil za nové čerpadlo typ. CM1, ktorého podľa údajov výrobcu dosahuje hlučnosť 50 dB, čím znížil hlučnosť čerpadla najmenej o 20 dB.“. Namietal tiež, že návrhna vykonanie exekúcie bol podaný mimo vykurovacieho obdobia (21. júla 2014),kedy„kotolňa nepresahuje prípustnú hladinu hluku pre interval noc, keďže v lete sa nevykuruje...“. Námietky sťažovateľa smerovali aj proti trovám exekúcie.

Okresný súd uznesením č. k. 10 Er 698/2014-61 z 21. októbra 2014 námietkysťažovateľa proti exekúcii aj proti trovám exekúcie zamietol. Zdôrazňujúc dikciu § 50ods. 1 Exekučného poriadku okresný súd uviedol, že„povinný môže v námietkach namietať iba skutočnosti (nie je pritom rozhodujúce, či ide o skutočnosti procesného alebo hmotného práva), ktoré nastali alebo vznikli po vydaní exekučného titulu. Povinný nemôže v námietkach namietať skutočnosti, ktoré vznikli pred vydaním exekučného titulu, čo vyplýva zo systematického výkladu a charakteru civilného súdneho konania.“. Vo vzťahuk prejednávaným námietkam okresný súd dôvodil, že„tvrdenie povinného o zániku nároku oprávneného, pre ktoré je exekúcia neprípustná tak nesporne spočíva v skutočnostiach, ktoré nenastali po vydaní exekučného titulu, ktorý bol vydaný dňa 30.4.2014, ale vznikli pred jeho vydaním (október 2013). Povinným uvádzané skutočnosti o výmene čerpadla a pod., mali byť predmetom skúmania v odvolacom konaní a nie vo vykonávacom. Skutočnosti, na ktoré sa povinný odvoláva už v čase vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu boli známe, preto na ne nemožno prihliadať až vo vykonávacom konaní, keďže vznikli ešte pred vydaním exekučného titulu. Keďže skutočnosti uvádzané povinným v námietkach v tomto štádiu exekučného konania pre rozhodnutie o námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody nie sú rozhodujúce, súd námietky povinného zamietol.“. Okresný súd nezistil žiaden rozpor trov exekúcie vyčíslenýchv upovedomení o začatí exekúcie s právnymi predpismi, preto aj námietky sťažovateľaproti trovám exekúcie zamietol.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne rekapituluje časový sledskutkových udalostí prednesených už v námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie.Nadväzne dôvodí, že„neporušoval v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie a poverenia pre exekútora súdom uloženú povinnosť a oprávnenú hlukom z kotolne neobťažoval... Na tieto skutočnosti sťažovateľ upozornil porušovateľa podanými námietkami, pričom porušovateľ len konštatoval, že na tieto skutočnosti nemožno prihliadať vo vykonávacom konaní, keďže nastali pred vykonateľnosťou exekučného titulu...“.Sťažovateľ je toho názoru, že„v uvedenom exekučnom konaní bolo úlohou súdu preveriť, či návrh na vykonanie exekúcie zo strany oprávnenej nebol podaný predčasne, a či sú v danom prípade dôvody na to, aby prostredníctvom exekútora pristúpilo k nútenému výkonu rozhodnutia, najmä ak sťažovateľ v námietkach proti exekúcii poukazujúc aj na všeobecne známu skutočnosť (t. j. na obmedzenú činnosť kotolní v letnom období, kedy sa nevykuruje) trval na tom, že neporušuje súdom uloženú povinnosť a oprávnenú hlukom z kotolne neobťažuje... Závery súdu o nesplnení povinnosti sťažovateľa bez prihliadnutia na všeobecne známe skutočnosti..., považujeme za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.“.

Sťažovateľ akcentuje aj skutočnosť, že„exekučným titulom... súd uložil sťažovateľovi povinnosť zdržať sa obťažovania oprávnenej hlukom z prevádzky kotolne, t. j. len zdržať sa presne opísaného a vymedzeného rušenia, nie však už povinnosť niečo pozitívne konať poukazujúc na ust. § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka.“. Preto podľasťažovateľa„viesť exekúciu... a domáhať sa plnenia povinnosti v čase, kedy nedochádza k obťažovaniu oprávnenej hlukom (pozn. v danom prípade došlo k podaniu návrhu na vykonanie exekúcie v lete mimo vykurovacieho obdobia), teda v čase kedy sťažovateľ neporušoval súdom uloženú povinnosť sa prieči logike, účelu a zmyslu exekučného konania. Preto nesúhlasíme s názorom porušovateľa o dôvodnosti exekúcie, ku ktorému porušovateľ dospel v čase, kedy nemohol objektívne zhodnotiť sťažovateľom vykonané opatrenia, aj keď časť z nich bola vykonaná pred vykonateľnosťou exekučného titulu. Navyše tieto boli vykonané až po podanom odvolaní a preto sťažovateľ nemohol ich namietať v základnom či odvolacom konaní, tak ako nesprávne konštatoval porušovateľ... Odvolanie bolo podané dňa 09.10.2013 a výmena čerpadla bola realizovaná 22.10.2013, odvolací súd vydal rozsudok dňa 30. apríla 2014 kedy došlo aj k ukončeniu vykurovacieho obdobia 2013-2014. Je neprípustné pokračovať v exekúcii proti sťažovateľovi, ktorý dobrovoľne splnil povinnosť uloženú právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, pretože nie je čo vymáhať.“.

Sťažovateľ potom uzatvára, že okresný súd„neposkytol vyargumentovanú odpoveď na uvedené právne a skutkové otázky, a nevysporiadal sa so sťažovateľovými námietkami smerujúcimi k týmto otázkam. Argumentáciu porušovateľa uvedenú v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno považovať za dostatočne presvedčivú. Výklad právnych noriem, ktoré súd poskytol nezohľadňuje účel zákona, právne princípy a ústavné hodnoty. Pre tieto dôvody považujeme napadnuté rozhodnutie porušovateľa za arbitrárne, bez náležitého zdôvodnenia, a nepreskúmateľné pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa Spoločenstva vlastníkov bytov JANTÁR, na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 21.10.2014, č. k. 10Er/698/2014-61 porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 21.10.2014, č. k. 10Er/698/2014-61 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Spišská Nová Ves na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Spišská Nová Ves je povinný uhradiť sťažovateľovi Spoločenstvu vlastníkov bytov JANTÁR, trovy konania v sume 284,08 EUR (slovom dvestoosemdesiatštyri eur osem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Adriána Bobku, advokáta, Námestie sv. Egídia 78, Poprad, na účet č., vedený v...“

Sťažovateľ žiada o prednostné vybavenie jeho sťažnosti,„pretože ide o naliehavú vec“. Zároveň navrhuje aj prijatie dočasného opatrenia spočívajúceho v odkladevykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu a v uložení povinnosti zdržať savykonávania exekúcie v prospech oprávnenej poverenému súdnemu exekútorovi.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdupri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javíako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Nútenývýkonsúdnychainýchrozhodnutívrátanesúdnejexekúciepodľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 11/2011) súčasťou základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to,aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie jediskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajúpriamo zo zákona (III. ÚS 64/04).

Na exekučné konanie je aplikovateľný aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa stabilizovanejjudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) [rozsudok z 19. 3. 1997vo veci Hornsby v. Grécko, sťažnosť č. 18357/91, (bod 40)] výkon súdneho rozhodnutia jepovažovaný za integrálnu súčasť prejednania veci („trial“) z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovorua právo na výkon rozhodnutia vyplýva z princípu vlády práva.

Aj vo sfére exekučného konania preto platí stabilizovaný názor ústavného súdu,podľa ktorého formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnomprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnuochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedenéhodôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústrednou námietkou predloženej sťažnosti je názor sťažovateľa, že jeho námietkamproti upovedomeniu o začatí exekúcie malo byť vyhovené, lebo v čase začatia exekučnéhokonania už povinnosť uložená exekučným titulom bola splnená. Exekúcia tak podľa jehonázoru stratila svoj zmysel.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy jenezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkýmprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku povinný môže vzniesť u exekútorapovereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcienámietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobilizánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody,pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinnýnie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule...

Z príloh sťažnosti a tvrdení samotného sťažovateľa je zreteľné, že okolnosti, ktorýmisťažovateľ v námietkach proti exekúcii argumentoval, nastali pred vznikom exekučnéhotitulu. Ten je datovaný k 30. aprílu 2014, kým zmeny v prístrojovom zabezpečenívykurovania v predmetnom bytovom dome sťažovateľ realizoval už v októbri 2013.Pri formálnom preskúmaní je teda právny názor okresného súdu, ktorý ho viedolk zamietnutiu sťažovateľových námietok proti exekúcii, na prvý pohľad v súladeso zákonom, čo má svoj význam aj z hľadiska základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1ústavy, pretože tohto práva sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré predmetnéustanovenie vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Aj materiálny pohľad na jadro sporu však svedčí v prospech záverov okresného súdu.Sťažovateľ opomína, že exekučné konanie má svoj účel [vymoženie právoplatnea vykonateľne judikovanej pohľadávky oprávneného voči povinnému (III. ÚS 11/2011,III. ÚS 152/2011)] nezameniteľný s účelom iných druhov právno-aplikačných procesov,v ktorých sa poskytuje ochrana hmotným právam fyzických osôb a právnických osôb.Exekučné konanie má preto iný účel ako civilné sporové konanie, ktorého výsledkom bolov prípade sťažovateľa uloženie povinnosti následne vymáhanej v exekučnom konaní. Z tohopotom vyplýva, že účastníci exekučného konania nemôžu využívať prostriedky procesnejobrany na podklade takých dôvodov (skutkových alebo právnych), ktoré boli použiteľnév nachádzacom konaní pre rozhodnutie o spore týkajúcom sa hmotného práva.

S ohľadom na uvedený špecifický a jedinečný charakter exekučného konania spätýs jeho zákonne a ústavne akceptovateľným účelom sa ústavný súd stotožňuje s odkazomokresného súdu, ktorý naznačil, že sťažovateľ mal možnosť ešte v odvolacom konanínamietať skutočnosť, že vykonal opatrenia brániace priznaniu súdnej ochrany nárokuuplatnenému oprávnenou proti sťažovateľovi. Argumentácia sťažovateľa, podľa ktorejnemohol realizáciu opatrení v spornej kotolni„namietať v základnom či odvolacom konaní“, je nesprávna a nezodpovedá právnej úprave. Procesná norma zakotvená v § 205azákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„Občiansky súdny poriadok“) nebráni odvolateľovi založiť odvolanie na skutočnostiacha dôkazoch, ktoré objektívne nemohol použiť v prvostupňovej fáze konania. Občianskysúdny poriadok nezakotvuje žiadnu koncentráciu vo vzťahu k dôvodom podaného odvolania(zavádza ju iba k rozsahu odvolania podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).Sťažovateľ teda mohol v základnom konaní (v jeho odvolacej fáze) namietať vykonanieopatrení na zníženie zaťaženia oprávnenej hlukom z prevádzky kotolne, čo mohlo maťvplyv na celkový výsledok sporového konania. Ak svoje procesné práva nevyužil,ale pokúšal sa na účel zhojenia tohto svojho opomenutia využiť priestor daný procesnýmirámcami námietok proti exekúcii, nemožno vytýkať okresnému súdu ako súdu exekučnému,že takéto suplovanie účelu nachádzacieho konania v konaní exekučnom nepripustila námietky zamietol.

Prípad sťažovateľa je typickým príkladom nerešpektovania právnej zásady„vigilantibus iura scripta sunt“ (právo patrí bdelým) vyjadrujúcej zodpovednosť sporovejstrany za využitie dispozičnej zásady v civilnom spore, a tým aj za účinnosť použitéhoprostriedku ochrany individuálnych hmotných práv.

Ústavná akceptovateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu vyplývapodľa názoru ústavného súdu zo skutočnosti, že exekučné konanie je zložené z viacerýchrelatívne samostatných procesných fáz. Každá z nich má svoje čiastkové účelové určenie,čo determinuje aj účinnosť uplatňovania konkrétnych práv účastníkov exekučného konaniav tej-ktorej fáze. Na to napokon upozornil aj okresný súd zdôrazňujúc, že„skutočnosti uvádzané povinným v námietkach v tomto štádiu exekučného konania pre rozhodnutie o námietkach proti upovedomeniu... nie sú rozhodujúce“. Okresný súd teda a prioria generálne nepoprel právnu relevanciu skutočností tvrdených sťažovateľom v jehonámietkach. Zreteľne však naznačil, že účinným prostriedkom pre presadzovanie právnehovýznamu sťažovateľových tvrdení nie sú námietky podľa § 50 Exekučného poriadku.Právny názor okresného súdu teda nijako nevylučuje účinnosť iných prostriedkov procesnejobrany proti kritizovanej exekúcii [predovšetkým návrh na jej zastavenie podľa § 57 ods. 1písm. g) Exekučného poriadku; pozri napríklad aj IV. ÚS 211/03].

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne signály porušeniaoznačených práv sťažovateľa, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolispôsobilé viesť k pozitívnemu výroku meritórneho rozhodnutia. Za týchto okolností bolopotrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnomprerokovaní, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnostnom petite (návrh na zrušenienapadnutého uznesenia okresného súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania),ako aj návrhom na dočasné opatrenie podľa § 52 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016