SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 117/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, v mene ktorejkoná konateľ JUDr. Ivan Syrový, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr/129/2013 z 30. októbra 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a vlastníckeho právapodľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr/129/2013 z 30. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že bývalá Správa katastra Šaľa (ďalej len,,správa katastra“) rozhodnutím sp. zn. V 1955/2009 dňa 29. januára 2010 rozhodlao povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech sťažovateľa nazáklade manželskej dohody o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželovspísanej vo forme notárskej zápisnice z 5. októbra 2009. Predmetom zúženiabezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) bol podiel na nehnuteľnostio veľkosti 1/2 patriaci do BSM sťažovateľa a jeho manželky, pričom na základe spomínanejnotárskej zápisnice sa stal výlučným vlastníkom tohto podielu sťažovateľ; druhá polovicanehnuteľnosti patrila dovtedy a aj naďalej manželke sťažovateľa ako výlučnej vlastníčke.
Bývalý Katastrálny úrad v Nitre rozhodnutím z 29. apríla 2011 č. Upo 2/2011-4/Firozhodol o vyhovení protestu Okresnej prokuratúry Nové Zámky č. k. Pd 35/11-4z 10. marca 2011 napádajúcim povolenie vkladu správy katastra bez predchádzajúcehopreskúmania manželskej dohody podľa § 31 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných právk nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, ktorá podľa okresnejprokuratúry svojím obsahom odporuje zákonu.
Sťažovateľ sa žalobou z 29. júla 2011 domáhal na Krajskom súde v Bratislave (ďalejlen ,,krajský súd“) preskúmania rozhodnutia žalovaného Úradu geodézie, kartografiea katastra Slovenskej republiky (ďalej aj,,úrad“) z 1. júla 2011 č. PO-4553/2011/Ja, ktorýmde facto potvrdil rozhodnutie Katastrálneho úradu v Nitre č. Upo 2/2011-4/Fi z 29. apríla2011 a taktiež zrušil rozhodnutie správy katastra stotožniac sa s právnou argumentáciouvyslovenou v rozhodnutí Katastrálneho úradu v Nitre.
Dňa 15. apríla 2013 vydal krajský súd rozsudok sp. zn. 3 S 135/2011 v právnej vecižalobcu (sťažovateľa) proti žalovanému Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskejrepubliky, za účasti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o preskúmanierozhodnutia žalovaného č. PO-4553/2011/Ja z 1. júla 2011, ktorým súd žalobu zamietol.Rozsudok bol doručený 28. mája 2013.
Najvyšší súd o odvolaní žalobcu rozhodol rozsudkom z 30. októbra 2014sp. zn. 1 Sžr/129/2013, ktorým rozsudok krajského súdu z 15. apríla 2013 sp. zn.3 S/135/2011 potvrdil a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.
Podľa názoru sťažovateľa súdna prax bez opory v zákone neakceptuje dohodyo zúžení rozsahu BSM vo vzťahu k už nadobudnutému majetku:
„Bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti majú právo realizovať svoje dispozičné oprávnenie tým, že nehnuteľnosť prevedú na tretiu osobu alebo aj tým, že vyporiadajú BSM po jeho zániku, resp. zúžia rozsah BSM počas trvania manželstva. Postup konajúceho súdu je protizákonný aj protiústavný, nerešpektuje ochranu poskytnutú ustanovením čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, kde vlastníctvo každého má rovnaký zákonný obsah a súčasne sa deklaruje právo vlastniť majetok. Súčasťou vlastníckeho práva okrem práva na užívanie a požívanie plodov je aj právo s vlastníctvom disponovať, pričom v danom prípade odvolateľ realizoval svoje dispozičné oprávnenie zákonom predpísanou formou. Postupom správneho orgánu došlo k nezákonnému obmedzeniu vlastníctva bez splnenia zákonných predpokladov čl. 20 Ústavy SR.
V prípade slobodnej a vážnej vôle a určitého a zrozumiteľného prejavu manželov by sa mal ich prejav vôle rešpektovať ako výsostne právo vlastníka, ktorý sa rozhodol o spôsobe nakladania s časťou majetku predtým patriaceho do BSM, podobne ako sa to rešpektuje pri prevode, darovaní a zámene majetku patriaceho do BSM.“
Svoje námietky sťažovateľ opieral aj o názory právnej teórie: «Správne aj odborná literatúra (prof. Vojčík a kol: Občiansky zákonník, stručný komentár, 3 doplnené vydanie, 2010, str. 372) poukazuje na potrebu priznania prednosti dispozičnému oprávneniu vlastníkov, bez existencie dôvodu na vylúčenie dohôd o zúžení rozsahu BSM na už nadobudnutý majetok. K obdobnému záveru dospel aj sudca Krajského súdu Košice JUDr. Ladislav Duditš vo svojej prednáške, ktorú prezentoval na seminári advokátov v dňoch 04.-05.decembra 2014. Tento navyše poznamenal, že zmena doterajšej súdnej praxe neakceptujúca zmluvu o zúžení BSM o už nadobudnutom majetku manželov, nie je rukách sudcov civilistov (ktorých trvajúci stav „hnevá“), nakoľko predmetné veci sa môžu dostať na súd len cez správne súdnictvo, kde správne senáty zastávajú opačné stanovisko.»
Podľa názoru sťažovateľa by sa prejav vôle manželov mal rešpektovať ako výsostnéprávo vlastníka, ktorý sa rozhodol o spôsobe nakladania majetkom. Ďalej uvádza,že neexistuje zákonný a ani iný rozumný dôvod na obmedzenie dohôd o zúžení rozsahuBSM len na majetok, ktorý sa má nadobudnúť v budúcnosti. Konajúci súd uviedol,že dohoda manželov o rozšírení alebo zúžení zákonného rozsahu bezpodielovéhospoluvlastníctva manželov nemôže nahradiť zmluvu o zmene vlastníctva, avšak neuvádza,akým právnym inštitútom je možné vyvolať právne následky zamýšľané manželmi prizúžení zákonného rozsahu už existujúceho BSM.
„Postupom a rozhodnutím žalovaného a súdu sa narušuje stav právnej istoty, keď je ohrozené výlučné vlastníctvo žalobcu, nakoľko jeho vtedajšia manželka teraz spochybňuje dohodu, ktorú v čase manželstva uzatvorila slobodne a vážne a snaží sa o zrušenie dohody o zúžení rozsahu BSM, čím sa narušuje stav právnej istoty ako aj záujem na rešpektovaní prejavu vôle účastníkov vyjadrený formou dohody.
Nakoľko je právna úprava ustanovenia § 143a ods. 1 Občianskeho zákonníka vágna a nešpecifikuje ani neobmedzuje dohodu manželov o zúžení rozsahu BSM len na majetok, ktorý sa má nadobudnúť v budúcnosti a vyvolanie zamýšľaných právnych následkov nie je možné dosiahnuť inak, máme za to, že v zmysle ustanovenia čl. 2 ods. 3 Ústavy SR každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané. V danom prípade išlo o platný prejav vôle žalobcu a jeho manželky, ktorý by mal vyvolávať zamýšľané právne účinky.
Máme za to, že ústavná ochrana vlastníctva zabezpečuje aj oprávnenie vlastníka nakladať so svojím vlastníctvom podľa svojej vôle. Stanovisko podľa ktorého je dohoda o zúžení BSM na už nadobudnutý majetok obchádzaním zákona len obmedzuje dispozičného práva vlastníka. Naopak výklad zákona by mal vlastníkovi umožňovať čo najširšiu dispozíciu s majetkom a čo najmenej ho obmedzovať, navyše ak na to neexistuje zákonný dôvod.“
Sťažovateľ poukázal aj na právnu úpravu v Českej republike, ktorá umožňujezmluvou spísanou formou notárskej zápisnice postihnúť aj veci, ktoré tvoria súčasťspoločného majetku manželov.
Podľa sťažovateľa «Súdy sa nedostatočne vysporiadali s výkladom predmetného ustanovenia žalobcom (sťažovateľom), ktorý tvrdil, že na jednej strane správny orgán poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR 1 Sž-KS 139/2004, podľa ktorého za dohodu o prevode nehnuteľnosti možno považovať aj dohodu o vyporiadaní bezpodieíového spoluvlastníctva manželov (ďalej ako „BSM“), na druhej strane bez bližšieho odôvodnenia neaplikuje daný režim na dohodu o zúžení rozsahu BSM spísanú formou notárskej zápisnice (keď výsledkom oboch dohôd je zmena vo vlastníckych vzťahoch inak, ako na základe právnej udalosti)...
Preto je zrejme nesprávne tvrdenie žalovaného, že dohoda o zúžení rozsahu BSM nie je dohodou o prevode nehnuteľností (ak by nebola, tak by jej účinky museli byť príslušnou Správou katastra len deklarované na základe záznamových listín, čo ale nie je pravda).».
Sťažovateľ ďalej uviedol, že keďže dohoda medzi manželmi bola spísaná vo formenotárskej zápisnice, správny orgán bol pri rozhodovaní viazaný znením § 31 ods. 2katastrálneho zákona, na základe ktorého nebol oprávnený posudzovať hmotnoprávnepodmienky zmluvy, ale len jej súlad s katastrálnym operátom a splnenie procesnýchpodmienok na povolenie vkladu. Správny orgán tak podľa sťažovateľa išiel nad rámecsvojich právomocí, čím porušil princípy právneho štátu vymedzené v čl. 2 ods. 2 ústavy.
Na základe uvedených skutočností bol sťažovateľ toho názoru, že napadnutýmrozsudkom došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranuvlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
V závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí sťažnostina ďalšie konanie rozhodol vo veci týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky a právam, na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr/129/2013 z 30.10.2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr/129/2013 z 30.10.2014 3 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých prisvojom rozhodovaní vychádzal.
Dňa 29. januára 2010 vydala bývalá správa katastra rozhodnutie sp. zn. V 1955/09o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech sťažovateľa na základe manželskej dohodyo zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov spísanej vo forme notárskejzápisnice z 5. októbra 2009 sp. zn. N 317/2009, NZ 33821/2009, NCRIs 34338/2009.
Dňa 11. marca 2011 bol správe katastra doručený protest okresného prokurátorav Nových Zámkoch č. k. Pd 35/11-4 z 10. marca 2011, v ktorom bolo uvedené,že rozhodnutím správy katastra bol porušený § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnomkonaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, § 22 ods. 5 a § 31 ods. 1, 2 a 3katastrálneho zákona a § 39, § 143 a § 143a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonníkv znení neskorších prepisov (ďalej len „OZ“). Podľa názoru prokurátora vzhľadom na to,že predmetom notárskej zápisnice nebola zmluva o prevode nehnuteľnosti, v prípade ktorejposudzuje správa katastra len posúdenie jej súladnosti s katastrálnym operátom, správakatastra pri rozhodovaní o návrhu na vklad v predmetnej veci svoju preskúmavaciupovinnosť zjavne nesplnila, keď povolila vklad práva z uvedeného právneho úkonu napriektomu, že tento odporuje zákonu. Prokurátor formuloval právny názor, že dohodou manželovo rozšírení alebo zúžení rozsahu BSM nemožno meniť existujúce právne vzťahy, ku zmenektorej v danom prípade prejav vôle účastníkov dohody smeroval. Dohoda podľa § 143aods. 1 OZ môže upravovať len režim nadobúdania vecí do BSM v budúcnosti, ale samaosebe nemôže byť právnym titulom pre zmenu vlastníckych vzťahov manželov založenýchpred jej uzavretím s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 93/2006.Na základe uvedeného dospel prokurátor k záveru, že dohoda podľa § 143a OZ o rozšíreníalebo zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemôže nahradiť zmluvuo zmene vlastníctva, a pokiaľ je jej obsahom prejav vôle smerujúci k zmene existujúcichvlastníckych vzťahov manželov, ide o úkon, ktorý odporuje zákonu. Správa katastra malapreto pri splnení jej preskúmavacej povinnosti rozhodnúť o zamietnutí návrhu na vklad.
Bývalý Katastrálny úrad v Nitre ako príslušný orgán rozhodujúc o proteste okresnéhoprokurátora v Nových Zámkoch rozhodnutím č. k. Upo 2/2011- /Fi protestu vyhovela rozhodnutie správy katastra sp. zn. V 1955/2009 z 29. januára 2010 zrušil a vec vrátilna ďalšie konanie správe katastra.
Rozhodnutie bývalého Katastrálneho úradu v Nitre bolo napadnuté odvolanímsťažovateľa, a to z dôvodu, že podľa jeho názoru rozhodnutie spočívalo na nesprávnomprávnom posúdení veci.
Na základe odvolania o veci rozhodoval Úrad geodézie, kartografie a katastraSlovenskej republiky, ktorý rozhodnutie preskúmal a dospel záveru, že napadnutérozhodnutie je vecne správne, avšak výrok je potrebné zmeniť tak, aby z neho bolo zrejmé,že katastrálny úrad rozhodol o vyhovení protestu prokurátora podľa § 27 ods. 1 v spojitostis § 26 ods. 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.
Proti rozhodnutiu úradu podal sťažovateľ podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) žalobu a napadolho v celom rozsahu pre nesprávne právne posúdenie veci. Krajský súd žalobu zamietol spoukazom na to, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav a z neho vyvodilisprávny právny názor. Zo znenia § 143a OZ podľa názoru krajského súdu vyplýva, žedohoda manželov podľa § 143a OZ môže upravovať len režim nadobúdania vecído bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale sama osebe nemôže byť právnym titulompre zmenu v osobe vlastníka. Zdôraznil, že takejto dohode nemožno priznať retroaktívneprávne účinky s ohľadom na princíp právnej stability a istoty v právnom štáte, ako ajs ohľadom na požiadavku istoty tretích osôb, pretože vyňatím z BSM sa majetok stávapredmetom voľnej dispozície jedného z manželov. BSM tak nemožno považovaťza vnútornú záležitosť manželov, ale za právny inštitút, ktorý sa dotýka aj iných osôb a másvoje právne dôsledky v rôznych sférach spoločnosti.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktoréhoo veci rozhodol najvyšší súd tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Najvyšší súdvo svojom rozhodnutí poukázal na to, že dohoda o zúžení BSM nie je a nemôže byťdohodou o prevode vlastníckeho práva k už existujúcemu majetku v BSM na jedinú fyzickúosobu, pretože ak je raz vec v BSM, nemožno ju z BSM vylúčiť žiadnou dohodou, tá samôže týkať len úžitkov či ziskov z tejto veci, a to pro futuro. Stotožnil sa preto so svojímskôr vysloveným názorom v rozsudku sp. zn. 2 Sž-o-KS 93/2006 z 31. júla 2007, v zmyslektorého dohoda o rozšírení alebo zúžení rozsahu BSM uzavretá podľa § 143a nepredstavujesama osebe titul pre zmenu vlastníckych vzťahov, ale predstavuje len stanovenie režimunadobudnutia do budúcna, t. j. len vo vzťahu k majetku, ktorý dosiaľ nebol manželminadobudnutý do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Najvyšší súd bol preto názoru, žesprávne orgány ani krajský súd nepochybili pri výklade uvedených zákonných ustanovení.
Na základe týchto skutočností najvyšší súd uviedol: „Dohoda o rozšírení BSM sa tiež môže týkať vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, avšak týka sa len zmeny režimu nadobudnutia konkrétnej veci, teda že vec bude patriť do BSM a nielen jednému z manželov, nejde v nej však o prevod vlastníctva. A napokon dohodou o zúžení rozsahu BSM nemožno previezť vlastnícke právo k nehnuteľnosti už patriacej do BSM len na jedného manžela, ani ňou nemožno zmeniť režim nadobudnutia nehnuteľnosti. To je aj dôvodom, prečo je ustanovenie § 149a OZ koncipované tak, že vyžaduje pri dohodách podľa § 143 a § 149 OZ týkajúcich sa nehnuteľností písomnú formu a vklad do katastra.“
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu argumentácie sťažovateľa prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti jezrejmé, že podstata sťažovateľom namietaného porušenia práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy spočíva v nesprávnostinapadnutého rozsudku, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu. Totorozhodnutie sa podľa názoru sťažovateľa opiera o nesprávnu aplikáciu právnych predpisova nesie prvky arbitrárnosti.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môžestať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súduvádza, že pri posúdení argumentácie sťažovateľa vzal do úvahy predovšetkým skutočnosť,že napadnutý rozsudok bol potvrdením správnosti rozhodnutia krajského súdu, správnychorgánov, pričom aj najvyšší súd v napadnutom rozsudku vychádzal zo svojho už skôrvyjadreného právneho názoru uvedeného v rozsudku sp. zn. Sž-o-KS 93/2006. Navyše, ajsám sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na skutočnosť, že právny názor, ktorýv sťažnosti namieta, je výsledkom doterajšej súdnej praxe.
Na základe uvedeného potom takýto právny názor nemožno považovať za arbitrárnyalebo vybočujúci z pravidiel formálnej logiky, ktorý by mal byť napravený zásahom orgánuochrany ústavnosti, ktorým je ústavný súd. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že rovnako ajodôvodnenie napadnutého rozsudku vychádza zo skutkových okolností prípadu, platnejprávnej úpravy, ustálenej súdnej praxe a spĺňa všetky požiadavky kladené na riadneodôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP.
K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy vzhľadom na uvedené ústavný súduvádza, že keďže závery najvyššieho súdu sú v napadnutom rozsudku výsledkom logickejprávnej úvahy, v súlade s doterajšou súdnou praxou, napadnutým rozsudkom nedošlo anik porušeniu práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným porušenímpráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právom na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy anapadnutým rozsudkom, sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie týchto právnapadnutým rozsudkom, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015