znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 117/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne   prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, v mene ktorejkoná konateľ JUDr. Ivan Syrový, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr/129/2013 z 30. októbra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a vlastníckeho právapodľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr/129/2013 z 30. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že bývalá Správa katastra Šaľa (ďalej len,,správa   katastra“)   rozhodnutím   sp.   zn.   V   1955/2009   dňa   29.   januára   2010   rozhodlao povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech sťažovateľa nazáklade manželskej dohody o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželovspísanej   vo   forme   notárskej   zápisnice   z   5.   októbra   2009.   Predmetom   zúženiabezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) bol podiel na nehnuteľnostio veľkosti 1/2 patriaci do BSM sťažovateľa a jeho manželky, pričom na základe spomínanejnotárskej zápisnice sa stal výlučným vlastníkom tohto podielu sťažovateľ; druhá polovicanehnuteľnosti patrila dovtedy a aj naďalej manželke sťažovateľa ako výlučnej vlastníčke.

Bývalý Katastrálny úrad v Nitre rozhodnutím z 29. apríla 2011 č. Upo 2/2011-4/Firozhodol   o   vyhovení   protestu   Okresnej   prokuratúry   Nové   Zámky   č.   k.   Pd   35/11-4z 10. marca   2011   napádajúcim   povolenie   vkladu   správy   katastra   bez   predchádzajúcehopreskúmania   manželskej   dohody   podľa   §   31   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných právk nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, ktorá podľa okresnejprokuratúry svojím obsahom odporuje zákonu.

Sťažovateľ sa žalobou z 29. júla 2011 domáhal na Krajskom súde v Bratislave (ďalejlen  ,,krajský   súd“)   preskúmania   rozhodnutia   žalovaného   Úradu   geodézie,   kartografiea katastra Slovenskej republiky (ďalej aj,,úrad“) z 1. júla 2011 č. PO-4553/2011/Ja, ktorýmde facto potvrdil rozhodnutie Katastrálneho úradu v Nitre č. Upo 2/2011-4/Fi z 29. apríla2011 a taktiež zrušil rozhodnutie správy katastra stotožniac sa s právnou argumentáciouvyslovenou v rozhodnutí Katastrálneho úradu v Nitre.

Dňa 15. apríla 2013 vydal krajský súd rozsudok sp. zn. 3 S 135/2011 v právnej vecižalobcu (sťažovateľa) proti žalovanému Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskejrepubliky,   za   účasti   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   o preskúmanierozhodnutia žalovaného č. PO-4553/2011/Ja z 1. júla 2011, ktorým súd žalobu zamietol.Rozsudok bol doručený 28. mája 2013.

Najvyšší   súd   o   odvolaní   žalobcu   rozhodol   rozsudkom   z   30.   októbra   2014sp. zn. 1 Sžr/129/2013,   ktorým   rozsudok   krajského   súdu   z   15.   apríla   2013   sp. zn.3 S/135/2011 potvrdil a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Podľa   názoru   sťažovateľa   súdna   prax   bez   opory   v   zákone   neakceptuje   dohodyo zúžení rozsahu BSM vo vzťahu k už nadobudnutému majetku:

„Bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti majú právo realizovať svoje dispozičné oprávnenie tým, že nehnuteľnosť prevedú na tretiu osobu alebo aj tým, že vyporiadajú BSM po jeho zániku, resp. zúžia rozsah BSM počas trvania manželstva. Postup konajúceho súdu je protizákonný aj protiústavný, nerešpektuje ochranu poskytnutú ustanovením čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, kde vlastníctvo každého má rovnaký zákonný obsah a súčasne sa deklaruje právo vlastniť majetok. Súčasťou vlastníckeho práva okrem práva na užívanie a požívanie plodov je aj právo s vlastníctvom disponovať, pričom v danom prípade odvolateľ realizoval svoje dispozičné oprávnenie zákonom predpísanou formou. Postupom správneho orgánu došlo k nezákonnému obmedzeniu vlastníctva bez splnenia zákonných predpokladov čl. 20 Ústavy SR.

V prípade slobodnej a vážnej vôle a určitého a zrozumiteľného prejavu manželov by sa   mal   ich   prejav   vôle   rešpektovať   ako   výsostne   právo   vlastníka,   ktorý   sa   rozhodol o spôsobe   nakladania   s   časťou   majetku   predtým   patriaceho   do   BSM,   podobne   ako   sa to rešpektuje pri prevode, darovaní a zámene majetku patriaceho do BSM.“

Svoje námietky sťažovateľ opieral aj o názory právnej teórie: «Správne aj odborná literatúra (prof. Vojčík a kol: Občiansky zákonník, stručný komentár, 3 doplnené vydanie, 2010,   str.   372)   poukazuje   na   potrebu   priznania   prednosti   dispozičnému   oprávneniu vlastníkov,   bez   existencie   dôvodu   na   vylúčenie   dohôd   o   zúžení   rozsahu   BSM   na   už nadobudnutý   majetok.   K   obdobnému   záveru   dospel   aj   sudca   Krajského   súdu   Košice JUDr. Ladislav   Duditš   vo   svojej   prednáške,   ktorú   prezentoval   na   seminári   advokátov v dňoch   04.-05.decembra   2014.   Tento   navyše   poznamenal,   že   zmena   doterajšej   súdnej praxe neakceptujúca zmluvu o zúžení BSM o už nadobudnutom majetku manželov, nie je rukách sudcov civilistov (ktorých trvajúci stav „hnevá“), nakoľko predmetné veci sa môžu dostať na súd len cez správne súdnictvo, kde správne senáty zastávajú opačné stanovisko.»

Podľa názoru sťažovateľa by sa prejav vôle manželov mal rešpektovať ako výsostnéprávo   vlastníka,   ktorý   sa   rozhodol   o   spôsobe   nakladania   majetkom.   Ďalej   uvádza,že neexistuje zákonný a ani iný rozumný dôvod na obmedzenie dohôd o zúžení rozsahuBSM   len   na   majetok,   ktorý   sa   má   nadobudnúť   v   budúcnosti.   Konajúci   súd   uviedol,že dohoda   manželov   o   rozšírení   alebo   zúžení   zákonného   rozsahu   bezpodielovéhospoluvlastníctva manželov nemôže nahradiť zmluvu o zmene vlastníctva, avšak neuvádza,akým   právnym   inštitútom   je   možné   vyvolať   právne   následky   zamýšľané   manželmi   prizúžení zákonného rozsahu už existujúceho BSM.

„Postupom a rozhodnutím žalovaného a súdu sa narušuje stav právnej istoty, keď je ohrozené výlučné vlastníctvo žalobcu, nakoľko jeho vtedajšia manželka teraz spochybňuje dohodu, ktorú v čase manželstva uzatvorila slobodne a vážne a snaží sa o zrušenie dohody o zúžení rozsahu BSM, čím sa narušuje stav právnej istoty ako aj záujem na rešpektovaní prejavu vôle účastníkov vyjadrený formou dohody.

Nakoľko je právna úprava ustanovenia § 143a ods. 1 Občianskeho zákonníka vágna a nešpecifikuje ani neobmedzuje dohodu manželov o zúžení rozsahu BSM len na majetok, ktorý sa má nadobudnúť v budúcnosti a vyvolanie zamýšľaných právnych následkov nie je možné dosiahnuť inak, máme za to, že v zmysle ustanovenia čl. 2 ods. 3 Ústavy SR každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané. V danom prípade išlo o platný prejav vôle žalobcu a jeho manželky, ktorý by mal vyvolávať zamýšľané právne účinky.

Máme za to, že ústavná ochrana vlastníctva zabezpečuje aj oprávnenie vlastníka nakladať so svojím vlastníctvom podľa svojej vôle. Stanovisko podľa ktorého je dohoda o zúžení BSM na už nadobudnutý majetok obchádzaním zákona len obmedzuje dispozičného práva   vlastníka.   Naopak   výklad   zákona   by   mal   vlastníkovi   umožňovať   čo   najširšiu dispozíciu s majetkom a čo najmenej ho obmedzovať, navyše ak na to neexistuje zákonný dôvod.“

Sťažovateľ   poukázal   aj   na   právnu   úpravu   v   Českej   republike,   ktorá   umožňujezmluvou   spísanou   formou   notárskej   zápisnice   postihnúť   aj   veci,   ktoré   tvoria   súčasťspoločného majetku manželov.

Podľa   sťažovateľa «Súdy   sa   nedostatočne   vysporiadali   s   výkladom   predmetného ustanovenia   žalobcom   (sťažovateľom),   ktorý   tvrdil,   že   na   jednej   strane   správny   orgán poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR 1 Sž-KS 139/2004, podľa ktorého za dohodu o prevode   nehnuteľnosti   možno   považovať   aj   dohodu   o   vyporiadaní   bezpodieíového spoluvlastníctva manželov (ďalej ako „BSM“), na druhej strane bez bližšieho odôvodnenia neaplikuje daný režim na dohodu o zúžení rozsahu BSM spísanú formou notárskej zápisnice (keď výsledkom oboch dohôd je zmena vo vlastníckych vzťahoch inak, ako na základe právnej udalosti)...

Preto je zrejme nesprávne tvrdenie žalovaného, že dohoda o zúžení rozsahu BSM nie je dohodou o prevode nehnuteľností (ak by nebola, tak by jej účinky museli byť príslušnou Správou katastra len deklarované na základe záznamových listín, čo ale nie je pravda).».

Sťažovateľ ďalej uviedol, že keďže dohoda medzi manželmi bola spísaná vo formenotárskej   zápisnice,   správny   orgán   bol   pri   rozhodovaní   viazaný   znením   §   31   ods.   2katastrálneho   zákona,   na   základe   ktorého   nebol   oprávnený   posudzovať   hmotnoprávnepodmienky   zmluvy,   ale   len   jej   súlad   s   katastrálnym   operátom   a   splnenie   procesnýchpodmienok   na   povolenie   vkladu.   Správny   orgán   tak   podľa   sťažovateľa   išiel nad   rámecsvojich právomocí, čím porušil princípy právneho štátu vymedzené v čl. 2 ods. 2 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   bol   sťažovateľ   toho   názoru,   že   napadnutýmrozsudkom došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranuvlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

V   závere   sťažnosti   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie rozhodol vo veci týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky a právam, na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr/129/2013 z 30.10.2014 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sžr/129/2013 z 30.10.2014 3 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých prisvojom rozhodovaní vychádzal.

Dňa 29. januára 2010 vydala bývalá správa katastra rozhodnutie sp. zn. V 1955/09o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech sťažovateľa na základe manželskej dohodyo zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov spísanej vo forme notárskejzápisnice z 5. októbra 2009 sp. zn. N 317/2009, NZ 33821/2009, NCRIs 34338/2009.

Dňa 11. marca 2011 bol správe katastra doručený protest okresného prokurátorav Nových   Zámkoch   č.   k.   Pd   35/11-4   z   10.   marca   2011,   v   ktorom   bolo   uvedené,že rozhodnutím správy katastra bol porušený § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnomkonaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, § 22 ods. 5 a § 31 ods. 1, 2 a 3katastrálneho zákona a § 39, § 143 a § 143a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonníkv znení neskorších prepisov (ďalej len „OZ“). Podľa názoru prokurátora vzhľadom na to,že predmetom notárskej zápisnice nebola zmluva o prevode nehnuteľnosti, v prípade ktorejposudzuje správa katastra len posúdenie jej súladnosti s katastrálnym operátom, správakatastra   pri   rozhodovaní   o   návrhu   na   vklad   v   predmetnej   veci   svoju   preskúmavaciupovinnosť zjavne nesplnila, keď povolila vklad práva z uvedeného právneho úkonu napriektomu, že tento odporuje zákonu. Prokurátor formuloval právny názor, že dohodou manželovo rozšírení alebo zúžení rozsahu BSM nemožno meniť existujúce právne vzťahy, ku zmenektorej v danom prípade prejav vôle účastníkov dohody smeroval. Dohoda podľa § 143aods. 1 OZ môže upravovať len režim nadobúdania vecí do BSM v budúcnosti, ale samaosebe nemôže byť právnym titulom pre zmenu vlastníckych vzťahov manželov založenýchpred jej uzavretím s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 93/2006.Na základe uvedeného dospel prokurátor k záveru, že dohoda podľa § 143a OZ o rozšíreníalebo zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemôže nahradiť zmluvuo zmene vlastníctva, a pokiaľ je jej obsahom prejav vôle smerujúci k zmene existujúcichvlastníckych vzťahov manželov, ide o úkon, ktorý odporuje zákonu. Správa katastra malapreto pri splnení jej preskúmavacej povinnosti rozhodnúť o zamietnutí návrhu na vklad.

Bývalý Katastrálny úrad v Nitre ako príslušný orgán rozhodujúc o proteste okresnéhoprokurátora   v   Nových   Zámkoch   rozhodnutím   č.   k.   Upo   2/2011-   /Fi   protestu   vyhovela rozhodnutie správy katastra sp. zn. V 1955/2009 z 29. januára 2010 zrušil a vec vrátilna ďalšie konanie správe katastra.

Rozhodnutie   bývalého   Katastrálneho   úradu   v   Nitre   bolo   napadnuté   odvolanímsťažovateľa, a to z dôvodu, že podľa jeho názoru rozhodnutie spočívalo na nesprávnomprávnom posúdení veci.

Na   základe   odvolania   o   veci   rozhodoval   Úrad   geodézie,   kartografie   a   katastraSlovenskej   republiky,   ktorý   rozhodnutie   preskúmal   a   dospel   záveru,   že   napadnutérozhodnutie je vecne správne, avšak výrok je potrebné zmeniť tak, aby z neho bolo zrejmé,že katastrálny úrad rozhodol o vyhovení protestu prokurátora podľa § 27 ods. 1 v spojitostis § 26 ods. 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Proti rozhodnutiu úradu podal sťažovateľ podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) žalobu a napadolho v celom rozsahu pre nesprávne právne posúdenie veci. Krajský súd žalobu zamietol spoukazom na to, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav a z neho vyvodilisprávny právny názor. Zo znenia § 143a OZ podľa názoru krajského súdu vyplýva, žedohoda   manželov   podľa   §   143a   OZ   môže   upravovať   len   režim   nadobúdania   vecído bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale sama osebe nemôže byť právnym titulompre zmenu v osobe vlastníka. Zdôraznil, že takejto dohode nemožno priznať retroaktívneprávne účinky s ohľadom na princíp právnej stability a istoty v právnom štáte, ako ajs ohľadom na požiadavku istoty tretích osôb, pretože vyňatím z BSM sa majetok stávapredmetom   voľnej   dispozície   jedného   z   manželov.   BSM   tak   nemožno   považovaťza vnútornú záležitosť manželov, ale za právny inštitút, ktorý sa dotýka aj iných osôb a másvoje právne dôsledky v rôznych sférach spoločnosti.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktoréhoo veci rozhodol najvyšší súd tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Najvyšší súdvo svojom   rozhodnutí   poukázal   na   to,   že   dohoda   o   zúžení   BSM   nie   je   a   nemôže   byťdohodou o prevode vlastníckeho práva k už existujúcemu majetku v BSM na jedinú fyzickúosobu, pretože ak je raz vec v BSM, nemožno ju z BSM vylúčiť žiadnou dohodou, tá samôže týkať len úžitkov či ziskov z tejto veci, a to pro futuro. Stotožnil sa preto so svojímskôr vysloveným názorom v rozsudku sp. zn. 2 Sž-o-KS 93/2006 z 31. júla 2007, v zmyslektorého dohoda o rozšírení alebo zúžení rozsahu BSM uzavretá podľa § 143a nepredstavujesama osebe titul pre zmenu vlastníckych vzťahov, ale predstavuje len stanovenie režimunadobudnutia do budúcna, t. j. len vo vzťahu k majetku, ktorý dosiaľ nebol manželminadobudnutý do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Najvyšší súd bol preto názoru, žesprávne orgány ani krajský súd nepochybili pri výklade uvedených zákonných ustanovení.

Na základe týchto skutočností najvyšší súd uviedol: „Dohoda o rozšírení BSM sa tiež   môže   týkať   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti,   avšak   týka   sa   len   zmeny   režimu nadobudnutia konkrétnej veci, teda že vec bude patriť do BSM a nielen jednému z manželov, nejde v nej však o prevod vlastníctva. A napokon dohodou o zúžení rozsahu BSM nemožno previezť vlastnícke právo k nehnuteľnosti už patriacej do BSM len na jedného manžela, ani ňou   nemožno   zmeniť   režim   nadobudnutia   nehnuteľnosti.   To   je   aj   dôvodom,   prečo   je ustanovenie § 149a OZ koncipované tak, že vyžaduje pri dohodách podľa § 143 a § 149 OZ týkajúcich sa nehnuteľností písomnú formu a vklad do katastra.“

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   obsahu   argumentácie   sťažovateľa   prednesenej   ústavnému   súdu   v   sťažnosti   jezrejmé, že podstata sťažovateľom   namietaného   porušenia   práva na súdnu a   inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   a   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   spočíva   v   nesprávnostinapadnutého   rozsudku,   ktorým   najvyšší   súd   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu.   Totorozhodnutie sa podľa názoru sťažovateľa opiera o nesprávnu aplikáciu právnych predpisova nesie prvky arbitrárnosti.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môžestať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel a   význam (mutatis   mutandis   I.   ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súduvádza, že pri posúdení argumentácie sťažovateľa vzal do úvahy predovšetkým skutočnosť,že napadnutý rozsudok bol potvrdením správnosti rozhodnutia krajského súdu, správnychorgánov, pričom aj najvyšší súd v napadnutom rozsudku vychádzal zo svojho už skôrvyjadreného právneho názoru uvedeného v rozsudku sp. zn. Sž-o-KS 93/2006. Navyše, ajsám   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   poukázal   na   skutočnosť,   že   právny   názor,   ktorýv sťažnosti namieta, je výsledkom doterajšej súdnej praxe.

Na základe uvedeného potom takýto právny názor nemožno považovať za arbitrárnyalebo vybočujúci z pravidiel formálnej logiky, ktorý by mal byť napravený zásahom orgánuochrany ústavnosti, ktorým je ústavný súd. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že rovnako ajodôvodnenie   napadnutého   rozsudku   vychádza   zo   skutkových   okolností   prípadu,   platnejprávnej   úpravy,   ustálenej   súdnej   praxe   a   spĺňa   všetky   požiadavky   kladené   na   riadneodôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP.

K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy vzhľadom na uvedené ústavný súduvádza, že keďže závery najvyššieho súdu sú v napadnutom rozsudku výsledkom logickejprávnej úvahy, v súlade s doterajšou súdnou praxou, napadnutým rozsudkom nedošlo anik porušeniu práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným porušenímpráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právom na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy anapadnutým   rozsudkom,   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namietal   porušenie   týchto   právnapadnutým rozsudkom, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015