znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 117/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   K.,   zastúpeného   spoločnosťou   AK   JUDr.   Andrea Slezáková   s.   r.   o.,   Robotnícka   10,   Banská   Bystrica,   v mene   ktorej   koná   konateľka a advokátka   JUDr.   Andrea   Slezáková,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Tpo 37/2013 z 18. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. októbra 2013 doručená sťažnosť P. K., (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 37/2013 z 18. septembra 2013.

Sťažovateľ   uviedol,   že   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 102/2012 z 23. novembra 2012 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože bola daná dôvodná obava jeho pokračovania v trestnej činnosti.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   v jeho   trestnej   veci   došlo   niekoľkokrát   k preskúmaniu zákonnosti väzby, či už na základe návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, alebo na základe jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd zakaždým   rozhodol   tak,   že   lehotu   väzby   nepredĺžil   alebo   vyhovel   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, avšak krajský súd v druhostupňovom konaní dôvod jeho preventívnej väzby vždy zistil. Podľa vyjadrenia sťažovateľa naposledy o zákonnosti jeho väzby   rozhodoval   krajský   súd,   ktorý   namietaným   uznesením   sp.   zn.   6   Tpo   31/2013 z 18. septembra   2013 „vyhovel   návrhu   prokurátora   a predĺžil   lehotu   väzby   u všetkých obvinených do 20. 12. 2013“.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že v konaní, v ktorom je väzobne trestne stíhaný dochádza k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože podľa neho väzobné dôvody, ktoré uvádza krajský súd, nie sú dostatočné a významné. Sťažovateľ vyslovil názor, že dôvody, ktoré prokurátor uvádzal v prvom návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, sú totožné s tými, ktoré predniesol aj vo svojom ostatnom návrhu. Podľa názoru sťažovateľa namietané rozhodnutie krajského súdu nemá oporu v „produkovaných, predložených dôkazoch“. Z toho podľa sťažovateľa vyplýva, že krajský súd sa zákonnosťou jeho väzby nezaoberal s náležitou starostlivosťou, ale len povrchne, a preto nemohol správne rozhodnúť.

Sťažovateľ súčasne argumentoval tým, že prípravné konanie v danej veci trvá už viac ako   10   mesiacov.   Podľa   neho   prokurátor   v návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby z 22. augusta   2013   opakovane   poukazuje   na   výsluchy   svedkov   a záznam z telekomunikačnej prevádzky, ktoré majú údajne preukazovať to, že mal predávať zlato pochádzajúce   z lúpeže.   Sťažovateľ   však   tvrdí,   že   prokurátor   žiaden   konkrétny   dôkaz neoznačil   a nepredložil.   Súčasne   poukázal   na   to,   že   procesné   úkony   sú   vykonávané so značnými   prieťahmi.   V tejto   súvislosti   zároveň   uviedol,   že   orgán   činný   v trestnom konaní   zatiaľ   nevykonal   žiadne   výsluchy   zamestnancov   zo   záložní   Banskobystrického kraja. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   zdĺhavosť   znaleckého   dokazovania,   na   ktoré   sa odvoláva prokurátor vo svojom návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby z 22. augusta 2013 a na ktoré sa odvolával aj v skoršom návrhu zo 14. mája 2013, nemôže byť na jeho ujmu, a teda nemôže byť dôvodom predlžovania väzby.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Krajský súd Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 37/2013 uznesením zo dňa 18.   09.   2013 porušil   základné práva P.   K.   zaručené v čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu Košice zo dňa 18. 09. 2013 sp. zn. 6 Tpo 37/2013 sa zrušuje.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Z obsahu sťažnosti, ale predovšetkým z jej petitu, ktorý v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde tvorí východisko pre rozhodnutie ústavného súdu, nepochybne vyplýva, že sťažovateľ   namietal   uznesenie   krajského   súdu,   ktorý   v druhostupňovom   konaní predĺžil lehotu trvania jeho väzby do 20. decembra 2013. Okrem toho, že sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie krajského súdu neobsahuje dostatočné a konkrétne dôvody jeho väzby podľa § 71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   tvrdil   aj   to,   že   prípravné   konanie   prebieha so zbytočnými prieťahmi a že návrhy prokurátora na predĺženie lehoty jeho väzby sú len opakovaním   pôvodných   argumentov.   V tejto   súvislosti   vychádzajúc   z celého   obsahu sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (aj keď v petite sťažnosti konkrétne práva nepomenoval).

Ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu (vrátane práva byť súdený v primeranej lehote) u osoby pozbavenej osobnej   slobody,   než   aký   má na   mysli   čl.   6   ods.   1   dohovoru   či   čl.   48   ods.   2   ústavy. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie   súdu   o   väzbe   sú   aplikovateľné   tieto   špeciálne   ustanovenia   o   osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy garantujúce základné právo na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   (obdobne   napr.   III.   ÚS   155/09,   III. ÚS 287/2010, III. ÚS 122/2012). Vzťah čl. 5 k čl. 6 ods. 1 dohovoru je vzťah leg generalis a leg specialist, preto vo väzobných veciach je potrebné skúmať porušenie čl. 5 dohovoru a iné porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Námietka   o porušení   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy by prichádzala do úvahy, ak by sťažovateľ predostrel námietky   o porušení   týchto práv   postupom   príslušného orgánu   verejnej   moci   (v   danom prípade, keďže ide o štádium prípravného konania, postupom orgánu činného v trestnom konaní), ktorý koná o jeho trestnom obvinení vo veci samej. Takúto námietku nevzniesol, a preto jeho sťažnosť v tejto časti ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ako z obsahu sťažnosti a jej petitu vyplýva, sťažovateľ takú námietku v sťažnosti neuviedol, keďže porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov namieta iba v súvislosti s označeným uznesením krajského súdu.

Ústavný   súd   zároveň   pripomína,   že   námietka   o porušení základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru je   irelevantná v prípadoch, ak ju sťažovateľ spája s konkrétnym rozhodnutím.

Podľa názoru ústavného súdu k porušeniu týchto práv by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej činnosti orgánu verejnej moci, avšak iba samotným uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   6   Tpo   37/2013   z 18.   septembra   2013   tieto   práva   sťažovateľa porušené byť nemohli (obdobne III. ÚS 258/05, III. ÚS 26/2012, III. ÚS 245/2013).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   vyhodnotil   ako   zjavne neopodstatnenú,   a preto   ju   na   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšou požiadavkou, ktorú uplatnil v petite sťažnosti.

Ústavný   súd   zároveň   zistil,   že   sťažovateľ   bol   prepustený   z väzby   na   slobodu 19. decembra 2013 príkazom krajského súdu na prepustenie z väzby sp. zn. 6 Tpo 52/2013.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014