znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 117/2013-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   augusta   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika o sťažnosti L. S., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. M. P., s. r. o., K., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 C 46/2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 46/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice-okolie p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 C 46/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. L.   S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1 300   €   (slovom tisíctristo eur), ktoré je Okresný súd Košice-okolie povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Košice-okolie   je   povinný   uhradiť   L.   S.   trovy konania   v   sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet Advokátskej kancelárie JUDr. M. P., s. r. o., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 117/2013-11 z 12. marca 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť L. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 46/2007.

Následne ústavný súd 11. apríla 2013 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej   sťažnosti a oznámenie, či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu   bolo ústavnému súdu   doručené   24. júna 2013.   V jeho prílohe sa nachádzal súdny spis a vyjadrenie predsedníčky okresného súdu s chronológiou úkonov   okresného   súdu   i   účastníkov   v   napadnutom   konaní,   z   ktorej   vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

„25. 4. 2007 zapísanie nového nápadu,

25. 4. 2007 vyrubenie súdneho poplatku,   zaslané poučenia o procesných právach a povinnostiach účastníkom konania, výzva žalovanému na vyjadrenie sa k žalobe v lehote 15 dní,

13. 7. 2007   vyjadrenie   žalovaného   k   žalobe   s   tým,   že   predložil   súdu   len   časť listinných dôkazov,

18. 7. 2007 vyjadrenie žalobcu,

23. 10. 2007   ospravedlnenie   žalobkyne   a   jej   právneho   zástupcu   z   účasti na pojednávaní, pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu vážnych rodinných dôvodov na strane sudcu,

8. 4. 2008   pojednávanie,   odročené   na   19. 5. 2008   z   dôvodu,   že   právny   zástupca žalobcu predložil svoje vyjadrenie až na pojednávaní a tým zabránil právnemu zástupcovi žalovaného naštudovať toto vyjadrenie a zaujať k nemu stanovisko,

19. 5. 2008 pojednávanie, odročené na neurčito za účelom zistenia ďalších návrhov na vykonanie dokazovania,

16. 9. 2008 výzva súdu PZ žalobcu na vyjadrenie sa k podaniu žalovaného v lehote 20 dní,

12. 1. 2009   pojednávanie,   odročené   za   účelom   zabezpečenia   ďalších   listinných dôkazov, nariadené znalecké dokazovanie,

5. 8. 2009 vypracované uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania,

11. 9. 2009 zaslanie spisu súdnemu znalcovi,

26. 10. 2009   žiadosť   súdneho   znalca   o   konkretizovanie   otázky   znaleckého dokazovania,

28. 10. 2009 spresnenie otázky znaleckého dokazovania,

10. 11. 2009 doručenie znaleckého posudku súdu,

28. 1. 2010 výzva na vyjadrenie sa k ZP v lehote 15 dní,

16. 2. 2010 vyjadrenie PZ žalovaného k ZP,

25. 5. 2010 pojednávanie, odročené na neurčito odročené za účelom zabezpečenia ďalších listinných dôkazov,

28. 7. 2010   výzva   PZ   žalovaného   na   predloženie   listinných   dôkazov   v   zmysle pojednávania zo dňa 25. 5. 2010,

4. 8. 2010 predloženie listinných dôkazov žalovaným urgencia žalobcu na splnenie povinnosti uloženej na pojednávaní konanom 25. 5. 2010,

14. 2. 2011 pojednávanie odročené na 29. 3. 2011 lebo boli potrebné ďalšie listinné dôkazy, ktoré mal predložiť zástupca žalovaného,

29. 3. 2011 pojednávanie, odročené na 16. 5.   2011 z dôvodu neúčasti účastníkov a právnej zástupkyne žalobkyne ktorá svoju neúčasť ospravedlnila,

5. 4. 2011 predloženie list. dôkazov PZ žalovaného,

16. 5. 2011 pojednávanie odročené na 21. 6. 2011 z dôvodu neúčasti PZ žalobcu a nesúhlas žalobcu s vykonaním pojednávanie bez účasti PZ,

21. 6. 2011 pojednávanie, odročené na neurčito, žiadané ďalšie listinné dôkazy,

31. 8. 2011 súdom žiadané listinné dôkazy,

19. 9. 2011 podané listinné dôkazy,

16. 2. 2012 žiadosť PZ žalovaného o vytýčenie termínu pojednávania,

2. 3. 2012 vytýčený termín pojednávania na 30. 7. 2012,

27. 6. 2012 doplnenie znaleckého dokazovania,

29. 6. 2012 doručované doplnenie znal. dokazovania účastníkom,

30. 7. 2012 pojednávanie, odročené na 18. 9. 2012 za účelom predvolania znalca, žiadané ďalšie listinné dôkazy,

18. 9. 2012 pojednávanie, odročené žiadané ďalšie listinné dôkazy,

17. 6. 2013 pojednávanie odročené na 6. 8. 2013.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zo súdneho spisu, ktorý mu bol zapožičaný a doručený 24. júna 2013, zistil aj ústavný súd. Okresný súd v napadnutom konaní na pojednávaní konanom 6. augusta 2013 rozhodol rozsudkom.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   veci   uviedla,   že „vec   nie je právne   zložitá,   len   v   tomto   konkrétnom   prípade   bolo   nutné   vykonať   rozsiahle dokazovanie ohľadom záväzkov hradených účastníkmi konania... neboli žiadne prekážky v zmysle ust. § 107 a nasl. O. s. p.“. K postupu účastníkov konania predsedníčka okresného súdu uviedla, že „zo strany právnych zástupcov účastníkov konania sa očakáva, že súdu predložia   listinné   dôkazy   na   prvých   pojednávaniach,   v   začiatku   súdneho   sporu a nie postupne   na   jednotlivých   pojednávaniach,   V   tomto   prípade   účastníkmi   konania boli listinné   dôkazy   predkladané   postupne,   postupne   navrhovali   vykonať   ďalšie   dôkazy a niektoré listinné dôkazy účastníci konania neboli schopní predložiť vôbec a preto si ich musel   súd   zadovažovať   sám.   Uvedené   sa   týka   ako   právneho   zástupcu   žalobcu tak žalovaného   a   preto   v   tomto   smere   správanie   sa   sťažovateľa   v   konaní   malo   vplyv na dĺžku konania.“.

Predsedníčka   okresného   súdu   v   závere   svojho   vyjadrenia   vyjadrila   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 17. júla 2013 k   vyjadreniu   okresného   súdu   zotrval   na   svojich   tvrdeniach   uvedených   v   sťažnosti, nesúhlasil s vyjadrením okresného súdu, že prieťahy vznikli v dôsledku postupu účastníkov konania,   teda   aj   sťažovateľa,   pretože   sťažovateľ „sa   k   veci   komplexne   vyjadril   ešte dňa 16. 04. 2008, kde predložil kompletné listinné dôkazy“. Okresnému súdu sťažovateľ v stanovisku   vytýkal   aj   to,   že   okresný   súd   v   ďalšom   priebehu   konania   žiadal len aktualizáciu už pôvodne predložených dokumentov ako následok časových odstupov medzi   jednotlivými   pojednávaniami.   Právny   zástupca   sťažovateľa   v   závere   svojho stanoviska súhlasil s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy   a čl.   38 ods.   2 listiny   každý   má právo,   aby sa   jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (i práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote)   je   podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti   so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich   práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľ odporcom (vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov),   ústavný   súd   konštatuje, že obdobné žaloby možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od právnej náročnosti prerokovávanej veci. Pokiaľ ide o tvrdenie predsedníčky   okresného   súdu   týkajúce   sa   skutkovej   zložitosti   veci   a   rozsiahleho dokazovania týkajúceho sa záväzkov hradených účastníkmi konania, ústavný súd nesúhlasí s uvedeným názorom a poukazuje na nevyužitú možnosť uloženia poriadkových opatrení podľa § 53 OSP v záujme toho, aby bol naplnený účel konania v súlade s koncentračnou zásadou vyjadrenou v § 114 OSP.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   okolnosti   na   strane   sťažovateľa, ktoré by relevantne   prispeli   k   doterajšej   dĺžke   napadnutého   konania,   preto   konštatuje, že sťažovateľ v doterajšom priebehu konania poskytoval primeranú súčinnosť a na výzvy okresného súdu reagoval včas.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil a identifikoval niekoľko období neodôvodnenej   nečinnosti. Tým prvým obdobím nečinnosti v trvaní siedmich mesiacov bolo   obdobie   od   pojednávania   okresného   súdu   vykonaného   12.   januára   2009,   v   rámci ktorého vyvstala potreba nariadenia znaleckého dokazovania, do vypracovania uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania z 5. augusta 2009. Ďalším v poradí druhým obdobím neodôvodnenej   nečinnosti   v   trvaní   osem   a   pol   mesiaca   bolo   obdobie   od   odročeného pojednávania vykonaného 25. mája 2010 do vykonania ďalšieho pojednávania konaného 14. februára 2011. Počas tohto obdobia okresný súd len vyzval účastníkov na predloženie ďalších dôkazov. Ďalším obdobím neodôvodnenej nečinnosti v trvaní jedenásť mesiacov bolo   obdobie   od   pojednávania   vykonaného   21.   júna   2011   do   vykonania   ďalšieho pojednávania 30. júla 2012. Počas tohto obdobia okresný súd len vyzval 31. augusta 2011 peňažný ústav na predloženie požadovaných listín, ktoré mu boli doručené 19. septembra 2011, a nariadil doplnenie znaleckého dokazovania (11. júna 2012) z dôvodu neaktuálnosti znaleckých   záverov   vzhľadom   na   plynutie   času.   Znalec   doplnil   svoj   znalecký   posudok a doručil ho súdu za 15 dní, t. j. 27. júna 2012.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   vychádzal   aj   zo   svojej konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť zapríčinené nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou   činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že hoci okresný súd vo veci priebežne konal (okrem už uvedených období nečinnosti), už samotná skutočnosť, že okresný súd vyše šesť rokov vykonáva dokazovanie, pričom stále nie je skončené, a z tohto dôvodu je nútený nariadiť doplnenie znaleckého dokazovania pre jeho neaktuálnosť, svedčí o neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu. Ústavný súd vychádzajúc z predloženého spisu konštatuje, že celé konanie je poznačené neefektívnou činnosťou súdu, keď okresný súd nevyužil   spomínané   poriadkové   opatrenia   na   zabezpečenie   efektívneho   dokazovania, ani sám   nedokázal   efektívne   zabezpečiť   dôkazy   označené   účastníkmi   konania, ktoré vyžiadaval   priebežne   počas   celého   konania   (naposledy   2.   apríla   2013),   pričom účastníci konania, najmä však sťažovateľ, ich označili ešte v prvom roku trvania konania.

Ústavný súd na základe všetkých uvedených skutočností dospel k záveru, že okresný súd   v   napadnutom   konaní   nepostupoval   v   súlade   so   základným   právom   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právom na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto konštatuje, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 11 C 46/2007, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   na   základe   svojho   zistenia,   že   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jeho záležitosti v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   mu   prikázal,   aby   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 11 C 46/2007 konal bez zbytočných   prieťahov,   a to   aj napriek skutočnosti, že okresný   súd   na   pojednávaní uskutočnenom   6.   augusta   2013   rozhodol   v   napadnutom konaní rozsudkom,   pretože   nie   je vylúčené,   že   okresný   súd   bude   musieť v   budúcnosti vykonať   ďalšie   úkony,   v   rámci   ktorých   by   sa   mohol   dopustiť   zbytočných   prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti   žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktoré odôvodnil intenzitou zásahov do jeho práv, ako aj dĺžkou ich trvania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho neefektívny   postup,   berúc   do   úvahy   predmet   konania   na   okresnom   súde,   správanie sťažovateľa   a   všetky   okolnosti   daného   prípadu   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy 1 300 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 275,94 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2013.

Náhrada trov konania uplatnená sťažovateľom nepresahuje sumu, ktorú vypočítal ústavný súd, preto ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 275,94 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013