znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 117/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., P., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., Advokátska   kancelária,   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl.   2   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k. 7 CoKR 1/2011-362 z 11. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť spoločnosti T., a. s., v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na   rovnosť   účastníkov   konania   zaručeného   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky a jej práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7 CoKR 1/2011-362 z 11. januára 2012 p r i j í m a   na ďalšie konanie.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosť spoločnosti T., a. s., o d m i e t a.

3.   O d k l a d á   vykonateľnosť   rozsudku   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k. 7 CoKR 1/2011-362 z 11. januára 2012.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára 2012 doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s., P. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „odporca“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania   zaručeného   čl.   47   ods.   3   ústavy,   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy i práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoKR 1/2011-362 z 11. januára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca v konaní vedenom   pred   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 1 Cbi 14/2008.   Predmetom   konania   bolo   vyslovenie   neúčinnosti   kúpnej   zmluvy   medzi úpadcom P., výrobné družstvo P., v konkurze, P. (ďalej len „úpadca“), ako predávajúcim a sťažovateľom ako kupujúcim z dôvodu   absencie primeraného protiplnenia podľa § 58 ods. 1   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a reštrukturalizácii   a   o   zmene   a   doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze“). V predmetnom konaní v pozícii navrhovateľa vystupovala správkyňa konkurznej podstaty úpadcu.

Kúpna   zmluva,   ktorej   predmetom   boli   konkretizované   nehnuteľnosti   (pozemky i stavby),   bola   uzavretá   10.   novembra   2006.   Dohodnutá   kúpna   cena   predstavovala 20 000 000   Sk   (663   878   €).   Konkurz   na   majetok   úpadcu   bol   vyhlásený   uznesením okresného súdu č. k. 1 K 31/2007-83 z 1. októbra 2007 a návrh na vyslovenie neúčinnosti predmetnej kúpnej zmluvy bol podaný 31. marca 2008.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   1   Cbi   14/2008-317   z 15.   decembra   2010   určil, že sporná   kúpna   zmluva   je   voči   konkurzným   veriteľom   neúčinná,   a sťažovateľovi   určil povinnosť zaplatiť do podstaty úpadcu v lehote 5 dní od právoplatnosti rozsudku sumu 165 969 €.

Okresný súd vychádzal zo skutkového záveru, že úpadca bol už v čase uzavretia kúpnej   zmluvy   v úpadku,   čo „jednoznačne   potvrdzujú   správy   nezávislého   audítora   F., s. r. o.,   so   sídlom   K.   zo   dňa   4.42006   a 20.3.2007“.   Súčasne   zo   svedeckej výpovede podpredsedníčky úpadcu vyplynulo, že spočiatku kúpna cena mala predstavovať 30 000 000 Sk, „až po viacerých jednaniach s členskou základňou, kedy došlo k postupnému znižovaniu ceny, sa dohodli na sume 20 000 000 Sk“. Svedkyňa tiež uviedla, že „pri vyššej cene, ktorá bola pôvodne uvažovaná ako predajná cena zo strany družstva P.... by bolo možné udržať v prevádzke výrobné družstvo, ale za 20 000 000 Sk... to už nebolo možné...“. Nakoniec pre rozhodnutie okresného súdu boli relevantné výsledky znaleckého dokazovania „znalcom z odboru   stavebníctva   Ing. R.   R.“,   podľa   ktorých „bola   stanovená   všeobecná   hodnota pozemkov a stavieb predmetnej nehnuteľnosti na sumu 1 161 787,16 €“.

Na podklade uvedených   dôkazov okresný   súd dospel   k záveru, že sporná kúpna zmluva „je právnym úkonom bez primeraného protiplnenia. Dohodnutá kúpna cena bola nižšia, než cena obvyklá, čo bolo zistené aj znaleckým posudkom Ing. R. R., a teda týmto došlo k zmenšeniu majetku úpadcu a zníženiu možnosti uspokojenia veriteľov v konkurze. K uzavretiu kúpnej zmluvy došlo počas jedného roka pred začatím konkurzného konania a ako vyplynulo zo správ nezávislého audítora, jednoznačne bol urobený počas úpadku dlžníka. Tieto skutočnosti ohľadne úpadku a neprimeranej ceny potvrdila aj svedkyňa E. L....“.Rozsudok   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním.   Tvrdil,   že okresný   súd „nevykonal   dokazovanie   v plnom   rozsahu   a nesprávne   posúdil   dôkazy...   zo strany prvostupňového   súdu   išlo   o jednostranné   posúdenie   dôkazov   v prospech   navrhovateľa“. Podľa   sťažovateľa   znalecký   posudok   Ing.   R.   č.   41/2010 vychádzal z údajov   zo starších znaleckých posudkov (roky 1999 a 2005), pričom znalec „vôbec neoslovil stranu odporcu, z údajov   a dokumentov   ktorého   by   si   mohol   urobiť   reálnu   predstavu   o stave   budov a pozemkov“. Znalec navyše po preštudovaní spisového materiálu oznámil okresnému súdu, že „nie   je   možné   zistiť   pôvodný   stav,   vnútornú   vybavenosť   a technický   stav   k dátumu 10.11.2006. V samotnom znaleckom posudku opiera svoje vypracovanie práve o expertízny posudok   a znalecký   posudok,   hodnovernosť   ktorých   dňa   15.2.2010   oznámením prvostupňovému   súdu   spochybnil   a de   facto   vylúčil   ich   výsledkov   pre   stanovenie   ceny nehnuteľností.“.   Sťažovateľ   ďalej   tvrdil,   že   audítorská   správa   nemala   byť   ako   dôkaz pripustená, pretože „odporca nikdy nebol členom družstva... a odporca ako kupujúci nemal a ani nemohol vedieť o jej existencii“. I tvrdenie svedkyne E. L., že „za 30 miliónov by sa výrobné družstvo zachránilo, je jej subjektívnym pocitom, ktorý pre objektívne posúdenie veci nemá vplyv. Pri predaji bola budova v dezolátnom stave, čo možno vyvodiť z toho, že do   rekonštrukcie   budovy   s príslušenstvom   vložil   odporca   cca   143   miliónov   Sk... Prvostupňový   súd   sa   objektívne   nevysporiadal   s výpoveďami   a dokumentmi   svedkov odporcu Ing. Š., ktorý bol pri rekonštrukcii budov a úprave pozemkov od začiatku... Aj napriek návrhu odporcu nebola vypočutá JUDr. M. S., predsedníčka predstavenstva P...., ktorá   by   sa   vyjadrila   k spôsobu   dohody   o cene.“.   Nakoniec   sťažovateľ   dôvodil,   že uzavretím kúpnej zmluvy „si dlžník riešil svoj dlh voči svojím veriteľom, ktorí boli zároveň aj   záložnými   veriteľmi.   Dlžník   P.  ...   plnenie   prijal   a uspokojil   ňou   všetkých   záložných veriteľov   v plnom   rozsahu   a zostatkom   zaplatenej   kúpnej   ceny   disponoval   sám   bez akejkoľvek účasti odporcu.“.

Krajský   súd   po   nariadenom   pojednávaní   rozsudkom   č.   k.   7   CoKR   1/2011-362 z 11. januára 2012 rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia   po   rekapitulácii   priebehu   pojednávania   a relevantných   ustanovení   zákona o konkurze   krajský   súd   uviedol,   že „z   vykonaného   znaleckého   dokazovania,   čiže zo znaleckého posudku číslo 41   z roku 2010 vyplýva, že tento právny úkon bol urobený bez primeraného   protiplnenia.   Nehnuteľnosť,   ktorá   je   predmetom   tohto   konania,   bola ocenená na sumu 35 miliónov Sk. Zo znaleckého posudku vyplýva, že stavebná nehnuteľnosť bola ocenená na sumu 25.000,–Sk.“. S poukazom na § 63 ods. 1 zákona o konkurze potom krajský   súd   konštatoval   správnosť   výroku   prvostupňového   rozsudku   o povinnosti sťažovateľa zaplatiť do podstaty určenú sumu.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ argumentuje, že krajský súd „mu nevytvoril   žiadny   priestor   na   to,   aby   ako   žalovaný   účastník   konania   mohol   účinne uplatňovať   námietky   a argumenty,   ktoré   boli   spôsobilé   ovplyvniť   jeho   rozhodnutie“, „odvolací   súd   sa   vôbec   nevysporiadal   s konkrétnymi   a podstatnými   námietkami sťažovateľa,   obsiahnutými   v jeho   odvolaní...,   v dôsledku   čoho   je   jeho   rozhodnutie nepreskúmateľné...“, „porušil zásadu zákazu tzv. deformácie dôkazu jednak tým, že výsluch štatutárneho   zástupcu   úpadcu   podpredsedníčky   E.   L.   nemožno   hodnotiť   ako   výsluch svedkyne, ale len ako výsluch informovaného zástupcu, či výsluch účastníka konania..., a jednak tým, že z neho nevyplýval... záver... o neprimeranosti dohodnutej kúpnej ceny“, „neakceptoval tzv. princíp opomenutého dôkazu jednak tým, že bez rozumného dôvodu (tým nie je neúčasť pre PN v dôsledku zlomeniny končatiny) nevypočul predsedníčku družstva, ktorá   bola   najviac   zainteresovaná   a informovaná   o tvorení   podmienok   prevodu predmetných   nehnuteľností...   a odmietol   vypočuť   ako svedka   aj   Ing. M.   Š.,   ktorý z odborného   hľadiska   dôkladne   poznal   skutočný   stav   prevádzaných   nehnuteľností   a ich všeobecnú   cenu“,   a „porušil   zásadu   voľného   hodnotenia   dôkazov...,   takže   možno konštatovať   extrémny   nesúlad   medzi zisteným   a skutočným   stavom...“.   V dôsledku uvedených pochybení malo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy i jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Právny   záver   krajského   súdu   o neprimeranosti   kúpnej   ceny   má   základ   iba v znaleckom posudku „vypracovanom ‚ex catedra‘ s odstupom 4 rokov od uzavretia kúpnej zmluvy, teda v čase, kedy už pôvodná nehnuteľnosť neexistovala, pričom podklady preň tvorili   listinné   podklady,   vypracované   ale   za   účelom   diametrálne   odlišnej   situácie...“. Krajský   súd   tiež   podľa   sťažovateľa „nielenže   nerešpektoval   precedenčný   právny   názor Najvyššieho súdu SR v rozsudku z 6. 2. 2008 sp. zn. 2 Obo 102/2007, ktorý mu predložil sťažovateľ, ale v odôvodnení naň ani nereagoval...“.

Nakoniec   sťažovateľ   tvrdí,   že „všeobecné   súdy   porušili   jeho   právo   a princípy definované v článku 2 ods. 3 ústavy, lebo narušili zmluvnú (autonómnu) voľnosť a viazanosť zmluvnými záväzkami, svojim svojvoľným výkladom ako kúpnej zmluvy, tak aj aplikácie dopadu   tejto   zmluvy   do   práv   jej   účastníkov,   čím   opäť   zasiahli   do   rovnosti   účastníkov, princípu právnej istoty a predvídateľnosti, garantovaných ako základné záležitostí právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy)“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo spoločnosti T., akciová spoločnosť na súdnu ochranu, rovnosť účastníkov   konania   a na   spravodlivé   súdne   konanie,   garantované   článkom   46   ods. 1, článkom 47 ods. 3 a článkom 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   v spojení   s článkom   1   ods.   1 a článkom   2 ods. 3   ústavy,   rozsudok   Krajského   súdu   zo   dňa   11.   01.   2012, sp. zn. 7CoKR/1/2011, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.01.2012, sp. zn. 7CoKR/1/2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ navrhol aj odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, „aby   nedošlo   k neodvrátiteľnému   škodlivému   následku,   t.   j.   k neodčiniteľnému   zásahu do majetkových   práv   sťažovateľa   v dôsledku   vykonania   rozsudku   odvolacieho   súdu v prospech konkurzných veriteľov“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát....

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi....

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

1. Ústavný súd zistil, že návrh sťažovateľa na začatie konania v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), základného práva na rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) i jeho práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom krajského súdu možno kvalifikovať ako sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. f), § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde.

Predložená sťažnosť v uvedenej časti spĺňa náležitosti požadované ustanovením § 20 zákona o ústavnom súde, pričom zároveň niet procesných prekážok uvedených v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré sú dôvodom na odmietnutie sťažnosti.

Ústavný súd tiež prihliadajúc na obsah sťažnosti, na obsah napadnutého rozsudku krajského   súdu,   ako   aj   na obsah   príloh   sťažnosti   týkajúcich   sa   predmetnej   veci   dospel k záveru, že tvrdenia sťažovateľa nastoľujú ústavne relevantné otázky presahujúce rámec predbežného prerokovania, ktorých opodstatnenosť treba posúdiť v konaní vo veci samej.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd prijal sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

2. V sťažnostnom petite záväznom pre ústavný súd (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde)   sťažovateľ   sformuloval   aj   návrh   na   vyslovenie   porušenia   jeho   základného   práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie ústavy zakotvuje základné právo každého nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu za   zákonného   sudcu   treba   považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu (III. ÚS 116/06). Inak vyjadrené, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu) miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce prijatého v súlade so zákonom (pozri napr. I. ÚS 8/94, II. ÚS 15/96, II. ÚS 43/97, II. ÚS 47/99, III. ÚS 31/01).

Sťažovateľ   žiadne   námietky   týkajúce   sa   vymedzených   kritérií   základného   práva na zákonného sudcu v odôvodnení svojej sťažnosti nevzniesol a obsah príloh predloženej sťažnosti ani žiadne takéto nedostatky v postupoch oboch konajúcich všeobecných súdov nesignalizuje.   Preto   v tejto   časti   hodnotí   ústavný   súd   predloženú   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú (bod 2 výroku tohto uznesenia).

3.   Sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu   vysloviť   v spojitosti   s   porušením   už uvedených základných práv zaručených ústavou i porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy.

Článok   1   ods.   1   ústavy   má   charakter   všeobecného   ústavného   princípu,   ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie tohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011).

Pokiaľ ide o čl. 2 ods. 3 ústavy, ústavný súd už konštatoval, že právo každého konať, čo nie je zákonom zakázané, nie je základným právom, a preto nemôže byť predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (uznesenie z predbežného prerokovania veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 60/06).

V tejto časti   tak ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej meritórne prerokovanie v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku tohto uznesenia).

III.

Ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť   o   dočasnom   opatrení   a   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom   a   ak   by   výkon   napadnutého   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva alebo slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Sťažovateľ navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu a dôvodov sťažnosti, berúc   pritom   do   úvahy   skutočnosť,   že   po   zaplatení   určenej   sumy   peňažnej   náhrady sťažovateľom   do   konkurznej   podstaty   úpadcu   môže   dôjsť   k rozvrhu   tejto   sumy medzi veriteľov,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   osvedčil   existenciu predpokladov   na zabezpečenie   toho,   aby   sa   prípadný   výsledok   konania   pred   ústavným súdom nezmaril v dôsledku ďalšieho procesného postupu správcu v konkurze na majetok úpadcu. Bez tohto zabezpečovacieho prostriedku by totiž podľa názoru ústavného súdu mohlo   dôjsť   v prípade   vyslovenia   neústavnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu k vážnej   ujme na strane sťažovateľa,   ktorá   by bola väčšia   než ujma, ktorá   by prípadne mohla vzniknúť veriteľom následkom odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Návrh   sťažovateľa   na   rozhodnutie   o dočasnom   opatrení   nie   je   v rozpore   s dôležitým verejným záujmom.

Ústavný súd preto v súlade s citovaným § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu (bod 3 výroku tohto uznesenia).

Uložené   dočasné   opatrenie   podľa   §   52   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   zanikne najneskoršie   ex   lege   nadobudnutím   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu   vo   veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012