znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 117/2011-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   septembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť V. R. a A. R., obaja bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 28. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 14/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. R. a A. R. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   ich   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   z   28.   júna   2010   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Obdo   14/2010 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   28.   júna   2010   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 14/2010 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   nahradiť   spoločne a nerozdielne V. R. a A. R. trovy konania v sume 269,30 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a tridsať centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet ich právnej zástupkyne, advokátky JUDr. Z. B., Advokátska kancelária, B.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti V. R. a A. R. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2010 faxom doručená sťažnosť V. R. a A. R., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej namietajú porušenie základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia zaručeného čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do   súkromného a rodinného života zaručeného čl.   19 ods. 2   ústavy,   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   ústavy, základného práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného čl. 21 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku zaručeného   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 14/2010. Sťažnosť bola doplnená doručením jej originálu v písomnej forme hneď v ten istý deň, teda 1. októbra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) návrhom podaným 6. marca 2009 proti JUDr. M. B., B., správcovi   konkurznej   podstaty   úpadcu   Z.,   a.   s.,   L.   (ďalej   len   „odporca“),   domáhali vylúčenia bytu B., zo súpisu majetku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   sú   vlastníkmi   sporného   bytu,   no   napriek   tomu   odporca zahrnul ich majetok do súpisu konkurznej podstaty. Podali preto tzv. vylučovaciu žalobu, o ktorej sa na okresnom súde vedie konanie pod sp. zn. 26 Cbi 3/2009. V tomto konaní sťažovatelia   podaním   zo   7.   júna   2009   navrhli   konajúcemu   okresnému   súdu   prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) „z dôvodu, že na Okresnom súde Bratislava I (pod sp. zn. 8C/14/2007) prebieha konanie, v rámci ktorého sa riešia otázky relevantné pre rozhodnutie... vo veci vylúčenia majetku sťažovateľov zo súpisu podstaty“.

Okresný súd rozsudkom č. k. 26 Cbi 3/2009-464 z 11. júna 2009 rozhodol tak, že návrh sťažovateľov vo veci samej zamietol a zamietol aj návrh na prerušenie konania.

Na odvolanie sťažovateľov Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením zo 17. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 43 CoKR 11/09 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou žalobu zamietol, zrušil a vec vrátil okresnému súdu   na   ďalšie   konanie,   a   v   časti,   ktorou   zamietol   návrh   sťažovateľov   na   prerušenie konania,   prvostupňový   rozsudok   zmenil   tak,   že   konanie   prerušil   do   právoplatného skončenia   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   sp.   zn.   8   C   14/2007 (predmetom   tohto   konania   je   neplatnosť   záložnej   zmluvy,   ktorou   mal   vzniknúť   nárok zabezpečeného veriteľa, ako aj určenie, že sťažovatelia sú vlastníkmi dotknutého bytu).

K výroku o prerušení konania na okresnom súde krajský súd uviedol, že „konkurzný súd bol síce oprávnený riešiť otázku platnosti záložného práva a aj otázku vlastníctva ako prejudiciálnu otázku, avšak takéto riešenie je riešením len pre určenie oprávnenosti zápisu sporného bytu do oddelenej podstaty a len pre toto konanie, ale nerieši právnu pozíciu vlastníka   a   neodstráni   stav   právnej   neistoty,   ktorý   vznikol   medzi   účastníkmi   konania. Aj zmenu zápisu v evidencii nehnuteľností je možné dosiahnuť len na základe určovacieho výroku o platnosti alebo neplatnosti záložnej zmluvy a určenia vlastníctva. Podmienkou rozhodnutia o žalobe na vylúčenie sporného bytu zo súpisu oddelenej podstaty je vyriešenie otázky platnosti záložnej zmluvy. Prerušením konania v tomto prípade sa predíde tomu, aby nedošlo k inému právnemu záveru o tej istej právnej otázke ako v inom súdnom konaní, čo by bolo v rozpore s požiadavkou právnej istoty účastníkov konania.“.

Odporca   podal   proti   zmeňujúcemu   výroku   rozsudku   krajského   súdu   o   prerušení konania   dovolanie,   v   ktorom   argumentoval   názorom,   podľa   ktorého „nesprávne rozhodnutie konajúceho súdu o fakultatívnom prerušení konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm.   c)   OSP...   svojimi   účinkami   významne   zasahuje   do   základného   práva   účastníkov konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov“, a na druhej strane „rozhodnutie, ktorým   súd   konanie   nepreruší   resp.   návrh   účastníka   na   fakultatívne   prerušenie prebiehajúceho konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP zamietne, svojimi právnymi účinkami   do   hmotnoprávneho   ako   ani   procesnoprávneho   postavenia   a   práv   žiadneho z účastníkov konania podstatným spôsobom nezasahuje a to bez ohľadu na to, či takéto rozhodnutie súdu objektívne vychádza zo správne zisteného skutkového stavu veci a zároveň aj   správneho   právneho   posúdenia.   Z   povahy   veci   samej   je   totiž   zrejmé,   že   ďalšie pokračovanie v súdnom konaní a teda prejednanie a rozhodnutie sporu alebo inej veci patriacej do právomoci civilného súdu nemôže do základného práva na súdnu ochranu účastníkov konania vo všetkých jeho integrálnych aspektoch a zložkách zasahovať, keďže naopak práve k rýchlemu prejednaniu a končenému odstráneniu stavu právnej neistoty účastníkov konania materiálny obsah základného práva na súdnu ochranu smeruje...“.

Odporcom načrtnutý model dokazuje podľa jeho názoru aj novelizácia Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 384/2008 Z. z. zavádzajúca do normatívnej matérie Občianskeho   súdneho   poriadku   aj   ustanovenie   §   170   ods.   3, „ktorým   sa   možné interpretačné   pochybnosti ohľadne   právneho charakteru uznesenia o   prerušení konania odstránili výslovným normatívnym vylúčením uvedeného súdneho rozhodnutia z druhovej kategórie uznesení o vedení konania zatiaľ čo uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania predstavujúce odlišný druh rozhodnutia s odlišnými právnymi účinkami takýmto spôsobom naopak z druhovej kategórie uznesení o vedení konania vyňaté nebolo“.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením z 28. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 14/2010 napadnutý výrok odvolacieho rozsudku zmenil tak, že odvolanie sťažovateľov proti zamietnutiu návrhu na prerušenie konania odmietol.

Podľa názoru najvyššieho súdu „z ustanovenia § 170 ods. 3 O. s. p. vyplýva, že uznesenie o prerušení konania sa nepovažuje za vedenie konania. Z citovaného ustanovenia je   teda   zrejmé,   že   pokiaľ   konajúci   súd   konanie   nepreruší   ide   o   postup   súdu,   ktorý   je vedením   konania.   V   opačnom   prípade   by   ustanovenie   §   170   ods.   3   O.   s.   p.   presne nevymedzovalo, že uznesenie o prerušení konania nie je vedením konania. V danom prípade bol návrh na prerušenie konania prvostupňovým súdom zamietnutý, a preto s poukazom na ustanovenie § 202 ods. 3 písmeno a./ O. s. p. odvolanie proti takému uzneseniu nie je prípustné.“. Dovolací súd tak dospel k záveru, že „odvolací súd mal odvolanie voči tejto časti napadnutého uznesenia odmietnuť ako neprípustné“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia tvrdia, že výklad najvyššieho súdu   je „nevyhnutné   považovať   za   svojvoľný,   arbitrárny   a   ani   v   najmenšom nezodpovedajúci   ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku“.   Dôvodom   tohto   ich názoru je skutočnosť, že najvyšší súd „krajne reštriktívne vykladal ustanovenie § 170 ods. 3 OSP, keď na jeho základe v spojení s 202 ods. 3 písm. a) OSP vyslovil právny názor a rozhodol, že účastníci konania... majú právo odvolania voči uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o prerušení konania, nemajú však už právo podať opravný prostriedok v prípade, pokiaľ súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania“.

Podľa názoru sťažovateľov „v dôsledku neprerušenia konania môže prísť k takým škodám na majetku sťažovateľov, ktoré by už v prípade speňaženia ich bytu na základe výsledku   excindačného   konania   nemohli   byť   plnohodnotne   nahradené   (vo   forme prinavrátenia vlastníctva) cestou obnovy excindačného konania ani v prípade, pokiaľ by následne Okresný súd Bratislava I rozhodol v prospech sťažovateľov...“.

Najvyšší súd svojím rozhodnutím nerešpektoval podľa sťažovateľov ani požiadavku ústavne   konformného   výkladu   ustanovenia   §   170   ods.   3   OSP.   Navyše,   sťažovatelia poukázali   na   iné   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   v   rovnakej   veci   (týkajúce   sa   ďalších žalobcov v konaní o vylúčenie majetku z konkurznej podstaty), ktorými najvyšší súd ako súd dovolací rozhodoval o dovolaniach odporcu a dospel k opačnému právnemu názoru i k opačnému rozhodnutiu ako v ich veci. Tieto rozhodnutia sú priložené k sťažnosti. Z toho podľa sťažovateľov vyplýva, že najvyšší súd „v právne a skutkovo totožných situáciách rozhodol a vyjadril sa... prakticky v tom istom čase diametrálne odlišne“. To „odporuje aj článku 12 ods. 1 Ústavy v spojitosti s článkom 46 ods. 1 Ústavy“.

Sporné konanie pred okresným súdom je podľa sťažovateľov „spojené s bytostnými záujmami a potrebami sťažovateľov, nakoľko predmetom sporu je aj ochrana ich bytu, ktorý im slúži na vykonávanie všetkých osobných i súkromných potrieb. Z uvedeného dôvodu je jednoznačné, že v dôsledku arbitrárneho a krajne formalizovaného postupu Najvyššieho súdu... dochádza nielen k poškodeniu práva sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, či k poškodeniu práva v zmysle článku 12 ods. 1 Ústavy, ale v spojitosti s týmito právami aj k poškodeniu existenčných práv uvedených v článku 21 ods. 1 Ústavy, v článku 16 ods. 1 Ústavy a článku 19 ods. 2 Ústavy.“.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 117/2011-25 z 29. marca 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie, pričom   dočasným   opatrením   uložil   okresnému   súdu   povinnosť   zdržať   sa   konania rozhodnutia   vo   veci   sp.   zn.   26   Cbi   3/2009   do   právoplatnosti   meritórneho   rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľov.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 14. apríla 2011 vyzval predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie dotknutého súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Predseda   najvyššieho   súdu   doručil   17.   mája   2011   ústavnému   súdu   vyjadrenie, v ktorom k vecnej stránke prijatej sťažnosti sťažovateľov uviedol, že „porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno odvodzovať iba z toho, že v niektorých iných skutkovo totožných veciach rozhodol súd odlišne ako vo veci sťažovateľov. Odchýlenie súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo   predstavovať   zásah   do   základných   práv   a   slobôd   účastníka   konania   len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Podľa názoru najvyššieho súdu však v posudzovanej veci   nedošlo   k   takémuto   zjavnému   aplikačnému   excesu,   ktorý   by   bol   spôsobilý   založiť porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.“. Predseda najvyššieho súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 23. mája 2011 právnej zástupkyni sťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

Sťažovatelia   doručili   ústavnému   súdu   1.   júla   2011   prostredníctvom   právnej zástupkyne   svoje   stanovisko   k   vyjadreniu   najvyššieho   súdu.   V   ňom   tvrdia,   že „argumentácia   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   protichodná.   Pokiaľ totiž na strane 2 svojho stanoviska tvrdí, že v právomoci konajúceho súdu je vykladať a aplikovať zákony, nie je prípustné, aby v podstatnej otázke (a tou posúdenie možnosti podať odvolanie   voči   akémukoľvek   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   rozhodne   je)   rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky, t. j. tieto zákony vykladal a aplikoval, celkom odlišne, t. j. protichodne. Uvedené podľa názoru sťažovateľov špeciálne platí pri Najvyššom súde Slovenskej   republiky,   ktoré   úlohou   je   už   v   samotnej   podstate   aj   zjednocujúci   výklad zákonov...“.

Ďalej sťažovatelia dôvodia, že „rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, voči ktorému podali sťažnosť, vôbec nezohľadňuje súvisiace normy v zákone (Občianskom súdnom   poriadku),   a   logické   väzby   medzi   týmito   ustanoveniami.   Už   len   skutočnosť,   že Najvyšší súd... sa vôbec nevysporiadal a nezaoberal napríklad s ustanovením § 202 ods. 3 písm. o) Občianskeho súdneho poriadku, na ktoré sťažovatelia vo vyjadrení k dovolaniu priamo poukazovali, a ktoré ustanovenie podľa právneho názoru sťažovateľov jednoznačne dáva odpoveď na otázku,   v ktorých prípadoch je resp.   nie je prípustné odvolanie voči rozhodnutiu   o   zamietnutí   návrhu   na   prerušenie   konania,   už   samé   osebe   zakladá protiústavnosť predmetného rozhodnutia...“.

Sťažovatelia napokon poukázali na súvisiaci nález ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 366/2010, v ktorom ústavný súd na podklade identického skutkového a právneho pozadia konštatoval porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia súhlasili s upustením od ústneho pojednávania o ich sťažnosti.

Keďže   účastníci   konania   vyjadrili   súhlas   s   upustením   od   ústneho   pojednávania v predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   so   stanoviskami   účastníkov konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Základná   sťažnostná   námietka   sa   zakladá   na   kritike   reštriktívneho   a   doslovného výkladu ustanovenia § 170 ods. 3 OSP, podľa ktorého uznesenie o prerušení konania sa nepovažuje za uznesenie o vedení konania, v nadväznosti na riešenie otázky prípustnosti odvolania proti uzneseniu súdu, ktorým sa návrh na prerušenie konania zamietne. Podľa § 202 ods. 3 písm. a) OSP odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie   konania.   Sťažovatelia   v   tejto   súvislosti   osobitne   kritizujú   aj   fakt   nejednotnosti rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v uvedenej otázke.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie považuje ústavný súd vzhľadom na charakter predostretých sťažnostných námietok za potrebné v prvom rade poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho   kontroly   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   všeobecných   súdov   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových   okolností   prerokúvaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo absenciou   jasných   a   zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému   uplatneniu (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04).   Pritom   uvedené   nedostatky   musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

1.1 Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo   účastníka   konania   na   odôvodnenie,   ktorého   rámec   určuje   §   157   ods.   2   OSP. Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotno-právne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire,   č.   303-B).   Odôvodnenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   preto   tvorí   súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).

1.2   Dovolanie   odporcu   do   hĺbky   a   mimoriadne   precízne   analyzuje   problematiku povahy   rozhodnutia   všeobecného   súdu   o   prerušení   konania   vo   vzťahu   k   okolnostiam konkrétneho prípadu. Sťažovatelia vo svojom vyjadrení k dovolaniu rovnako hĺbkovo a detailne   reagujú   na   všetky   aspekty   odôvodnenia   dovolania.   Okrem   iného   argumentujú potrebou systematického [vzťah § 170 ods. 3 OSP k § 202 ods. 3 písm. a) a o) OSP] výkladu. Podrobne dôvodia, prečo je rozhodnutie o neprerušení konania spôsobilé zasiahnuť do právneho postavenia účastníka. Zároveň dôsledne analyzujú dôvody, pre ktoré je podľa ich názoru potrebné rozhodnutie všeobecného súdu v súvisiacom civilnom konaní (určenie neplatnosti záložnej zmluvy, ktorou mal vzniknúť nárok zabezpečeného veriteľa, ako aj určenie, že sťažovatelia sú vlastníkmi dotknutého bytu) považovať za dôvod na prerušenie konania [§ 109 ods. 2 písm. c) OSP] o vylúčení veci zo súpisu majetku oddelenej podstaty zabezpečeného   veriteľa,   a   to   v   prostredí   charakterizovanom   konfliktom   požiadavky na rýchle   a účinné rozhodnutie   a   požiadavky   spravodlivej   ochrany práv   a   oprávnených záujmov účastníkov konania. Neopomínajú ani postavenie odvolacieho súdu a obsahovú stránku   rozhodovania   odvolacieho   súdu   pri   preskúmavaní   prvostupňového   uznesenia, ktorým sa rozhodlo o návrhu na prerušenie konania. Takisto zdôrazňujú, prečo dovolacie námietky odporcu nenapĺňajú žiaden z ním tvrdených dôvodov dovolania. Pritom využívajú poznatky z odbornej literatúry aj zahraničnej (českej) judikatúry.

Za   daných   okolností   odôvodnenie   zmeňujúceho   výroku   dovolacieho   rozhodnutia najvyššieho súdu veľmi stručne odkazujúce na doslovný výklad § 170 ods. 3 OSP, z ktorého má   vyplývať,   že „pokiaľ   konajúci   súd   konanie   nepreruší   ide   o   postup   súdu,   ktorý   je vedením konania.“, považuje ústavný súd za nedostatočné z pohľadu požiadaviek plynúcich na kvalitu odôvodnenia vymedzených v bode 1.1.

Prvostupňový   súd   k   zamietavému   meritórnemu   rozsudku   pripojil   aj   výrok o zamietnutí   návrhu   sťažovateľov   na   prerušenie   konania,   preto   sa   logicky   otázkou prerušenia konania nijak podrobnejšie nezaoberal. Odvolací súd zmeňujúci výrok vo vzťahu k prerušeniu konania založil výlučne na rozbore svedčiacom podľa jeho názoru v prospech záveru   o   dôvodnosti   prerušenia   excindačného   konania   v   podmienkach   súčasne prebiehajúceho konania o určení vlastníckeho práva k veci, ktorá je predmetom konania o vylúčení veci zo súpisu majetku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa. Ak potom v konaní o dovolaní účastníci predostreli svoje relevantné názory k otázke rozhodovania súdu o prerušení konania v takom rozsahu, ako už bol popísaný, bol najvyšší súd ako súd dovolací v záujme rešpektovania základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinný sa dovolacou argumentáciou podrobne zaoberať.   Na   jednotlivé   právne   významné   otázky,   ktoré   sa   stali   predmetom   odlišných názorov   odporcu   a   sťažovateľov   však   vôbec   nereagoval.   Obmedzil   sa   len   na   formálny výklad zákona bez toho, aby odpovedal na všetky relevantné námietky sporových strán, ktoré   vykazujú   jednoznačne   materiálny   charakter.   Ústavný   súd   pritom   zdôrazňuje,   že námietky   sporových   strán   predostreté   v   dovolacom   konaní   nemajú   charakter,   ktorý nevyžaduje, aby konajúci (dovolací) súd na ne odpovedal. Takmer všetky sa priamo týkajú základnej otázky o povahe negatívneho rozhodnutia súdu o návrhu na prerušenie konania. Majú teda pre rozhodnutie vo veci podstatný význam, a preto ústavný súd konštatuje, že takto účastníci dovolacieho konania v podstate sami určili najvyššiemu súdu mieru kvality, ktorú jeho rozhodnutie malo dosahovať.

Formálne poňaté odôvodnenie dovolacieho rozhodnutia nedáva potrebné odpovede na relevantnú argumentáciu sťažovateľov prednesenú v ich vyjadrení k dovolaniu odporcu, a tak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením z 28. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 14/2010 najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu aj ich právo na spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).

1.3 Sťažovatelia v relácii k porušeniu základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie tiež namietali, že najvyšší súd „v právne a skutkovo totožných situáciách   rozhodol   a   vyjadril   sa...   prakticky   v   tom   istom   čase   diametrálne   odlišne“. To podľa ich názoru „odporuje aj článku 12 ods. 1 Ústavy v spojitosti s článkom 46 ods. 1 Ústavy“.

Z obsahu sťažnosti a predovšetkým z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú dvaja z 35 účastníkov konania vedeného na Okresnom súde   Bratislava I pod sp.   zn. 8 C 14/2007 (vlastníci   bytov   v   bytovom   dome   v B.)   vo   veci   posúdenia   platnosti   zmluvy   o   zriadení záložného práva, čo má podľa   ich   názoru prejudiciálny význam vo vzťahu ku konaniu o vylúčení ich nehnuteľnosti zo súpisu majetku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa. Z   uvedených   35   účastníkov   sa   viacerí   dostali   do identickej   procesnej   situácie   ako sťažovatelia, teda ako účastníci excindačných konaní žiadali o ich prerušenie z dôvodu prebiehajúceho   súvisiaceho   civilného   konania,   a následkom   využívania   opravných prostriedkov dovolací (najvyšší) súd posudzujúc rovnakú rozhodujúcu právnu otázku ako v prípade sťažovateľov dospel k jej opačnému riešeniu.

Dokazuje to k sťažnosti priložená fotokópia uznesenia najvyššieho súdu z 2. júna 2010 v konaní sp. zn. 1 Obdo 13/2010, v odôvodnení ktorého najvyšší súd k § 170 ods. 3 OSP   výslovne   konštatuje,   že „správny   výklad   tohto   ustanovenia   je,   že   sa   týka   návrhu vyhovujúceho i návrh zamietajúceho. Dovolateľov reštriktívny výklad, podľa ktorého sa netýka návrh zamietajúceho uznesenia, je nesprávny.“. Obdobne v uznesení z 31. mája 2010 vo veci sp. zn. 5 Obdo 9/2010 najvyšší súd konštatoval nedôvodnosť odporcovej námietky, že uznesenie, ktorým súd nevyhovie návrhu účastníka na prerušenie konania, je uznesením o vedení konania. Dovolací súd uviedol, že „rozhodnutie o prerušení konania nie je rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania a proti tomuto rozhodnutiu je odvolanie prípustné“.

Ústavný   súd   teda   oprávnene   mohol   uzavrieť,   že   judikatúra   najvyššieho   súdu v skutkovo identických veciach je nejednotná. Najvyšší súd k nastolenému problému zaujal stanovisko, podľa ktorého „porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno odvodzovať iba z toho, že v niektorých iných skutkovo totožných veciach rozhodol súd odlišne ako vo veci sťažovateľov. Odchýlenie súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci.“.

1.4 K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95 a   II.   ÚS   80/99).   Diametrálne odlišná rozhodovacia   činnosť všeobecného   súdu   o   tej   istej   právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej situácie,   pokiaľ   ju   nemožno   objektívne   a   rozumne   odôvodniť,   je   ústavne   neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Ústavný   súd   neopomína,   že   rozdiely   v   súdnych   rozhodnutiach   sú   prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP, sťažnosť č. 48553/99).

Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach   je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

1.5 Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v identických, veciach týkajúcich sa interpretácie a aplikácie § 170 ods. 3 OSP v nadväznosti na § 202 ods. 3 písm. a) OSP uplatňuje rozdielnu judikatúru, čím spochybňuje princíp právnej istoty ako jeden z princípov právneho štátu, ktorý sú povinné pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektovať všetky orgány verejnej moci a ktorý je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou (m. m. IV. ÚS 383/08).

Na   uvedenom   podklade   ústavný   súd   uzatvára,   že   v   okolnostiach   posudzovaného prípadu nemožno akceptovať obranu najvyššieho súdu založenú na názore, že nie každá diskontinuita súdnej judikatúry je spôsobilá porušiť právo účastníka konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ktorý má priamy dopad na právne pomery sťažovateľov ako účastníkov excindačného konania, najvyšší súd nevysvetlil nijakým   spôsobom   odchýlenie   sa   od   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   ktoré   boli   dovtedy vydané   v   skutkovo   a   právne   identických   dovolacích   kauzách.   Nejednotnosť   judikatúry najvyššieho   súdu   tak   v   posudzovanom   prípade   v   spojení   s   ústavnou   nedostatočnosťou odôvodnenia   preskúmavaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   (bod   1.2)   má   za   následok porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu aj ich práva na spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20   ods.   1   ústavy,   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu, základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy, základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života   podľa čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že súčasťou jeho štandardnej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 349/09) je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl.   6   ods.   1   dohovoru.   O   prípadnom   porušení   základných   práv   hmotného   charakteru možno   uvažovať   v   zásade   len   vtedy,   ak   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru a v spojení s ich porušením.

Napriek tomu, že ústavný súd dospel k záveru o porušení práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súvislostiach danej veci nezistil takú priamu príčinnú   súvislosť   medzi   porušením   ústavnoprocesných   princípov   v   danej   veci a sťažovateľmi namietaného porušenia ich označených práv hmotnoprávneho charakteru, ktorá by umožňovala vyslovenie záveru o porušení označených práv. Nedostatok príčinnej súvislosti   vyplýva   zo   skutočnosti,   že   až   právoplatné   meritórne   rozhodnutie   v   konaní okresného   súdu   sp.   zn.   26   Cbi   3/2009   je   spôsobilé   vyvolať   definitívny   právny   dopad na sťažovateľmi   označené   základné   práva   hmotného   charakteru.   Porušenie   základného práva   na súdnu   ochranu uznesením   najvyššieho súdu,   ktorého   právoplatnosť materiálne znamenala   prerušenie   konania   o   vylúčení   veci   zo   súpisu   majetku   oddelenej   podstaty zabezpečeného veriteľa, nepodmieňuje ústavnosť meritórneho rozhodnutia v excindačnom konaní. V predmetnej časti tak ústavný súd sťažnosti sťažovateľov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu aj ich práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté uznesenie okresného   súdu   a vec   mu   podľa   §   56   ods.   3   písm.   b) zákona   o   ústavnom   súde   vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

3.1 Pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní odporcu bude úlohou najvyššieho súdu v prvom rade dôsledne sa vysporiadať s argumentáciou odporcu i sťažovateľov prednesenou v dovolacom konaní. Bude potrebné odpovedať na všetky účastníkmi dovolacieho konania nastolené otázky (bod 1.2) majúce relevantný priamy vzťah k rozhodnutiu o dovolaní.

Vo   vzťahu   k   ústavne   neakceptovateľnej   nejednotnosti   rozhodovacej   praxe najvyššieho súdu ústavný súd dodáva, že právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus   zabezpečujúci   koherentnosť   judikatúry   v   §   22   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   súdoch“).   Tento   mechanizmus   spočíva   v   inštitúte   zverejňovania   súdnych rozhodnutí   zásadného   významu   najvyšším   súdom   a   v   inštitúte   prijímania   stanovísk k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu (IV. ÚS 342/2010, IV. ÚS 209/2010).

Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky a   riadne   využíva,   bude   v   každej   skupine   prípadov   rozdielnej   judikatúry   závislé od konkrétnych okolností; spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich   skutkovú   a   právnu   náročnosť   a   z   toho   vyplývajúce   primerané   časové   obdobie na uplatnenie mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch (IV. ÚS 60/2010).

V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,   II.   ÚS   273/08,   IV.   ÚS   331/09).   Ústavný   súd   ale   môže   v   rámci   svojej pôsobnosti najvyšší súd aspoň nepriamo iniciovať k tomu, aby (najvyšší) súd toto svoje poslanie aj reálne napĺňal, k čomu môže prispieť aj tento nález.

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia si v sťažnosti uplatnili nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 2 261,88 €. Vyčíslenie, ktoré spolu so sťažnosťou ústavnému súdu predložili, dokazuje, že pri výpočte náhrady trov konania vychádzali z predpokladu, že predmetom konania o ich sťažnosti je byt, o ktorého vylúčenie zo súpisu majetku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa sa domáhali v konaní okresného súdu sp. zn. 26 Cbi 3/2009.Ústavný   súd   sa   takto   poňatým   predmetom   konania   o   sťažnosti   sťažovateľov nestotožňuje.   O   právnych   vzťahoch   sťažovateľov   k   bytu,   o   ktorý   v   uvedenom   konaní okresného súdu ide, rozhodujú všeobecné súdy v rámci konaní uvedených v tomto náleze. Predmetom   konania   o   sťažnosti   sťažovateľov   však   bolo   rozhodovanie   o   porušení   ich ústavou   a   medzinárodnými   zmluvami   garantovaných   práv,   ktorých   hodnotu   nemožno exaktne   vyčísliť.   Navyše,   ústavný   súd   posudzoval   ústavnú   konformitu   uznesenia najvyššieho   súdu,   ktoré   sa   priamo   dotýkalo   otázky   prerušenia   konania   okresného   súdu sp. zn. 26 Cbi 3/2009, a nemalo tak žiaden priamy vplyv na právne vzťahy sťažovateľov k predmetnému bytu. Ústavný súd preto pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu trov vzniknutých sťažovateľom v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval za potrebné priznať sťažovateľom náhradu trov konania každému za dva úkony právnej služby poskytnutej ich právnou zástupkyňou, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj za   písomné   podanie   –   sťažnosť.   Za   stanovisko   sťažovateľov   vypracované   ich   právnou zástupkyňou a doručené ústavnému súdu 1. júla 2011 ústavný súd náhradu trov nepriznal, pretože stanovisko neprinieslo žiadne právne argumenty alebo skutkové poznatky, ktoré by mali vplyv na rozhodnutie ústavného súdu vo veci.

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2010. Základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 3 vyhlášky predstavuje 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 721,40 € pre úkony v roku 2010), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2010 odmenu v sume 120,23 € a k tomu režijný paušál v sume 7,21 €.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   vzťahu   k   prevzatiu   a   príprave   zastúpenia sťažovateľov, ako aj k podaniu sťažnosti preto po znížení predstavuje sumu 240,46 €.K tomu bolo potrebné pripočítať štyrikrát režijný paušál, teda štyrikrát po 7,21 €, čo predstavuje   28,84   €.   Ústavný   súd   sťažovateľom   priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia v celkovej sume 269,30 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011