znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 117/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   R.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   S.   J.,   B., pre namietané   porušenie jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   12   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II č. k. 18 C 93/02-56 z 26. februára 2003, uznesením Krajského súdu   v Bratislave sp.   zn. 5 Co   40/2004   z 27. februára   2004   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 81/2008 z 25. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2008 doručená sťažnosť Ing. J. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 C 93/02-56 z 26. februára 2003, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 40/2004 z 27. februára 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 81/2008 z 25. septembra 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «K porušovaniu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu odňatím možnosti konať pred súdom a odňatím práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom dochádza postupom   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   Krajského   súdu v Bratislave a Okresného súdu Bratislava II v právnej veci navrhovateľa: F., so sídlom B. proti odporcovi: Ing. J. R., bytom B., o neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva, vo veci návrhu odporcu na obnovu konania Okresného súdu Bratislava sp. zn. 18 C 191/1999, vo veci   dovolania   odporcu   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 5 Co 40/2004...

Dňa 21. 06. 1996 uzavrel sťažovateľ s F. zmluvu o prevode vlastníctva nehnuteľnosti bytu č... na 1. poschodí bytového domu O. na... v B...

Dňa 31. 03. 1999 F... podal návrh na určenie neplatnosti Zmluvy. Dňa 20. 09. 2000 Okresný súd Bratislava II rozhodol vo veci sp. zn. 18 C 191/99 rozsudkom   o   neplatnosti   Zmluvy   a   za   výlučného   vlastníka   nehnuteľnosti   určil Navrhovateľa...   O   doručení   rozsudku   právnemu   zástupcovi   sa sťažovateľ   dozvedel až po márnom uplynutí lehoty na podanie odvolania od svojho právneho zástupcu. Z tohto dôvodu   podal   sťažovateľ   dňa   23. 01. 2001   návrh   na   odpustenie   zmeškania   lehoty na podanie odvolania, pre vážne dôvody na strane jeho vtedajšieho právneho zástupcu, ktoré mu zabránili odvolanie podať v zákonnej lehote. Okresný súd Bratislava II uznesením sp. zn. 18 C 191/99-250 zo dňa 30. 04. 2001 predmetný návrh na odpustenie zmeškania lehoty zamietol s odôvodnením, že dôvody uvádzané ako príčina zmeškania lehoty úplne neznemožnili právnemu zástupcovi sťažovateľa úkon - podanie odvolania vykonať. Nakoľko   bol   návrh   na   odpustenie   zmeškania   lehoty   zamietnutý   považovalo sa podanie zo dňa 23. 01. 2001 v zmysle návrhu sťažovateľa za návrh na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 191/1999 v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že v konaní pred Okresným súdom Bratislava II   vedenom pod sp.   zn.   18 C 191/1999 mu bez jeho viny nebolo umožnené vykonať dôkazy a predložiť rozhodnutia spôsobilé privodiť mu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Jednalo sa konkrétne o tieto dokumenty: Zmluva o kúpe pozemku zastavaného bytovým domom, teda pozemku p. č. 277/5, zastavané plochy a nádvoria o výmere 454 m2, ktorého   je   sťažovateľ   spoluvlastníkom   o   veľkosti   spoluvlastníckeho   podielu   688/16464 k celku (podľa listu vlastníctva č. 4243, katastrálne územie R.), a Potvrdenia o uhrádzaní kúpnej ceny riadne a včas.

Predmetné dokumenty sťažovateľ nemohol uplatniť z dôvodu riadne ospravedlnenej neúčasti na pojednávaní, na ktorom Okresný súd Bratislava II rozhodol rozsudkom zo dňa 20. 09. 2000. Daným postupom súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pre súdom a vyjadriť   sa   na   pojednávaní   ku   všetkým   skutkovým   zisteniam   tvoriacim   podklad pre rozhodnutie.

Dňa 26. 02. 2003 Okresný súd Bratislava II uznesením sp. zn. 18 C 93/02-56 návrh sťažovateľa   na   obnovu   konania   zamietol   a   rozhodol   o   náhrade   trov   konania   s odôvodnením, že dôvody obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 OSP nie sú dané, vzhľadom na   skutočnosť,   že   sťažovateľom   označené   dôkazy   a   rozhodnutia   existovali   už   pred vynesením rozsudku súdu a sťažovateľovi v ich uplatnení v pôvodnom konaní nič nebránilo. Dňa 23. 06. 2003 podal   sťažovateľ   odvolanie   proti   vyššie   uvedenému   uzneseniu Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   18 C   93/02-56,   v   ktorom   namietal   nedostatok procesného   postupu.   Svoje   tvrdenia   v   odvolaní   podaním   zo   dňa   02. 12. 2003   posilnil o rozhodnutie,   konkrétne   rozsudok   Najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3 Cdo 80/02   zo   dňa 25. 09. 2003, ktorým v obdobnej právnej veci neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti z F.   na   fyzickú   osobu   súd   rozhodol   o   tom,   že   daná   zmluva   o prevode   vlastníctva nehnuteľnosti je platná. Vzhľadom na fakt, že v predmetnom rozsudku Najvyššieho súdu sa rozhodlo o obdobnej veci, a to o platnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu susediaceho s bytom sťažovateľa a táto zmluva o prevode vlastníctva bytu bola uzavretá za rovnakých podmienok   ako   Zmluva   sťažovateľa,   jedná   sa   o   rozsudok,   ktorý   mu   môže   privodiť priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci   a   ktorý   odôvodňuje   povolenie   obnovy   konania   pred Okresným súdom Bratislava II. Zamietnutím návrhu na obnovu konania sa sťažovateľovi bráni v práve domáhať sa ochrany svojich práv na súde, odníma sa mu možnosť konať pred súdom a dochádza k porušovaniu čl. 12 Ústavy SR zaručujúceho rovnosť v všetkých ľudí v právach.   Podaním   zo dňa 02. 02. 2004 sťažovateľ potvrdil svoje tvrdenia v odvolaní o ďalšiu argumentáciu v prospech povolenia obnovy konania.

O   predmetnom   odvolaní   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn. 18 C 191/1999 o zamietnutí návrhu na obnovu konania rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením   zo   dňa 27. 02. 2004, sp.   zn.   5 Co   40/04-112   tak,   že uznesenie   súdu   prvého stupňa potvrdil...

Sťažovateľ   podal   proti   právoplatnému   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 5 Co 40/04-112 dovolanie dňa 30. 04. 2004 z dôvodu, že mu podľa § 237 písm. f) O. s. p. bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd sa totiž nevysporiadal so všetkými skutočnosťami namietanými sťažovateľom, konkrétne sťažovateľom označeným rozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 80/2002, ktorým sa rozhodlo   v   obdobnej   veci   a   je   to   rozhodnutie   spôsobilé   privodiť   sťažovateľovi priaznivejšie rozhodnutie a bez svojej viny ho nemohol uplatniť v pôvodnom konaní pred Okresným   súdom   sp.   zn.   18   C   191/1999.   Dovolaním   sťažovateľ   žiadal   zrušiť rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho súdu a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Toto dovolanie následne vyjadrením zo dňa 28. 06. 2004 sťažovateľ doplnil o ďalšie rozhodnutie   v   obdobnej   veci   spôsobilé   privodiť   mu   lepšie   rozhodnutie   vo   veci,   ktoré je spôsobilým   dôvodom   pre   obnovu   konania,   a   to   rozhodnutie   Krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 13/2004   o   potvrdení   platnosti   obdobnej   zmluvy   o   prevode   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti z F. na inú fyzickú osobu...

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 25. 09. 2008, sp. zn. 3 Cdo 81/2008 dovolanie sťažovateľa odmietol a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania s odôvodnením, že dôvody   dovolania,   tak   ako   ich   sťažovateľ   v   dovolaní   uvádza   nie   sú   dané,   dôkazy označené sťažovateľom nepreukazujú skutočnosť, že by došlo v konaní odvolacieho súdu k procesným vadám znemožňujúcim sťažovateľovi realizáciu jeho procesných oprávnení. Momentálny stav je taký, že na rozdiel od sťažovateľa, ktorý prišiel o vlastníctvo k bytu, u iných osôb na základe názoru vysloveného Najvyšším súdom bolo potvrdené Ich vlastníctvo   k   bytom   zakúpeným   od   F.   Existujú   tak   protichodné   rozhodnutia   súdov v obdobných veciach, pričom rozlišujúcim prvkom je len osoba, ktorá byt odkúpila. Sťažovateľ má za to, že uvedeným postupom a rozhodnutiami súdov bolo porušené jeho ústavné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, a to odňatím možnosti konať pred súdom, nevysporiadaním sa s navrhovanými dôkaznými prostriedkami   spôsobilými   mu   privodiť   lepšie   a   spravodlivejšie   rozhodnutie,   ktoré   má zároveň dopad na rovnosť ľudí pred zákonom garantovaného v čl. 12 Ústavy SR a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľ v danom prípade využil   všetky   zákonné   možnosti   nápravy   stavu, v   ktorom   sa   ocitol   po   právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II, na základe ktorého mu bolo bez zákonnej opory odňaté dobromyseľne a v súlade s objektívnym právom nadobudnuté vlastníctvo k bytu. Využil mimoriadny opravný prostriedok obnovu konania podľa § 228 ods. 1, písm. a), b) O. s.   p.,   v   zmysle   ktorého   právoplatný   rozsudok   môže   účastník   napadnúť   návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a ak možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. V súvislosti s uvedeným poukazujem aj na   judikát   R   6/1968:   „Pre   rozhodnutie   o   návrhu   na   obnovu   konania   stačí,   že sa   javí pravdepodobným,   že   tieto   skutočnosti,   rozhodnutia   a   dôkazy   môžu   privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie, teda nie je potrebné, aby v tomto smere dospel súd   k celkom   bezpečnému záveru.“   Proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Bratislave,   ktorý uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava II o zamietnutí návrhu na obnovu konania,   podal   sťažovateľ   dovolanie   podľa   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.,   v   zmysle   ktorého dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   v   prípadoch, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. S odkazom na ustálenú   judikatúru   súdov   v tejto   oblasti   do   rámca   tohto   ustanovenia   spadajú aj nemožnosť   odôvodniť   svoje   nároky,   nedostatok   možností   prezentovať   svoju   vec   pred súdom.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na rovnosť všetkých pred zákonom podľa čl. 12 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené   rozhodnutím Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3 Cdo 81/2008 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 40/2004.

Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 81/2008 zo dňa 25. 09. 2008,   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   5   Co   40/2004   zo   dňa 27. 02. 2004,   a   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   18   C   93/02-56   zo   dňa 26. 02. 2003 a zároveň vracia vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. J. R. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 7.938,88 Sk, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J., vedený vo V., a. s. B., č. ú...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ namietal   porušenie   označených   práv   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   18   C   93/02-56 z 26. februára 2003 a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 40/2004 z 27. februára 2004, vychádzal z princípu subsiadiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Je nepochybné, že právomoci ústavného súdu vo vzťahu k preskúmaniu rozhodnutia okresného súdu jednoznačne predchádzala právomoc krajského súdu v odvolacom konaní a na   základe   podaného   dovolania   právomoci   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k preskúmaniu rozhodnutia krajského súdu bezprostredne predchádzala právomoc najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie jeho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v spojení   s čl.   12   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 81/2008 z 25. septembra 2008.

Podľa   čl.   12   ods.   1 ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa   odseku   2   citovaného   článku   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické,   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   najvyšší   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia sp. zn.   3   Cdo   81/2008   z 25.   septembra   2008   venoval   pozornosť   dôležitým   momentom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 191/99, v rámci ktorého tamojší súd rozsudkom z 20. septembra 2000 určil, že zmluva o prevode vlastníctva bytu z 21. júna 1996 uzatvorená medzi F., B. (ďalej len „FNM“) a sťažovateľom je neplatná. Okresný súd zároveň   určil,   že   výlučným   vlastníkom   tejto   nehnuteľnosti   je   FNM.   Podľa   vyznačenej doložky   právoplatnosti   mal   tento   rozsudok   okresného   súdu   nadobudnúť   právoplatnosť 8. januára 2001. Podaním zo 17. januára 2001 sťažovateľ požiadal okresný súd o odpustenie zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania   a pre prípad,   ak   by   tejto   požiadavke   nebolo vyhovené, žiadal, aby bolo toto podanie posúdené ako návrh na obnovu konania. Keďže žiadosť sťažovateľa o odpustenie zmeškania lehoty bola zamietnutá, podanie bolo posúdené ako   návrh   na   obnovu   konania.   Ako   vyplýva   z uznesenia   najvyššieho   súdu,   sťažovateľ v návrhu na obnovu konania argumentoval tým, že rozsudok okresného súdu bol vyhlásený na pojednávaní, na ktorom nebol prítomný ani on, ani jeho právny zástupca, že mu nebola daná   možnosť   vyjadriť   sa   ku   všetkým   dôkazom,   ako   aj   to,   že   mu   nebolo   umožnené predložiť ďalšie dôkazy svedčiace v jeho prospech.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd ďalej konštatoval, že okresný súd uznesením č. k. 18 C 93/2002-56 z 26. februára 2003 návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol   s odôvodnením,   že   návrh   neobsahoval   uvedenie   takých   skutočností,   ktoré predpokladá   §   228   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Následne   sťažovateľ   podal odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 40/2004 z 27. februára 2004   prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil.   Z uznesenia   najvyššieho   súdu   je   zrejmé, že krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na obnovu konania odôvodnil tým, že „odporca v konaní o povolenie návrhu na obnovu konania neprodukoval žiadne skutočnosti, rozhodnutia ani dôkazy v zmysle § 228 ods. 1 O. s. p. a v podstate ani netvrdil existenciu takých skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov“.

Najvyšší súd ďalej konštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu sťažovateľ napadol dovolaním, v ktorom tvrdil, že postupom súdu prvého stupňa a druhého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Okrem iného sťažovateľ v dovolaní a jeho doplnení poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobnej veci iných účastníkov konania, ktorými došlo k priaznivému výsledku pre osoby, ktoré boli tiež FNM žalované o určenie neplatnosti zmlúv o prevode bytov. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že tieto rozhodnutia nemohol v rámci konania predložiť skôr, a to „vinou“ jeho právneho zástupcu, ktorý v lehote nepodal odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 191/1999-231 z 20. septembra 2000.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento súd ako súd dovolací uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   212/2004   z 19.   mája   2005   dovolanie   sťažovateľa   odmietol ako oneskorene   podané.   Predmetné   uznesenie   dovolacieho   súdu   napadol   sťažovateľ sťažnosťou, na základe ktorej ústavný súd nálezom vo veci sp. zn. III. ÚS 156/06 vyslovil, že označeným rozhodnutím najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšší súd uložil súdu   prvého   stupňa,   aby   zistil   skutočnosti   významné   pre   posúdenie   včasnosti   podania sťažovateľovho dovolania, pričom po doplnení dokazovania v naznačenom smere dospel k záveru, že dovolanie bolo podané včas.

Ako   ďalej   vyplýva   z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   81/2008 z 25. septembra 2008, po zistení, že dovolanie bolo podané v zákonnej lehote 1 mesiaca od právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   najvyšší   súd   pristúpil   ku   skúmaniu, či dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   mimoriadny   opravný prostriedok prípustný. V tejto súvislosti najvyšší súd zdôraznil, že s prihliadnutím na obsah dovolania a s tým súvisiacu argumentáciu sťažovateľa je zrejmé, že dovolanie nesmerovalo proti rozsudku vo veci určenia neplatnosti zmluvy o prevode bytu, ale bolo podané proti uzneseniu   odvolacieho   súdu   vo   veci   návrhu   sťažovateľa   o povolenie   obnovy   konania týkajúceho sa určenia neplatnosti tejto zmluvy.

V namietanom uznesení najvyšší súd ďalej konštatoval:«Z tohto dôvodu boli v dovolacom konaní bez právneho významu, a tiež bez možnosti preskúmania zo strany dovolacieho súdu, všetky námietky odporcu týkajúce sa konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 191/1999... Možno zhrnúť, že dovolací   súd   sa   nemohol   zaoberať   žiadnym   z tých   tvrdení   odporcu,   ktoré   sa   týkali konania (a rozhodovania v konaní) o určenie neplatnosti zmluvy - v ňom nebolo dovolanie podané. Zdôrazniť treba, že v prejednávanej veci bolo dovolanie podané proti rozhodnutiu súdu vydanému v konaní o návrhu na obnovu konania. Súdy v danom prípade rozhodovali vo forme uznesenia... Pokiaľ dovolací súd pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania zistí, že tento   opravný   prostriedok   smeruje   proti   uzneseniu,   proti   ktorému   dovolanie nie je prípustné, odmietne ho bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia...

Prípustnosť dovolania odporcu z týchto ustanovení nevyplýva, lebo nesmeruje proti žiadnemu z uznesení, ktoré sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolanie odporcu by vzhľadom na to mohlo byť procesné prípustné, len ak by konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O. s. p... V danom prípade - ako už bolo vysvetlené vyššie - nemohla byť skúmaná otázka existencie týchto vád v konaní vedenom na Okresnom súde. Bratislava II pod sp. zn. 18 C 191/1999 (t. j. v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu), ale len v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 93/2002 (t. j. v konaní o návrhu na obnovu konania).

Odporca v dovolaní netvrdil, že by konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 93/2002 bolo zaťažené procesnými vadami konania v zmysle § 237 písm. a) až   e)   a g)   O.   s.   p.   a   existencia   vád   tejto   povahy   v   dovolacom   konaní   nevyšla   najavo. Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľ namieta, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle [§ 237 písm. f) O. s. p.]... To znamená, že odporca   síce   po   stránke   formálnej   tvrdí   existenciu   závažnej   procesnej   vady   konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., po rozhodujúcej - obsahovej stránke ale jednoznačne namieta nesprávnosť právnych záverov súdov, konkrétne v otázke aplikácie ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) a b) O. s. p. súdmi. Dovolateľ tým namieta, že napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Prehliada však, že § 237 písm. f) O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti len s faktickou činnosťou súdu   -   (so   znemožnením   realizácie   konkrétnych   procesných   oprávnení   účastníka občianskeho   súdneho   konania),   a   nie   správnym   posúdením   veci   súdom   zaujatým v napadnutom   rozhodnutí.   Právnym   posúdením   veci   súdom   sa   účastníkovi   konania neodníma   možnosť   uplatnenia   jeho   procesných   práv   v   zmysle   §   237   písm.   f)   O.   s.   p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   pod č. 43/2003   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003)... V súvislosti s vyššie uvedeným je vhodné k procesným úkonom dovolateľa, v ktorých poukázal na rozhodnutia viacerých súdov (zrejme majúc za to, že ide o „nové rozhodnutia alebo dôkazy“ v zmysle § 228 ods. 1 O. s. p.) uviesť, že právny názor na výklad zákona vyslovený iným orgánom než procesným súdom, ktorý vec prejednal v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.   augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 185/1996 - R 105/1998).

Pokiaľ   ide   o   doklady   predložené   odporcom   v   dovolacom   konaní...,   Najvyšší   súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že zo samotnej povahy týchto dôkazov a tiež toho, čoho sa predložené doklady týkajú, vyplýva, že nimi nemôžu byť doložené procesné vady postupu súdov   znemožňujúce   odporcovi   realizáciu   jeho procesných oprávnení v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 93/2002 (t. j. v konaní o návrhu na obnovu konania)...

Pokiaľ odporca namieta, že mu bolo odopreté právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03), a pokiaľ tvrdí nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vyporiadania sa s jeho odvolacími námietkami, dovolací súd uvádza, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces... Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam   pre rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05)... Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd k záveru, že právo odporcu na riadne odôvodnenie porušené nebolo...

Podľa   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   takéto   odôvodnenie   dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu (aj v spojitosti a nadväznosti na ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa) v potrebnej miere vysvetľuje, čo považoval odvolací súd za rozhodujúce, že totiž nič z toho, čo odporca v prejednávanej veci označoval za „nové rozhodnutia, skutočnosti a dôkazy“ nemožno subsumovať pod ustanovenie § 228 ods. 1 písm.   a)   a   b)   O.   s.   p.   Treba   dodať,   že   ak   by   aj   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia odvolacieho   súdu   -   vo   vzťahu   k   argumentácii   obsiahnutej   v   doplneniach   odvolania   - nevysvetľovalo dopodrobna všetky aspekty jednotlivých úvah odvolacieho súdu vedúcich k rozhodnutiu,   išlo by o okolnosť,   ktorá by mohla viesť nanajvýš k nepreskúmateľnosti rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   súdu   je   dôsledkom a prejavom tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto „iná vada“ je síce relevantným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p. (v tom zmysle, že poukazom na túto vadu možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie), sama o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď § 237 O. s. p., ako aj § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.).

Ako už bolo uvedené vyššie, dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti dovolania (t. j. danosti dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods.   2   O.   s.   p.),   pokiaľ   nedospeje   k   záveru,   že   dovolanie   je   procesné   prípustné. V prejednávanej   veci   pri   skúmaní   otázky   prípustnosti   dovolania   bolo   zistené,   že   tento opravný   prostriedok   odporcu   nesmeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   prípustný [nie je   podaný   proti   žiadnemu   z   rozhodnutí   uvedených   v   §   239   ods.   1   a   2   O.   s.   p., v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) O. s. p. a nepreukázala sa odporcom tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.]. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nemohol v dovolacom konaní postúpiť ďalej a dovolaciemu prieskumu podrobiť správnosť právnych záverov odvolacieho súdu,   v zmysle   ktorých   bol   odporcov   návrh   na   obnovu   konania   neopodstatnený a nepodložený zákonnými dôvodmi obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) a b) O. s. p. Po konštatovaní procesnej neprípustnosti dovolania musel Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu bez ďalšieho odmietnuť, pričom nemal možnosť zaoberať sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia...»

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 44/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Vychádzajúc z argumentov sťažovateľa, obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj z citovanej judikatúry dospel ústavný súd k záveru, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 81/2008 z 25. septembra 2008 treba pokladať za ústavne konformné, odôvodnené   a ako   také,   ktoré   nenesie   znaky   svojvôle.   Najvyšší   súd   v ňom   totiž vyčerpávajúcim   spôsobom   uviedol   doterajší   skutkový   stav,   závery   okresného   súdu, krajského súdu, ústavného súdu a v neposlednom rade aj vlastné právne a skutkové výstupy. Zdôraznil,   že   v danom   prípade   nejde   o preskúmanie   dovolania   proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu vyhláseného vo veci určenia neplatnosti zmluvy o prevode bytu (konanie vedené   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   18   C   191/1999),   ale   že   v tomto   prípade   ide o preskúmanie rozhodnutia krajského súdu vo veci návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania,   ktorému   bola   na   okresnom   súde   pridelená   sp.   zn.   18   C   93/2002   a ktorým sa v podstate snažil iniciovať obnovu konania práve vo veci určenia neplatnosti zmluvy o prevode bytu.

Potom,   ako   najvyšší   súd   na   základe   nálezu   ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn. III. ÚS 156/06 dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa bolo podané včas, sústredil svoju pozornosť   na   skúmanie   toho,   či   dovolanie   smeruje   proti   uzneseniu,   proti   ktorému je prípustné.   Citujúc   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   týkajúce sa prípustnosti podania dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu (§ 237 a § 239) najvyšší súd vyvodil záver, že nedospel k zisteniam, ktoré by odôvodňovali prípustnosť podania dovolania.   Najvyšší   súd   pritom   na   viacerých   miestach   napadnutého   rozhodnutia zdôrazňoval, že tieto procesné vady nemohol skúmať v konaní okresného súdu vedeného pod sp. zn. 18 C 191/1999, o povolenie obnovy ktorého šlo.

Ústavný súd konštatuje, že dovolací súd venoval náležitú pozornosť dovolaciemu dôvodu   uvádzanému   sťažovateľom,   a teda   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   trpí   vadou v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, pretože postupom tohto súdu mu bola odňatá možnosť realizovať svoje práva v konaní pred ním. V tejto súvislosti najvyšší súd   vysvetlil   sťažovateľovi,   že   skutočnosti   ním   uvádzané,   a teda   predloženie   „nových“ dôkazov   či   rozhodnutí   opodstatňujúcich   povolenie   obnovy   konania   treba   spájať s námietkami o nesprávnom právnom posúdení veci, a nie s § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ktorý pojednáva o faktickej činnosti súdu vyúsťujúcej do znemožnenia realizácie   konkrétnych   procesných   práv   toho-ktorého   účastníka   konania.   Z toho   potom najvyšší súd vyvodil záver, že nesprávnym právnym posúdením veci nedochádza k odňatiu možnosti konať pred súdom. Okrem toho dovolací súd poukazujúc na svoju judikatúru sťažovateľovi ozrejmil, že ním uvádzané „nové“ skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy alebo závery iných súdov vyslovených v obdobných veciach nie sú spôsobilým dôvodom obnovy konania.

V rámci dovolacieho konania sa najvyšší súd sústredil aj na námietku sťažovateľa týkajúcu   sa   odôvodnenosti   a preskúmateľnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   o ktorej najvyšší súd konštatoval, že by mohla byť „inou vadou“ odôvodňujúcou dovolací dôvod podľa   §   241   ods.   2   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ale   že   sama   osebe   ešte nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 a § 239 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nepriaznivý   výsledok   dovolacieho   konania   z pohľadu toho-ktorého   účastníka   konania   nemôže   viesť   k   záveru   o porušení   zásad   spravodlivého procesu, ak postup všeobecného súdu je v súlade so zákonom a ak výsledok rozhodovacej činnosti   nenesie   znaky   svojvôle   alebo   neodôvodnenosti.   Tak   to   bolo   aj   v prípade sťažovateľa. Ústavný súd sa totiž nedomnieva, aby z uznesenia najvyššieho súdu vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu.   Najvyšší   súd   dostatočne   predstavil   myšlienkové   pochody,   ktoré   ho   viedli k odmietnutiu dovolania, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   ale   ako   také,   ktoré   sú   v súlade   s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ústavy, pretože ostatným vlastníkom bytov nadobudnutých od FNM sa podarilo súdnou cestou zvrátiť nepriaznivý stav, no jemu zatiaľ nie, hoci ide o obdobnú právnu vec, ústavný súd uvádza, že na túto námietku dal sťažovateľovi   odpoveď   už   dovolací   súd,   keď   uviedol,   že   z dôvodov   už   spomínaných v napadnutom   uznesení   sa   mohol   zaoberať   len   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   vo   veci povolenia obnovy konania, a nie vo veci určenia neplatnosti zmluvy o prevode bytu. Tieto zistenia svedčia pre záver o tom, že chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd zároveň uvádza, že nenašiel ani súvislosť medzi označeným uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože najvyšší súd   v rámci   dovolacieho   konania predtým,   než by skúmal   správnosť   právnych   záverov odvolacieho   súdu,   zistil,   že   dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je prípustné. Z toho plynie jednoznačný záver o tom, že takýmto spôsobom nemohol najvyšší súd žiadnym relevantným spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľa a odňať mu tak možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

S prihliadnutím   na postavenie   ústavného súdu   vo vzťahu k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2009