znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 117/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   K.,   s.   r.   o.,   K,   a   Ing.   V.   K.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice   I v súvislosti   s výmazom   tejto   spoločnosti   z obchodného   registra,   ako   aj   jeho uzneseniami sp. zn. Sro 41/V z 2. apríla 2003 a č. k. Sro 41/V-85, 31 Zpz 387/03 z 9. júla 2007 a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., a Ing. V. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2007 doručená sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., K. (ďalej aj „sťažovateľka“ a „K.“), a Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa   čl. 20 ods.   1, čl. 46 ods.   1 v spojení s čl. 2 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v súvislosti s výmazom tejto spoločnosti z obchodného registra, ako aj jeho uzneseniami sp. zn. Sro 41/V z 2. apríla 2003 a č. k. Sro 41/V-85, 31 Zpz 387/03 z 9. júla 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «Predmetom tejto sťažnosti je nezákonný výmaz Sťažovateľky č. 1 z Obchodného registra, na podklade neprávoplatného rozhodnutia registrového súdu. Sťažovateľka č. 1 teda už nejestvuje, pričom táto sťažnosť by mala viesť k náprave jej porušených práv. (...) Nakoľko Sťažovateľka č. 1 v čase podávania tejto sťažnosti objektívne nejestvuje, z dôvodu právnej istoty podáva za Sťažovateľku č. 1 túto sťažnosť aj jej konateľ, Sťažovateľ č. 2. Sťažovateľ č. 3 podáva túto sťažnosť sám za seba, ako fyzická osoba. (...)

V r. 1996 zažalovala Č. a. s. na Krajskom súde v Košiciach svoje pohľadávky proti Sťažovateľke č. 1. (...) Neskôr, pred rozhodnutím nezávislého súdu vo veciach podaných žalôb, podala Č. a. s. z dôvodu tých istých sporných a zažalovaných pohľadávok návrh na vyhlásenie konkurzu na Sťažovateľku č. 1.

Aj napriek tomu, že ani o jednej zo žalôb nebolo rozhodnuté a teda navrhovateľ konkurzu nebol osobou oprávnenou na podanie takéhoto návrhu, nakoľko nebol schopný preukázať existenciu svojej nespornej pohľadávky, Krajský súd Košice, v rozpore s ust. § 4 ZKV   tento   konkurz   vyhlásil   uznesením   zo   dňa   20.   2.   1998,   č.   k.   1K   256/96-16. Za správkyňu konkurznej podstaty bola ustanovená JUDr. I. S., K.

Na návrh správkyne konkurznej podstaty zo dňa 13. 9. 1999 (príloha č. S283), súd zrušil konkurz uznesením zo dňa 12. 1. 2000, č. k. 1K 256/96-31 (S280).

Okresný   súd   Košice   I,   ako   súd   registrový,   uznesením   zo   dňa   2.2.2000   zosúladil novovzniknutý stav faktický so stavom právnym (S281).

Zrušením   konkurzu   odpadla   prekážka   pokračovania   konaní   na   podklade   žalôb Č. a. s. a v niektorých prípadoch nezávislé súdy v konaniach pokračovali.

V konaní 5 Cb 1504/02 súd v r. 2003 uložil žalobcovi sprístupniť Sťažovateľke 1 časť svojho účtovníctva a doručiť súdu zápis o jednaní o súdom položenej otázke. Žalobca túto výzvu súdu ignoroval a namiesto toho sa obrátil na registrový súd s podnetom na výmaz Sťažovateľky 1 z OR. Okresný súd Košice 1 tomuto podnetu vyhovel a uznesením zo dňa 2. 4.   2003 (S17) zahájil konanie o zmene zápisu v OR   u Sťažovateľky 1.   Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

Uznesením zo dňa 9. 7. 2007, č. k. Sro 41/V-85; 31 Zpz 387/03 Okresný súd Košice I povolil   výmaz   Sťažovateľky   1   z   OR   (S794).   Toto   uznesenie   bolo   právnemu   zástupcovi Sťažovateľky 1 doručené dňa 24. 9. 2007, pričom z poučenia vyplýva, že proti uzneseniu je možné v 15-dňovej lehote podať odvolanie.

K faktickému výmazu Sťažovateľky 1 z OR došlo dňa 17. 9. 2007, teda 7 dní pred doručením uznesenia o povolení výmazu (internetový výpis K. s. r. o. z OR).

Nejestvujúca Sťažovateľka 1 podala z dôvodu právnej istoty podaním zo dňa 9. 10. 2007 proti doručenému uzneseniu odvolanie, v zmysle poučenia súdom (S795). (...) Sťažovateľka 1 a Sťažovateľ 2 namietajú porušenie základného práva Sťažovateľky 1 podľa čl. 46(1) Ústavy SR a ľudského práva a základnej slobody Sťažovateľky 1 podľa čl. 6(1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:

Podľa   poučenia   v   uznesení   o   povolení   výmazu,   je   proti   doručenému   uzneseniu prípustný   opravný   prostriedok   -   odvolanie.   Toto   uznesenie   bolo   právnemu   zástupcovi Sťažovateľky 1 doručené dňa 24. 9. 2007. Avšak, k jej výmazu z obchodného registra došlo ešte pred jeho doručením, dňa 17. 9. 2007. Podľa §68(1) ObZ tak Sťažovateľka 1 zanikla na základe   neprávoplatného   uznesenia   registrového   súdu   a   to   skôr,   než   bolo   príslušné rozhodnutie jej právnemu zástupcovi vôbec doručené.

Aj   keď   sa   Sťažovateľka   1   proti   doručenému   uzneseniu   odvolala,   toto   odvolanie nemožno považovať za účinný a efektívny prostriedok nápravy poskytujúci rozumný výhľad na úspech,   nakoľko odvolanie podával už nejestvujúci,   zaniknutý subjekt práva a teda, ako keby ani nebolo bývalo podané. (...)

Postupom súdu došlo k porušeniu práva na súdnu a inú ochranu Sťažovateľky 1 aj v tom,   že   jej   bolo   znemožnené   uplatnenie   jej   práva   na   súdnu   ochranu   v   sporoch, iniciovaných subjektom, ktorý pred rozhodnutím nezávislého súdu o podaných žalobách, podal   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   a   tento   bol   súdom   vyhlásený   aj   bez   preukázania deklarovaného   nároku   navrhovateľom;   po   zrušení   konkurzu,   kedy   odpadla   prekážka pokračovania   v   predmetných   konaniach   a   vo   veciach   niektorých   žalôb   podaných navrhovateľom   konkurzu   sa   ďalej   konalo,   súd   svojim   postupom   znemožnil   účinnú a efektívnu   obranu   Sťažovateľky   1,   kedy   neumožnil   ukončenie   vedených   sporov právoplatným meritórnym rozhodnutím nezávislého súdu aj keď nesporne mohol. (...) Situácia je o to vážnejšia, že po zrušení konkurzu na Sťažovateľku 1, registrový súd vo veci konal a zosúladil stav faktický so stavom zápisu, kedy uznesenie o zrušení konkurzu posúdil rovnako ako sťažovatelia, teda ako rozhodnutie, ktoré nevedie k jej zákonnému výmazu z OR. Príslušnú zmenu vykonal Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 2. 2. 2000, č.   k.   Sro   41/V;   Zpz   141/Sro/2000.   Až   s   odstupom   času,   kedy   v   pokračujúcom   konaní s navrhovateľom konkurzu (5 Cb 1504/02, predtým 7 Cb 1506/96) súd uložil navrhovateľovi sprístupniť   Sťažovateľke   1   časť   svojho   účtovníctva,   tento   sa   namiesto   toho   obrátil na registrový   súd   s   podnetom   na   výmaz   Sťažovateľky   1   z   OR.   Registrový   súd   tejto „objednávke“   vyhovel.   Navrhovateľ   v spore   sa   vyhol   povinnosti   preukázať   svoj   údajný nárok,   ktorý v spolupráci s Krajským súdom Košice zneužil aj na vyhlásenie konkurzu na Sťažovateľku   1   a   v   spolupráci   s   Okresným   súdom   Košice   I   zablokoval   možnosť Sťažovateľky 1 preukázať svoje právo v sporoch, kvôli ktorým na ňu bol vyhlásený konkurz a domáhať sa následne náhrady spôsobených škôd. (...)

Prakticky   je   totiž   dosiahnuteľné,   že   na   základe   prostého   deklarovania   fiktívneho nároku,   bez   nutnosti   preukázania   jeho   objektívnej   existencie,   je   možné   zlikvidovať ľubovoľný subjekt bez toho, aby sa tento mohol proti takémuto nároku a postupu účinne brániť a ubrániť. (...)

Za tejto situácie nemal súd konanie o výmaze vôbec začínať a v prípade pochybností, mal vykonať ďalšie dôkazy smerujúce k zisteniu dôvodu zrušenia konkurzu a k zisteniu skutočného   majetkového   stavu   Sťažovateľky   1.   Z   návrhu   správkyne   KP   na   zrušenie konkurzu totiž vyplýva, že v účtovníctve Sťažovateľky 1 sú aktíva v podobe pohľadávok vo výške presahujúcej 117 mil. Sk. Nedostatok majetku teda vôbec neprichádza do úvahy, nakoľko tieto pohľadávky by v súlade s ust. §44 (1d) ZKV museli byť najprv z konkurznej podstaty vylúčené. (...)

Sťažovateľka 1 a Sťažovateľ 2 namietajú porušenie základného práva Sťažovateľky 1 na opravný prostriedok podľa čl. 46(1) Ústavy SR a ľudského práva a základnej slobody Sťažovateľky 1 podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: Uznesením 1K 256/96-31 zrušil konkurzný súd konkurz na Sťažovateľku 1. Súdom uvedené   dôvody   pochopili   sťažovatelia   ako   dôvody   nenaplnenosti   predpokladov pre konkurz. Každopádne však, proti výroku tohto uznesenia nemali sťažovatelia námietky. Podľa §202(4) OSP odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. V danom prípade je však uznesenie o zrušení konkurzu takým rozhodnutím, z ktorého sa odvíjajú rozdielne právne dôsledky nielen na základe výroku rozhodnutia, ale aj, a v tomto prípade predovšetkým,   na   základe   uvedených   dôvodov,   zrušenie   podľa   §44(1a)   ZKV   -   úpadca pokračuje v činnosti so zachovaním práva domáhať sa práv v pokračujúcich aktívnych aj pasívnych   sporoch;   zrušenie   podľa   §44(1d)   ZKV   -   obligatórne   zrušenie   úpadcu bez likvidácie. Ani proti uzneseniu o zahájení konania o zmene zápisu v OR nie je odvolanie prípustné. Jediný dostupný opravný prostriedok je odvolanie proti uzneseniu o povolení zmeny   zápisu/výmazu,   ku   ktorému   však   súd   pristúpil   pred   doručením   tohto   uznesenia Sťažovateľke 1, čím ju pripravil o jediný účinný a efektívny prostriedok nápravy. (...) Sťažovatelia 1,2 a 3 namietajú, že postupom a rozhodnutím súdu došlo k porušeniu ich   základného   práva   vlastniť   majetok   a   poberať   požitky   plynúce   z   tohto   vlastníctva, v súlade s čl. 20(1) Ústavy SR a ekvivalentného ľudského práva a základnej slobody podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. (...)

Je   nesporné,   že   správkyňa   konkurznému   súdu   potvrdila   existenciu   majetku Sťažovateľky 1 v sume cca 117 mil. Sk. Žiaden súd pred zrušením konkurzu tento majetok z konkurznej podstaty nevylúčil. Subjektívny názor správkyne, že sa jedná o pohľadávky fiktívne, nebol potvrdený žiadnym rozhodnutím súdu. Registrový súd rozhodol o vymazaní Sťažovateľky 1 z OR bez likvidácie, čím bola Sťažovateľka 1 o tento svoj majetok nezákonne pripravená spôsobom, ktorý zákon nepripúšťa. (...)

Sťažovatelia 1, 2 a 3 namietajú, že postupom a rozhodnutím súdu došlo k porušeniu ich   základného   práva   na   opravný   prostriedok,   v   súlade   s   čl.   46(1)   Ústavy   SR a ekvivalentného ľudského práva a základnej slobody podľa čl. 13 Dohovoru.

K   ochrane   svojho   majetku,   o   ktorý   prišli   sťažovatelia   postupom   a   rozhodnutím namietaným v predchádzajúcom odstavci, nemali k dispozícií žiaden účinný a efektívny opravný prostriedok, ktorým by bolo možné čo i len teoreticky dospieť k ochrane tohto majetku napadnutého namietaným postupom a rozhodnutím. (...)

S   odkazom   na   vyššie   uvedené   sťažovatelia   udávajú,   že   o   tom,   či   namietaným postupom a rozhodnutím Okresného súdu Košice I boli alebo neboli porušené ich základné práva a ľudské práva a základné slobody, môže objektívne rozhodnúť iba Ústavný súd SR s tým,   že   súčasne   môže   napadnuté   uznesenie   zrušiť   a   rozhodnúť   o   priznaní   finančnej kompenzácie sťažovateľom. (...)

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   navrhujú   sťažovatelia,   aby   Ústavný   súd   nálezom vyslovil, že:

„Výmazom spoločnosti K. s. r. o. K., z obchodného registra Okresného súdu Košice I,   bez   právoplatného   rozhodnutia   súdu   o   výmaze,   došlo   Okresným   súdom   Košice   I   k porušeniu základných práv a ľudských práv a základných slobôd spoločnosti K. s. r. o. K. podľa čl. 20(1) a čl. 46(1) Ústavy SR v spojení s čl. 2(2) Ústavy SR, čl. 6(1) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Výmazom spoločnosti K. s. r. o. K., z obchodného registra Okresného súdu Košice I, bez právoplatného rozhodnutia súdu o výmaze, došlo Okresným súdom Košice I k porušeniu základných práv a ľudských práv a základných slobôd Ing. V. K. K., podľa čl. 20(1) Ústavy SR v spojení s čl. 2(2) Ústavy SR, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   zo   dňa   9.   7.   2007,   č.   k.   Sro   41/V-85, 31 Zpz 387/03, ktorým súd povolil výmaz spoločnosti K. s. r. o. K. z obchodného registra Okresného súdu Košice I, došlo k porušeniu základných práv a ľudských práv a základných slobôd spoločnosti K. s. r. o. K. podľa čl. 20(1) a 46(1) Ústavy SR v spojení s čl. 2(2) Ústavy SR, čl. 6(1) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   zo   dňa   9.   7.   2007,   č.   k.   Sro   41/V-85, 31 Zpz 387/03, ktorým súd povolil výmaz spoločnosti K. s. r. o. K. z obchodného registra Okresného súdu Košice I, došlo k porušeniu základných práv a ľudských práv a základných slobôd Ing.   V. K. K.   podľa čl. 20(1) Ústavy SR v spojení s čl. 2(2) Ústavy SR, čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Ústavný   súd   SR   nariaďuje   Okresnému súdu Košice   I,   aby v obchodnom registri v odd. Sro vo vložke č. 41 pri obchodnom mene K. s. r. o. K. (...), obnovil zápis všetkých právnych skutočností do stavu platného ku dňu 16. 9. 2007.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu   Košice   I   zo   dňa   9.   7.   2007, č. k. Sro 41/V-85, 31 Zpz 387/03, zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 2. 4. 2003, č. k. Sro 41/V.

Okresný   súd   Košice   I   je   povinný   zaplatiť   spoločnosti   K.   s.   r.   o.   K.   za   ujmy nemajetkovej povahy primerané finančné zadosťučinenie vo výške 12 332 183,- Sk, ako aj trovy konania a trovy právneho zastúpenia, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu“.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky a sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predtým,   než   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok   sťažovateľky a sťažovateľa, riešil otázku, ktorý subjekt je oprávnený namietať porušenie uvedených práv postupom   a rozhodnutiami   okresného   súdu   súvisiacimi   s výmazom   K.   z obchodného registra.

Podľa § 13 ods. 1 Obchodného zákonníka (...) Právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca. Podľa odseku 2 tejto právnej normy ustanovenia tohto zákona o jednotlivých obchodných spoločnostiach a o družstve určujú štatutárny orgán, ktorého konanie je konaním podnikateľa.

Podľa § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia konateľom spoločnosti môže byť len fyzická osoba.

Z uvedeného vyplýva, že konaním spoločnosti, v tomto prípade sťažovateľky (K.), je konanie jej štatutárneho orgánu (konateľa), ktorým je v namietanom prípade sťažovateľ. Určenie okruhu účastníkov v   konaní vo veciach obchodného registra nie je jednoznačné, ale   možno   konštatovať,   že   sú   nimi   navrhovateľ   zápisu   a osoba,   ktorá   ma zákonom predpokladaný hmotnoprávny vzťah k predmetu konania a zápisu. V namietanej veci išlo o výmaz   K.   z obchodného   registra,   čo   sa   nepochybne   dotklo   samotnej   spoločnosti, ale aj jej konateľa,   ktorý   ako   konateľ   bol   v obchodnom   registri   zapísaný.   Z uvedeného dôvodu   ústavný   súd   ustálil,   že   osobou   oprávnenou   podať   sťažnosť   ústavnému   súdu je sťažovateľka   (K.),   ale   aj   sťažovateľ   ako   jej   konateľ.   Keďže sťažovateľ   ako   konateľ spoločnosti je osobou totožnou so sťažovateľom, ktorý sťažnosť podal vo svojom mene ako fyzická osoba, ústavný súd nepovažoval za potrebné rozhodnúť o odmietnutí sťažnosti v tejto časti ako podanej neoprávnenou osobou. Ústavný súd vychádzal z toho, že sťažnosť podala   sťažovateľka   ako   spoločnosť,   ktorej   sa výmaz   z obchodného   registra   dotýka, ale aj sťažovateľ ako fyzická osoba, ktorý ako jej štatutárny orgán v jej mene konal.

1. Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   a sťažovateľ   namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu postupom a uznesením okresného súdu č. k. Sro 41/V-85, 31 Zpz 387/03 z 9. júla 2007 v súvislosti   s výmazom   K.   z   obchodného   registra, ústavný   súd   vychádzal z princípu subsidiarity   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd zistil, že namietaným uznesením č.   k. Sro 41/V-85, 31 Zpz 387/03 z 9. júla 2007 okresný súd rozhodol: „v obchodnom registri v odd. Sro vo vložke číslo 41/V pri: Obchodné meno: K. s. r. o. K. (...) povoľuje sa vykonať tento zápis: Zapisuje sa: Ďalšie právne skutočnosti: Súd povoľuje výmaz v obchodnom registri v odd. Sro vo vložke č. 41 pri:   Obchodné   meno:   K.   s.   r.   o.   K.   (...)   ako   aj   všetkých   ďalších   právnych   skutočností zapísaných   v uvedenej   vložke   na   základe   uznesenia   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 1 K 256/96-31 zo dňa 12. 1. 2000 právoplatného dňa 23. 11. 2000 o zrušení konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu“.

Podľa   poučenia   obsiahnutého   v namietanom   rozhodnutí   bolo   možné   proti   nemu podať odvolanie. Ústavný súd zistil, čo napokon potvrdila aj sťažovateľka, že proti tomuto rozhodnutiu podala 9. októbra 2007 odvolanie. V čase podania sťažnosti nebolo o podanom opravnom   prostriedku   rozhodnuté.   O odvolaní   však   rozhodol   Krajský   súd   v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   1   Cob   96/2007   z 31.   januára   2008   tak, že prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil.   Napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   v spojení s uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 17. marca 2008.

Keďže   sťažovateľka   a sťažovateľ   namietali   porušenie   svojich   práv   len   postupom a rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) uplatnil svoju právomoc len vo vzťahu k takto nastoleným námietkam.  

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v čase   podania   sťažnosti   už   neexistovala   spoločnosť K.,   s.   r.   o.,   ani Ing.   V.   K.,   pretože spoločnosť   bola v likvidácii,   a tak bola aj zapísaná v obchodnom registri s tým, že jej štatutárnym orgánom bol likvidátor.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že fyzická osoba alebo právnická   osoba   môže   uplatniť   námietku   porušenia   svojich   základných   práv   a slobôd, v danom prípade sa vyžaduje, aby boli vo vzťahu s účastníkmi konania (II. ÚS 191/04), v opačnom prípade fyzická osoba alebo právnická osoba nie sú oprávnenou osobou.

2.   V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   a sťažovateľ   namietali   porušenie svojich základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1,   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   2   ods.   2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. Sro 41/V z 2. apríla 2003.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie konanie   je   jej   podanie   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (napr. I. ÚS 22/02, III. ÚS 187/06, III. ÚS 121/07).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zistil,   že   namietané   uznesenie   okresného   súdu z 2. apríla   2003,   proti   ktorému   odvolanie   nebolo   prípustné,   nadobudlo   právoplatnosť 25. apríla 2003.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti,   a s prihliadnutím   na   dátum   právoplatnosti uvedeného rozhodnutia (25. apríl 2003), ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (21. november 2007), ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie   sťažnosti   v tejto   časti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05, III. ÚS 215/06). Keďže zmeškanie lehoty na podanie   ústavnej   sťažnosti   nemožno   odpustiť,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti odmietol ako podanú oneskorene.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ a sťažovateľka namietali aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu   č.   k.   Sro   41/V-85,   31   Zpz   387/03   z 9.   júla   2007   v súvislosti   s výmazom   K. z obchodného registra.

Ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že odôvodnenie sťažnosti vo vzťahu k namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   nebolo   formulované   zreteľne, ale vzhľadom na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde pri prerokovaní tejto časti sťažnosti   vychádzal   z toho,   ako   boli   námietky   sťažovateľky   a sťažovateľa   premietnuté do petitu, ktorý tvorí východisko na rozhodnutie ústavného súdu.  

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané týmto dohovorom boli porušené,   musí   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   z ktorej   vychádza aj judikatúra   ústavného   súdu,   vyplýva,   že   čl.   13   dohovoru   priznáva   fyzickým   osobám a právnickým osobám procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň   obhájiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o porušení   iného   práva   chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983, III. ÚS 38/05).

Je nepochybné, že proti namietanému uzneseniu okresného súdu mala sťažovateľka a sťažovateľ   právo   podať   odvolanie.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   čo   napokon   zistil aj ústavný   súd,   že   proti   danému   uzneseniu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Cob   96/2007   z 31.   januára   2008   tak, že prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil.   V tejto   súvislosti   treba   konštatovať,   že odvolacie konanie, ktorého iniciovanie záviselo od   vôle účastníkov konania, sa uskutočnilo a jeho výsledkom bolo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý rozhodnutie okresného súdu v rámci tohto   procesu   preskúmal.   Skutočnosť,   že   krajský   súd   nerozhodol   podľa   očakávaní a predstáv   sťažovateľky   a sťažovateľa,   nie   je   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   čl.   13 dohovoru (obdobne III. ÚS 321/06).

Podľa   súčasnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom a uznesením   okresného   súdu   a namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   13   dohovoru, sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   právne   irelevantné zaoberať sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľky   a   sťažovateľa   nastolenými   v sťažnosti, ako aj ich žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 15. apríla 2008