znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 117/06-53

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov   Eduarda   Báránya   a   Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   Š.   L.,   bytom   K., zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   K.,   v časti,   v   ktorej   namietal   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, ako aj čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 Co 301/04-188 z 20. septembra 2005, na neverejnom zasadnutí 23. augusta 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. L. podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 Co 301/04-188 z 20. septembra 2005   p o r u š e n é b o l o.

2. Z r u š u j e   rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach   č. k.   14   Co   301/04-188 z 20. septembra 2005 a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Košiciach, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Š. L.   p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie v sume   50 000   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Š. L. v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na adresu jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. K., K. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Š. L. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 117/06-34   z 5.   apríla   2006   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   Š.   L.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného právnym zástupcom advokátom JUDr. M. K., K., v časti, v ktorej namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, ako aj čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 301/04-188 z 20. septembra 2005 (a vo zvyšnej časti ju odmietol). Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil na základe výzvy ústavného súdu podaním z 3. februára 2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v K. (ďalej len „KÚV PZ v K.“) z 11. novembra 1997 bolo voči sťažovateľovi vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu neoprávneného podnikania spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 118 ods. 1 a 3 v tom čase platného Trestného zákona (ďalej len „TZ“) a trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 252 TZ.

Po   vznesení   obvinenia   voči   sťažovateľovi   Krajská   prokuratúra   v K.   (ďalej   len „krajská prokuratúra“) 5. februára 1998 vydala opatrenie sp. zn. 2 Kv 53/97 v súlade s § 79b v tom   čase   platného   Trestného   poriadku   (ďalej   aj   „TP“),   ktorým   zaistila   peňažné prostriedky na podnikateľských, ako aj súkromných účtoch sťažovateľa, ktoré boli vedené v Č., a. s., pobočke K., a v A., a. s., pobočke K.

Sťažovateľ   sa   o zaistení   svojich   peňažných   prostriedkov   na   základe   opatrenia krajskej prokuratúry dozvedel až po návšteve peňažných ústavov.

V roku   1999   odborníci   začali   avizovať   rozsiahle   problémy   s likviditou   A.,   a. s., v ktorej   mal   o.   i.   aj   sťažovateľ   vedené   účty,   na   ktorých   sa   nachádzali   jeho   peňažné prostriedky   a boli   zaistené   opatrením   krajskej   prokuratúry.   Sťažovateľ   nebol   oprávnený disponovať   s peňažnými   prostriedkami   na   zaistených   účtoch,   a preto   požiadal   listom z 22. júla 1999 krajskú prokuratúru o prevod zaistených peňažných prostriedkov z A., a. s., do inej bankovej inštitúcie. Dôvodom jeho žiadosti bola predovšetkým skutočnosť, že ak by mal sám prístup k svojim peňažným prostriedkom v A., a. s., v ktorú ako klient pre jej ťažkosti, zlé hospodárenie a predvídané následky stratil dôveru, v snahe predísť škode na vlastnom majetku by urýchlene urobil kroky vedúce k prevodu jeho peňažných prostriedkov do iného peňažného ústavu.

Krajská prokuratúra na jeho žiadosť odpovedala listom z 11. augusta 1999, v ktorom mu oznámila, že jeho žiadosti nevyhovuje. Sťažovateľ vedomý si následkov vyhlásenia nútenej   správy   na   A.,   a.   s.,   listom   z 1.   decembra   1999   opätovne   požiadal   príslušného dozorujúceho prokurátora krajskej prokuratúry o prevod zaistených peňažných prostriedkov do inej bankovej inštitúcie, avšak bezúspešne (odpoveď prokurátora z 20. januára 2000).

Proti uvedenému postupu prokurátora podal sťažovateľ 27. januára 2000 sťažnosť adresovanú Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej aj „generálna prokuratúra“), ktorá   ho   však   len   písomne   upovedomila,   že   sťažnosť   postúpila   na   vybavenie   krajskej prokuratúre. Po viacerých výzvach sťažovateľa a jeho právneho zástupcu až po uplynutí takmer   4   mesiacov,   a to   7.   apríla   2000,   opätovne   krajská   prokuratúra   (prostredníctvom prokurátora, na ktorého postup sa sťažovateľ sťažoval) sťažovateľovi oznámila, že nie je orgánom vykonávajúcim bankový dohľad a nemôže zodpovedať za hospodárnosť činností jednotlivých bánk.

Sťažovateľ mal v A., a. s., k 3. decembru 1999, keď ju Národná banka Slovenska vyhlásila   za   neschopnú   vyplácať   vklady   na   zaistených   účtoch,   peňažné   prostriedky   na súkromnom devízovom účte vo výške 27 025,88 USD (1 153 275,30 Sk) a na korunovom podnikateľskom účte 260 512,12 Sk (spolu mal teda v A., a. s., zablokovaných 1 413 787,40 Sk).

Uznesením   sp.   zn.   ČVS:   VP-46/20-1997   z 29.   júna   2001   KÚV   PZ   v K.,   ktoré nadobudlo   právoplatnosť   20.   júla   2001,   bolo   trestného   stíhanie   voči   sťažovateľovi zastavené, lebo skutok, pre ktorý sa viedlo trestné konanie, nebol trestným činom a nebol dôvod   na   postúpenie   veci.   Dňa   28.   júna   2001   bolo   vydané   krajskou   prokuratúrou rozhodnutie o zrušení príkazu na zaistenie účtov, ktoré mal sťažovateľ vedené v A., a. s., pobočke K., v tom čase už v konkurze.

Po predložení rozhodnutia o zrušení príkazu na zaistenie účtov sťažovateľa Fond ochrany   vkladov   poskytol   sťažovateľovi   finančnú   náhradu   zodpovedajúcu   časti   jeho peňažných prostriedkov nachádzajúcich sa na nedostupnom súkromnom devízovom účte, avšak len vo výške 216 461,97 Sk. Sťažovateľ okrem škody spočívajúcej v rozdiele medzi finančnými prostriedkami nachádzajúcimi sa na zaistených účtoch a náhradou vyplatenou Fondom   ochrany   vkladov   utrpel   v príčinnej   súvislosti   so   zaistením   účtov   dozorujúcim prokurátorom v A., a. s., aj ďalšiu škodu vo výške 74 777 Sk [spočívajúcu vo vyrubení sankcie   –   úrokov   z omeškania   v rámci   konania   o povolenie   odkladu   zaplatenia   dane z príjmov   fyzických   osôb   (sťažovateľa)   za   rok   1998   vyrubenú   rozhodnutím   Daňového úradu K.].

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   opätovne   poukázal   na   uznesenie   KÚV   PZ   v K. z 29. júna 2001, ktorým bolo trestného stíhanie voči sťažovateľovi zastavené. V prípade, ak by prokurátor   v uvedenom   konaní sťažovateľovým   žiadostiam   na   uvoľnenie   finančných prostriedkov vyhovel, nemuselo by vôbec dôjsť ku škode, ktorej náhrady sa sťažovateľ domáha   touto   žalobou.   Sťažovateľ   teda   utrpel   v príčinnej   súvislosti   so   zaistením   účtov dozorujúcim prokurátorom škodu, ktorá bola spôsobená nesprávnym úradným postupom generálnej prokuratúry.

Sťažovateľ následne podal na Okresnom súde K. (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu   škody   smerujúcu   proti   generálnej   prokuratúre.   Okruh   účastníkov   konania   na strane   žalovaných   v uvedenom   konaní   bol   neskôr   rozšírený   o Slovenskú   republiku   - Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 23 C 415/02-154   zo   17.   júna   2004   jeho   žalobu   v celom   rozsahu   zamietol   a žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že v danej veci bol preukázaný vznik škody sťažovateľa, tento má však právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla voči štátu, vyplývajúcu z existencie objektívnej zodpovednosti štátu za takto vzniknutú škodu, ale len z titulu nezákonného rozhodnutia, pretože   zastavenie   trestného   konania   voči   sťažovateľovi   z dôvodu   podľa   §   172   ods.   1 písm. d)   TP   malo   za   následok   okrem   iného   aj   určenie   nezákonnosti   predchádzajúcich rozhodnutí   v trestnom   konaní,   teda   aj   opatrenia   prokurátora   o zaistení   peňažných prostriedkov   sťažovateľa.   Okresný   súd   teda   uzavrel,   že   nárok   sťažovateľa „neobstojí“ z dôvodu jeho nesprávnej právnej kvalifikácie.

Sťažovateľ sa proti tomuto rozsudku okresného súdu odvolal, pričom   vo svojom odvolaní namietal, že okresný súd v uvedenej veci nevykonal všetky navrhované dôkazy (nepreskúmal spisový materiál KÚV PZ v K. vedený pod sp. zn. ČVS: VP-46/20-1997) a tie dôkazy, ktoré vykonal, nesprávne právne posúdil.

Krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 301/04-188 z 20. septembra 2005, doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľa 19. októbra 2005 (ďalej aj „rozsudok z 20. septembra 2005“), rozsudok okresného súdu v uvedenej veci potvrdil.

Sťažovateľ rozsudok krajského súdu z 20. septembra 2005 považuje za neústavný, pretože v ňom krajský súd nebral podľa neho zreteľ na jeho ústavné práva podľa čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4, ako aj čl. 46 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ   považuje   za   nesporné,   že   rozhodnutím   prokurátora   v uvedenej   veci nepochybne došlo k obmedzeniu jeho dispozičných práv ohľadne finančných prostriedkov nachádzajúcich   sa   na   účtoch   v peňažných   ústavoch,   čím   došlo   aj   k zásahu   do   jeho vlastníckeho práva.

Ustanovenie § 2 ods. 4 TP ukladá podľa neho práve z dôvodu nesporných zásahov do práv občanov v trestnom konaní orgánom činným v trestnom konaní povinnosť dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.

Podľa názoru sťažovateľa ak mal krajský súd v konaní za preukázané, že pri zaistení peňažných prostriedkov bol dodržaný procesný postup upravený v TP, a niet zákonného ustanovenia, podľa ktorého by ním navrhovaný postup spočívajúci v prevode peňažných prostriedkov do inej banky bolo možné uskutočniť, pretože by to bolo nad rámec zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, a žiadne ustanovenie platného TP nedávalo prokurátorovi možnosť disponovať na žiadosť trestne stíhanej osoby peniazmi na   zaistenom   účte   (t.   j.   že   prokuratúra   postupovala   zákonom   ustanoveným   spôsobom), potom krajský súd opomenul potrebu posúdiť celú vec aj s prihliadnutím na podstatu a účel trestného konania aj s poukazom na ústavné práva sťažovateľa.

Sťažovateľ je toho názoru, že «účel a zmysel právnych predpisov nie je možné určiť len v slovách a vetách toho ktorého predpisu, v ktorom sú vždy taktiež prítomné aj princípy uznávané   demokratickými   právnymi   štátmi,   ktoré   vyplývajú   z ústavy,   ako   aj   z listiny základných práv a slobôd, ktorými je náš štát viazaný.

Krajský súd preto pochybil ak neprihliadol, že v danom prípade

-   mal   nesporne   prokurátor   viacero   zákonných   možností,   ako   zaistiť   pre   účely trestného konania peňažné prostriedky sťažovateľa

- nezapodieval sa prečo v prípravnom konaní prokurátor vôbec nezaistil peňažné prostriedky sťažovateľa nachádzajúce sa na iných účtoch

- nezapodieval sa prečo v prípravnom konaní prokurátor nerozhodol o zaistení iného majetku sťažovateľa, do úvahy prichádzali rôzne hnuteľné ako aj nehnuteľné veci, ktorý by nebol   ohrozený   napr.   zlým   hospodárením   banky   a nesporne   bol   aj   oprávnený   zrušiť zaistenie   účtov   v A.   a uložiť,   napr.   povinnosť   obvinenému   zložiť   dané   prostriedky   do depozitu, či ich previesť do iného peňažného ústavu.

Pravdou však bolo, že Krajská prokuratúra v K. len mechanicky vydala opatrenia na zaistenie peňažných prostriedkov sťažovateľa nachádzajúcich sa len na niektorých účtoch sťažovateľa,   ktoré   považovala   za   účty   z ktorých   sa   mali   vykonávať   „podozrivé“ (v skutočnosti absolútne legálne) obchodné transakcie».

Pokiaľ   sa   krajský   súd   pri   zdôvodnení   zamietnutia   jeho   žaloby   pri   posudzovaní nesprávneho   úradného   postupu   obmedzil   výlučne   na   konštatovanie   zákonnosti   postupu a rozhodnutí   prokuratúry,   teda   súlad   rozhodnutia   o zaistení   účtu   a postupu   s právnym predpisom, podľa ktorého bolo rozhodované, sú tieto jeho závery podľa sťažovateľa „čisto formalistické a z ústavnoprávneho hľadiska ich nie je možné (s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam   skúmaného   prípadu)   akceptovať“. Pokiaľ   teda   krajský   súd   nedostatočne preskúmal   postup   prokuratúry   v uvedenej   veci,   došlo   aj   jeho   postupom   k porušeniu sťažovateľom označených práv.

Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v uvedenej veci vydal tento nález:

„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 301/04, Generálna prokuratúra SR a SR – Ministerstvo spravodlivosti SR, nepriznaním náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. vzniknutej v príčinnej súvislosti s opatrením Krajskej prokuratúry v K. zo dňa 5. 2. 1998, sp. zn. 2 Kv 53/97 v súlade s § 79b Trestného poriadku, o zaistení peňažných   prostriedkov   na   podnikateľských   ako   aj   súkromných   účtoch   sťažovateľa, vedených v Č., a. s., pobočka K. a v A., a. s., pobočka K. v spojení s uznesením KÚV PZ SR v K. zo dňa 29. 6. 2001, ČVS: VP-46/20-1997 o zastavení trestného stíhania podľa § 172 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku porušili

1. Právo Š. L., bytom K., na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,   iného   štátneho   orgánu,   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným postupom zaručenom v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky

2. Právo Š. L., podľa ustanovení čl. 20 ods. 1 a ods. 4 ústavy podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok a vyvlastnenie a nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu a

3.   Právo   Š.   L.,   v zmysle   ustanovenia   čl.   13   ods.   4   ústavy,   podľa   ktorého   pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel

Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 Co 301/04-188 a vec sa mu vracia späť na ďalšie konanie.

Š. L., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.272.101,20 Sk, ktoré sú Krajský súd v Košiciach, Generálna prokuratúra SR a SR – Ministerstvo spravodlivosti SR povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť mu do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu. Š.   L.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia,   ktorú   sú   Krajský   súd v Košiciach,   Generálna   prokuratúra   SR   a   SR   –   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetnej sťažnosti podaním č. Spr 917/06 z 5. júna 2006 vyjadril krajský súd prostredníctvom svojho predsedu, ktorý túto sťažnosť považoval za nedôvodnú. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol:

„Okresný súd K.   rozsudkom zo dňa 17. 6. 2004 č. k. 23 C 415/02-154 zamietol žalobu   sťažovateľa   o náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom s odôvodnením, že podľa jeho názoru nešlo o nesprávny úradný postup, ale škoda bola spôsobená   nezákonným   rozhodnutím   o vznesení   obvinenia   proti   sťažovateľovi,   čo   však sťažovateľ nežaloval. Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 20. 9. 2005 č. k. 14 Co 301/04-188 potvrdil rozsudok súdu I. stupňa podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny, hoci z iných dôvodov. Odvolací súd mal za to, že nešlo o nesprávny úradný postup, lebo postup prokurátora bol v súlade so zákonom.

Krajský   súd   v   Košiciach   týmto   rozsudkom   neporušil   nijaké   právo   sťažovateľa, zaručené Ústavou Slovenskej republiky. Netrváme na tom, aby Ústavný súd SR konal vo veci samej na verejnom ústnom pojednávaní, t. j. súhlasíme s upustením od neho.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní z 29. mája 2006 ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámil, že netrvá na tom, aby sa v tejto veci konalo verejné ústne pojednávanie a súhlasí s upustením od neho.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy: „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy:   „Každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.“

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základných práv zaručených čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, ako aj čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 301/04-188 z 20. septembra 2005.   V konaní pred krajským súdom   vedenom pod sp. zn. 14 Co 301/04 sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva tým, že žiadal o náhradu škody spôsobenej podľa neho nesprávnym úradným postupom orgánov činných   v trestnom   konaní   vedeným   proti   nemu,   t.   j.   aby   mu   boli   nahradené   peňažné prostriedky,   o ktoré   podľa   neho   neodôvodnene   prišiel   v súvislosti   s trestným   konaním vedeným proti nemu.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

Predmetom ochrany podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol k dohovoru“)   je   len   „existujúci   majetok“,   avšak   z judikatúry   ústavného   súdu,   ako   aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pod tento pojem možno zahrnúť tiež majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, na základe ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má prinajmenšom „legitímnu nádej“ na ich zhodnotenie (napr. nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04, III. ÚS 328/05, rozsudok ESĽP vo veci Pine Valley Developments LTD. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991).

V danom prípade aj zaistené finančné prostriedky, vzhľadom na ktoré má účastník súdneho konania legitímnu nádej na ich navrátenie za splnenia zákonných podmienok (napr. v rámci   konania   o   náhradu   škody   podľa   v tom   čase   platného   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom v prípade priaznivého rozhodnutia v merite veci), možno podradiť pod pojem majetok, resp. vlastnícke právo, ktorému je v súlade s judikatúrou ústavného súdu i ESĽP poskytovaná ochrana podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru [k pojmu „legitímna nádej“ pozri rozsudok z 28. septembra 2004 vo veci Kopecký v. Slovenská republika (No 44912/98)].

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe   aj   potrebu   minimálnych   garancií   procesnej   povahy,   ktoré   sú   ustanovené   priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (druhej vety) v sťažovateľovom prípade teda bolo aplikovateľné   a povinnosťou   krajského   súdu   bolo   zabezpečiť   procesné   garancie,   ktoré z neho vyplývajú vrátane náležitého posúdenia jeho argumentácie a vyrovnania sa s ňou.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je teda povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v rozhodnutí   dostatočné   a relevantné dôvody,   na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

V uvedenom   prípade   kľúčovou   otázkou   pri   rozhodovaní   o sťažovateľovej   žalobe bolo posúdenie postupu orgánov činných v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi, v dôsledku ktorého malo dôjsť k vzniku jeho škody.

Status sťažovateľa v rámci trestného konania bol určený predovšetkým základným princípom platným v tomto konaní, ktorým je prezumpcia neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ktorého   cieľom   je   okrem   iného   i to,   aby   obvinený   z trestného   činu   neznášal   negatívne dôsledky z tohto obvinenia rovnajúce sa následkom súdneho rozhodnutia o vine.

V rámci trestného konania čl. 20 ods. 1 ústavy sťažovateľovi priznáva aj právo na ochranu   zaistených   peňažných   prostriedkov   v priebehu   tohto   konania,   ktorému korešponduje   zákonná   povinnosť   príslušných   orgánov   činných   v trestnom   konaní zabezpečiť ich ochranu zodpovedajúcu okolnostiam prípadu s ohľadom na základnú zásadu trestného konania uvedenú v § 2 ods. 4 prvej vety v tom čase platného TP, podľa ktorej mali tieto orgány okrem iného i dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.

Povinnosťou krajského súdu teda v danom prípade bolo predovšetkým posúdiť, či orgány činné v trestnom konaní interpretovali a aplikovali relevantné ustanovenia Trestného poriadku,   resp.   zákona   o prokuratúre,   súvisiace   s možnosťou   zaistenia   peňažných prostriedkov, ako aj ochrany zaistených peňažných prostriedkov pred eventuálne hroziacou škodou ústavne súladným spôsobom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy.

Právo sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy by teda zo strany krajského súdu bolo   rešpektované v   tom   prípade,   ak by   krajský   súd   posúdil   predmetnú   vec   vo   vyššie uvedenom kontexte, náležite zistil skutkový a právny stav tejto veci a až následne vydal rozhodnutie vo veci samej.

Krajský   súd vo svojom   rozhodnutí   z 20.   septembra   2005   vo   vzťahu k posúdeniu postupu orgánov činných v trestnom konaní v tejto veci uviedol: „(...) v nijakom prípade nebolo preukázané porušenie úradného postupu prokurátora v prípade zaistenia veci (...)“ a následne s poukázaním na znenie ustanovenia § 79c ods. 4 TP uviedol: „Niet zákonného ustanovenia, podľa ktorého žalobcom navrhovaný postup spočívajúci v prevode peňažných prostriedkov   do   inej   banky   bolo   možné uskutočniť,   pretože   by to bolo nad rámec zák. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Žiadne ustanovenie platného Trestného poriadku nedávalo možnosť prokurátorovi disponovať na žiadosť trestne stíhanej osoby peniazmi na zaistenom účte   a preto   je   potrebné   uzavrieť,   že   prokuratúra   postupovala   zákonne   stanoveným spôsobom   tak,   ako   to   zákon   ukladá   v trestnom   konaní   pre   podozrenie   zo   spáchania trestného činu podľa § 118 ods. 1, 3 Trestného zákona a § 252 ods. 1 Trestného zákona.“

Rozhodnutie   krajského   súdu   v tejto   veci   je   však   bez   posúdenia   v naznačenom kontexte a bez akejkoľvek ucelenej analýzy relevantných ustanovení Trestného poriadku a zákona o prokuratúre nepreskúmateľné.

Ak je nepriaznivé rozhodnutie všeobecného súdu o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva, nepreskúmateľné, znamená to porušenie jeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   uzavrel,   že   krajský   súd,   ktorý   v tejto   veci rozhodol   v neprospech   sťažovateľa   bez   toho,   aby   sa   dôsledne   vyrovnal   s relevantnými okolnosťami prípadu a v konaní prednesenými argumentmi sťažovateľa, porušil jeho právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

2.2 K namietanému porušeniu čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4, ako aj čl. 46 ods. 3 ústavy

Ústavný   problém   nastolený   sťažovateľom   na   ústavnú   ochranu   bol   dostatočne vyriešený   v predošlej   časti,   takže   už   nebolo   potrebné   zaoberať   sa   porušením   ďalších sťažovateľom namietaných práv, a preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

3.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy:   „Ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (pozn. čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (pozn. čl. 127 ods. 1 ústavy) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (pozn. čl. 127 ods. 1 ústavy), obnovil stav pred porušením.“

Keďže   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   z 20.   septembra   2005   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Povinnosťou krajského súdu bude najmä:

-   zabezpečiť,   aby   bola   vec   sťažovateľa   posudzovaná   zo   všetkých   relevantných ústavnoprávnych hľadísk, a

- vysporiadať sa právne korektným spôsobom s podstatou argumentácie sťažovateľa [že orgán verejnej moci (prokurátor), ktorý obmedzil sťažovateľovi dispozičné právo s jeho majetkom, ani na sťažovateľove výzvy neurobil opatrenia a ani sťažovateľovi neumožnil ich vykonanie na zabránenie vzniku škody na jeho majetku, s ktorým sťažovateľ v dôsledku rozhodnutia orgánu verejnej moci nemohol disponovať].

4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške rovnajúcej sa istine nároku tvoriaceho predmet súdneho konania (1 272 101,20 Sk s príslušenstvom),   ktorá   podľa   neho „aj   tak   nemôže   odčiniť   útrapy   a všetku   ujmu sťažovateľa spojené s nezákonným trestným stíhaním, jeho nedôvodným pobytom vo väzbe, poškodením jeho podnikania a života jeho celej rodiny“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľovi   bolo   možné   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   len   sčasti, pretože uplatnená suma sa vzťahovala aj k odporcom, ohľadne ktorých bola sťažnosť pri jej predbežnom   prerokovaní   odmietnutá   (Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky a Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky),   a porušenému   právu   ústavný   súd poskytuje ochranu vo forme obnovenia stavu pred porušením (príkaz na znovuprerokovanie veci).

Keďže konanie a rozhodnutie ústavného súdu o porušení práva sťažovateľa a vrátení veci   na   ďalšie   konanie   nemožno považovať za   dostatočnú   nápravu,   sťažovateľovi   bolo priznané primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje predovšetkým charakter porušenia práva sťažovateľa a s ním spojenú nemajetkovú ujmu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

5.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   požiadal   o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom vo výške, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy   pred   ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v období   od   1.   januára   2005   v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu (2 x 2 501 Sk + 2 x 150 Sk = 5 302 Sk). Náhrada trov konania   v predmetnej   veci   vypočítaná   podľa   platnej   právnej   úpravy   teda   spolu   činí 5 302 Sk.

Ústavný súd preto právnemu zástupcovi sťažovateľa priznal náhradu trov konania vo výške 5 302 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006