znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 117/05-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ondreja Králika, B., zastúpeného Mgr. A. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 316/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ondreja Králika   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2005 doručená   sťažnosť   Ing.   Ondreja   Králika,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného Mgr. A. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 316/03.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 56/02 z 28. apríla 2003 bolo jeho manželstvo rozvedené. Dve maloleté deti boli na čas po rozvode zverené do výchovy a opatery matky s tým, že po vzájomnej dohode deti budú striedavo vždy po týždni bývať u jedného z rodičov.

K dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva medzi bývalými manželmi, aj napriek pokusom sťažovateľa, nedošlo. Preto sťažovateľ 23. decembra 2003 podal návrh okresnému   súdu   na   jeho   vyporiadanie.   Konanie   vo   veci   sťažovateľa   je   na   tomto   súde vedené pod sp. zn. 9 C 316/03.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že 26. marca 2004 podal okresnému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia. V ňom žiadal, aby súd zaviazal jeho bývalú manželku (ďalej len „odporkyňa“) hradiť jednu polovicu splátky hypotekárneho úveru, ktorý im ešte za trvania manželstva spoločne poskytla HVB Bank Slovakia, a. s. Dôvodom tohto kroku sťažovateľa bola   jeho   snaha   vyhnúť   sa   sankciám   za   nesplácanie   úveru,   pretože   táto   povinnosť v dôsledku   neriešenia   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   ostala   na   ňom samotnom.

Na základe výzvy okresného súdu z 13. mája 2004 sťažovateľ uhradil súdny poplatok za návrh vo veci samej aj za návrh na vydanie predbežného opatrenia. Vzhľadom na zlú finančnú situáciu listami z 13. mája 2004 a 26. mája 2004 žiadal súd o konanie vo veci.

Uznesením zo 4. júna 2004 okresný súd návrh na vydanie predbežného opatrenia sťažovateľovi   zamietol.   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   o podanom odvolaní   sťažovateľa   z 28.   júna   2004   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   5   Co   212/2004 z 29. októbra 2004 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   však   až   16.   februára   2005   mu   bolo   vyššie   uvedené rozhodnutie   krajského   súdu   doručené   a následne   17.   februára   2005   mu   bolo   taktiež doručené   predvolanie   na   pojednávanie   vo   veci   samej,   ktoré   okresný   súd   nariadil na 19. máj 2005.

Sťažovateľ   namieta   tú   skutočnosť,   že   kým   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd postupovali neprimerane a neodôvodnene pomaly pri rozhodovaní o predbežnom opatrení, okresný súd vo veci samej nekonal vôbec, iba jednoduchými úkonmi vyzval sťažovateľa na zaplatenie   súdneho   poplatku   (doručená   12.   mája   2004)   a zaslal   návrh   odporkyni (20. mája 2004).

Sťažovateľ tvrdí, že napriek jednoduchosti a bežnosti prerokovávanej veci okresný súd počas 15 mesiacov od podania návrhu nezačal konať vo veci samej.

Z uvedeného   dôvodu   po   viacnásobných   urgenciách   sťažovateľ   8.   decembra   2004 podal sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní adresovanú predsedkyni okresného súdu, ktorá bola z jej strany posúdená ako dôvodná.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 316/03, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a náhradu trov konania vo výške 5 302 Sk.

V sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že konaním okresného súdu došlo aj k porušeniu jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   38   ods.   2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež jeho práva na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). V sťažnosti je návrh výroku rozhodnutia jasne oddelený od jej ostatných častí. Sťažovateľ je zastúpený zvolenou kvalifikovanou právnou zástupkyňou, advokátkou.

Podľa   §   20   ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom   sa   zvlášť vzťahuje na návrh   výroku   rozhodnutia (petit), v ktorom je sústredené, čo chce sťažovateľ konaním dosiahnuť. Preto ústavný súd pokladá v okolnostiach prípadu tvrdenie o porušení práv sťažovateľa podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru za súčasť jeho právnej argumentácie, a teda o ňom výslovne nerozhoduje.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona   o ústavnom   súde.   Skúmal   pritom,   či   má   na   jej   prerokovanie   právomoc,   či   má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (III. ÚS 199/02, I. ÚS 140/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého sa mal dopustiť okresný súd v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   316/03   o návrhu   sťažovateľa   na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva s odporkyňou.

V okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   zo   sťažnosti   sťažovateľa   a k nej   pripojeného spisového materiálu zistil, že v tejto veci na základe návrhu sťažovateľa z 23. decembra 2003   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   a   jeho   návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia   z   26.   marca   2004   okresný   súd   po   zaplatení   súdneho   poplatku sťažovateľom (13. mája 2004) uznesením zo 4. júna 2004 návrh na vydanie predbežného opatrenia   zamietol.   O odvolaní   sťažovateľa   voči   predmetnému   uzneseniu   podanému 28. júna 2004 rozhodol odvolací krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 212/2004 z 29. októbra 2004 tak, že napadnuté uznesenie prvostupňového súdu potvrdil.

Ostatným   úkonom   okresného   súdu   vo   veci   samej   bolo   nariadenie   pojednávania (21. decembra 2004) na 19. máj 2005.

III.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 167/03). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 61/03).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať   postup   okresného   súdu   za   taký,   ktorý   by   bolo   možné   vzhľadom   najmä   na celkovú dĺžku konania kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle cit. článku ústavy. Je síce možné zistiť v doterajšom postupe okresného súdu aj prieťah, tak ako ho konštatovala podpredsedníčka okresného súdu v odpovedi z 1. februára 2005 adresovanej sťažovateľovi, ten však bol napravený vytýčením pojednávania vo veci.

V posudzovanom konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 Občianskeho súdneho poriadku a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom. Súd v sporovom konaní nie je povinný konať z vlastnej   iniciatívy,   najmä nahradzovať úkony   účastníkov   pri   uplatňovaní   ich   nárokov, plnení ich   procesných   povinností   a využívaní procesných   práv.   Vychádzajúc z uvedenej základnej charakteristiky sporového konania možno sťažovateľovi vyčítať, najmä ak tak zdôrazňoval   naliehavú   potrebu   riešiť   meritum   veci   –   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva, že nevenoval pozornosť zaplateniu súdneho poplatku, ktorý bol splatný podaním návrhu, a zaplatil ho až 13. mája 2004 (4 a pol mesiaca po podaní návrhu) na základe výzvy okresného súdu.

O predbežnom opatrení okresný súd rozhodol v čase, ktorý nemožno považovať za vybavenie veci so zbytočnými prieťahmi, keď po úhrade súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia 13. mája 2004 o ňom rozhodol 4. júna 2004.

Ústavný súd konštatuje, že ak na jednej strane sťažovateľ ako účastník konania je oprávnený   využiť   na   svoju   obranu   všetky   procesné   prostriedky   dané   mu   príslušným procesným kódexom, na druhej strane musí počítať s tým, že ich využitie môže mať za nevyhnutný dôsledok spomalenie postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej, a tým   aj   predĺženie   súdneho   konania   a že   tento   dôsledok   (predĺženie   konania)   nemôže v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne úspešne pričítať výlučne postupu konajúceho súdu a len z tohto dôvodu vyvodzovať porušenie jeho práv podľa cit. článku ústavy. Z uvedeného dôvodu dobu minimálne štyroch mesiacov, keď celý spisový materiál vo veci sťažovateľa bol okresným súdom odstúpený krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa proti zamietnutiu predbežného opatrenia, nemožno pričítať na vrub okresnému súdu.

Ústavný súd v predmetnej veci konštatuje, že v okolnostiach prípadu doterajšia doba konania   okresného   súdu   je   primeraná   (15   mesiacov).   Dĺžka   konania   a   všetky   uvedené skutočnosti, t. j. doba, počas ktorej bol spis na krajskom súde, ako aj zaplatenie súdneho poplatku   sťažovateľom   až   na   výzvu   súdu   vylučujú,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 316/03 došlo ku zbytočným prieťahom znamenajúcim porušenie sťažovateľovho označeného ústavného práva.

Preto je sťažovateľova sťažnosť zjavne neopodstatnená. Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti nemožno odstrániť. Ústavný súd sa preto nezaoberal ani jeho ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005