znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 117/03-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 1, čl. 3, čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. b), čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14, čl. 26 v spojení s čl. 27 Paktu o občianskych a politických právach a čl. 1 písm. b) a čl. 3 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) č.   111/58   Krajským   súdom   v   Prešove,   Okresným   súdom   v   Bardejove,   Slovenskou republikou,   zastúpenou   vládou   Slovenskej   republiky   a Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť I. K. K. v časti, ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom v Bardejove v konaní vedenom pod   sp. zn. 11 C   129/96   a   Krajským súdom v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 61/02, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažnosť   I.   K.   K.   v   časti,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv   Slovenskou republikou,   zastúpenou   vládou   Slovenskej   republiky   a Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej republiky,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažnosť I. K. K. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2003 doručená sťažnosť I. K. K., bytom B., (ďalej len „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 1, čl. 3,. čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. b), čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   čl.   14,   čl.   26   v spojení   s   čl.   27   Paktu o občianskych   a politických   právach   a čl.   1 písm.   b)   a čl.   3   Dohovoru   Medzinárodnej organizácie práce o diskriminácii (zamestnaní   a   povolaní) č. 111/58 Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“), Okresným súdom v Bardejove   (ďalej len „okresný súd“),   Slovenskou   republikou,   zastúpenou   vládou   Slovenskej   republiky   a Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   11   C   129/96   z   27.   júla   2001   v právnej   veci navrhovateľa   proti   žalovanému   Slovenskej   republike   –   Okresnému   úradu   Bardejov o určenie   pracovného   pomeru   a iné   konanie   zastavil   podľa   §   83   Občianskeho   súdneho poriadku   z dôvodu   litispendencie.   V odôvodnení   uviedol,   že   navrhovateľ   sa   domáha rovnakého   nároku   voči   tomu   istému   účastníkovi   konania   na   strane   žalovaného   v skôr začatých konaniach vedených na tom istom okresnom súde pod sp. zn. 4 C 732/98 a 4 C 968/98.

Navrhovateľ podal proti predmetnému uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 61/02 z 20. decembra 2002 potvrdil napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvého stupňa zastavil konanie o určenie, že pracovný pomer „založený dekrétom rady ONV Bardejov“ z 1. júla 1961 medzi účastníkmi konania naďalej trvá.   Zároveň zrušil napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k výroku, že konanie žalovaného spočívajúce   v daní   výpovede   navrhovateľovi   ako   žalobcovi   zo   14.   novembra   1988   je prejavom   svojvoľného   prepúšťania   zo   zamestnania   a diskrimináciou   v povolaní a zamestnaní vo vzťahu k žalobcovi. Rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť 21. februára 2003.

Dňa 28. februára 2003 navrhovateľ podal proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu   dovolanie   z dôvodu   vád   konania   v zmysle   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku, najmä však preto, že postupom odvolacieho súdu mu bola podľa písm. f) cit. ustanovenia odňatá možnosť konať pred súdom.

Navrhovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho práv došlo uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 61/02 z 20. decembra 2002, uznesením okresného súdu sp. zn. 11 C 129/96 z 27.   júla   2001,   nenaplnením   jeho   práva   na   prácu   v dôsledku   toho,   že   bol   protiprávne prepustený zo zamestnania 27. augusta 1991, a tým, že následne sa nedomohol primeranej súdnej ochrany.  

Navrhovateľ žiada, aby ústavný súd

- zrušil uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 61/02 z 20. decembra 2002 v spojení s uznesením Okresného súdu v Bardejove sp. zn. 11 C 129/96 z 27. júla 2001,

- vyhlásil, že zo strany odporcov – označených súdov došlo v záležitosti navrhovateľa k   prieťahom   v   konaní   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   čo   v konečnom   dôsledku spôsobilo, že vec nebola vcelku prejednaná ani v primeranej lehote, ako to vyžaduje čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a tiež   k porušeniu   práva   na   spravodlivý   súdny   proces neprejednaním   veci   pred   odvolacím   súdom   verejne   a za   osobnej   účasti   a ktorý nespĺňal ani požadované procesné záruky štrukturálnej povahy nestrannosti súdu,

- vyslovil, že navrhovateľ v čase od 1. augusta 1991 až do vyhlásenia tohto nálezu je diskriminovaný vo svojom povolaní a zamestnaní v rozpore s čl. 14 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 14 a čl. 26 v spojení s čl. 27 Paktu o občianskych a politických právach, ako aj s čl. 1 písm. b) a čl. 3 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) č. 111/58 vo väzbe na čl. 36 písm. b) a čl. 35   ods.   3   ústavy,   pretože   Slovenská   republika   zatiaľ   fakticky   nenaplnila navrhovateľovo právo na prácu na základe právoplatného rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 18 Co 25/91-224 z 19. júla 1991 v spojení s   rozsudkom Okresného súdu v Bardejove sp. zn. 4 C 184/89 zo 16. januára 1991,

- priznal navrhovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 ústavy finančné zadosťučinenie za veľké morálne a ťažké zdravotné škody vo výške 5-miliónov Sk,

- uložil   okresnému   súdu   a krajskému   súdu,   aby   spoločne   a nerozdielne   v úplnom rozsahu uhradili navrhovateľovi vzniknuté trovy tohto konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spravodlivosti.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

III.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti navrhovateľa preto zisťoval, či ochranu týmto základným právam, porušenie ktorých navrhovateľ namietal, neposkytujú všeobecné   súdy   na   základe   opravných   prostriedkov   jemu   dostupných,   ktoré   možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označených práv. Hoci z napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd zistil, že odvolanie proti nemu nie je prípustné, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd súčasne skonštatoval, že navrhovateľ využil   dovolanie ako mimoriadny opravný   prostriedok   podľa   § 236   a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Dovolanie z dôvodu   uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (postupom   súdu   bola   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom) možno v súlade s § 243b ods. 1 citovaného zákona považovať za účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Aj   doterajšia   súdna   prax   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako   súdu dovolacieho potvrdzuje, že dovolanie je v prípadoch možnej zmätočnosti konania, ktorá spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku zastavenia konania (§ 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku),   efektívnym   prostriedkom   ochrany   práv   účastníkov občianskeho súdneho konania (R 50/97, 3 Cdo 43/98).

Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva navrhovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.  

Berúc do úvahy túto skutočnosť ústavný súd už predtým rozhodol, že „... nie je príslušný na konanie o sťažnosti, ktorou sa namietalo porušenie základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46 ods. 1   ústavy   (pretože prvostupňový súd uznesením   zastavil konanie  ...),   pretože   ochranu   tomuto   právu   poskytujú   všeobecné   súdy   tak   v konaní o odvolaní proti uzneseniu prvostupňového súdu o zastavení konania..., ako aj v konaní o dovolaní proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 236 ods. 1 v spojení s § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,   a nie ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy“ (I. ÚS 1/00).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by v prípade dovolacieho súdu prichádzalo do úvahy len vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu   ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   rešpektované   zo   strany dovolacieho   súdu   spôsobom   zjavne   neopodstatneným   alebo   arbitrárnym.   V štádiu,   keď navrhovateľ iba podal dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (28. februára 2003), ústavný súd takéto skutočnosti nemôže prejudikovať.

V súlade   s princípom   subsidiarity   zakotveným   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý vylučuje, aby o tom istom skutkovom základe prebiehalo okrem civilného konania aj ďalšie konanie o ústavnej sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy pred ústavným súdom,   ústavný súd vychádzal v tomto svojom závere aj zo skutočnosti, že nároky navrhovateľa z   rovnakých žalôb   (právnych   skutočností   uvedených   v podaniach),   iba   inak   nazvaných   (žaloba o uspokojenie a naplnenie pracovnoprávnych nárokov podaná   25. mája 1998,   žaloba na obligátne prinavrátenie pracovnoprávneho vzťahu po nezákonnom prerušení pracovného pomeru podaná 13. júla 1998), sú predmetom prebiehajúcich súdnych konaní na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 732/98 a 4 C 968/98.

IV.

Navrhovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej ako odporcov označil nielen okresný   súd,   krajský   súd,   ale   v treťom   rade   aj   Slovenskú   republiku,   zastúpenú   vládou Slovenskej   republiky   a Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   V danom prípade   vyhodnotil   ústavný   súd   sťažnosť   navrhovateľa   proti   Slovenskej   republike, zastúpenej   vládou   Slovenskej   republiky   a Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky, ako zjavne neopodstatnenú, lebo tieto subjekty nemohli podľa navrhovateľom opísaného skutkového stavu zasiahnuť do jeho práv, ktorých porušenie namieta. O jeho veciach rozhodovali konkrétne všeobecné súdy a zo zamestnania bol prepustený okresným úradom, nie však Slovenskou republikou, vládou alebo ministerstvom. Preto medzi konaním týchto subjektov, ktoré navrhovateľ označil ako účastníkov konania (odporcov) v treťom rade,   a ním   namietaným   porušením   práv   v okolnostiach   prípadu   nie   je   podľa   opisu navrhovateľa priama príčinná súvislosť, a teda jeho sťažnosť je zjavne neopodstatnená (I. ÚS 24/98).

V.

Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   aj   sťažnosť   navrhovateľa   v časti   namietajúcej porušenie jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru údajnými prieťahmi v konaní sp. zn. 11 C 129/96 vedenom na okresnom súde, ale najmä na krajskom súde v odvolacom konaní pod sp. zn. 4 Co 61/02. Porušenie svojich práv vidí navrhovateľ v tom, že celé súdne konanie trvá už viac ako 7 rokov, pričom poukazuje hlavne na odvolacie konanie v predmetnej veci na krajskom súde, ktorému vydanie rozhodnutia trvalo podľa názoru navrhovateľa viac ako 16 mesiacov. Rozhodnutie odvolacieho súdu potvrdzujúce zastavenie   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   11   C   129/96   nadobudlo právoplatnosť 21. februára 2003.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   34/99)   poskytuje ochranu základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo. V prípadoch,. v ktorých   ústavný súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti navrhovateľa zistí,   že tie súdne konania, v ktorých navrhovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, boli právoplatne skončené ešte pred podaním jeho sťažnosti ústavnému súdu, takéto sťažnosti ústavný súd odmietne ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 32/00).

Odmietnutím celej sťažnosti v rámci predbežného prerokovania podľa § 25 zákona o ústavnom súde sa stala bezpredmetnou navrhovateľova žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu. Preto sa ňou ústavný súd nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

Poučenie :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2003

III. ÚS 117/03

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   pripájam k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 117/03 zo 4. júna 2003 – ktorým bola, okrem iného, odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť   I.   K.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   v časti,   ktorou   namietal   porušenie   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) Okresným súdom v Bardejove (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 129/96 a Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 61/02 – toto odlišné stanovisko, pretože nesúhlasím s označeným výrokom a ani s jeho odôvodnením.

2. Sťažnosťou zo 6. marca 2003, ktorá bola ústavnému súdu doručená 10. marca 2003,   sťažovateľ   tiež   namietal   porušenie   označených   práv   v konaniach   o určenie pracovného pomeru a iné na okresnom súde a krajskom súde. Tieto konania trvali viac ako sedem rokov a skončili právoplatne 21. februára 2003.

Väčšina senátu, s odkazom aj na relevantnú judikatúru ústavného súdu, sťažnosť v tejto časti odmietla ako zjavne neopodstatnenú, lebo sťažovateľ ju podal ústavnému súdu až po právoplatnom skončení jeho veci na všeobecných súdoch (ďalej len „právoplatné skončenie veci“).

Z   prevládajúcich   právnych   názorov   v podstate   vyplýva,   že   sťažnosť   možno   na ústavnom súde účinne uplatniť len v čase, keď:

a) k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo a

b) možno dosiahnuť účel práva, to znamená právoplatné skončenie veci.

Rozhodujúcou právnou skutočnosťou je tu vlastne právoplatné skončenie veci, lebo je charakterizované ako účel práva. O účinnú ústavnú ochranu sa preto dá uchádzať len dovtedy, kým možno dosiahnuť účel práva.

3.   Zásadné   výhrady   k takýmto   právnym   názorom   som   už   vyjadril   vo   svojich odlišných stanoviskách k uzneseniam ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 168/02 z 13. novembra 2002, III. ÚS 64/03 z 26. februára 2003 a III. ÚS 109/03 z 30. apríla 2003, pričom na ne odkazujem aj v týchto súvislostiach.

Hlavný problém vidím vo vyššie uvedenej neúplnej charakteristike účelu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ďalej len „účel práva“).

Podľa môjho názoru účelom tohto práva sú dve podstatné zložky:

a) právoplatné skončenie veci,

b) konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote.

Iba   takto   definovaný účel   práva („dvojitý“)   zodpovedá   ako zneniu   čl.   48   ods.   2 ústavy, tak aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže právoplatné skončenie veci nie je samo osebe jediným účelom práva, nemôže byť ani rozhodujúcim momentom pre podanie sťažnosti ústavnému súdu v tom zmysle, že túto sťažnosť by bolo možné podať iba do právoplatného skončenia veci.

4.   O dvojitom   účele práva   svedčí   napr. aj rozhodovacia   činnosť   ústavného súdu v prípadoch, keď medzi podaním sťažnosti ústavnému súdu a rozhodnutím o nej vo veci samej dôjde na všeobecnom súde k právoplatnému skončeniu veci sťažovateľa.

Pre   ústavný   súd   nie   je   v týchto   prípadoch   spravidla   rozhodujúce   právoplatné skončenie   veci,   ale   tri   štandardné   kritériá   (charakter   veci,   postup   súdu,   správanie sťažovateľa). Keby bolo samotné právoplatné skončenie veci jediným účelom práva, tak by bolo   rozhodujúce   a tomu   by zodpovedala   aj rozhodovacia   činnosť   ústavného súdu.   Pre ústavný súd tu má však spravidla význam iba ako koniec lehoty konania, v ktorom mohlo eventuálne dôjsť k porušeniu práva.

5. O dvojitom účele práva svedčí tiež rozhodovanie ústavného súdu o sťažnostiach podaných   ústavnému   súdu   v priebehu   konania   na   všeobecnom   súde,   keď   ústavný   súd rozhodne o sťažnosti vo veci samej, pričom konanie na všeobecnom súde ešte ani vtedy nie je právoplatne skončené.

Pre rozhodnutie ústavného súdu v merite veci (či vyhovie sťažnosti alebo nie) nie je rozhodujúce samotné neskončenie veci na všeobecnom súde, ale tri štandarné kritériá, a teda či zistí alebo nezistí zbytočné prieťahy alebo neprimeranú lehotu dovtedajšieho konania všeobecného súdu. Keby bolo účelom práva iba právoplatné skončenie veci, mohlo by to neprimerane zvádzať k vyslovovaniu porušenia práva (lebo nebol dosiahnutý jeho jediný účel).

6. Aj z uvedeného vyplýva, že účel práva musí byť charakterizovaný rovnako (ako dvojitý)   a nie   je   prijateľné,   aby   bol   tento   účel   inak   charakterizovaný   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   (ako   jediný)   a inak   v konaní ústavného   súdu   vo   veci   samej   (ako dvojitý).

7. Vzhľadom na dvojitý účel práva a povahu práva nemožno zladiť spolu požiadavky na podanie sťažnosti ústavnému súdu:

a) v čase, keď môže trvať porušenie práva,

b) keď možno dosiahnuť jeho účel.

S prihliadnutím na povahu práva v prípade jeho porušenia nie je jeho skutočný účel (dvojitý) dosiahnuteľný, ale už iba reparovateľný (premárnený čas sa už nedá navrátiť; pozri moje odlišné   stanovisko   k uzneseniu   sp.   zn.   III.   ÚS   109/03),   a   to   bez ohľadu,   či   bola sťažnosť ústavnému súdu podaná pred právoplatným skončením veci alebo v lehote dvoch mesiacov po takomto skončení.

8.   Nie   je   možné   samozrejme   podceňovať   preventívny   význam   sťažnosti   podanej ústavnému súdu a konanie o nej, čomu by malo aj v záujme sťažovateľa zodpovedať jej podanie   ústavnému   súdu   ešte   v priebehu   konania   na   všeobecnom   súde   (ak   je   to opodstatnené). Nedá sa však ani neprimerane preceňovať preventívny význam označenej sťažnosti, ktorý závisí od konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu, pričom neraz môže byť viac alebo menej diskutabilný.

Neskoršie   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   v   porovnaní   s opodstatnenými okolnosťami   prípadu   ide   na   vrub   sťažovateľa   (chránil   si   právo   pozdejšie,   ako   mohol). Nemožno ho však za neskorší postup postihnúť tak, že sa mu paušálne po právoplatnom skončení veci odníme prístup na ústavný súd. Tak ako iný sťažovateľ – ktorého základné práva alebo slobody mohli byť porušené právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom   –   má   mať   právo   napadnúť   konanie   všeobecného   súdu   z dôvodu   zbytočných prieťahov   alebo   neprimeranej   lehoty   na   ústavnom   súde   (za   predpokladu,   že   využitím účinného prostriedku nápravy - ak ho má k dispozícii, dal predtým možnosť všeobecnému súdu a upozornil ho, aby jeho právo neporušoval) v lehote, ktorá zabezpečuje ako princíp právnej istoty, tak aj dobu potrebnú na účinné uplatnenie ústavnej ochrany, to znamená v lehote dvoch mesiacov podľa § 53 ods.   3 zákona o ústavnom súde od právoplatného skončenia jeho veci na všeobecnom súde.

9. Keďže sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práv na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   v konaniach   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktoré   právoplatne   skončili   21. februára 2003,   bola ústavnému súdu   podaná (doručená 10. marca 2003)   v lehote   dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nejde podľa môjho názoru o jej zjavnú neopodstatnenosť,   a teda   ani   o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu ústavnosti.

S poukazom na žiadosť sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu ústavným súdom   mala   byť   najskôr   riešená   otázka   povinného   právneho   zastúpenia   sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a až potom sa malo pristúpiť k predbežnému prerokovaniu jeho sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

10.   Pretože   už   z vyššie   uvedených   dôvodov   považujem   predbežné   prerokovanie sťažnosti   a rozhodnutie   o nej   za   predčasné,   neprichodí   mi,   aby   som   sa   vyjadroval k rozhodnutiu väčšiny senátu vo vzťahu k ďalším častiam sťažnosti.

V Košiciach 4. júna 2003