znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 117/02-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. novembra 2002 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Juraja   Babjaka a Eduarda   Báránya prerokoval sťažnosť T. H., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr.   I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   pre   namietané porušenie   jeho   základného práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 62/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   Okresným   súdom   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Er 62/97   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   62/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. T. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd   Košice II   p o v i n n ý mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 12 000 Sk (slovom dvanásťtisíc slovenských korún) advokátke JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti T. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2002   doručená   sťažnosť   T.   H.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   prvou   vetou   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v znení protokolov č. 3, 5 a 8 v konaní Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. Er 62/97.

Sťažovateľ uviedol, že: Dňa 3. januára 1997 podala Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava, návrh na výkon   exekúcie   na   zaplatenie   sumy   850   000   Sk   proti   povinnému,   ktorým   je sťažovateľ.   Vec je   vedená   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   Er   62/97   a   u exekútora JUDr. J. B. pod sp. zn. 1 Ex 0027/97.

Dňa 3. marca 1997 vydal súdny exekútor upovedomenie o začatí exekúcie. Dňa 9. júna 1997 vydal súdny exekútor upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie.

Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti vydal súdny exekútor 20. júna 1997.

Listom   z   18.   júla 1997   upovedomil   súdny   exekútor   o uskutočnení   ocenenia nehnuteľnosti 29. júla 1997.

V tejto   veci   bol   súdnemu   exekútorovi   2.   októbra   1997   doručený   znalecký posudok č. 127/97 vypracovaný Ing. I. P.

Dňa 7. októbra 1997 vydal súdny exekútor upovedomenie o začatí exekúcie a upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie.

Listom   z 13.   októbra   1997   oznámil   súdny   exekútor   sťažovateľovi,   že 5. decembra 1997 sa vykoná dražba nehnuteľnosti.

Dňa 15. októbra 1997 vydal súdny exekútor exekučný príkaz, ktorým nariadil exekúciu predajom spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti.

Listom   z 3.   novembra   1997   súdny   exekútor   oznámil   sťažovateľovi,   že 5. decembra 1997 sa vykoná dražba nehnuteľnosti.

Dňa   3.   novembra   1997   vydal   súdny   exekútor   upovedomenie   o znaleckom posudku na cenu nehnuteľnosti.

Sťažovateľ 11. novembra 1997 podal námietky proti dražobnej vyhláške. Následne bol listom z 19. novembra 1997 zrušený termín dražby vytýčený na 5. december 1997.

Listom   z 20.   novembra   1997   oznámil   exekútor   sťažovateľovi,   že   dražba nehnuteľnosti sa vykoná 23. decembra 1997.

Dňa   14.   novembra   1997   sťažovateľ   vzniesol   námietku   voči   znaleckému posudku č. 127/97.

Dňa 1. decembra 1997 Slovenská sporiteľňa, a. s., odstúpila od časti úverovej zmluvy.

Súdny exekútor podaním zo 7. januára 1998 požiadal okresný súd o schválenie príklepu.

Listom z 12. januára 1998 oznámil súdny exekútor sťažovateľovi, že dražba nehnuteľnosti - spoluvlastníckeho podielu sa vykoná 27. februára 1998, a toho istého dňa vydal upovedomenie o znaleckom posudku.

Uznesením zo 7. októbra 1998 odporca schválil príklep udelený vydražiteľke na najvyššie podanie v sume 1 250 000 Sk.

Listom   z 3.   februára   1999   bol   sťažovateľ   predvolaný   na   rozvrhové pojednávanie z výťažku dražby na deň 23. februára 1999, v tento deň bola spísaná i zápisnica z predmetného rozvrhového pojednávania.

Podaním z 29. marca 1999 požiadal okresný súd o schválenie rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľnosti.

Dňa   7.   februára   2001   sťažovateľ   požiadal   súdneho   exekútora   o zaplatenie pohľadávky oprávnenej z dražby.

Uznesením z 20. marca 2001 sp. zn. 1 Er 62/97 okresný súd rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti neschválil.

Proti rozvrhu výťažku z dražby konanej 23. decembra 1997 podal sťažovateľ odvolanie 23. apríla 2001.

Dňa   15.   januára   2002   sa   so   žiadosťou   o odsúhlasenie   zostatku   obrátila   na sťažovateľa Slovenská konsolidačná, a. s.

Dňa 31. januára 2002 vydal Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesenie sp. zn. 16 Co 479/01, ktorým odmietol odvolanie a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

Predvolaním z 5. marca 2002 bol sťažovateľovi oznámený termín rozvrhového pojednávania stanovený na 19. marec 2002.

Listom   z 15.   februára   2002   sťažovateľ   neodsúhlasil   zostatok   pohľadávky k 31. decembru 2001, ktorú zaslal Slovenskej konsolidačnej, a. s.

Dňa   20.   marca   2002   sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   prieťahy   predsedovi okresného súdu.

Predseda   okresného   súdu   sťažovateľovi   listom   z 18.   apríla   2002   oznámil, že sťažnosť nie je dôvodná.

Podľa   názoru   sťažovateľa   z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   „v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. Er 62/97... došlo k prieťahom. Lehoty, ktoré uplynuli medzi jednotlivými úkonmi súdu vo veci, predovšetkým medzi podaním súdneho exekútora, ktorým požiadal o schválenie príklepu (dňa 7. 1. 1998) a jeho schválením súdom (7. 10. 1998) a o schválenie rozvrhu výťažku (dňa 29. 3. 1999) a jeho neschválením súdom (20. 3. 2001), je nielen neprimerane dlhá, ale... aj neuveriteľná“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd v uvedenej veci nekoná bez prieťahov ani v súčasnosti. V odpovedi na jeho sťažnosť mu predseda okresného súdu oznámil, že v jeho veci k prieťahom nedošlo, čo sťažovateľ považuje za absurdné.

Podľa tvrdenia sťažovateľa prebiehajúce konanie mu znemožňuje vyporiadať si jeho majetkové pomery. Situácia, v ktorej sa ocitol v dôsledku svojho neúspešného podnikania a v ktorej   sa   uspokojujú pohľadávky   veriteľov nehnuteľnosťami,   je pre neho,   aj   bez   prieťahov   zo   strany   okresného   súdu,   zaťažujúca.   Odporca   svojou nečinnosťou   takýto   stav   udržiava.   Finančné   zadosťučinenie,   ktoré   sťažovateľ požaduje, považuje za satisfakciu za to, že odporca, ktorý by mal podľa zákona dbať o to,   aby   ochrana   práv   všetkých   účastníkov   v konaní,   v ktorom   prislúchajú   určité úkony súdu, bola rýchla a účinná. V závere svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:

„Právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu Košice II porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. Er 62/97 bez prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľ k návrhu pripojil plnú moc na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a prílohy, ktoré zodpovedajú úkonom uvedeným v návrhu.

Ústavný súd vec prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2002 a prijal ju na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 25. septembra 2002 uviedol, že: „Okresný súd Košice II je toho názoru, že pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   a o návrhu   na   schválenie   príklepu   pri   dražbe nehnuteľností   dňa   23.   12.   1997   nedošlo   k žiadnym   zbytočným   prieťahom a rozhodnutie súdu bolo vydané v primeranej lehote.

Pokiaľ   ide   o konanie   súdu   pri   rozhodovaní   o návrhu   na   schválenie   rozvrhu výťažku, od podania návrhu súdneho exekútora po rozhodnutie súdu uplynula doba takmer   dva   roky.   V čase   podania   návrhu   na   schválenie   rozvrhu   výťažku   bolo v súdnom   oddelení   sudkyne,   ktorej   bola   vec   pridelená   na   rozhodnutie,   314 nevybavených   vecí   registra   Cb   (obchodná   sporová   agenda)   a viac   ako   350 nevybavených   vecí   registra   Er,   predložených   súdnymi   exekútormi   na   rozhodnutie exekučnému   súdu.   Z rozboru   priebehu   konania   vyplýva,   že   sudkyňa   vo   veciach predložených   súdnymi   exekútormi   rozhodovala   priebežne   podľa   procesnej   situácie a podľa   poradia,   v akom   tieto   veci   napadli   súdu.   Z objektívneho   hľadiska   nebolo možné zabezpečiť, aby o návrhu súdneho exekútora na schválenie rozvrhu výťažku bolo rozhodnuté skôr.

Okresný súd Košice II pripúšťa, že pri rozhodovaní o návrhu na schválenie rozvrhu výťažku, ktorý bol predložený súdu súdnym exekútorom dňa 29. 3. 1999 a v ktorom bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 20. 3. 2001 došlo k prieťahom v konaní, avšak výlučne z objektívnych dôvodov, preto v časti tvrdeného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov považuje Okresný súd Košice II sťažnosť za čiastočne opodstatnenú.

Pokiaľ ide o tvrdené porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote, poukazujeme   na   špecifickosť   exekučného   konania,   keď   celkovú   dĺžku   trvania exekučného konania neovplyvňuje výlučne súd, ale vo veci koná z poverenia súdu aj súdny exekútor. Preto tvrdenie sťažovateľa, že v exekučnom konaní za dobu takmer 6 rokov nedošlo k jeho ukončeniu a tým bolo porušené jeho právo na prejednanie veci v primeranej   lehote,   považujeme   vo   vzťahu   k Okresnému   súdu   Košice   II   za neopodstatnené, pretože z celkovej doby trvania exekučného konania sa exekučný spis nachádzal   na   Okresnom   súde   Košice   II   menej   ako   polovicu   tejto   doby a v zostávajúcom čase konal vo veci súdny exekútor JUDr. J. B.

Na základe uvedených skutočností máme za to, že sťažnosť T. H.... vo veci porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ku ktorému malo dôjsť v konaní, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. Er 62/97 je čiastočne opodstatnená   v časti   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a neopodstatnená   v časti   namietaného   porušenia   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote.“

Na ústnom pojednávaní predseda okresného súdu netrval.

Dňa 30. októbra 2002 sťažovateľ predložil dodatok k sťažnosti označený ako „Vyjadrenie  ...“,   v ktorom   uviedol,   že   „netrvá   na   ústnom   pojednávaní   vo   veci“ a zároveň   reaguje   na   vyjadrenie   okresného   súdu.   Uviedol,   že   aj   keď   okresný   súd považuje   sťažnosť   za   čiastočne   opodstatnenú,   doposiaľ   nevykonal   žiadne   úkony smerujúce k tomu, aby naďalej nedochádzalo k porušeniu základného práva, ktoré je predmetom   sťažnosti.   Výhradu,   že   z celkovej   doby   exekučného   konania   sa   spis nachádzal na okresnom súde menej ako polovicu tejto doby, považuje sťažovateľ za obchádzanie   podstaty   a zmyslu   sťažnosti.   Sťažovateľ   celkom   presne   poukázal   vo svojej sťažnosti na časové obdobia, v ktorých odporca nekonal. Odporca mal vykonať úkon, a to rozhodnutie o schválení rozvrhu výťažku z dražby, ktorý mu bol predložený 15. apríla 2002, no doposiaľ tak nevykonal.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vyčíslila trovy konania za tri úkony po 4 100 Sk a tri režijné paušály po 123 Sk, spolu 12 669 Sk.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   od   ústneho   pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom spisu sp. zn. Er 62/97 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov len z predložených vyjadrení a zo spisu okresného súdu.

II.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   namietané   porušenie   práv sťažovateľa zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vo veci vedenej na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   Er   62/97,   v ktorej   podľa   jeho   názoru   dochádza k zbytočným prieťahom v konaní.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. Er 62/97 vyplýva, že:Dňa 17. januára 1997 požiadal exekútor JUDr. J. B. o udelenie poverenia na základe   návrhu   na   výkon   exekúcie   z 3.   januára   1997,   ktorý   podala   oprávnená Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava. K návrhu pripojil i potrebné doklady (notársku zápisnicu a úverovú zmluvu).

Dňa   23.   januára 1997   okresný   súd   vydal   poverenie   na výkon   exekúcie   pre súdneho exekútora.

Dňa   16.   januára   1998   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   na   schválenie príklepu udeleného pri dražbe nehnuteľnosti.

Dňa 27. februára 1998 súdny exekútor predložil doklad o zaplatení.Uznesením sp. zn. Er 62/97 zo 7. októbra 1998 bol schválený príklep.Dňa   29.   marca   1999   súdny   exekútor   predložil   okresnému   súdu   návrh   na schválenie príklepu udeleného pri dražbe spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti, a toho istého dňa i návrh na schválenie rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľnosti.

Dňa   26.   marca   2001   predložila   Slovenská   sporiteľňa,   a.   s.,   oznámenie,   že všetky práva na vymáhanie pohľadávky odstúpila Slovenskej konsolidačnej, a. s.

Uznesením z 20. marca 2001 okresný súd neschválil rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti.

Dňa 24. apríla 2001 podal T. H. odvolanie vo veci rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľnosti.

Krajský súd 31. januára 2002 odvolanie odmietol.Dňa   15.   apríla   2002   predložil   súdny   exekútor   návrh   na   schválenie   rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľnosti. O tomto návrhu doposiaľ nebolo rozhodnuté.

III.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu,   pričom   k naplneniu   tohto   práva   dochádza   až   právoplatným   súdnym rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97). Samotným prerokovaním veci na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a tým   aj   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka   konania   a spôsobu,   akým   v konaní   postupoval   súd   (napr.   I.   ÚS   74/97, I. ÚS 70/98 a iné).

Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva.

Pokiaľ   ide   o prvé   kritérium,   v predmetnej   veci   ide   o exekučné   konanie, v ktorom   činnosť   súdu   ako   dozoru   nad   činnosťou   súdneho   exekútora   nemožno hodnotiť ako skutkovo obtiažnu vec.

Správanie sťažovateľa možno hodnotiť ako aktívne. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že jeho správanie (alebo jeho právneho zástupcu) by prispelo k vzniknutým prieťahom.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľom   namietanú   nečinnosť   okresného   súdu od 16. januára 1998, keď obdržal návrh na schválenie príklepu, do 7. októbra 1998, keď bol príklep schválený, teda takmer 9 mesiacov; a od 29. marca 1999, keď mu bol predložený návrh na schválenie rozvrhu výťažku, do 20. marca 2001, keď uznesením neschválil tento rozvrh, teda po uplynutí 2 rokov, možno pričítať tomuto súdu.

Ústavný súd zistil nedôvodné prieťahy v konaní okresného súdu, v celkovom rozsahu   33   mesiacov.   Tvrdenie   predsedu   okresného   súdu,   že   oddelenie,   ktoré   vec vybavuje,   bolo   preťažené   inými   vecami,   nemožno   vziať   do   úvahy.   Uvedené skutočnosti   svedčia   o tom,   že   okresný   súd   nekonal   plynulo   a dôsledne   v záujme efektívneho a rýchleho odstránenia právnej neistoty sťažovateľa.

S ohľadom na vyššie uvedené, nemožno obdobie predmetného konania vo veci sp. zn. Er 62/97 považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primerané a ani za ústavne akceptovateľné vo vzťahu k čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou,   môže   ústavný   súd   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   alebo   slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   k porušeniu   základného   práva   došlo   nečinnosťou   okresného   súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk, čo   zdôvodnil   najmä   právnou   neistotou.   Prebiehajúce   konanie   mu   znemožňuje vyporiadať si majetkové pomery z dôvodu neúspešného podnikania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Súčasťou zadosťučinenia sťažovateľa je aj samotné deklarovanie porušenia jeho práv,   ako   aj   príkaz   ústavného   súdu,   aby   okresný   súd   vo   veci   ďalej   konal   bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   všetky   skutočnosti   prebiehajúceho   exekučného konania, ako aj postavenie sťažovateľa v tomto konaní, pričom dospel k názoru, že deklarovanie   porušenia   základného   práva   a príkaz   súdu   konať   bez   prieťahov predstavujú   nedostatočný   prostriedok   nápravy   porušenia   základného   práva   v danej veci.   Preto   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 10 000 Sk. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej   ujmy,   nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02).

Ústavný   súd   považuje priznanú   sumu   10   000   Sk   za   primeranú.   Táto   suma zohľadňuje   jednak   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v konaní   (33   mesiacov),   jednak postavenie   sťažovateľa   v tomto   konaní,   ako   aj   skutočnosť,   že   prostriedky   na odstránenie vzniknutých zbytočných prieťahov využil až bezprostredne pred podaním sťažnosti, ale aj snahu ukončiť neúspešnú etapu svojho podnikania a usporiadať svoje finančné záväzky.

Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia nevyhovel.

Právna zástupkyňa sťažovateľa žiadala ústavný súd o priznanie trov právneho zastúpenia spolu vo výške 12 669 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa   vychádzal   z ustanovení   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych služieb vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Podľa § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky je výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý   polrok   predchádzajúceho   kalendárneho   roka.   V prvom   polroku   2001   bola primeraná mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky 11 693 Sk. Správne určená výška trov konania je v danej veci 11 693 Sk, pri použití § 25 citovanej vyhlášky suma 11 700 Sk a paušálna náhrada 300 Sk, spolu 12 000 Sk.

Keďže sťažovateľ bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, ústavný súd uložil okresnému súdu, aby jeho právnej zástupkyni uhradil vzniknuté trovy v sume 12 000 Sk v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2002