SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 116/2016-32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, a ⬛⬛⬛⬛, zastúpenýchAdvokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., Dončova 1451/21, Ružomberok,v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ladislav Janči, vo veci namietaného porušeniaich základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a právana účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 CoKR 4/2014-463zo 17. júna 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ao d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola25. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“, v citáciách aj „dlžník“),a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), ktorounamietajú porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoKR 4/2014-463 zo 17. júna 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 2. rade je jediným spoločníkoma konateľom sťažovateľa v 1. rade. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) viedolproti sťažovateľovi v 1. rade na základe návrhu
(ďalej len „navrhovateľ“ alebo „veriteľ“), konkurzné konanie. Uznesenímč. k. 1 K 31/2012-228 z 21. januára 2013 toto konkurzné konanie zastavil. Dospel k záveru,že sťažovateľ v 1. rade neporušil reštrukturalizačný plán potvrdený uznesením okresnéhosúdu č. k. 2 R 11/2010-384 z 5. augusta 2011, pretože„pohľadávka veriteľa vo výške 25 000 eur nevyplýva z plánu, ale je to prognóza z plánu, resp. odhad z plánu, ktorý sa dlžníkovi nepodarilo naplniť“. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ v 1. rade„preukázal svoju platobnú schopnosť tým, že osvedčil stav finančných prostriedkov na pokladni a na účte, ako aj svojím nehnuteľným majetkom...“.
Na odvolanie veriteľa krajský súd uznesením č. k. 4 CoKR 5/2013-244 zo 6. mája 2013 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že „pohľadávka veriteľa ako taká nie je sporná. Z výsledkov dokazovania vyplýva, že sporný je len spôsob výpočtu pohľadávky, ktorú má dlžník v zmysle plánu štvrťročne uhrádzať veriteľovi. Spornosť výpočtu takejto pohľadávky nie je možné zamieňať so spornosťou pohľadávky ako takej a následne z toho vyvodiť právny záver, že dlžník osvedčil spornosť pohľadávky v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) ZKR ako to učinil súd prvého stupňa.“. Podľa názoru krajského súdu sa sťažovateľ v 1. rade snažil „minimalizovať výšku schválených štvrťročných platieb veriteľovi a to na základe započítavania rôznych nákladov, údajne spojených s prevádzkou Priemyselného parku. Za týmto účelom dlžník predložil iniciatívne do spisu dôkaz – znalecký posudok znalca z odboru ekonómie o oprávnenosti nákladových položiek z nájmu areálu za 4. štvrťrok toku 2011. Podľa záverov odvolacieho súdu názory súdneho znalca o opodstatnenosti alebo neopodstatnenosti nákladových položiek v mnohých prípadoch sú len prejavom subjektívneho názoru znalca, bez reálnej opodstatnenosti... takýto znalecký posudok je pre toto konanie ako dôkaz nepoužiteľný.
V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že tento znalecký posudok je ako dôkaz zároveň v neprospech dlžníka, pretože vo viacerých položkách konštatuje neopodstatnenosť alebo čiastočnú neopodstatnenosť nákladov dlžníka...“.
Po vrátení veci okresný súd nariadil pojednávanie na 31. marec 2014. Neakceptovalospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľa v 1. rade o kolízii s termínom inéhopojednávania, a to s poukazom na možnosť advokáta dať sa zastúpiť iným advokátom.Následne uznesením č. k. 1 K 31/2012-380 zo 7. apríla 2014 vyhlásil na majetoksťažovateľa v 1. rade konkurz, ustanovil správcu, a rozhodol o ďalších otázkach podľa§ 22 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). V odôvodneníuviedol, že uznesením č. k. 1 K 31/2012-326Z21. februára 2014 pripustil,aby do konkurzného konania pristúpil veriteľ
(ďalej len „ ⬛⬛⬛⬛ “, v citáciách aj „žalobca 2“). V merite odkázalna právny názor krajského súdu a uviedol, že sa sťažovateľ v 1. rade„pojednávania nezúčastnil, žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal svoju platobnú schopnosť v zmysle ust. § 19 ods. 1 bod 3. písm. c), preto súd má za to, že boli splnené zákonné podmienky a vyhlásil na majetok dlžníka konkurz“.
Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ v 1. rade podal odvolanie. Namietalneakceptovanie ospravedlnenia neúčasti na nariadenom pojednávaní, čím malo dôjsťk odňatiu možnosti konať pred súdom. Uviedol, že bol odmietnutý jeho návrh na vykonanieznaleckého dokazovania, ktoré malo„osvedčiť tú skutočnosť, či nejaká pohľadávka tvrdená žalobcom mohla vzniknúť“. Kritizoval aj„procesný postup súdu pri rozhodovaní o pripustení druhého žalobcu do konania s tým, že toto je charakterizované absenciou riadneho a preskúmateľného odôvodnenia. Okrem toho súd nevysvetlil ako dospel k záveru o tom, že pristupujúci subjekt je veriteľom žalovaného.“. Argumentoval v prospechspornosti veriteľom tvrdenej pohľadávky, pretože veriteľ„neuviedol na základe čoho určil, že za posledný štvrťrok 2011 mu vznikol nárok na zaplatenie sumy 25.000,00 eur, pričom de facto priznal, že ju určil jednostranne. Takéto právo mu ale reštrukturalizačný plán nepriznal a nedáva mu ho ani platná právna úprava.“. Zdôraznil, že pohľadávky dvochzabezpečených veriteľov budú podľa reštrukturalizačného plánu splatné až 31. decembra2016, pričom vo vzťahu k pohľadávke veriteľa uviedol, že„pokiaľ reštrukturalizačný plán hovorí o štvrťročnej splátke na túto (jedinú) pohľadávku žalobcu 1. voči žalovanému, súčasne vymedzuje, že táto nebude zodpovedať výške zinkasovaného nájomného. Jednoznačne určuje spôsob stanovenia výšky štvrťročnej splátky ako rozdielu medzi nákladmi a výnosmi zo správy priemyselného areálu v príslušnom kalendárnom štvrťroku.“.
Vo vzťahu k postaveniu ⬛⬛⬛⬛ sťažovateľ v 1. rade v odvolaní namietol,že táto nie je jeho veriteľom, lebo„celú pohľadávku tohto žalobcu uhradil“. K tvrdeniu ⬛⬛⬛⬛ o neplatnosti započítania vzájomných pohľadávok (čím malo dôjsťk zániku pohľadávky voči sťažovateľovi v 1. rade) uviedol, že„ide minimálne o spor o platnosť právneho úkonu, obraz o platnosti ktorého by si mal súd vytvárať v inom ako konkurznom konaní“.
Krajský súd uznesením č. k. 4 CoKR 4/2014-463 zo 17. júna 2014 prvostupňovéuznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu potvrdil. K námietke o odňatí možnostikonať pred súdom uviedol, že pred 31. marcom 2014 boli vo veci nariadené dvepojednávania (3. júla 2013, 24. júla 2013), na ktorých svoju neprítomnosť právny zástupcasťažovateľ v 1. rade ospravedlnil. Súčasne sťažovateľ v 1. rade„ešte pred prvým nariadeným termínom pojednávania podal dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu... zo dňa 6.5.2013... V dôsledku tohto procesného úkonu bol konkurzný spis predložený Najvyššiemu súdu SR dňa 29.7.2013 a na súd prvého stupňa sa po rozhodnutí vrátil až dňa 23.1.2014. Odvolací súd poukazuje na to, že právny zástupca dlžníka je advokát, teda právne znalá osoba, a preto mal a musel vedieť... o neprípustnosti dovolania... v konkurznom konaní... Obdobne za obštrukčné procesné správanie sa právneho zástupcu dlžníka je potrebné považovať aj podaný návrh na prerušenie konania zo dňa 4.2.2014, ktorý bol zamietnutý uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 31.3.2014. Podľa záverov odvolacieho súdu dlžník od nariadenia prvého pojednávania súdom prvého stupňa od 3.7.2013 až po 31.3.2014... mal dostatok právnych možností zabezpečiť účasť svojho právneho zástupcu. Samotné ospravedlnenie sa právneho zástupcu na pojednávanie na deň 31.3.2014 za vyššie uvedenej situácie nebolo kvalifikovane odôvodnené a preto postup súdu prvého stupňa podľa § 101 ods. 2 O. s. p. bol správny a zákonný.“.
Krajský súd uviedol, že sťažovateľ v 1. rade„neosvedčil svoju platobnú schopnosť voči veriteľovi... tak ako to má na mysli ustanovenie § 19 ods. 1 písm. c) ZKR... snaha neuhrádzať tomuto veriteľovi reštrukturalizačným plánom schválené štvrťročné splátky sa preukázala aj v konaní vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 1Cbi/35/2013, v ktorom sa dlžník domáhal toho, že štvrťročná splátka po odpočítaní nákladov sa rovná nule.“.
Vo vzťahu k problému pristúpenia ⬛⬛⬛⬛ do konania krajský súd uviedol,že„je v súlade s ustanovením § 170 O. s. p. uznesením... zo dňa 21.2.2014 právne viazaný... listinné dôkazy v spisovom materiáli osvedčujú správnosť postupu súdu prvého stupňa. V tomto prípade dlžník voči tomuto veriteľovi neosvedčil svoju platobnú schopnosť... podľa záveru odvolacieho súdu dlžník v priebehu konania nepreukázal, že si plnil svoje splátkové povinnosti voči tomuto veriteľovi v zmysle schváleného reštrukturalizačného plánu a tzv. zápočty nezodpovedajú zákonným kritériám, s ktorým stanoviskom veriteľa sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil.“.
Krajský súd napokon konštatoval splnenie podmienok na vyhlásenie konkurzu,„pretože reštrukturalizačný plán sa stal neúčinný minimálne voči dvom veriteľom v dôsledku neplnenia plánu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 154 ZKR“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia najprv namietajú nedostatočnéodôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu. Podľa ich mienky„neposkytuje odpoveď na zásadné výhrady... k prvostupňovému rozhodnutiu, osobitne nereaguje na to, že ani prvostupňový súd nevysvetlil záver o existencii pohľadávky vo výške 25.000,- Eur, keď tento zjavne nemá oporu v schválenom reštrukturalizačnom pláne, pričom osobitne nereaguje ani na to, že na sporné pohľadávky pri konkurznom konaní nemožno prihliadať, pričom daná pohľadávka je taká, o ktorej je vedené samostatné konanie pred všeobecným súdom (Okresný súd Prešov sp. zn. 1Cbi 35/2013) – teda niet pochybností o jej právnej spornosti, čo ju vylučuje z okruhu pohľadávok, ktoré by mohli založiť dôvod na vyhlásenie konkurzu.“. Krajský súd tiež„nevysvetlil, prečo nie je na mieste akceptovať návrhy na doplnenie dokazovania, nevysporiadal sa s obsahom výpisov z účtov sťažovateľa a zoznamom jeho pohľadávok, z ktorých vyplynulo že nemá iných veriteľov a záväzky po lehote splatnosti, a ani s tým, že vlastní nehnuteľný majetok v znalecky určenej hodnote prevyšujúcej pohľadávku žalobcu v pôvodnom konaní... Odvolací súd nereagoval ani na predložený a ako dôkaz vykonaný znalecký posudok z odboru ekonomika, ktorý vylučuje závery, o ktoré aj okresný súd oprel rozhodnutie o vyhlásení konkurzu. Napriek tomu, že o predloženom znaleckom posudku sám odvolací súd už v rozhodnutí zo dňa 6. 5. 2013 vyslovil pochybnosti, ani odvolací súd nevidel dôvod... na akceptáciu návrhu na vykonanie dokazovania a pribratie do konania iného znalca z odboru ekonomiky.“.
Sťažovatelia zdôrazňujú, že„ani okresný súd... vo svojom rozhodnutí o vyhlásení konkurzu neuviedol ako dospel k záveru o splnení podmienok na vyhlásenie konkurzu na osobu sťažovateľa 1., a ani to, ako sa vysporiadal s dôkazmi predloženými sťažovateľom 1. na základe jeho výzvy po začatí konania osvedčujúce jeho platobnú schopnosť – výpisy z účtov, správu o stave hotovosti v pokladni, správu dozorového správcu, nereagoval na priebeh dokazovania a len všeobecne odkázal na Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 6. 5. 2013, ktoré ale nekonštatovalo splnenie podmienok na vyhlásenie konkurzu.“.
V sťažnosti je tiež námietka, že sťažovateľovi v 1. rade bola odňatá možnosť konaťpred súdom, lebo pri pojednávaní nariadenom na 31. marec 2014„neboli splnené podmienky na prejednanie veci v zmysle § 101 ods. 2 OSP...“.
Sťažovatelia kritizujú, že okresný súd nedoručil sťažovateľovi v 1. rade podaniepristupujúceho účastníka – ⬛⬛⬛⬛,„nedal možnosť sťažovateľovi 1. sa k tomuto podaniu vyjadriť a rozhodol o jeho pripustení do konania bez nariadenia pojednávania“.Sťažovateľ v 1. rade potom„nemal možnosť pred vydaním namietaného rozhodnutia predložiť súdu dôkazy, resp. návrhy na vykonanie dôkazov, ktorými by vyvrátil tvrdenia pristupujúceho účastníka“. Okrem toho okresný súd„nevysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že pristupujúci subjekt je veriteľom sťažovateľa 1., pričom na tieto výhrady opäť odvolací súd nedal žiadnu odpoveď“.
Podľa sťažovateľov treba pohľadávku veriteľa voči sťažovateľovi v 1. rade (25 000 €) považovať za „doslova vymyslenú“. Nemá totiž „skutkový ani právny základ“. V nadväznosti na to sťažovatelia citujú z potvrdeného reštrukturalizačného plánu, podľa ktorého sa sťažovateľ v 1. rade „zaväzuje každú Zabezpečenú pohľadávku Zabezpečeného veriteľa... uspokojiť nasledujúcim spôsobom:
štvrťročnými splátkami nájomného z prenájmu priemyselného parku vo vlastníctve Dlžníka. Výška splátky sa určí podľa výkazu o výnosoch a nákladoch predložených vždy k ultimu mesiaca nasledujúceho po poslednom mesiaci v štvrťroku veriteľovi počnúc 4. štvrťrokom 2011. Po odsúhlasení uvedeného výkazu sa do 10 dní uhradí splátka v prospech veriteľov 1. Skupiny veriteľov na známe účty veriteľov,
z predaja nehnuteľností, ktoré tvoria predmet záložného práva zabezpečených veriteľov, nachádzajúcich sa v areáli...
V prípade, ak po predaji predmetného nehnuteľného majetku nebudú uspokojené všetky pohľadávky Veriteľov z 1. skupiny veriteľov podľa tohto plánu, Dlžník tento rozdiel doplatí z výnosov zo svojej obchodnej činnosti v termíne konečnej splatnosti pohľadávok, t. j. do 31.12.2016. Splácanie uvedeného rozdielu bude dlžník realizovať v pravidelných a rovnomerných štvrťročných splátkach v prospech veriteľov 1. Skupiny k ultimu štvrťroka.“.
Podľa sťažovateľov citovanými ustanoveniami v spojení s relevantnými normamiv zákone o konkurze„došlo k novácii vzájomných záväzkov“, v dôsledku čoho novézáväzky„úplne nahrádzajú záväzky pôvodné“, a preto„nie je možné hovoriť o platnosti pôvodných záväzkov...“. Lehota splatnosti„novokonštituovaných záväzkov žalovaného voči sťažovateľovi 1. a ním označenému veriteľovi neuplynula, preto v prípade uvedených záväzkov nemožno hovoriť o pohľadávkach po lehote splatnosti...“.
Z dokazovania pred oboma všeobecnými súdmi podľa sťažovateľov vyplýva,že„medzi účastníkmi konania existuje spor o to, či ⬛⬛⬛⬛ má pohľadávku voči sťažovateľovi 1. vo výške 25.000,- Eur z dôvodu splátky nájomného z prenájmu areálu za 4. štvrťrok 2011“. Reštrukturalizačný plán podľa sťažovateľov o štvrťročnejsplátke„vymedzuje, že táto nebude zodpovedať výške zinkasovaného nájomného. Jednoznačne určuje spôsob stanovenia výšky štvrťročnej splátky ako rozdielu medzi nákladmi a výnosmi... Takéto určenie je logické a ekonomicky udržateľné, nakoľko by bolo nesprávne určiť výšku tejto splátky bez ohľadu na výšku nákladov na správu priemyselného areálu.“.
Následne sťažovatelia poukazujú na správanie veriteľa, ktorý podľa ich názoru hatilsnahu sťažovateľa v 1. rade speňažiť na dobrovoľnej dražbe svoje nehnuteľnosti na účelplného uspokojenia pohľadávok zabezpečených veriteľov. Aj to má dokazovať, že dochádzak zneužívaniu postavenia veriteľa v konkurznom konaní.
Sťažovatelia namietajú, že krajský súd sa nijako nevysporiadal s (ne)existenciou pohľadávky ⬛⬛⬛⬛ voči sťažovateľovi v 1. rade. Uvádzajú, že „v priebehu konania bol zo strany sťažovateľa 1. predložený zoznam záväzkov, z ktorého vyplýva, že všetky jeho záväzky voči ⬛⬛⬛⬛... vyplývajúce z reštrukturalizačného plánu boli v zmysle plánu splnené. Na margo tohto záveru je treba poukázať aj na priznanie sa žalobcu 2. v návrhu na jeho pripustenie do konania, že zo strany sťažovateľa 1. boli vykonané vzájomné započítania, z ktorých je viac než zrejmé, že jeho nároky zanikli. Tá skutočnosť, že žalobca 2. tvrdí, že započítanie je neplatné, aj keď tento svoj postoj nevysvetlil, je pre posúdenie jeho postavenia irelevantná.“. Sťažovatelia ďalej tvrdia, že sťažovateľ v 1. rade „započítal svoj záväzok z pohľadávku vyplývajúcu z pohľadávky voči účtu v banke. Na účte pôvodne spravovanom žalobcom 2. totiž mal uložené finančné prostriedky, ktoré žalobca 2. odmietol doteraz vydať sťažovateľovi, pričom o existencii takejto pohľadávky nie je absolútne žiadny spor. Započítať záväzok voči banke s pohľadávkou voči tej istej banke z titulu nevrátenia peňazí na účte je jednoducho pochopiteľný úkon, ktorého význam je nespochybniteľný...
Uvedené skutočnosti mali byť nielen súdom prvého stupňa, ale osobitne odvolacím súdom vyhodnotené minimálne ako také, ktoré osvedčujú spornosť označovaných pohľadávok, ktoré majú viesť k záveru o predĺžení sťažovateľa.“.
V závere sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej taktorozhodol:
„1. Krajský súd Košice Uznesením sp. zn. 4CoKR/4/2014 zo dňa 17. 6. 2014 porušil základné právo sťažovateľa 1. – spoločnosti
, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Prešov, oddiel: Sro, vložka číslo: 24051/P, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Krajský súd Košice Uznesením sp. zn. 4CoKR/4/2014 zo dňa 17. 6. 2014 porušil základné právo sťažovateľa 2. – ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvalé bydlisko ⬛⬛⬛⬛, na ochranu vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4CoKR/4/2014-563 (správne má byť sp. zn. 4 CoKr 4/2014-463, pozn.) zo dňa 17. 6. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi 1. – spoločnosti
, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Prešov, oddiel: Sro, vložka číslo: 24051/P, a sťažovateľovi 2. – ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvalé bydlisko ⬛⬛⬛⬛, sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 Eur, ktoré je Krajský súd Košice povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľov – Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., Dončova 1451/21, 034 01 Ružomberok, číslo účtu ⬛⬛⬛⬛.“
Ústavnému súdu sťažovatelia doručili 30. decembra 2014 podanie, ktorým doplnilisťažnostnú argumentáciu o rekapituláciu relevantnej judikatúry ústavného súdu týkajúcej saobsahovej náplne jednotlivých základných práv a slobôd, ktoré napadnutým uznesením malibyť porušené.
Sťažovatelia doručili 19. februára 2015 ústavnému súdu ďalšie doplnenie ichsťažnosti, v ktorom navrhli rozhodnúť o dočasnom opatrení spočívajúcom v odkladevykonateľnosti kritizovaného uznesenia krajského súdu. Tento svoj návrh odôvodnilitvrdením, že„priebeh konkurzu je nanajvýš zvláštny“. Podľa ich názoru„z funkcie správcu bola protizákonne odvolaná ⬛⬛⬛⬛, pričom bez toho, aby súd vyčkal na rozhodnutie o odvolaní menovanej správkyne proti rozhodnutiu o jej odvolaní, dňa 17. 12. 2014 Okresný súd Prešov ustanovil do funkcie správcu ⬛⬛⬛⬛ “.Zároveň sťažovatelia uviedli, že„konkurzný súd odňal hlasovacie práva (a doteraz ich nepriznal) skupine veriteľov – 1. ⬛⬛⬛⬛, 2. ⬛⬛⬛⬛, 3. ⬛⬛⬛⬛, 4. ⬛⬛⬛⬛ 5. ⬛⬛⬛⬛, len na základe toho, že ich pohľadávky poprel nie správca ale iný údajný veriteľ ⬛⬛⬛⬛..., ktorý nie je účastníkom konkurzného konania nakoľko ním prihlásená pohľadávka do konkurzného konania bola v celom rozsahu uhradená.“. Žiadosťou doručenou 19. októbra 2015 sasťažovatelia domáhali urýchleného rozhodnutia o ich sťažnosti argumentujúc právnouneistotou.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv a práv sťažovateľa v 1. rade
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).
Vo vzťahu k základnému právu sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu i k jehoprávu na spravodlivé súdne konanie ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť sazakladá na viacerých námietkach.
1. Z procesného hľadiska sťažovateľ v 1. rade namieta (tu sa argumentáciav prospech porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne prekrývas tvrdeným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy) prerokovanie konkurznej veci bez jehoprítomnosti. Ospravedlnenie jeho právneho zástupcu z neúčasti na pojednávaní nariadenomna 31. marec 2014 totiž okresný súd neakceptoval a pojednával bez prítomnosti sťažovateľav 1. rade aj bez prítomnosti jeho právneho zástupcu.
Podľa § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) súd pokračuje v konaní,aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie aninepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnostitakého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Ústavný súd poukazuje na fakt, že súdna judikatúra k problému (ne)akceptovaniaospravedlnenia sa právneho zástupcu účastníka konania konajúcim súdom je bohatá.V odôvodnení napadnutého potvrdzujúceho uznesenia krajského súdu je v obsahu vyjadreníúčastníkov konania stručne zrekapitulovaná, preto ju ústavný súd nebude opakovať.
Pre ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti je rozhodujúce, či uplatnenie§ 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku okresným súdom malo s ohľadom na okolnostiprejednávanej veci priamy negatívny dopad na niektoré zo základných práv sťažovateľa(v tomto prípade na základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania,a tým aj na základné právo na súdnu ochranu a na právo na spravodlivé súdne konanie).Inými slovami, v posudzovanej veci je podstatné, či okresný súd uplatnil § 101 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku ústavne konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy).V aplikácii tohto ustanovenia ide v podstate o kolíziu základného práva na prerokovanieveci v prítomnosti účastníka a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov. Konajúci súd bol pri posudzovaní ospravedlnenia právneho zástupcu povinnýuvedené základné práva vyvážiť a jedno z nich uprednostniť.
Krajský súd zdôraznil, že po vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie tentonariadil pojednávanie na 3. júla 2013 a neskôr na 24. júl 2013. Neúčasť na obochpojednávaniach právny zástupca sťažovateľa v 1. rade ospravedlnil. Okrem tohoproti zrušujúcemu uzneseniu krajského súdu zo 6. mája 2013 (sp. zn. 4 CoKR 5/2013) podalsťažovateľ v I. rade prostredníctvom dovolanie, hoci jeho právny zástupca, ako to správneuvádza krajský súd,„musel vedieť o ustanovení § 198 ods. 1 ZKR o neprípustnosti dovolania... v konkurznom konaní“. Rekapitulované fakty sťažovateľ v 1. rade v sťažnostinijako skutkovo nespochybňuje, ústavný súd z nich teda vychádza. Ak za týchto okolnostíokresný súd ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľa v I. rade neakceptoval a konalaj v jeho neprítomnosti, správne podľa názoru ústavného súdu uprednostnil základné právoúčastníkov konkurzného konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov.Uplatnenie § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku okresným súdom tak nevyvolávažiadne signály ústavnej nekonformnosti, a preto aj kritika právneho názoru krajského súdupri reakcii na predmetnú odvolaciu námietku sťažovateľa v 1. rade je nedôvodná.
2. Procesne konotovanou je aj kritika postupu okresného súdu pri pristúpeníKomerčnej banky do konkurzného konania. Sťažovateľ v 1. rade tvrdí, že návrhna pristúpenie tohto subjektu do konkurzného konania mu nebol doručený, nebol s nímoboznámený, a preto voči nemu nemohol protiargumentovať.
Ústavný súd už k obdobným skutkovým okolnostiam judikoval (III. ÚS 402/2015),že zo všeobecne formulovaných pravidiel konkurzného práva sa črtá jedna z podstatnýchzásad ovládajúcich nielen právnu úpravu konkurzného konania, ale aj interpretáciu tejtoprávnej úpravy. Je ňou zásada rýchlosti vyjadrená v zákone o konkurze okrem inéhov množstve krátkych procesných lehôt, ktoré sú stanovené pre súd, účastníkov konania a inéprocesné subjekty (Ďurica, M. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. Poradcapodnikateľa, s. r. o., Žilina, 2006, s. 43). Identifikovaná zásada sa prejavuje aj v reláciik fáze konkurzného konania, v ktorej malo podľa názoru sťažovateľa v 1. rade dôjsťk porušeniu jeho označených práv. I keď má prvá fáza konkurzného konania (do vyhláseniakonkurzu) charakter sporového konania a na objasnenie skutočností treba viesťdokazovanie, z účelu konkurzného konania vyplýva, že rozsiahlejšie dokazovanie možnoviesť len v súvislosti so skutočnosťami, ktoré sú rozhodujúce pre záver o základnej otázke,ktorá sa má v konaní riešiť, a to či je dlžník v úpadku (otázku hmotného konkurznéhopráva). Oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu (teda otázku tzv. procesnéhokonkurzného práva) musí veriteľ osvedčiť bez toho, aby bolo treba na existenciu jehopohľadávky viesť dokazovanie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republikyz 29. júna 2000 vo veci sp. zn. 4 Obo 49/2000 bezpochyby uplatniteľné aj na aktuálnuprávnu úpravu).
Zákon o konkurze neukladá konajúcemu súdu doručovať návrh veriteľana pristúpenie do už prebiehajúceho konkurzného konania dlžníkovi. Súčasne platí, žeustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa na konkurzné konanie použijú len primerane(§ 196 zákona o konkurze). To znamená, že konajúci všeobecný súd je povinný pri úvahácho použití procesnej normy zakotvenej v Občianskom súdnom poriadku vyhodnocovať súladpostupu podľa Občianskeho súdneho poriadku s účelom konkurzného konania a konkurzuako takého. Tento účel je poznačený aj zásadou rýchlosti uplatňovanou v konkurznomkonaní na podstatne striktnejšej báze, ako je to v základnom nachádzacom konaní(III. ÚS 402/2015).
O návrhu na pristúpenie veriteľa do už prebiehajúceho konkurzného konania je súdpovinný rozhodnúť do 15 dní od doručenia tohto návrhu. Zásada rýchlosti tak nachádzasvoje vyjadrenie aj v § 24 ods. 2 zákona o konkurze a musí sa premietnuť aj v úvahe súdu,či je povinný návrh na pristúpenie do konkurzného konania doručiť dlžníkovi.
Podľa názoru ústavného súdu okresný súd po pristúpení Komerčnej bankydo konkurzného konania nepresadzoval zvoleným procesným postupom zásadu rýchlostikonkurzného konania na úkor práva dlžníka vyjadriť sa k návrhu na vyhlásenie konkurzuneprimeraným spôsobom. Nariadil totiž pojednávanie na 31. marec 2014, na ktorom sasťažovateľovi v 1. rade ako dlžníkovi otváral dostatočný priestor na osvedčenie platobnejschopnosti v konfrontácii s „novou“ pohľadávkou Komerčnej banky proti nemu.Pojednávania sa však nezúčastnil z neospravedlniteľných dôvodov (ako už bolo uvedené),preto akceptácia jeho argumentácie použitej v odvolaní i v sťažnosti by znamenalaneprimerané, a tým aj neodôvodnené popretie rýchlosti ako dôležitej vodiacej zásadykonkurzného konania. Aj táto námietka je preto nedôvodná.
3. Významnou súčasťou sťažnostnej argumentácie je kritika právneho posúdeniaobsahu reštrukturalizačného plánu konajúcimi všeobecnými súdmi. Zhrňujúco možnoza jadro sporu označiť interpretačný prístup k formulácii reštrukturalizačného plánu. Kýmsťažovateľ v 1. rade je toho názoru, že odkaz na výkaz výnosov a nákladov predstavujeurčenie spôsobu výpočtu štvrťročnej splátky, okresný súd i krajský súd a aj veriteliasťažovateľa v 1. rade boli toho názoru, že výkaz výnosov a nákladov je potrebné chápaťv podstate len ako nosič informácie, ktorá bude objektivizovať reálnu sumu splátkynájomného.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavneneodôvodnenéaleboarbitrárne,a takz ústavnéhohľadiskaneospravedlniteľnéa neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
V naratívnej časti odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd relevantné ustanoveniareštrukturalizačného plánu citoval. Je toho názoru, že výklad, ktorý uprednostnil okresnýsúd pri vyhlasovaní konkurzu a krajský súd ho následne akceptoval, nesignalizujearbitrárnosť či svojvôľu všeobecných súdov pri poskytovaní súdnej ochrany právamsťažovateľa v 1. rade, o ktoré v konkurznom konaní išlo. Niet pochýb, že pravidláobsiahnuté v reštrukturalizačnom pláne by bolo možné interpretovať aj tak, ako to tvrdísťažovateľ v 1. rade. Zároveň je ale rovnako nepochybné, že ak by ústavný súd využil svojuprávomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na revíziu právoplatného rozhodnutia všeobecnéhosúdu len na podklade odlišného právneho názoru, staval by sa do pozície ďalšej inštancievšeobecného súdnictva, čo ústava z hľadiska vzťahov medzi ústavným súdnictvoma všeobecným súdnictvom nedovoľuje. Výklad, ktorý použili okresný súd i krajský súd, nieje excesívny v tom zmysle, že by úplne popieral podstatu vzťahov medzi sťažovateľomv 1. radea jehoveriteľmi,takakojeonazachytenáv textepotvrdenéhoreštrukturalizačného plánu. Jednoducho, dikcia plánu zmysluplne umožňuje aj interpretáciupreferovanú okresným súdom a krajským súdom. Ústavný súd preto do nej nebudezasahovať.
4. Sťažovateľ v 1. rade taktiež kritizoval rozhodovací postoj okresného súdui krajského súdu k pohľadávkam, ktoré mal voči ⬛⬛⬛⬛. Argumentujezapočítaním záväzku s pohľadávkou, ktorú má voči ⬛⬛⬛⬛ z titulu vedeniabežného účtu. Krajský súd tieto dôvody neakceptoval formulovaním názoru, podľa ktorého„tzv. zápočty nezodpovedajú zákonným kritériám, s ktorým stanoviskom veriteľa sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil“. Ústavný súd pritom poukazuje na strany 13 – 16odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, na ktorých je obsiahlo rekapitulovanévyjadrenie ⬛⬛⬛⬛ k odvolaniu sťažovateľa v 1. rade. V ňomobjasnila, že podľa reštrukturalizačného plánu má voči sťažovateľovi v 1. rade postaveniedvojaké. Jednak ako zabezpečený veriteľ druhej skupiny veriteľov, ale aj akonezabezpečený veriteľ tretej skupiny veriteľov. Sťažovateľ v 1. rade podľa
použil prostriedky slúžiace uspokojeniu jej zabezpečených pohľadávok (prostriedkyna bežnom účte) na kompenzáciu voči jej nezabezpečenej pohľadávke. To podľa
odporovalo účelu § 138 ods. 1 zákona o konkurze, ako aj účelu ustanovení zákonač. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov o záložnom práve. ⬛⬛⬛⬛ taktiež uviedla, že sťažovateľ v 1. rade si nesplnil ani„povinnosť uhradiť ďalšie kvartálne splátky.“(vymenované na strane 16 odôvodnenia napadnutého uznesenia).
Sťažovateľ v 1. rade sa v odôvodnení svojej sťažnosti obmedzuje iba na postavenie ⬛⬛⬛⬛ ako nezabezpečeného veriteľa (strana 9 sťažnosti), vôbec však nereagujena tvrdenie ⬛⬛⬛⬛ o existencii riadne zistenej, prihlásenej a zabezpečenejpohľadávky voči sťažovateľovi v 1. rade v celkovej sume 1 925 831,91 €. Táto pohľadávkaje zabezpečená záložným právom na pohľadávky sťažovateľa v 1. rade voči jeho dlžníkom.Súčasne ⬛⬛⬛⬛ uviedla, že podľa reštrukturalizačného plánu pre zabezpečenýchveriteľov tejto skupiny„bude plnenie získané z úhrady v ich prospech zabezpečených pohľadávok poukazované do 10 dní odo dňa pripísania získanej sumy na účet dlžníka...“.V nadväznosti na to zdôraznila, že už k 30. aprílu 2012 sťažovateľ v 1. rade evidovalna svojom bežnom účte 477 161,14 USD,„ktorú sumu v rozpore s plánom nepreviedol na účet navrhovateľa ani neprejavil záujem o ich prevod“.
Bez potreby bližšieho skúmania ústavný súd uvádza, že uvedené skutočnostinespochybňujú závery okresného súdu ani krajského súdu o existencii splatnýcha neuhradených pohľadávok ⬛⬛⬛⬛ voči sťažovateľovi v 1. rade. To potom malopodstatný právny význam pre rozhodnutie o splnení podmienok na vyhlásenie konkurzu.Možno ešte pripomenúť, že sťažovateľ v 1. rade viacero skutkových okolností plynúcichz odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu v sťažnosti vôbec nespomenul,a preto ani nenamietal, ba ani nepredložil a nenavrhol žiadne dôkazy (reštrukturalizačnýplán, predmetný konkurzný spis) na podporu svojho tvrdenia o zániku záväzkov voči ⬛⬛⬛⬛. Ani táto sťažnostná námietka preto nie je spôsobilá viesť ústavný súdk prijatiu predloženej sťažnosti na ďalšie konanie.
5. Za irelevantnú považuje ústavný súd aj námietku sťažovateľa v 1. rade,podľa ktorej splatnosť záväzkov plynúcich preň z potvrdeného reštrukturalizačného plánunastane až 31. decembra 2016, a tak o splnení podmienok na vyhlásenie konkurzu nemožnouvažovať.
Z obsahu reštrukturalizačného plánu citovaného v naratívnej časti odôvodnenia tohtouznesenia na prvý pohľad vyplýva, že termín 31. december 2016 sa označuje ako konečnýtermín splatnosti pohľadávok veriteľov 1. skupiny. Vo vzťahu k štvrťročným splátkamreštrukturalizačný plán jednoznačne ustanovuje, že„po odsúhlasení uvedeného výkazu sa do 10 dní uhradí splátka v prospech veriteľov 1. Skupiny veriteľov, na známe účty veriteľov...“. Termín 31. decembra 2016 sa podľa reštrukturalizačného plánu budepovažovať za konečný termín splatnosti, len„ak po predaji predmetného nehnuteľného majetku(ide o nehnuteľnosti tvoriace súčasť areálu, pozn.)nebudú uspokojené všetky pohľadávky veriteľov z 1. skupiny veriteľov podľa tohto plánu...“.
Okrem toho nemožno ignorovať ani argument vyplývajúci z obsahu podaní veriteľovv predmetnej veci založený na aplikácii § 159 zákona o konkurze, podľa ktorého ak dlžník...ani do 30 dní od doručenia výzvy nesplní riadne a včas voči účastníkovi plánu pohľadávkualebo iný záväzok vyplývajúci mu z plánu, plán sa tým stáva voči účastníkovi plánuvo vzťahu k dotknutej pohľadávke neúčinným.
Na podklade uvedených skutočností a právnej úpravy ústavný súd konštatuje,že sťažovateľ v 1. rade pripisuje termínu 31. decembra 2016 právny význam, ktorý muzjavne podľa reštrukturalizačného plánu neprislúcha. Správne preto krajský súdv napadnutom uznesení dôvodil, že„dlžník nepreukázal až do vydania rozhodnutia súdu prvého stupňa, že by si tento reštrukturalizačný plán plnil voči... veriteľovi.“, ako ajže„reštrukturalizačný plán sa stal neúčinný minimálne voči dvom veriteľom v dôsledku neplnenia plánu...“.
6. Ďalšia námietka sťažovateľa sa zakladá na tvrdení, že pohľadávky,na ktorých okresný súd založil záver o splnení podmienok vyhlásenia konkurzu, sú spornév zmysle § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze. Sťažovateľ predložil aj fotokópiu návrhuna začatie konania„o určenie neexistencie pohľadávky a záväzku“z 18. júla 2013adresovaného okresnému súdu.
Ústavnýsúdtuodkazujenaodôvodnenieuzneseniakrajskéhosúduč. k. 4 CoKR 5/2013-244 zo 6. mája 2013, v ktorom sa jednoznačne uvádza, že„pohľadávka veriteľa ako taká nie je sporná. V prípade spornosti pohľadávky veriteľa zrejme by nedošlo k schváleniu plánu na schvaľovacej schôdzi. Z výsledkov dokazovania vyplýva, že sporný je len spôsob výpočtu pohľadávky, ktorú má dlžník v zmysle plánu štvrťročne uhrádzať veriteľovi. Spornosť výpočtu tejto štvrťročnej pohľadávky nie je možné zamieňať so spornosťou pohľadávky ako takej a následne z toho vyvodiť právny záver, že dlžník osvedčil spornosť pohľadávky v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) ZKR...“. Na citovanézávery poukázal potom aj okresný súd v uznesení o vyhlásení konkurzu a krajský súd sas nimi pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa v 1. rade stotožnil.
Ústavný súd je rovnako toho názoru, že voči citovanému výkladu všeobecných súdovnemožno z ústavno-právneho hľadiska namietať, ak reštrukturalizácia začatiu konkurznéhokonania nepredchádza, pohľadávky, na ktorých veritelia svoj návrh zakladajú, nebolipredmetom posudzovania v skoršej reštrukturalizácii, a tak je pre dlžníka procesnejednoduchšie osvedčiť ich spornosť. Skutková situácia, v ktorej sa vyskytol sťažovateľv 1. rade, je ale špecifická tým, že návrhu na vyhlásenie konkurzu časovo predchádzalareštrukturalizácia, v ktorej boli pohľadávky veriteľov ustálené. Preto snaha sťažovateľav 1. rade osvedčiť spornosť pohľadávky potvrdenej v reštrukturalizačnom plánena podklade začatého určovacieho konania týkajúceho sa iba sumy jednej splátky tejtopohľadávky je z pohľadu aplikácie § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze márna.
Vo vzťahu k pohľadávke ⬛⬛⬛⬛ sťažovateľ v 1. radeprima facieneosvedčil jej spornosť. Tá sa nemôže odvíjať len od písomne deklarovaného nesúhlasudlžníka.
Preto aj námietka argumentujúca spornosťou pohľadávok veriteľov je podľa názoruústavného súdu nedôvodná.
7. Posledná námietka, ktorá sa svojou povahou týka takmer všetkých doterazpreskúmavaných, smeruje voči kvalite odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu.
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantnezdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritomaj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právona spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný daťpodrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP z 19. 4. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku,sťažnosť č. 16034/90, § 61). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždyposudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. rozsudok ESĽP vo veci Georgidiasv. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalido všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Sťažovateľ v 1. rade podľa názoru ústavného súdu opomína ustálený právny názor,podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožnoposudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Ústavný súd je dokonca toho názoru, že s ohľadom na okolnosti posudzovanéhoprípadu je ústavne akceptovateľné, ak krajský súd v napadnutom uznesení odkázalna dôvody svojho uznesenia č. k. 4 CoKR 5/2013-244 zo 6. mája 2013, ktorým boloprvostupňové uznesenie okresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanies formuláciou právneho názoru záväzného podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľ v 1. rade však nazerá na dôvody napadnutého uznesenia krajskéhosúdu izolovane. Z takéhoto zorného uhla pohľadu je toto uznesenie naozaj stručné.Pri hodnotení jeho záverov z pohľadu prepojenia s dôvodmi uznesenia krajského súduč. k. 4 CoKR 5/2013-244 zo 6. mája 2013, ako aj s dôvodmi uznesenia okresného súduzo 7. apríla 2014 o vyhlásení konkurzu, je podľa názoru ústavného súdu ústavneakceptovateľné. Zodpovedalo totiž na tie odvolacie námietky sťažovateľa v 1. rade, ktoréboli spôsobilé reálne spochybniť splnenie podmienok vyhlásenia konkurzu.
8. Po vyhodnotení všetkých sťažnostných námietok sťažovateľa v 1. rade akonedôvodných tak ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v časti namietajúcej porušeniezákladných práv sťažovateľa v 1. rade zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a jehopráva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd totižpri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačených základných práv a práv zaručených dohovorom, reálnosť ktorej by moholposúdiť po prijatí sťažnosti v predmetnej časti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
9. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na účinný prostriedok nápravypodľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd uvádza, že uplatňovanie tohto práva musí nadväzovaťna aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chránenéhodohovorom (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvuz 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sajednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia právgarantovaných dohovorom (rozsudok ESĽP z 27. 4. 1988 vo veci Boyle a Riceproti Spojenému kráľovstvu, séria A, č. 131).
Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súddospel k záveru o neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa v 1. rade v časti týkajúcej sapráva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, rovnaký záver musí prijať aj vo vzťahuk namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru. Aj v tejto časti je teda sťažnosť zjavneneopodstatnená.
K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv a práv sťažovateľa v 2. rade
Sťažnostným petitom sa ústavnému súdu navrhuje vysloviť aj porušenie základnýchpráv sťažovateľa v 2. rade a jeho práv zaručených dohovorom, ktoré sú identické s petitomtýkajúcim sa sťažovateľa v 1. rade. Navyše však sťažovateľ v 2. rade požaduje aj vyslovenieporušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.
Popísanú konfiguráciu sťažnostného petitu sťažovateľa v 2. rade zakladá na tvrdení,že napadnutým uznesením krajského súdu„došlo k zásahu do jeho práva vlastniť a pokojne užívať majetok, pričom v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok sťažovateľa 1., došlo k znehodnoteniu jeho obchodného podielu vo veľkosti 100 % k tejto spoločnosti a jeho vkladu do základného imania tejto spoločnosti v sume 663 879,- Eur.“.
Ústavný súd nespochybňuje fakt majetkovej účasti sťažovateľa v 2. radena podnikaní sťažovateľa v 1. rade, ktorého je jediným spoločníkom. Samotný zákono konkurze však nepriznáva takýmto osobám postavenie účastníka konkurzného konania.Keďže teda voči nemu okresný súd ani krajský súd žiadne právne významné procesnéaktivity nevyvíjali, základné práva sťažovateľa v 2. rade ani jeho práva zaručenédohovorom nemohli byť procesným postupom ani rozhodnutím krajského súdu dotknuté.Preto je sťažovateľ v 2. rade zjavne neoprávnenou osobou na podanie sťažnosti v tejto časti.
Osobitne ústavný súd poukazuje na sťažovateľom v 2. rade namietané porušeniezákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Na prvý pohľad sa vskutkumôže zdať, že vyhlásenie konkurzu na majetok právneho subjektu, v ktorom má sťažovateľv 2. rade stopercentnú majetkovú účasť, sa takpovediac nemôže nedotýkať jeho základnéhopráva vlastniť majetok. Podrobnejšie skúmanie však vedie k opačnému záveru.
Vyhlásenie konkurzu je právna skutočnosť majúca právne účinky regulovanév prvom oddiele piatej hlavy zákona o konkurze, ktoré dopadajú na úpadcu a na jehomajetkovú podstatu. Nemožno zabúdať, že spoločník v spoločnosti s ručením obmedzenýmje síce vlastníkom obchodného podielu, nič to však nemení na fakte, že majetok spoločníkaje plnohodnotne právne oddelený od majetku spoločnosti s ručením obmedzeným.Účinky samotného vyhlásenia konkurzu sa teda majetku spoločníka nedotýkajú. Ústavnýsúd nespochybňuje skutočnosť, že ďalší priebeh konkurzu (speňažovanie majetku úpadcutvoriaceho podstatu a pod.) môže mať na hodnotu obchodného podielu spoločníka úpadcuzásadný majetkový dopad. Na základe toho však nemožno prijať záver, že do základnéhopráva vlastniť majetok takého spoločníka priamo zasahuje rozhodnutie súdu, ktorého právneúčinky znamenajú iba vyhlásenie konkurzu. Takéto rozhodnutie označil v sťažnostnompetite sťažovateľ v 2. rade ako zasahujúce do jeho základného práva vlastniť majetok.Ústavný súd je preto toho názoru, že sťažovateľ v 2. rade je zjavne neoprávnenou osobou,aj pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nebolo potrebné, aby sa ústavný súdzaoberal ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľmi v ich sťažnostnom petiteani návrhom na dočasné opatrenie spočívajúce v odklade vykonateľnosti napadnutéhouznesenia krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016