znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 116/2014-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky, Mierová 19,   Bratislava,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   Bobák,   Bollová a spol., s. r. o.,   Dr.   Vladimíra   Clementisa   10,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   konateľka a advokátka   Mgr.   Zuzana   Bollová,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C 178/2006 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Co 298/2011   a   jeho   rozsudkom z 9. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. septembra 2013   doručená   sťažnosť   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky, Mierová   19,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 178/2006 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 298/2011 a jeho rozsudkom z 9. februára 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 298/2011 z   9.   februára   2012   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   6   C   178/2006 z 23. októbra   2007,   ktorým   mu   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   spoločnosti   SKI-CENTRUM Banská Štiavnica, s. r. o. (ďalej len „žalobca“), sumu 4 979 087,83 € z titulu náhrady spôsobenej škody vo forme ušlého zisku. Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd v danej veci vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) obsiahnutého v uznesení sp. zn. 4 Cdo 77/2010 z 29. júna 2011, ktorým bolo   skoršie   rozhodnutie   krajského   súdu   v tejto   veci   zrušené   a vec   mu   bola   vrátená na ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   dodal,   že   podľa   tohto   záväzného   právneho   názoru dovolacieho súdu k vzniku jeho zodpovednosti za škodu malo dôjsť na základe toho, že ako poskytovateľ   štátnej   pomoci   ignoroval   vznik   právneho   nároku   žalobcu   ako   žiadateľa na uzavretie   zmluvy   o   poskytnutí   nenávratného   finančného   príspevku   a   na   poskytnutie finančných prostriedkov.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   5.   marca   2012   podal   Generálnemu   prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania,   ktorému   generálny   prokurátor   vyhovel   a podal   mimoriadne   dovolanie   proti namietanému rozsudku okresného súdu v spojení s namietaným rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ   súčasne   uviedol,   že   30.   apríla   2012   podal   proti   rozsudku   krajského (odvolacieho)   súdu   sp.   zn.   3   Co   298/2011   z 9.   februára   2012   a uzneseniu   najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 4 Cdo 77/2010 z 29. júna 2011 na ústavnom súde sťažnosť pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd predmetnú sťažnosť   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   119/2013-61   z   8.   marca   2013   odmietol   s   poukazom na mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   MCdo   2/2013   z   25.   júna   2013   tak,   že   ho zamietol.

Podstata námietok sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a rozhodnutiami okresného   súdu a krajského   súdu   spočívala   v tom,   že   podľa   neho   ani   okresný   súd,   ani   krajský   súd   sa v namietaných   rozhodnutiach   nevysporiadali   s jeho   zásadnými   právnymi   argumentmi týkajúcimi sa aplikácie nesprávnej právnej normy. Sťažovateľ vyslovil názor, že na danú vec   mal   byť   správne   aplikovaný   zákon   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), a nie všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu. Tento svoj právny názor sťažovateľ odôvodnil tým, že o žiadosti   žalobcu   rozhodoval   ako   správny   orgán.   Podľa   sťažovateľa   sa   oba   súdy v odôvodnení   napadnutých   rozhodnutí   nedostatočne   vysporiadali   s   existenciou   všetkých predpokladov na vznik zodpovednosti za škodu, a to z pohľadu obidvoch právnych noriem. Podľa sťažovateľa v konaní nedošlo k preukázaniu príčinnej súvislosti medzi jeho postupom a vznikom   škody   a taktiež   ani   prvostupňový   súd,   ani   druhostupňový   súd   podľa   neho neuviedli   dostatočné   argumenty   týkajúce   sa   výšky   a charakteru   uplatnenej   škody. Sťažovateľ označil namietané rozhodnutia za svojvoľné a nedostatočne odôvodnené, čo malo podľa neho za následok porušenie zásad spravodlivého procesu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   298/2011   a jeho rozsudkom   z 9.   februára 2012   a postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   178/2006   a jeho   rozsudkom z 23. októbra 2007 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušil a obidvom súdom uložil povinnosť uhradiť trovy konania v sume 331,13 €.

Okrem   toho   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   dočasnom   opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 178/2006 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2007

Pokiaľ   ide   o   tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu, ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom   súde   možno   domáhať   v   prípade,   ak   takúto   ochranu   nemôžu   poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie postupu a prvostupňového rozhodnutia bol v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu   bezprostredne preskúmať rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa v danej   veci. Odvolávajúc   sa   na   princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   preto   ústavný   súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv   postupom   krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 298/2011 a jeho rozsudkom z 9. februára 2012

Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   pri   preskúmaní   tejto   časti   sťažnosti   vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V súvislosti s uvedeným a v kontexte okolností tohto prípadu považuje ústavný súd za prvoradé zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone. Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd konštatuje, že v tejto časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie zásad spravodlivého   procesu   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   3 Co 298/2011 z 9. februára 2012.

Ústavný súd dáva do pozornosti, že obsahovo totožnou sťažnosťou smerujúcou proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 298/2011 z 9. februára 2012 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 77/2010 z 29. júna 2011, ktorá bola ústavnému súdu doručená 2. mája 2012,   sa   sťažovateľ   domáhal   poskytnutia   ústavnoprávnej   ochrany.   O   tejto   sťažnosti rozhodol ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 119/2013-61 z 8. marca 2013 tak, že časť sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   postupom   a uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako podanú oneskorene a zvyšnú časť sťažnosti, predmetom ktorej boli námietky proti rozsudku krajského súdu, odmietol pre neprípustnosť, a teda ako predčasne podanú z dôvodu mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom proti rozsudku krajského súdu, o ktorom dovtedy najvyšší súd nerozhodol.

V aktuálnej (časti) sťažnosti sťažovateľ opäť namietal postup a rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 298/2011 z 9. februára 2012. Pritom sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie jeho práv bola ústavnému súdu doručená v lehote dvoch mesiacov od rozhodnutia najvyššieho súdu   o mimoriadnom   dovolaní. Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho judikatúra o zachovaní lehoty aj vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu (za obvyklých podmienok) nachádza   uplatnenie   len   v prípadoch,   ak   dovolací   súd   mimoriadny   opravný   prostriedok procesne odmietne. Lehotu vo vzťahu k druhostupňovému rozhodnutiu nemožno považovať za   zachovanú   v prípadoch,   keď   dovolací   súd,   ktorý   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, dovolanie, respektíve mimoriadne dovolanie zamietne. Ide o prípady, keď dovolací súd vecne preskúma argumenty obsiahnuté v mimoriadnom opravnom prostriedku, čím sa stáva inštančne posledným orgánom verejnej moci, v ktorého kompetencii je poskytnutie právnej ochrany, ktorá predchádza právnej ochrane poskytovanej zo strany ústavného súdu.

V sťažovateľovej   veci   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   MCdo   2/2013 z 25. júna 2013   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora,   ktoré   bolo   podané na podnet sťažovateľa, proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 178/2006 z 23. októbra 2007   v spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   3 Co 298/2011   z 9. februára 2012 zamietol.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   tým   neodpadla   prekážka,   ktorá   by   ústavnému   súdu bránila   bezprostredne   preskúmať   rozhodnutie   krajského   súdu.   Práve   rozhodnutie najvyššieho   súdu,   ktorým   boli argumenty   generálneho prokurátora   preskúmané v merite veci,   sa   stalo   tou   prekážkou,   ktorá   znemožňuje   ústavnému   súdu   preskúmať   namietané rozhodnutie krajského súdu (k tomu pozri III. ÚS 88/2012, III. ÚS 428/2012).

V danej   veci   je   potrebné   správne   pochopiť   podstatu   a zmysel   rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká   republika   (rozsudok   z 12. novembra   2002),   z ktorého   vychádza   aj   ústavný   súd v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   v obdobných   prípadoch   (III. ÚS 81/2012, III. ÚS 114/2010). Právny názor ESĽP je potrebné vnímať tak, že právomoc ústavného súdu na preskúmanie rozhodnutia odvolacieho súdu po rozhodnutí dovolacieho súdu je daná len za   predpokladu   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   o odmietnutí dovolania, respektíve mimoriadneho dovolania, samozrejme, pri splnení obvyklých podmienok.

Keďže v danom prípade najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané na podnet sťažovateľa zamietol, sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, mal v záujme účinnej právnej ochrany namietať porušenie svojich práv, avšak nie   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   bol   vecne   preskúmaný   najvyšším   súdom,   ale rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 2/2013 z 25. júna 2013. Ústavný súd dodáva, že   v okolnostiach   tohto   prípadu   jedine   závery   najvyššieho   súdu   v jeho   meritórnom rozhodnutí by mohli byť predmetom konkrétnej kontroly ústavnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   v   nej   obsiahnutými,   pretože   rozhodovanie   o   takých otázkach je viazané na vyslovenie porušenia základných práv alebo slobôd. Taktiež bolo právne bezvýznamné rozhodovať o návrhu sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014