znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 116/2013-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   marca   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   M.   L.,   s.   r.   o.,   B.,   v   mene   ktorej   koná   advokátka a konateľka   JUDr.   M.   L.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 911/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaním   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Er 911/2011 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako oprávnená podala súdnemu exekútorovi 28. mája 2011 návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného   titulu. Následne   súdny   exekútor   požiadal okresný   súd   o vydanie   poverenia na vykonanie   exekúcie.   Okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   výzvou   z   30.   mája   2012 na predloženie   zmluvnej   dokumentácie.   Sťažovateľka   uvádza,   že „písomným   podaním z 28.06.2012 doručila okresnému súdu leasingovú zmluvu, splátkový kalendár a uznesenie OR   PZ   Trnava   o   začatí   trestného   stíhania   vedeného   proti   povinnému“.   Okresný   súd rozhodol uznesením z 29. októbra 2012, ktorým žiadosť súdneho exekútora o vykonanie exekúcie zamietol. Sťažovateľka je toho názoru, že tým, že okresný súd v napadnutom konaní rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora po viac ako 14 mesiacoch, došlo k zbytočným prieťahom a zároveň k porušeniu jej označeného základného práva.  

Sťažovateľka   ďalej   v   sťažnosti   uvádza,   že „nepodávala   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   predsedovi   okresného   súdu,   pretože   takúto   sťažnosť   nepovažuje   za   účinný prostriedok   nápravy“.   Na   podporu   tohto   názoru   argumentovala   tým,   že   Európsky   súd pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   v   prípadoch   Ištván   a   Ištvánová   proti   Slovenskej republike (rozhodnutie z 12. júna 2012, sťažnosť č. 30189/07) a Komanický (č. 6) proti Slovenskej   republike   (rozhodnutie   z   12.   júna   2012,   sťažnosť   č.   40437/07) „odmietol vo svojich   rozhodnutiach   podmieňovanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   Ústavy   SR predchádzajúcou sťažnosťou účastníka na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého súdu“.

Sťažovateľka na základe uvedeného tvrdí, že postupom okresného súdu dochádza k porušovaniu jej označených práv, a žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € a náhradu trov konania.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok   sťažovateľky   na   ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa jej názoru spôsobené zbytočné prieťahy. Podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy došlo tým, že okresný súd rozhodoval o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie viac ako 14 mesiacov.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   v   danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie   pred   ním.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) alebo od 1. apríla 2005 podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05, III.   ÚS   401/2008),   že   účelom   práva   účastníka   konania pred   všeobecným   súdom   podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo   ak   sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa   §   62   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, môže predseda okresného súdu iniciovať   dokonca   aj   disciplinárne   konanie,   sťažnosť   na   prieťahy   v   zmysle   citovaného zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd poznamenáva,   že   vyčerpanie   účinného   prostriedku   nápravy,   ktorý   ustanovuje   zákon o ústavnom súde, nie je v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   argumentovala   tým,   že   nepodala   sťažnosť   na   prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu z dôvodu, že tento prostriedok ochrany označeného základného   práva   považuje za   neúčinný,   pritom   poukazovala   na   konkrétne   rozhodnutia ESĽP, podľa ktorých ESĽP mal odmietnuť „podmieňovanie sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR   predchádzajúcou   sťažnosťou   účastníka   na   prieťahy   v konaní   predsedovi   dotknutého súdu“.

Ústavný súd sa nestotožňuje s týmto názorom sťažovateľky, pretože z odôvodnenia z rozhodnutí ESĽP, na ktoré poukazovala sťažovateľka, nevyplýva, že by ESĽP považoval sťažnosť predsedovi dotknutého súdu podľa § 62 zákona o súdoch za neefektívny nástroj ochrany označeného základného práva vo všeobecnosti. Skôr z odôvodnenia namietaných rozhodnutí   možno   vyvodiť   záver,   že   otázku   vyčerpania   vnútroštátnych   prostriedkov nápravy   ESĽP   skúmal   s   ohľadom   na   špecifické   okolnosti   konkrétne   prípadu,   pričom zároveň konštatoval, že jeho úlohou nebolo rozhodnúť, či vo všeobecnosti aplikovateľné vnútroštátne právo je v súlade s dohovorom alebo či vnútroštátne právo bolo aplikované vnútroštátnym orgánom správne (odsek 76 rozhodnutia ESĽP z 12. júna 2012 vo veci Ištván a   Ištvánová   proti   Slovenskej   republike,   sťažnosť   č.   30189/07,   podobne   odsek   73 rozhodnutia z 12. júna 2012 vo veci Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 40437/07). V tejto súvislosti je potrebné ďalej poukázať aj na konštatovanie uvedené v odôvodnení   označeného   rozhodnutia   ESĽP,   že „podstatnou   otázkou   nebolo zodpovedanie, či sťažnosť podľa zákona o súdoch je ako taká efektívna v zmysle čl. 35 dohovoru, ale posúdiť či sťažovateľ vyčerpal účinné prostriedky nápravy v zmysle tohto článku   dohovoru“ (odsek   77   rozhodnutia   z   12.   júna   2012,   Ištván   a   Ištvánová   proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 30189/07).

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že argumenty   sťažovateľky   týkajúce   sa   nevyužitia sťažnosti podľa § 62 zákona o súdoch sú zavádzajúce, účelové a neaplikovateľné na jej prípad.   ESĽP v obidvoch   prípadoch   posudzoval   vyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy v okolnostiach konkrétneho prípadu (neporovnateľných s prípadom sťažovateľky, čo sa týka dĺžky trvania napadnutého konania) pre účely posúdenia prijateľnosti sťažnosti sťažovateľov   v   konaní   pred   ESĽP.   Z   uvedeného   dôvodu   nie   je   možné   bez   ďalšieho stotožňovať   podmienky   prijateľnosti   sťažnosti   v   konaní   pred   ESĽP   a   v   konaní pred ústavným súdom.

V konaní pred ústavným súdom o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je pre posudzovanie podmienok prijateľnosti sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, rozhodujúca vnútroštátna úprava, konkrétne § 53 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   sťažovateľka   nevyužila pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   účinný   právny   prostriedok   nápravy   proti porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nepreukázala ani to, že uvedenú podmienku   nesplnila   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona o ústavnom   súde).   Uvedené   skutočnosti   zakladajú   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti sťažovateľky pre jej neprípustnosť.

Ústavný súd preto sťažnosť vyhodnotil ako predčasne podanú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju odmietol ako neprípustnú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Nad   rámec odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť sťažovateľky   je   navyše   aj   zjavne   neopodstatnená,   pretože   ako   sama   sťažovateľka v sťažnosti   uviedla,   okresný   súd   o   návrhu   na   vydanie   poverenia   súdnemu   exekútorovi rozhodol ešte pred podaním tejto sťažnosti, pričom samotná dĺžka napadnutého konania podľa názoru ústavného súdu ešte neindikuje, že v konaní pred okresným súdom dochádza k prieťahom   v   takej   intenzite,   ktorá   by   odôvodňovala   ústavný   súd   dospieť   k   záveru o ústavne   relevantnej   intenzite   týchto   prieťahov   potrebnej   na   vyslovenie   porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   dodáva,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom všeobecného súdu v označenom konaní dochádza k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013