znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 116/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Š.   Š.,   T.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   S., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní sp. zn. 12 C 138/2007 a jeho rozsudkom č. k. 12 C 138/2007-116 z 2. februára 2011   a postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní   sp.   zn.   5   Co   80/2011   a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 80/2011-158 z 15. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2012 doručená sťažnosť Š. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trenčín (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12   C   138/2007   a jeho rozsudkom   č.   k.   12   C   138/2007-116   z 2.   februára   2011   a postupom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 5   Co 8/2011   a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 80/2011-158 z 15. novembra 2011.

Zo sťažnosti a predovšetkým z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde 16. marca 2007 žalobný návrh proti advokátovi JUDr. J. K., T. (ďalej len „odporca“), o zaplatenie   3 319,39   €   s príslušenstvom.   Konkretizovaná   suma   predstavovala   zmluvnú paušálnu odmenu, ktorú sťažovateľ zaplatil odporcovi na základe s ním uzavretej zmluvy o poskytovaní právnych služieb č. 18/06 z 5. decembra 2005. Podľa predmetnej zmluvy sa odporca zaviazal zastupovať sťažovateľa v konaní okresného súdu sp. zn. 15 C 44/2006 a sťažovateľ   sa   okrem   iného   zaviazal   zaplatiť   odporcovi   pri   podpise   uvedenej   zmluvy „paušálnu zmluvnú odmenu podľa § 5 písm. a/ v zmysle Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. vo výške 100.000,- Sk, ktorá platí do skončenia zastupovania, bez ohľadu na počet úkonov a pojednávaní“. Sťažovateľ svoj záväzok 5. decembra 2005 splnil. Následne 22. januára 2007 sťažovateľ do záznamu u odporcu odvolal splnomocnenie udelené na zastupovanie, pretože   nebol   spokojný   so zastupovaním.   Na   základe   zrušenia   zastupovania   požadoval vrátenie zaplatenej paušálnej zmluvnej odmeny.

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 138/2007-116 z 2. februára 2011 žalobný návrh sťažovateľa zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Po ustálení skutkového stavu veci okresný súd dospel k záveru, že paušálna zmluvná odmena „bola dojednaná v súlade s § 5 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. Súd považoval zmluvu o poskytnutí právnych služieb za platnú. Dôvody jej absolútnej neplatnosti, ktoré uvádzal odporca, nespôsobujú jej neplatnosť. Ani vyhl. č. 655/2004 Z. z. a ani zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii neobsahuje žiadne ustanovenia o náhrade škody, zrušenia zastúpenia či zrušenia paušálnej odmeny pre prípad   nekvalitného   zastupovania.   Keďže   odporcovi   podľa   zmluvy   o poskytnutí právnych služieb vznikol nárok na paušálnu zmluvnú odmenu vo výške 100.000,- Sk..., súd žalobný návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.“.

Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie. Argumentoval, že „súd prvého stupňa nesprávne odporcovi priznal (celú) paušálnu odmenu. Paušálna odmena bola dohodnutá do právoplatného rozhodnutia súdom vo veci. Odvolaním plnomocenstva dňa 22.01.2007 advokátovi v prípade zastupovania v súlade so zákonom by vznikol nárok na   pomernú   časť   dohodnutej   paušálnej   odmeny.“.   Poukázal   v tejto   súvislosti   na   §   6 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška   o odmenách   advokátov“),   podľa   ktorého   ak   advokát   neposkytuje právne služby až do úplného vybavenia veci alebo súboru vecí alebo ak ich neposkytuje za celé dohodnuté obdobie, patrí mu pomerná časť dohodnutej paušálnej odmeny.

Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 80/2011-158 z 15. novembra 2011 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Zdôraznil ustanovenie zmluvy o poskytovaní právnych služieb   z 5.   decembra   2005,   podľa   ktorého   paušálna   odmena   bola   dohodnutá za zastupovanie   sťažovateľa   v konkretizovanom   konaní „do   skončenia   zastupovania, bez ohľadu na počet úkonov a pojednávaní. V danom prípade teda išlo paušálnu odmenu za poskytovanie právnych služieb v určitom časovom období a to od uzatvorenia Zmluvy o poskytovaní právnych služieb až do skončenia zastupovania. Navrhovateľ odvolal udelené plnomocenstvo   na   zastupovanie   pre   navrhovateľa   dňa   22.01.2007,   odporca   odvolanie plnomocenstva akceptoval, čím zmluvné zastúpenie zaniklo. Uvedeným dňom zastupovanie navrhovateľa odporcom v konaní sp. zn. 15C/44/2006 skončilo, pričom medzi účastníkmi bol   spísaný   aj   Záznam   o zrušení   zastupovania.   Povinnosť   zaplatiť   odmenu   advokátovi za poskytovanie právnej pomoci vyplýva zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci a pokiaľ sa účastníci   takejto   zmluvy   dohodli   na   odmene,   je   povinnosťou   klienta,   túto   odmenu advokátovi zaplatiť, bez ohľadu na výsledok konania, prípadne postup advokáta v konaní. Nakoľko   odporca   poskytoval   navrhovateľovi   právne   služby   za   celé   dohodnuté   obdobie, patrila mu paušálna odmena vo výške 3.319,39 Eur tak, ako bola dohodnutá účastníkmi konania v Zmluve o poskytnutí právnych služieb.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   rekapituluje   priebeh   viacerých súdnych   konaní   súvisiacich   s jeho   zastupovaním   odporcom   (konanie   okresného   súdu vo veci sp. zn. 15 C 44/2006, v ktorom ho odporca zastupoval, konanie okresného súdu sp. zn. 14 C 252/2008, „v ktorom sa domáham odškodnenia – vrátenia zaplatených trov konania Obci D. od JUDr. J. K.“, konanie okresného súdu sp. zn. 12 C 92/2009 o náhradu škody spôsobenej odporcom v súvislosti s výkonom právneho zastupovania).

K postupu a rozhodnutiu okresného súdu vo veci sp. zn. 12 C 138/2007 a k postupu a rozhodnutiu krajského súdu vo veci sp. zn. 5 Co 80/2011 sťažovateľ citujúc § 6 vyhlášky o odmenách   advokátov   i   §   732   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“)   uvádza,   že „všeobecné   súdy nesprávne   dospeli   k názoru   vyhovujúcemu   advokátovi,   že   zmluva   bola   uzavretá   na   čas určitý, t. j. do odvolania plnomocenstva, pričom o tom, že k odvolaniu plnomocenstva a tým aj   zániku   zmluvy   dňa   22.1.2007   dôjde,   nemohla   ani   jedna   zo   zmluvných   strán   vedieť. V zmluve nebolo dojednané čo sa stane ak dôjde k predčasnému skončeniu zastupovania. Naviac vyplatenie odmeny škodcovi považujem za nemorálne v zákonoch právneho štátu nenachádzajúce oporu a preto som cestou súdu požadoval advokáta zaviazať povinnosťou zaplatenú paušálnu odmenu vrátiť, pričom som poukázal aj na nedôvodnosť ponechania advokátovi celej paušálnej odmeny.“.

Sťažovateľovo   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   bolo   podľa   jeho   názoru „porušené tým, že sudca neinterpretoval a neaplikoval zákony tak ako to zákony ukladali, v odôvodnení rozhodnutia neprihliadal na všetko to, čo v konaní vyšlo najavo a použil len to, čo advokátovi vyhovovalo, čím nekonal a nerozhodol nestranne“. Preto navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2.   Okresný   súd   Trenčín   postupom   a rozsudkom   zo   dňa   2.   februára   2011 sp. zn. 12C/138/2007-116   a Krajský   súd   v Trenčíne   postupom   a   rozsudkom   zo   dňa 15. novembra   2011   sp.   zn.   5Co/80/2011-158 poručili   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

3.   Rozsudok   Okresného   súdu   v Trenčíne   zo   dňa   2.   februára   2011 sp. zn. 12C/138/2007-116 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. novembra 2011 sp. zn. 5Co/80/2011-158 Ústavný súd zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu v Trenčíne.

4. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 eur (slovom: desaťtisíc eur), ktoré sú súdy rovnakým dielom, t. j. po 5 000 eur (slovom: päťtisíc eur) povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Okresný   súd   Trenčín   a Krajský   súd   Trenčín   sú   povinné   sťažovateľovi   vrátiť zaplatené súdne poplatky.

6. Okresný súd Trenčín a Krajský súd Trenčín, každý rovným dielom sú povinné uhradiť   trovy   konania   spojená   s touto   sťažnosťou   v súlade   so   všeobecne   záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.

7. Rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 14C/252/2008-29 zo dňa 20.4.2009 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   4Co/157/2009-47   zo   dňa   28.   júla   2009   boli porušené ľudské práva. Rozhodnutím vo veci 15C/44/2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25.1.2012   nedošlo   k spravodlivému   zadosťučineniu.   Ústavný   súd   povoľuje   obnovu konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania. Pre rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu je tak rozhodujúca formulácia   petitu   sťažnosti,   ktorý   obsahuje   návrh   sťažovateľa   na   rozhodnutie   o jeho sťažnosti. Začatie konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž ovládané výlučne dispozičnou zásadou.

V bode   7   petitu   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu   vysloviť, že „Rozsudkom   Okresného   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   14C/252/2008-29   zo   dňa   20.4.2009 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   4Co/157/2009-47   zo   dňa   28.   júla   2009   boli porušené ľudské práva. Rozhodnutím vo veci 15C/44/2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25.1.2012   nedošlo   k spravodlivému   zadosťučineniu.   Ústavný   súd   povoľuje   obnovu konania.“.

1.1 Predmetom konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 14 C 252/2008 a naň procesne nadväzujúceho druhostupňového konania krajského súdu vedeného pod sp. zn. 4 Co 157/2009 bol zo strany sťažovateľa proti odporcovi uplatnený nárok na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť tým, že v dôsledku nesprávneho označenia žalovanej strany v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 15 C 44/2006 odporcom ako právnym zástupcom bol sťažovateľ uznesením okresného súdu č. k. 15 C 44/2006-216 z 3. mája 2007 zaviazaný zaplatiť Obci D. (žalovaný v 1. rade v konaní sp. zn. 15 C 44/2006) náhradu trov konania v sume 28 640,60 Sk. Rozsudkom okresného súdu č. k. 14 C 252/2008-29 z 20. apríla 2009 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, čo rozsudkom č. k. 4 Co 157/2009-47 z 28. júla 2009 potvrdil aj krajský súd.

Sťažovateľ   navrhuje   ústavnému   súdu   vysloviť,   že   v popísanom   konaní „boli porušené ľudské práva“. Formulovaný petit je nedostatočný, pretože podľa § 50 ods. 1 písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   musí   okrem   iného   obsahovať   označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili. V takom prípade ústavný   súd   štandardne   vyzve   sťažovateľa   na   doplnenie   jeho   sťažnostného   petitu, v posudzovanom   prípade   však   rešpektujúc   hľadiská   procesnej   ekonómie   k výzve adresovanej sťažovateľovi nepristúpil, lebo ani prípadné doplnenie sťažnosti v naznačenom smere by nebolo spôsobilé viesť k jej prijatiu na ďalšie konanie, keďže by musela byť vyhodnotená ako podaná zjavne oneskorene (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Okrem toho, sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti aj napriek popisu priebehu viacerých konaní celkom jednoznačne uviedol, že „súdne konanie, ktoré sťažnosťou napádam“, je konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 12 C 138/2007. Poukaz na konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 14 C 252/2008 a konanie krajského súdu vedené pod sp.   zn. 4 Co 157/2009 tak ústavný súd vyhodnotil len ako súčasť sťažovateľovej argumentácie, a nie ako súčasť pre ústavný súd záväzného petitu sťažnosti.

1.2 K rovnakému záveru dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide o konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 15 C 44/2006. Ide o konanie, v ktorom ako žalobca vystupuje sťažovateľ a ako   žalovaný   Slovenská   republika,   zastúpená   Ministerstvom   dopravy,   výstavby a regionálneho   rozvoja   Slovenskej   republiky.   Predmetom   konania   bola   náhrada   škody v sume 585 213,34 € s príslušenstvom spôsobená nečinnosťou stavebného úradu vo veci vydania dodatočného stavebného povolenia. Práve v tomto konaní zastupoval sťažovateľa odporca (podľa sťažovateľa neodborným spôsobom zakladajúcim jeho nárok na náhradu škody   voči odporcovi)   v čase   od   5.   decembra   2005   do   22.   januára   2007.   Okresný   súd rozsudkom č. k. 15 C 44/2006-415 z 8. februára 2011 žalobu sťažovateľa zamietol a sčasti konanie zastavil, pričom zamietavý výrok bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 136/2011-437 z 19. januára 2012.

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vysloviť, že v predmetnom konaní „nedošlo k spravodlivému zadosťučineniu“ a že „ústavný súd povoľuje obnovu konania“.

Účelom konania ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je hodnotiť postupy a rozhodnutia   orgánov   verejnej   moci   z toho   hľadiska,   či   v nich   došlo   k spravodlivému zadosťučineniu. Účelom konania o tzv. ústavných sťažnostiach je poskytovanie ochrany právam   a slobodám   uvedeným   v čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   preto   v konaní o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   má   výlučne   právomoc   konštatovať porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a prípadne využiť svoju právomoc   podľa   §   56   zákona   o ústavnom   súde,   ktorej   cieľom   je   zabezpečiť   účinnosť ústavno-súdnej ochrany jednotlivca.

Ústavný   súd   takisto   nedisponuje   právomocou   povoliť   obnovu   právoplatne ukončeného   súdneho   konania.   Takáto   právomoc   je   vyhradená   všeobecným   súdom podľa § 232 v spojení s § 234 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. I v tejto časti tak ústavný súd požiadavku sťažovateľa považoval len za súčasť jeho sťažnostnej argumentácie.

2.   K časti   sťažnosti   napádajúcej   postup   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn. 12 C 138/2007 a jeho rozsudok č. k. 12 C 138/2007-116 z 2. februára 2011 ústavný súd poukazuje na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý podmieňuje právomoc ústavného súdu na konanie   o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   zistením,   že ochranu   tam uvedeným právam a slobodám neposkytuje iný súd. V opačnom prípade ústavný súd nemá dostatok právomoci na poskytnutie takejto ochrany a predbežne prerokúvanú sťažnosť musí odmietnuť (ide o tzv. princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu). Vzhľadom na to, že napadnutý postup a rozsudok okresného súdu bol postupom a rozhodnutím súdu prvého stupňa, mal sťažovateľ možnosť podať proti nemu riadny opravný prostriedok – odvolanie, na základe ktorého ochranu základným právam, ktorých porušenie v prvostupňovom konaní sťažovateľ tvrdil, bol oprávnený poskytnúť krajský súd ako súd odvolací. Sťažovateľ právo podať   odvolanie   aj   využil.   To   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   konať   o predloženej sťažnosti   v uvedenej   časti,   preto   v tomto   rozsahu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

3.   K časti   sťažnosti,   ktorou   namietal   sťažovateľ   porušenie   práva   na   spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 5 Co 80/2011 a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 80/2011-158 z 15. decembra 2011, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľova námietka voči napadnutému postupu a rozhodnutiu krajského súdu sa v podstate   zakladá   na   tvrdení   nesprávneho   právneho   posúdenia   sporného   ustanovenia zmluvy o poskytnutí právnych služieb č. 18/06 uzavretej medzi sťažovateľom a odporcom. Podľa   sťažovateľa   toto   zmluvné   ustanovenie   všeobecné   súdy   konajúce   v jeho   veci nesprávne posúdili, keď konštatovali, že predmetná zmluva bola uzavretá na určitú dobu. Odporcovi tak podľa sťažovateľa patrí iba pomerná časť dohodnutej paušálnej odmeny.

Ústavný súd stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu iba   vtedy,   ak   by   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Na   prvý   pohľad je zreteľné, že   právne   závery   krajského   súdu   nie sú   ani zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne.   Nemôžu   tak mať za   následok   porušenia   sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie. Na účel zdôvodnenia tohto záveru ústavného súdu by postačovalo   odcitovať   a následne   poukázať   na   úvahy   krajského   súdu,   ktoré   ho   viedli k rozhodnutiu   potvrdzujúcemu   rozsudok   okresného   súdu   č. k.   12   C   138/2007-116 z 2. februára 2011.

Predsa však ústavný súd na zvýraznenie nielen ústavnej konformity a zákonnosti, ale aj vecnej správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu považuje za potrebné dodať, že   zmluva   o poskytnutí   právnych   služieb,   ktorú   5.   decembra   2005   sťažovateľ   uzavrel s odporcom,   je dvojstranným právnym   úkonom,   v ktorom   dochádza   vo   formalizovanom inter   partes právne záväznom vyjadrení   k stretu   a následnej   zhode   prejavov   vôle oboch zmluvných   strán.   Podpisom   zmluvy   sa   táto   stáva   záväznou   pre   obe   zmluvné   strany. Záväznými sú takto všetky jej ustanovenia. Z čl. II druhého odseku spornej zmluvy vyplýva, že „klient zaplatí dnešného dňa paušálnu zmluvnú odmenu podľa § 5 písm. a/ v zmysle Vyhlášky   MS   SR   č.   655/2004   Z.   z.   vo   výške   100.000,-   Sk,   ktorá   platí   do   skončenia zastupovania, bez ohľadu na počet úkonov a pojednávaní“.

Z citovanej formulácie nad všetky pochybnosti vyplýva, že odmenu sa sťažovateľ ako klient zaviazal odporcovi ako právnemu zástupcovi zaplatiť paušálne za všetky úkony právnej   služby,   ktoré   v jeho   mene   a na   jeho   účet   odporca   vykoná   do   skončenia zastupovania,   nie   do   právoplatného   skončenia   veci,   v ktorej   ho   odporca   na   základe predmetnej   zmluvy   zastupoval.   Zmluvné   strany   pritom   nekonkretizovali,   o aký   spôsob skončenia zastupovania by malo ísť.

Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať   nielen   podľa   ich   jazykového   vyjadrenia,   ale   najmä tiež   podľa   vôle   toho,   kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

Pri   skúmaní   formulácie   čl.   II   spornej   zmluvy   by   tak   bolo   od   krajského   súdu odôvodnené a spravodlivé očakávať skúmanie vôle sťažovateľa len v tom prípade, ak by slová a slovné spojenia použité v predmetnej zmluve pripúšťali viacero možných výkladov. Slovné spojenie „do skončenia zastupovania“ však jednoznačne umožňuje identifikovať vôľu   sťažovateľa   zaplatiť   určenú   sumu   ako   odmenu   za   zastupovanie   až   do   účinného vykonania   akéhokoľvek   právom   aprobovaného   úkonu   vyvolávajúceho   ukončenie zastupovania   (pričom   odvolanie   splnomocnenia   je   jedným   zo   spôsobov   skončenia zastupovania),   a na strane   druhej   vôľu   odporcu   ako   právneho   zástupcu   uspokojiť   sa s odmenou   v určenej   sume   bez   ohľadu   na   to,   ako   dlho   bude   zastupovanie   v konaní okresného súde vedenom pod sp. zn. 15 C 44/2006 trvať.

V popísaných súvislostiach nemožno prisvedčiť argumentu sťažovateľa, že v čase uzatvárania zmluvy nemohla ani jedna zo zmluvných strán vedieť, že 22. januára 2007 dôjde k odvolaniu splnomocnenia, a tým aj ku skončeniu zastupovania. Sporné zmluvné ustanovenie totiž (vzhľadom na sumu tam dojednanej paušálnej odmeny) predstavovalo isté riziko nielen pre sťažovateľa, ale aj pre odporcu, a to pre prípad, že by s ohľadom na dĺžku konania sp. zn. 15 C 44/2006 bolo potrebné zo strany odporcu vykonať úkony právneho zastúpenia v počte, ktorý by mu pri inom druhu dohodnutej odmeny (§ 2 ods. 2 vyhlášky o odmenách advokátov) priniesol omnoho väčší zisk.

Interpretácia sporného zmluvného ustanovenia krajským súdom tak podľa názoru ústavného súdu rešpektuje požiadavku spravodlivej rovnováhy v usporiadaní vzájomných právnych pomerov oboch zmluvných strán. Platí to aj s ohľadom na skutočnosť, že ak sa sťažovateľ cíti poškodený nedostatočne odborným zastupovaním zo strany odporcu, môže sa od neho domáhať náhrady škody   podľa § 26 zákona č.   586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (z príloh sťažnosti napokon aj vyplýva, že sťažovateľ inicioval konanie pred okresným súdom vedené pod sp. zn. 12 C 92/2009 o náhradu škody spôsobenej odporcom v súvislosti s výkonom právneho zastupovania).

Ústavný súd tak pri predbežnom prejednaní predloženej sťažnosti v časti napádajúcej postup a rozsudok krajského súdu v konaní sp. zn. 5 Co 80/2011 nezistil žiadne signály, ktoré by po prijatí sťažnosti v tejto časti mohli viesť k záveru o porušení sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie. Preto v predmetnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   už   nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012